Portrait/©Alvise Busetto
Medzinárodný festival súčasného tanca Bratislava v pohybe otvorí predstavenie parížskeho súboru La Pieuvre. Choreografka Rebecca Journo po sólovej performancii La Ménagère/Žena v domácnosti sa do Bratislavy vracia s kvartetom Portrait/Portrét o póze, autoportréte a vlastnom obraze, ktorý sa mení od krásneho po monštruózny. Cindy Sherman či Francesca Woodman a ich uchopenie (vlastného) ženského tela sa stali inšpiráciou pre inscenáciu, v ktorej aktérky vytvárajú na javisku sériu „živých portrétov“, balansujúcich medzi momentkou a trvaním. Čierny priestor, zrkadlá, spev skla, štyri ženy a množstvo (auto)portrétov.
ROZHOVOR S REBECCOU JOURNO
> Skôr ako budeme hovoriť o inscenácii Portrét predstavte nám súbor La Pieuvre, s ktorým ste ju naštudovali.
La Pieuvre funguje od roku 2018. Založila som ho spolu s Véronique Lemonnier. Máme okruh stálych spolupracovníkov a spolupracovníčok. Naša práca sa rokmi vyvíja, no drží sa jednej línie, ktorá ide naprieč všetkými projektami. Jej základom je choreografická práca s gestom, ktoré nazývam bábkovým, a s mikropohybom. Vždy je v nej veľmi silné prepojenie pohybu a zvuku. Prelínajú sa pri hľadaní a tvorbe aj na javisku. Hľadáme niečo, čomu hovoríme obrazo-zvuky, teda skutočné spojenie obrazu a zvuku. Zaujímajú nás aj obrazy a postavy, ktoré sú archetypálne a ľahko rozpoznateľné. Často sa snažíme prebudiť kolektívne nevedomie. Vychádzame z typov, klišé či výrazne vyhranených svetov a hľadáme spôsob, ako ich zdeformovať a prisvojiť si ich. Tak to bolo aj v inscenácii La Ménagère, ktorú sme na Bratislave v pohybe uviedli pred niekoľkými rokmi.
Portrét pokračuje rovnakým smerom. Jeho východiskom je zobrazovanie seba samej, teda autoportrét. Je to hra s vlastným obrazom, s tým, ako ho zneistiť a zdeformovať, v tomto prípade telom, pózou a postojom. Skúmame, ako sa dá sledom póz pohrávať s vlastnou podobou a vytvárať autoportréty, ktoré sú zároveň autofikciami. Zvukový dizajnér Mathieu Bonnafous zložil k predstaveniu hudbu a hrá ju naživo. Inscenáciu sme vytvárali spolu s tanečnicou Lauren Lecrique (v Bratislave ju bude alternovať Morgane Bonis) a choreograf a režisér Tomeo Vergès je naším vonkajším okom.
> Vo svojich sólových projektoch, ktoré tvoria diptych, ste sa venovali ženským archetypom (manželka, žena v domácnosti) a teraz ste si vybrali tému prezentácie ženy a jej rôznych identít, pričom vychádzate z média fotografie. Aj keď ide o statické médium vy komunikujete identitu ako veľmi mnohostrannú až niekedy protirečivú. Pri autoportréte je žena subjektom aj objektom súčasne. V tejto inscenácii ale nejde o konkrétny portrét.
Nie, je to skôr portrét takmer bez identity. Na scéne sme štyri a identitu sa snažíme skôr rozostriť než ukázať. Nejde o doslovné autoportréty, ani o môj, ani o autoportréty tanečníc. Ide nám skôr o opak: identitu odstrániť a vytvoriť postavy, ktoré v sebe nesú mnoho podôb a môžu zastupovať celý rad žien. Tieto podoby sú rozložené medzi štyri performerky. Niekedy na jednu z nich zazoomujeme, inokedy sa všetky štyri zlejú do jednej. Aj v jednej osobe sa však skrýva množstvo portrétov, ktoré pred divákom defilujú. Sú to autoportréty, no predovšetkým celý zástup portrétov.
> Môžeme spomínaný diptych a Portrét čítať ako feministické, aj keď by sme nepoužili priamo toto označenie?
Áno, samozrejme. Pri Portréte sme sa veľmi zaujímali o fotografky ako Cindy Sherman, Claude Cahun či Francesca Woodman. Bolo pre nás dôležité vychádzať najmä z tvorby žien a hlásiť sa k ich odkazu. Tieto umelkyne si vzali svoj obraz späť a narušili zaužívanú predstavu o tom, ako má žena vyzerať.
