„Rusi, ktorí nás zabíjajú, majú viac strachu ako lásky. My sa nebojíme!”

Iba 9-ročná Veronika vie rozoznať či strieľajú Ukrajinci, alebo stieľajú Rusi a treba sa rýchlo skryť. Čo ste urobili Rusom? je názov dokumentárneho filmu režisérskej dvojice Jana Bučka Kovalčíková a Michal Fulier, ktorý vznikol v koprodukcii s neziskovou organizáciou Depaul Slovensko. A súčasne je to aj otázka, ktorú kladú tvorcovia bezbranným ľuďom z Ukrajiny, ktorí prišli o všetko. Provokatívna, ale celkom logická. Film prináša výpovede obyvateľov z oblastí Kyjeva, Odesy, Charkova, Iziumu či Chersonu a hovoria o tom, kde presne končí humanitárna pomoc zo Slovenska, a kde začína ich každodenný boj o prežitie.

 

Kde je začiatok príbehu tohto filmu?

Michal: V čase, keď som chodil na strednú školu, som v televízii videl film Warphotographer. Tento film bol o vojnovom fotografovi Jamesovi Nachtweyovi, ktorý zaznamenával tie najhoršie vojnové zverstvá prebiehajúce v rôznych kútoch našej planéty. Pamätám si na jeho slová: „Bol som svedkom a tieto fotografie sú mojím svedectvom. Udalosti, ktoré som zaznamenal, by nemali byť zabudnuté a nesmú sa opakovať.“ Vtedy vo mne vznikla túžba stať sa dokumentaristom, svedkom, ktorý bude prinášať ľuďom svedectvo o súčastiach života. Netušil som, že o viac ako 20 rokov 24. februára 2022 príde moment, kedy začnem rozmýšľať o tom, že pocestujem do krajiny, kde sa rozpútala krvavá vojenská okupácia. S mojou autorskou dvojkou Jankou Bučka Kovalčíkovou sme denne sledovali situáciu na Ukrajine. Rozmýšľali sme akým spôsobom môžeme a vieme pomôcť Ukrajine. Vtedy prišla ponuka z Depaul Slovensko ísť na Ukrajinu monitorovať humanitárnu pomoc do oblasti zasiahnutých vojnou a doniesť svedectvo Slovákom prostredníctvom filmu. Je to jazyk, ktorému rozumieme, a preto sme sa rozhodli že ideme do toho.

 

Aký bol prvý koncept a ako sa postupne menil, rozvíjal?

Michal: Koncept bol daný – monitorovanie humanitárnej pomoci Ukrajine. Chceli sme postaviť koncept filmu tak, aby si dokázal darca zo Slovenska predstaviť cestu humanitárnej pomoci, objem tejto pomoci a ku komu sa na konci dostane balík základnych potrieb. Samozrejme, dokument je veľmi živý proces, a tak sme reagovali na každú výzvu, situáciu, ktorá prichádzala počas produkcie filmu. Po návrate z Ukrajiny, keď sme si pozreli materiál, vedeli sme, že bude potrebné sa na Ukrajinu vydať minimálne ešte raz. A tak sa aj stalo po oslobodení Charkovskej oblasti a následne aj Chersonskej.

 

Michal, ty si absolvoval zatiaľ tri cesty, ako sa menilo tvoje vnímanie, pocity od prvej skúsenosti k tretej ceste?

