Crème de la Crème z toho, čo v tejto dobe potrebujeme – humor, odvahu, vieru

Od 27. mája do 3. júna sa v 45 kinách na Slovensku koná 11. ročník prehliadky toho najlepšieho z francúzskej kinematografie. Program tohto ročníka siaha od roku 1983 až po filmy, ktoré ešte nemali premiéru ani vo Francúzsku – odhalí zákulisie 345-ročnej Comédie-Française, ukáže Jodie Foster v prvej hlavnej role vo francúzštine a predstaví Nadiu Melliti, ktorá prišla z parížskej ulice priamo na červený koberec v Cannes a odniesla si cenu za najlepšiu herečku. Trikrát sa objaví Virginie Efira, raz Hitchcock (teda Bezançonova verzia Okna do dvora), a raz amazónska opica. O tom, čo tohtoročná smotana zo smotany, Crème de la Crème, vlastne je, sme sa rozprávali s dramaturgom prehliadky Dominikom Hroncom.

 

Aktuálny ročník sa začal písať pred rokom v Cannes, keď spoločnosť Film Europe zakúpila práva na filmy, ktoré ešte len mali vstúpiť do kín. „Zabezpečili sme filmy ako Najbohatšia žena na svete, ktorá bola v oficiálnom výbere, Súkromný život s Jodie Foster a Malá sestra, ktorá získala cenu pre najlepšiu herečku aj Queer Palm,"  hovorí Dominik Hronec. 

Prehliadku otvára komédia, ktorá ešte nemá ani francúzsku premiéru. Film Comédie-Française od réžijnej dvojice Martina Darondeaua a Bertranda Usclata mal byť pôvodne seriálom, no až keď získali povolenie točiť priamo v priestoroch legendárnej parížskej inštitúcie, premenili projekt na svoj celovečerný debut. „Je to taká veľmi dynamická rýchla komédia, kde sa pozrieme do zákulisia tohto ikonického divadla – tri hodiny pred začiatkom premiéry sa všetko, čo sa môže pokaziť, aj pokazí," opisuje Hronec. Vo filme hrajú skutoční členovia súboru Comédie-Française, hlavná herečka Pauline Clément sa pritom práve tento rok stala 546. sociétairekou v histórii inštitúcie, a teda jednou z plnoprávnych členiek hereckého družstva, ktoré funguje nepretržite od roku 1680. „Je skvelé, že herečka, ktorá hrá vo filme, príde aj osobne otvoriť Crème de la Crème," dodáva dramaturg. Vo filme sa okrem nej mihne aj súčasný generálny riaditeľ súboru Éric Ruf, ktorý práve v tomto roku završuje desaťročné funkčné obdobie, čo z hraného filmu robí aj zaujímavú polohu dokumentu o inštitúcii na prahu novej etapy. Štvornásobný triumf na festivale Alpe d'Huez, takom barometri francúzskej filmovej komédie, hovorí sám za seba.

 

 

Odvaha vstúpiť na scénu, to je téma, ktorá sa nenápadne opakuje naprieč viacerými filmami tohtoročného programu. Jodie Foster, dvojnásobná držiteľka Oscara, sa desaťročia vyhýbala hlavnej role vo francúzštine napriek tomu, že v jazyku hovorí od detstva. „Bála sa, že sa nevie vyjadriť tak dobre, a práve táto zraniteľnosť je na jej výkone viditeľná – a robí postavu psychiatričky Lilian uveriteľnejšou," hovorí Hronec o filme Súkromný život režisérky Rebeccy Zlotowski. Mimochodom, bola to práve ona, ktorá Judie Foster napokon presvedčila. Na premiére v Cannes si vyslúžila osemminútový potlesk.

 

 

Opačným smerom prišla do Cannes Nadia Melliti. Mladá, 23-ročná herečka, ktorú si režisérka Hafsia Herzi vybrala na ulici pri pešej zóne Châtelet, cez takzvaný divoký casting, nikdy predtým nestála pred kamerou. Vo filme Malá sestra hrá Fatimu, sedemnásťročné dievča francúzsko-alžírskeho pôvodu, ktoré hľadá cestu medzi svojou sexualitou a vernosťou moslimskej rodine. Príbeh je adaptáciou autobiografického románu Fatimy Daas, jednej z najdiskutovanejších francúzskych autoriek súčasnosti. 

