Debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato je trýznivým diváckym zážitkom. Film hovorí o viacerých bolestivých veciach naraz. O narušených rodinných vzťahoch, o generačnom prenose, o začarovanom kruhu závislosti, o traume, o psychickej chorobe, o potrebe definovať samého seba bez ohľadu na spoločnosťou prisudzovanú identitu. Robí to s naliehavosťou a otvorenosťou, ktorá zvádza k presvedčeniu, že hodnota tohto filmu tkvie najmä v jeho silnom ľudskom príbehu. Iste, ten je pre film i jeho recepciu kľúčový. Lenže Lubojacki sa pohybuje na krehkom teréne autobiografie. Osciluje medzi sebaspytovaním a sebaprezentáciou s autorskou zraniteľnosťou, ktorá nie je len spontánna, ale aj premyslená. Nie je len filmovou terapiou, ale filmovou cestou sebapoznania a starostlivosti o seba.
Autobiografia ako rodinný film
Dostupnosť digitálnych záznamových techník v posledných desaťročiach akceleruje autobiografický boom v dokumentárnom filme. Možnosť zbaviť sa bremena štábu, produkcie a techniky umožňuje autorom a autorkám stvrdiť to, čo Philip Lejeune nazval autobiografickým paktom, vlastným telom, tvárou a osobnou skúsenosťou.
Lubojacki nakrútila svoj film na mobilný telefón, vďaka čomu dokázala zaznamenávať intímne momenty nielen zo svojho života, ale aj zo života svojho brata a dvoch bratrancov. Zdanlivo sa pohybuje na hranici medzi rodinným filmom, ktorý prostredníctvom rodinného fotografického archívu zachytáva rodinnú históriu, a autobiografiou, ktorá je zameraná na sebareflexiu autorského subjektu. Potreba rekonštruovať minulosť je však až v druhom pláne – v popredí je potreba sebapoznania. Snaha nájsť odpoveď na to, čo v rodinnom systéme spôsobilo, že režisérkin brat a dvaja bratranci sa v dôsledku závislosti na alkohole a/alebo drogách stali bezdomovcami vylúčenými zo sociálnych väzieb. A najmä nájsť odpoveď na to, aká rola v ich živote prislúcha samotnej režisérke. Filmové a fotografické obrazy tak pre ňu nie sú iba nástrojom dokumentácie, ale aj reflexie a účastníkmi rodinnej dynamiky. A film príležitosťou, ako tento problematický rodinný vzťah vyriešiť. Aspoň pre seba.
Autobiografia ako esej
Pre porozumenie začarovanému kruhu závislosti a rodinného prenosu čerpá Lubojacki zo psychologických výskumov o závislostiach a traume. Tie jej pomáhajú porozumieť koreňom rodostromu s mnohými nalomenými, vyschnutými či spílenými konármi. Otcami, ktorí opustili svoje deti. Matkami, ktoré zanevreli na svoje deti. Deťmi, ktoré sú dospelé, ale aj tak sa o seba nedokážu postarať. Režisérkin výklad však má ďaleko od autoritatívnych explikácií. Sprostredkované poznatky totiž s otvorenosťou charakteristickou pre filmové eseje konfrontuje s intímnou skúsenosťou vlastnej rodiny. Jej film je uváženou negociáciou medzi verejnou sférou diskurzu o abúzach a osobnou sférou rodinného portrétu. Jej uvažovanie o príčinách alkoholizmu a drogovej závislosti naprieč generáciami je nemetodické, nesystematické, nelineárne, fragmentárne a dialogické. Nevysvetľuje. Skúma. Neinformuje. Pýta sa. Čo ak je príčinou toho, kde sa v živote ocitli brat a bratranci a s nimi aj autorka, čosi celkom iné ako samotný alkohol a drogy? Má právo chcieť od nich, aby žili inak – podľa jej predstáv?
Táto autobiografická esej nezachytáva iba začarovaný kruh závislosti, ale sama sa pohybuje v kruhoch a špirálach. Mapuje opakované pokusy režisérkinho brata a bratrancov o abstinenciu a resocializáciu. Každá ďalšia nádej prináša nové skľučujúce sklamanie. Film zachytáva päť rokov opakovaných režisérkiných pokusov pomôcť mužom vo svojej rodine. Päť rokov láskyplného súrodeneckého vzťahu, ktorý pretrváva napriek frustráciám, alkoholu a sklamaniam. Päť rokov vlastného zápasu: hnevu, že brat si nechce či nevie dať pomôcť; výčitiek svedomia, že ona sa má v živote lepšie. Každý ďalší závit špirály ponára aj publikum hlbšie do mizérie a predlžovanie zdieľanej skúsenosti zápasu je súčasťou svedeckej stratégie filmu.