Michal: Počas prvej cesty, v auguste, sme sa pohybovali v blízkosti frontovej línie. Mal som strach, keď som počul, či už prílety, alebo výstrely artilérie. Bál som sa, keď som počul protivzdušnú obranu, ktorá bola neďaleko od nás, lebo dom, v ktorom sme bývali, sa celý otriasal. Neskôr som zistil, že horšie bolo, keď nebolo počuť protivzdušnú obranu a vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov dopadla raketa, ktorá po sebe zanechala zničené budovy alebo mŕtvych ľudí. V malom meste Baštanka v Mykolajevskej oblasti nám nad hlavami prelietali stíhačky, ktoré odrážali útok ruskej armády. Pamätám si ten pocit strachu a adrenalínu, ktorý sa vo mne miešal. Vždy ma upokojovali slová vojakov alebo humanitárnych pracovníkov, ktorí nám dávali inštrukcie ako sa správať v týchto situáciách. Samozrejme, nikto vám nedá zázračný dáždnik alebo nepriestrelný plášť, ale naučil som sa rozoznávať zvuky a podľa toho sa aj adekvátne správať. Aj keď vo vojne každá nová situácia môže byť posledná. Naučil som sa mať rešpekt pred nebezpečenstvom a vážiť si každú jednu chvíľu v živote. Obdivujem ukrajinských vojakov, ktorí bránia svoju krajinu, alebo ľudí, ktorí žijú na Ukrajine a denne sa vedia odvážne postaviť strachu, ktorý chce nahnať do ich životov ruská agresia.

 

Každá z tých ciest bola špecifická aj kvôli vývoju situácie.

Michal: Každá cesta bola špecifická. Počas prvej cesty sme v Charkovskej oblasti zažívali dennodenné ostreľovanie či už artilériou, alebo raketami. Druhá cesta bola do deokupovaných oblastí, v ktorých sa miešala radosť oslobodených ľudí s trpkým pohľadom na zničenú krajinu ruskou okupáciou a bojmi, ktoré prebiehali pár týždňov pred naším príchodom. Tretia cesta nás zaviedla do Chersonu, ktorý je pod neustálou paľbou z druhého brehu rieky Dneper. Zásadná bola aj situácia, kedy dvaja dobrovoľníci z Poľska, ktorí sú protagonistami filmu, dostali pod ruskú paľbu v Bachmute a ostali zranení. Stretli sme sa s nimi v Pavlohrade, kde sme riešili transport do Poľska. Bol to moment, kedy som začal pozerať na vojnu iným pohľadom. Moje cesty na Ukrajinu boli v trvaní jedného mesiaca. Všetky mali jeden spoločný menovateľ a tým je humanitárna pomoc.

 

 

V čom bol ten najväčší (najsilnejší) rozdiel medzi sledovaním diania v televízii, online pred prvou cestou a realitou vojny?

Michal: Pred cestou som poznal mnohé miesta z medií, ktoré som potom navštívil. Mali sme veľa informácií o mnohých hrozných situáciách, ktoré sa udiali na Ukrajine. Počas prítomnosti na Ukrajine som mal celý čas pocit akoby sa ma nemohla dotknúť hrôza tejto vojny. Najsilnejší moment dotyku vojny bol, keď som sa stretol v nemocnici v Pavlohrade so zranenými dobrovoľníkmi a priateľmi z Poľska. Vtedy som pochopil, že vo vojne je veľká pravdepodobnosť, že môžete byť zranení, alebo môžete prísť o svoj život v zlomku sekundy.

 

Sú fotografi, ktorí idú doslova „na dotyk“ Ty nie si vojnový reportér, ale zaznamenávaš, podobne ako napr. aj Juraj Mravec, civilnú tvár vojny, čo je podľa mňa veľmi dôležité. Každodennosť vojny, ale aj ten presah do budúcnosti, pretože vojna a to čo prežili, v tých ľuďoch už zostane. Prečo je to dôležité pre teba?