 

 

Aj slovenskému publiku známa herečka Virginie Efira, ktorá sa v programe tohto ročníka objaví hneď trikrát, má svoj vlastný príbeh o odvahe. Uvidíte ju v jej prvej skutočnej dramatickej role – v snímke Nedosiahnuteľná láska z roku 2018 podľa románu Christiny Angot, a stala sa jednou z najžiadanejších tvárí francúzskeho autorského filmu. Hronec o nej hovorí s obdivom: „Je to veľmi tvárna herečka, každý rok ju máme v nejakom titule." Tento rok hneď v troch, v Nedosiahnuteľnej láske ako Rachel, v Najbohatšej žene na svete ako dcéru bojujúca o matkin majetok aj zdravý rozum, a v Súkromnom živote ako pacientku, ktorej smrť spustí celý príbeh. 

 

 

Zaujímavým v programe je aj dokument V Lurdoch, ktorý nakrútili dvaja agnostici – Thierry Demaizière a Alban Teurlai. „Vidíme Lurdy z rôznych strán – nielen ako pútnické miesto, kde sa ľudia dotýkajú skál a modlia, ale aj ako ekonomiku, mašinériu religiózneho turizmu," vysvetľuje Hronec. Film bol nominovaný na Césara za najlepší dokument a premietali ho aj vo filmotéke Vatikánu.

 

 

Humor je typický pre francúzsku kinematografiu a máme ho radi.  V programe aktuálneho ročníka sa objavuje v rôznych podobách. Rémi Bezançon, ktorého Zlatko, náš sused je vrah,  je hitchcockovská komédia z parížskeho vnútrobloku s Laetitou Castou a Gillesom Lellouchem, vie podľa Hronca pracovať s druhým plánom. „Ona je expertka na Hitchcocka na Sorbonne, on píše viktoriánske krimi romány – a zrazu sa im do bloku nasťahuje sused, o ktorom si myslia, že vraždí. Ale toto nie je len paródia, je to aj film o tom, ako naša fikcia ovplyvňuje to, ako vnímame realitu." Guillaume Gallienne, ktorého uvidíme aj v Comédie-Française, tu hrá podozrivého suseda-režiséra.

 

 

Uvidíte aj Pierra Nineyho v snímke Guru. Je to psychologický thriller o motivačnom koučovi, ktorý si podmaňuje zástupy, kým sa nezačne rútiť vlastnou špirálou. Ide o tretiu spoluprácu Nineyho s režisérom Yannom Gozlanom a zaujímavosťou je, že vo všetkých troch filmoch nesie Nineyho postava rovnaké meno – Mathieu Vasseur. „Je to ako keby sledovali toho istého muža v rôznych životoch, zakaždým na hrane morálky," hovorí Hronec. Film pritom vstupoval do francúzskej spoločenskej diskusie o regulácii koučingu presne v čase, keď sa ňou skutočne zaoberali zákonodarcovia, sám Niniy vraj s námetom na film aj prišiel.

 

 

V programe okrem iného je aj ikonický film, ktorý je však u nás málo známky, Le Bal – Tančiareň. Paradoxne, taliansky režisér Ettore Scola v roku 1983 nakrútil film o francúzskych dejinách od Ľudového frontu po disco. Titulky nepotrebujete, nehovorí sa v ňom, len tancuje. Spolu s hudbou, kostýmami a konceptom meniacich sa tých istých hercov, ktorí zakaždým hrajú iné postavy inej epochy. „Doby sa menia, ale ľudia ostávajú tí istí," hovorí Hronec. Film získal Strieborného medveďa v Berlíne, Césara za réžiu aj za najlepší film a bol nominovaný na Oscara. Tohtoročné uvedenie bude sprevádzať diskusia s Martinom Hubom, ktorý Le Bal režíroval na doskách Slovenského národného divadla – v inscenácii, ktorá bola jednou z prvých v novej budove SND a hrala s Ladislavom Chudíkom.

 

Na záver sme sa Dominika Hronca spýtali, čo v programe nie je pre každého. „Volanie vody. Nevieme, či je to sci-fi, rodinná dráma, alebo mysteriózny film. Necháva diváka plávať – a každý si môže uveriť tomu, čomu chce." Pre tých, ktorí hľadajú istotu žánru, to môže byť výzva.