Autobiografia ako od-tvárnenie
Ale: Lubojacki zápas nechce sprostredkovať len v rozmere mizérie. Chce o ňom hovoriť zvnútra. Ako sama hovorí, volí brutálnu úprimnosť. Čo ale v kontexte filmu ako umeleckého artefaktu môže byť úprimné? Veď film, ktorý má presiahnuť rozmer denníkového záznamu vypovedajúceho výlučne o pocitoch a emóciách autobiografického subjektu, vždy musí byť do istej miery konštrukciou. Premyslenou. Vykalkulovanou. Bez toho sa môže minúť účinkom. Ako rozpoznať autorskú performanciu od autorskej sebareflexie? Autorskú tvár od autorskej masky?
Brutálna úprimnosť nemusí znamenať absenciu masky. Paul de Man uvažuje o tom, že nie život produkuje autobiografiu, ale sám autobiografický projekt môže produkovať to, čo autobiografický subjekt robí. Na to, aby mohol o svojej skúsenosti vypovedať, musí si prepožičať tvár či masku a artikulovať tak svoje Ja, potrebuje alter ego, s ktorým vstúpi do dialógu. V tomto zmysle nie je autobiografia len cestou seba-poznania, ale aj od-tvárnenia (de-facement).
Keby sa holuby premenili na zlato si prepožičiava niekoľko tvárí a hlasov, cez ktoré dokáže vypovedať o vzťahoch, ktoré príliš bolia. Digitálne upravený rodinný fotoarchív zachytáva zdanlivo idylické momenty detstva, kedy život režisérky, jej brata, ani ich bratrancov nebol poznačený závislosťou. Detské tváre k publiku neprehovárajú v rodnom jazyku, ale prostredníctvom neurálneho hlasu v angličtine. Je to od-tvárnený hlas, ktorý vytvára dištanciu medzi minulosťou a prítomnosťou, idylickou štylizáciou typických fotografických motívov a hrozivou súčasnosťou. V tvárach tých detí spolu s autorkou diváctvo hľadá zárodok bolesti a traumy, ktoré našli únik v drogách a alkohole. Línia rodinného archívu má silne nostalgický náboj. Ten ironizujúco podrýva cez tvárový filter na tele holuba ako sprievodcu filmom a cez medzititulky tvoriace vrstvu autorského komentáru.
Autobiografia ako starostlivosť o seba
Ak chápeme autobiografiu ako diskurz, ktorý prostredníctvom sebareflexie usiluje o vnútornú transformáciu jednotlivca, je autobiografia špecifickým módom starostlivosti o seba. Michel Foucault dáva do súvislosti koncept starania sa o seba samého s mottom delfskej veštiarne Poznaj sám seba. Obe techniky sú pre neho spojené s aktivitou písania, v ktorej je Ja subjektom aj objektom písania. Film Pepy Lubojacki píše a zaznamenáva autorkino Ja filmovými obrazmi. Rovnako ako zápisky, denníky a listy neuchováva iba záznam súčasnosti, ale vytvára zrkadlo vlastnej minulosti. Identity, ktorej zárodok spolu s režisérkou publikum hľadá v krásnych detských tvárach budúcich alkoholikov a narkomanov. Lubojacki terapeuticky oživuje ich vnútorné dieťa a necháva prehovoriť jeho virtuálny hlas. Hlas, ktorý nahliada na prítomnosť seba samej, brata i bratrancov empaticky a bez súdenia. A odpúšťa i rodičom. Toto vnútorné dieťa rozumie, že vyjsť zo začarovaného kruhu alkoholizmu a narkománie nie je len otázkou vôle. Že odmietanie zo strany rodinných príslušníkov síce môže byť istou formou obrannej stratégie, ale v konečnom dôsledku len prehĺbi sociálnu izoláciu závislých. Že aj tí, ktorí dnes žijú na ulici, kedysi mali nejaké sny, niekam patrili, mohli byť pre niekoho vzorom.
Elégia nad stratenou budúcnosťou však nie je v jadre tohto filmu. Tým jadrom je úvaha o tom, či bezpodmienečná – v tomto prípade súrodenecká – láska znamená aj bezpodmienečné prijatie. Či závislosť na idei, že niekoho zmeníme, môže byť rovnako zhubná ako samotná príčina, prečo ho chceme meniť. Či možno neviditeľnú bolesť transformovať na viditeľnú krásu.
Lubojacki našla odpoveď. Predbežnú, provizórnu, nefinálnu. Takú, ktorá dáva zmysel jej vlastnému uzdraveniu traumy a rodinného systému. Nenárokuje si na univerzálnosť a všeplatnosť. Ale to, ako ju sprostredkúva filmom, v sebe nesie vnútornú opravdivosť. A v jej brutalite je aj kus krásy.