Michal: Obdivujem vojnových reportérov. Obdivujem ich odvahu. Riskujú svoje životy, aby vydali svedectvo. Je za tým kus práce. Dnes sledujeme vojnu v priamom prenose. Máme k dispozícii podrobné informácie a máme možnosť si utvoriť obraz a zaujať stanovisko. Vojna za sebou zanecháva bolestivé stopy, ktoré sa nedostanú často do pozornosti médií. Nie preto, že by neboli dôležité, ale je ich také množstvo, že sa nedajú obsiahnuť a samozrejme na povrch vychádzajú len tie najzásadnejšie. Ale pre mňa ako dokumentaristu nie je rozdiel medzi zavraždenými v Buči a zavraždenými vo vedľajšej dedine pár kilometrov odtiaľ. Je to úplne rovnaké svinstvo, ktoré treba zaznamenať a vypovedať o ňom. V mojom prípade nejde o prácu reportéra, ale o prácu dokumentaristu. Vracal som sa na miesta, kde žili ľudia, ktorým zničili ruské rakety ich domovy a zabili im ich susedov. Prichádzal som s humanitárnou pomocou, ktorú distribuoval Depaul Ukrajina. V prítomnosti riaditeľa Depaul Ukrajina Vitalija Novaka sme viedli rozhovory s miestnymi. Počas troch ciest som sa vracal na tie isté miesta a videl som ako sa so situáciou vysporiadavajú ľudia, ktorí ostali žiť na Ukrajine. Bolo veľmi dôležité zachytiť proces pre pochopenie humanitárnej pomoci. Humanitárna pomoc v prípade Depaul Ukrajina nie je iba jednorázová záležitosť, ale tá urgentná pomoc sa pretransformovala na pomoc, na opätovné rozbehnutie sa v živote. Ľudia častokrát prišli úplne o všetko. Ostal im iba ich holý život. Podmienky, v ktorých musia znova začínať, sú neľudské. Preto nám pomoc nemôže byť ľahostajná. Ako dokumentarista viem, že je dôležité sprostredkovať informácie ľuďom, ktorí dali humanitke svoju deku čo mali v skrini alebo balík sviečok, lebo žiaden prejav solidarity nie je márny. Je to solidarita voči „bežnému” životu na Ukrajine. A bežný život ľudí je nám blízky aj tu na Slovensku.

 

Vybral si sa do oblastí, ktoré nie sú tak v centre mediálneho záujmu, ale nie sú o nič menej zasiahnuté vojnou.

Michal: Pochopil som, že Ukrajina je obrovská krajina. Oblasti, ktoré boli zasiahnuté vojnou po 24. februári, sú naozaj rozsiahlé časti krajiny. Frontová línia mala dĺžku cez tisíc kilometrov. Po oslobodení Charkovskej oblasti je o niečo kratšia. Napriek tomu mestá, dediny, usadlosti sa premenili na mesačnú krajinu. Spálené, zničené, spálené, zničené. Toto bola mantra, ktorú sme odriekali v aute, keď sme prechádzali popri frontovej línii. Humanitárna pomoc, ktorá prichádza zo Slovenska je ako kvapka v mori, vzhľadom na rozsiahlosť zasiahnutých oblastí vojnou. Ale je to veľmi dôležitá kvapka. Z rôznych častí sveta prichádza tiež pomoc. Je to mnoho kvapiek, ktoré spoločne vytvárajú obrovský rezervoár pomoci, vďaka ktorej sme aj my, Slováci, zachránili veľký počet životov.

 

 

Stretávaš sa s ľuďmi, ktorí sa v jedno ráno zobudili a ich život, taký aký bol, skončil. Mnohí prišli o všetko a zrazu sa stali závislými od cudzej pomoci, ktorá, našťastie, prišla. Čo mňa osobne zasiahlo je práve ten pocit hanby, ktorý sa tam dal vycítiť, že sú zrazu úplne odkázaní na pomoc a plus snaha uchovania si dôstojnosti aj v živote, aký teraz musia žiť. Ty si to priamo na mieste, pri stretnutiach s nimi, ako vnímal?

Michal: Niektoré stretnutia boli veľmi ťažké. Pri niektorých rozhovoroch som zložil kameru, lebo som pochopil, že rozprávanie je adresované už iba pre mňa. S veľkou dôverou rozprávali tie najintímnejšie príbehy, ktoré mali hororový kontext plný utrpenia a smrti. Ako napríklad príbeh muža, ktorý prišiel o zdravý rozum, keď jeho ženu zasiahol delostrelecký granát a roztrhal ju na kusy na ich dvore. Vzal igelitové vrece a kúsky svojej ženy pozbieral. Zavrel sa v dome a ostal úplne izolovaný. Zbláznil sa. Ľudia mi dávali súhlas, aby som ich príbehy zverejnil. Vraveli mi, že je to dôležité, aby sme vedeli, čo prežili napriek tomu, že prišli o všetko a hanbia sa. Všetko hmotné náhradzala vzácnosť vlastnej slobodnej existencie.

 

Vojna na Ukrajine je extrémne mediálne pokrytá doslova od prvej minúty. Ľudia zo zasiahnutých oblastí rozprávajú svoje svedectvá, príbehy, aby ľudia pochopili. Ale stále, aj po viac ako roku, im na mestá padajú bomby. Boli ochotní postaviť sa pred kameru a ukázať ich realitu? Že to bude mať nejaký význam?

Michal: Ľudia, ktorí ostali na Ukrajine prežívajú veľmi silné emócie. Sú extrémne otvorení, až keď pocítia bezpečie. Toto bezpečie im vytvára aj humanitárna pomoc, lebo im dáva nádej do ďaľšieho dňa. Zabezpečiť stravu, teplo a prístrešie sa stali základnými potrebami. S úctou adresovali slová vďaky všetkým Slovákom za ich záujem a podporu. Keď som im vysvetľoval, že na Slovensku sú ľudia, ktorí spochybňujú situáciu na Ukrajine, tak úprimne vraveli, nech sa prídu pozrieť tí, ktorí neveria. Ich úprimnosť ma dojímala, lebo hnev a agresia, s ktorou sa stretávam na Slovensku je abnormálna.

 

Samostatný fenomén sú deti a ich vnímanie vojny. Čo bolo pre teba najsilnejšie?

Michal: Deti sú budúcnosťou každého národa a sú najzraniteľnejšie. Stretol som deti, ktoré celú okupáciu trávia v krytoch hlboko pod zemou. Úplne sa vytratili z ulíc a ihrísk. Sú to najvzácnejšie čo spoločnosť má. Nájdu sa prípady ako malá deväťročná Veronika, žijúca so svojou babičkou a tetou v Cyrkuny kúsok od Charkova. Veronikin otec zmizol a matka utiekla bez nej. Veronika vie rozoznať či strieľajú Ukrajinci, alebo stieľajú Rusi a treba sa rýchlo skryť. Pozná zvuk dopadu rakety a zvuk delostrelectva. Veronika sa začne modliť pred kamerou otčenáš. Keď sa domodlí, tak v hlave mi beží myšlienka, že táto vojna je prekliaté zlo. Deti by nemali byť súčasťou tohoto neľudského zabíjania. Veronika by mala pobehovať po dvore so svojimi kamarátkami, chodiť do školy a prežívať všetky detské radosti. Vo filme sme sa venovali aj deťom. Je to pre mňa najtažšia linka.

 

Rovnako veľmi silný je príbeh z opačnej strany, príbeh dobrovoľníčky, ktorá pri pomáhaní prišla o nohu, jej výpoveď je rovnako silná ako výpovede ľudí, ktorým život zničila vojna.

Michal: Kamil a Gražena sú poľskí dobrovoľníci z organizácie Klika v Krakowe. Kamil prišiel do Charkova na začiatku invázie v prvej vlne humanitárnej pomoci. Spoznal sa s otcom Vitalyim z Depaul Ukrajina a začal aj pre nich pracovať. Pomáhal s rozvozom jedla v Saltovke. Je to sídlisko počtom veľké ako Bratislava. Severovýchodna časť tohoto sídliska bolo pod neustálym ostreľovaním ruského delostrelectva. Počas prvého mesiaca sa sídlisko premenilo na sídlisko duchov. Ostalo tam žiť iba niekoľko desiatok ľudí, ku ktorým sa Kamil so svojimi kolegami z humanitárky pravidelne vracal a nosil im jedlo a základné hygienické potreby. Neskôr sa k nemu pripojila aj Gražena. Zoznámil som sa s nimi v Charkove počas prvej cesty na Ukrajine. Odvtedy pri každej ceste boli neoddeliteľnou súčasťou natáčania. Pri mojej poslednej ceste sme sa mali stretnúť v Charkove a mali sme spoločne aj s otcom Vitalyim vyraziť do Bacmutu. My sme sa zdržali o deň dlhšie v Chersone, a tak Kamil a Gražena museli vyraziť z Charkova pred nami. Po našom príchode do Charkova sme dostali informáciu, že Kamil a Gražena sa dostali pod ruskú delostreleckú paľbu v Bachmute. Obaja boli zranení. Gražena tažko. Kus delostreleckého šrapnelu jej na mieste odtrhol jednu nohu a druhú ťažko poranil. Kamil jej na mieste bol schopný podať prvú pomoc a turniketom jej zastavil masívne krvácanie. Sám dostal tri zásahy z rozrieštenej strely. Na druhý deň sme hneď ráno vyrazili. Našli sme ich v nemocnici v Pavlohrade, ktorý je vzdialený v relatívne bezpečnej vzdialenosti od frontovej línie. Gražena bola už po operácii a Kamil bol stabilizovaný. V rozhovore s Graženou som sa pýtal na význam humanitárnej pomoci v takýchto oblastiach. Povedala mi, že v týchto oblastiach ostávajú už iba tí, ktorí naozaj nemajú kam ísť. Sú to ľudia prevažne zo zlých sociálnych pomerov. Nie ľudia bez domova, ale častokrát starí ľudia, ktorí nemali žiadnych príbuzných. Nájdu sa ale aj matky s deťmi, ktoré nemali žiadne zázemie a ostali úplne samé, odkázané na pomoc. Gražena mi povedala, že ak by neprišla humanitárna pomoc k týmto ľudom, neprežili by. Bachmut je momentálne jedno z najnebezpečnejších miest na svete. Ale aj sem nepretržite smeruje humanitárna pomoc. Gražena sa zotavuje momentálne v Poľsku. Čoskoro dostane protézu a už sa teší ako sa vráti na Ukrajinu. Kamil je už naspať v Charkove, odkiaľ organizuje a sám rozváža pomoc tam, kde je najpotrebnejšie. Táto situácia mi zmenila vnímanie vojny. Stala sa pre mňa hmatateľnou, lebo som prežil ich bolesť. Uvedomil som si, že neexistuje žiadne miesto na Ukrajine, kde ste v absolútnom bezpečí, kde vás nemôže zasiahnuť raketa. A čím ste bližšie k frontu, toto riziko sa zväčšuje. Musíte prekročiť svoj strach, aby ste sa nezlomili a nerezignovali. A v tom je obrovská sila ukrajinského národa, že im je jasné, že musia stáť a brániť svoju slobodu, lebo ináč by stratili svoju vlastnú identitu.

 

 

Ako ľudia reagovali na otázku, ktorá dala aj názov filmu? Formulácia je veľmi provokatívna na prvé počutie…

Michal: Názov filmu bol na začiatku aj pre nás sporný. Vedeli sme, že môže znieť ako výčitka voči Ukrajincom. Otázka „Čo ste urobili Rusom?” zaznieva spoza kamery počas celého filmu. Je to absurdná otázka. Taká absurdná ako vstup cudzích vojsk na zvrchované a slobodné územie so zámerom obsadiť ho. Najsilnejšiu odpoveď som dostal od mladej ženy v Charkove. Pracuje ako detská psychologička. Komunikovala s deťmi aj v metre počas prvých mesiacov okupácie. Povedala mi: „Rusi, ktorí nás zabíjajú, majú viac strachu ako lásky. My sa nebojíme!” Chceli sme, aby sa divák zaujímal o túto tému. Myslím, že sa to podarilo. Som rád, že názov filmu je otázka. Otázka nabáda k hľadaniu. A hľadanie je podstatou nášho bytia.

 

Koľko materiálu ste nakrútili?

Michal: Natáčali sme celkovo 30 dní. Neustále sme sa dostávali do nových situácií, takže kamera išla nepretržite. Aj na miestach, kde sme sa vracali, to vždy vyzeralo ináč. Neviem koľko hodín to bolo. 140 – 160 hod.? Nerád robím takúto štatistiku. Ale stalo sa mi, že po niektorých náročných situáciach som zabudol vypnúť kameru a bežala ešte niekoľko minút. Veľké množstvo materiálu ešte nehovorí o jeho výpovednej hodnote. Použili sme aj veľa záberov od Kamila, poľského dobrovoľníka. Ten materiál bol surový, sugestívny, točený ako subjektívny pohľad vo veľmi nebezpečných situáciách a nedostupných miestach. V rámci filmu bol veľmi dôležitý a výpovedný.

 

Keď som sa rozprávala s Jurajom Mravcom o práci s materiálom v strižni, tak hovoril, že je pre neho ešte horšie to sledovať, ako keď to nakrúcal, fotil, pretože na mieste je situácia nastavená jednoznačne – prežiť. Ale potom, doma v pokoji, je ten dopad záberov a rozhovorov veľmi silný… u teba je to ako?

Michal: Áno, súhlasím s Jurajom. Keď točím, tak sa plne sústredím na prácu. Kamera je môj nástroj, cez ktorý sa prepájam so všetkým, čo snímam. S kamerou v ruke som okamžite rozpoznateľný a zadefinovaný. Je to akýsi filter, ktorý mi pomáha filtrovať momentálnu ťažobu počas nátáčania. Neustále drží moju myseľ v koncentrácii a moje zmysly sú vybudené na maximum. Všetko sa zmení po návrate domov. Drsné obrazy sa vracajú, myšlienky sa niekedy neuchopene miešajú. Takisto to bolo aj v strižni. Vyžadovalo to enormnú snahu sústrediť sa na daný koncept a prechádzať materiál. Tu som ocenil neskutočnú prácu Janky Bučka Kovalčíkovej, ktorá strihala s dramaturgičkou Sašou Guniš Ševčíkovou. Paradoxne moja myseľ sa upokojila a mohol som opäť pracovať po návrate k frontovej linii. Ale všetko je to proces k dokončeniu filmu. Aj v teréne s kamerou, aj v strižni za počítačom. Všetko má svoj význam a všetko má aj svoje limity. A to je práca, ktorú milujeme. Práca dokumentaristov.

 

 

Aké bolo to sledovať v strižni pre teba, Jana?

Jana: Z prvého výjazdu mi chalani posielali materiál každý deň, takže som videla, čo je natočené a na diaľku sme to spolu s Michalom konzultovali, na čo by bolo dobré sa zamerať, čo sledovať. V ďaľších výjazdoch sme si veľa písali. Potom počas strihania to malo niekoľko fáz. Silné okamihy nastali, keď sme dostali prvé preklady a zrazu sme rozumeli všetkému, čo daní protagonisti hovorili. To nabralo na ešte väčšej sile. Strihať cudzojazyčný film je dosť náročné na čas aj koncentráciu. Človek, samozrejme, získa istú rezistenciu, keď vidí tie obrázky dokola tri mesiace každý deň, ale aj tak sa ho stále dotýkajú. 

 

Bolo asi ale veľmi dobré, že jeden z vás mal od materiálu odstup (čím nemyslím, že sa ťa intenzívne nedotýkal).

Jana: Áno, toto sme vnímali ako veľmi veľkú výhodu. Ja som s danými protagonistami nemala vytvorený vzťah ako Michal. Ten vzťah som si k nim vytvárala postupne počas strihania. A samozrejme iný, ako mal Michal, ktorý s týmito ľuďmi zažil vojnu. Veľký prínos bola Saška Ševčíková ako dramaturgička, ktorá za nami pravidelne chodila do strižne a ten odstup mala ešte väčší. A teda pre film o to prínosnejší.

 

Už sme hovorili o prvom koncepte, jeho premenách. Ako sa napokon rodila výsledná dramaturgia, výber konkrétnych príbehov, delenie kapitol, pretože tých príbehov bolo určite veľa, je tu aj snaha o komplexný pohľad z rôznych strán a zúčastnených…

Jana: Saška Ševčíková ako dramaturgička bola v projekte od začiatku, ešte pred prvou cestou. Stretávali sme sa a rozprávali sme sa o tom, ako film postavíme. Na začiatku sme chceli sledovať príbeh humanitárnej pomoci v podobe kamióna, ktorý putuje po Ukrajine a rozváža pomoc. Balíčky sa mali stať malými protagonistami. Kamionista Saša a jeho žena Marína prišli o domov. Zostali bývať v kamióne a začali pomáhať Depaul Ukrajina. Sašov otec Vladimír so ženou takisto. A Sašov syn tiež. Trojgenerácia kamionistov, ktorí prišli o svoje domovy. Domovom sa im stal kamión. Dokumentárny film je však natoľko živý proces a meniaci sa v realite, že táto linka zostala veľmi okrajová len na začiatku filmu. Hovoríme si, že tento nápad je silný na samostatný film. Nastavovali sme si veci dopredu, ale tá realita v dokumente naozaj vyskakuje častokrát inak, ako si človek naplánuje. Michal je veľmi vnímavý, empatický a vie vždy duchaprítomne reagovať na dané okolnosti a tým sa prispôsobovať. Takže som mala dôveru, že vždy príde domov s dobrým materiálom. Toho bolo naozaj veľa a v debatách spolu so Saškou sme rozoberali, ktoré linky necháme a ktorých natočených protagonistov musíme vypustiť, pretože všetko a všetci sa do filmu, žiaľ, nezmestia.

 

To hlavné slovo, ktoré sa spája s dokumentom, je etika. Už si tu povedal, že boli momenty, keď si kameru vypol. A asi si zažil viac podobných momentov, či toto ešte nasnímať, resp. či to použiť vo filme.

Michal: Samozrejme, často mám dilemu čo snímať a čo nie.  Aj keď pozerám do hladáčiku kamery vnímam a cítim všetky emócie, ktoré sú okolo mňa. Kamera je hranica, ktorá ma chráni a oddeľuje od danej situácie, ale zároveň ma s tou situáciou prepája. V tomto jedinečnom momente musím pozorne rozlišovať nakoľko môžem vstúpiť do intímneho priestoru človeka tak, aby som mu neublížil záznamom reality. To znamená neznížiť dôstojnosť človeka alebo situácie. Vo filme sme použili záznam z krytu, v ktorom vypovedajúca matka začala plakať a Gražena, ktorá ju objala tak jednoduchým gestom ruky naznačila, aby som sklopil kameru. Akceptoval som to. Nebolo dôvod snímať ďalej, lebo to gesto vyrozprávalo oveľa viac ako padajúce slzy. 

 

Ja som sa pýtala režiséra Vitalija Manskeho otázku, ktorá bude nevyhnutne nasledovať tak ako nasledovala aj po 2. sv. vojne smerom k Nemecku. Ako sa budeme musieť naučiť žiť s Ruskom po skončení vojny?

Michal: Neviem odpovedať na túto otázku, lebo som plný emócií a snažím sa racionálne nakladať so skutočnosťou, že Rusi spustili okupáciu a viac ako rok celoplošne denne bombardujú Ukrajinu. Túto otázku začnem riešiť vtedy, keď Ukrajina vyhrá túto vojnu.

 

Viete si predstaviť svet, v ktorom by Ukrajina napokon nezvíťazila?

Michal: Neviem si to predstaviť. Bráni mi v tom skutočnosť, že v tom momente sa na Ukrajine dostane do väzenia veľa mojich priateľov a veľká časť bude musieť zomrieť za to, že sú aktívni v distribúcii humanitárnej pomoci a stoja na strane slobody.

Jana: Neviem si to predstaviť. Ani tomu neverím. Sila a odhodlanie Ukrajincov je veľké. A dobro vždy musí zvíťaziť nad zlom.

 

Aké sú ďalšie plány s uvádzaním filmu?

Jana: Monika Lošťáková má na starosti festivaly, veríme, že vzhľadom na dôležitosť témy, tento film vyberú. Odpremietame film aj v rámci niektorých kreatívno-kultúrnych centier. Riešime to skôr takou alternatívnou distribúciou. Za behu.

 

Plánujú sa aj uvedenia na školách s diskusiami?

Jana: Áno, už máme naplánované niekoľko projekcií na školách, kde budeme aj so študentami diskutovať. Toto nám príde mimoriadne dôležité, robiť takúto osvetu pre mladých.

 

Chceš sa ešte vrátiť na Ukrajinu s kamerou? Uchopiť celú tému možno opäť inak v ďalšom filme?

Michal: Chcem sa vrátiť na Ukrajinu.

 

Film Čo ste urobili Rusom? si môžete pozrieť v archíve RTVS: 

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/20074