Cindy Sherman napríklad na začiatku svojej tvorby zobrazuje karikatúry žien, zosmiešňuje ich. Je to feministické, no zároveň to vypovedá o samotnom akte zobrazovania, ktorý presahuje otázku rodu. Neustále sami seba zobrazujeme a každý obraz je konštrukt. S rodom to samozrejme súvisí, ale nielen s ním.
V Portréte je prítomné pózovanie aj nepohodlie pred objektívom, pred pohľadom, ktorý na nás spočinie a znehybní nás do obrazu. Môže to zažiť či podstúpiť každý, no ženy oveľa viac. Vieme, že práve na ne dolieha tlak byť na úrovni vlastného obrazu.
Otvára to množstvo otázok, no môžem povedať, že naša práca nadväzuje na umelkyne, ktoré si svoj obraz prisvojili a predovšetkým sa s ním hrali.
> Život ako performancia, maska je to, čím sa prezentujeme navonok, rovnako ako svojimi fotografiami, ktoré zverejňujeme. Je to kontrolované. Čo ale ak za tými maskami stratíme vlastné ja? Je aj to téma Portrétu? Strata seba pod tlakom očakávaní? Zo strachu, či okolie naše vlastné ja prijme?
To je veľmi zaujímavá otázka. Neviem, či o tom inscenácia hovorí priamo. Pri premýšľaní o nej a aj pri jej tvorbe sa nám však ako kľúčový ukázal pojem straty: strata identity, fragmenty, fragmentácia, deformácia, prechod od krásneho k monštruóznemu. Toto boli cesty, ktorými sme sa v projekte vydali. Súvisí to so strachom, ktorý cítime, keď sa na nás niekto pozerá? Možno. Zaujímavé je však vidieť túto stratu aj inak. Deformácia a fragmentácia môžu byť zároveň oslobodením. Zdeformovať sa, urobiť zo seba monštrum je aj spôsob, ako uniknúť pohľadu druhých a pohrať sa so svojou podobou. V súvislosti s monštruóznosťou rada hovorím o empowermente.
Či je v tom aj strach? Možno áno, ale to už nechávam na divákoch a diváčkach. Z pohľadu inscenácie a tanca sú deformácia a fragmentácia ústrednou témou aj samotným tvorivým postupom. Môžu pôsobiť dystopicky, no zároveň sú spôsobom, ako uniknúť, oslobodiť sa a znovu si prisvojiť vlastný obraz.
Portrait/©Maxime Leblanc
> Inšpirovali ste sa fotografiami Francescy Woodman, Cindy Sherman či Diane Arbus. Každá z nich má iný rukopis a spôsob prezentácie seba samej. Diane Arbus sa zameriavala na telesné anomálie, deformácie, inakosť. Vy ste v predstavení spojili to čo možno prepája Woodman a Sherman - a síce portrét ako neustála transformácia. Ja osobne mám veľmi rada práve fotografie Woodman a ako skúma tému identity. Mnohé z toho, čo čítam v anotácii a vidím v trailery, mi ju pripomína - napr. to ako spájala subjektívy dokument a performatívnu fotografiu - jej fotografie sú plné pohybu. Subjektívny dokument pritom u nej nevylučuje imaginatívnosť až surreálnosť, práve naopak, je vždy presne zinscenovaná. Rovnako necháva telo splývať s prostredím, vystupovať ho z prostredia, občas pôsobí ako duch. Bola Woodman vašou hlavnou inšpiráciou?
Bola jednou z hlavných, a to presne z dôvodov, ktoré ste spomenuli. Oporou nám bolo viacero diel, pretože portrét je obrovská téma. V dejinách umenia ho skúmalo toľko autorov v toľkých podobách, že sa nám z toho až točila hlava. Rozhodli sme sa preto oprieť o niekoľko konkrétnych diel, ktoré nám vymedzili rámec.
Woodman priniesla Véronique. Podnety sme zbierali obe: Cindy Sherman, Francescu Woodman aj Claude Cahun, ktorá je mimoriadne zaujímavá a tvorila ešte skôr v 20. storočí. Cindy Sherman na ňu v istom zmysle nadväzuje. Veľmi sme sa opierali aj o Modiglianiho, teda o oveľa klasickejšie maliarske portréty. Sú to najmä portréty žien, v ktorých sa opakovane vracajú tie isté tváre, napríklad jeho partnerka Jeanne Hébuterne.
Na Woodman nás zaujala prízračná prítomnosť, ktorú vytvára rozmazaný pohyb zachytený na fotografii. A tiež záhada, tajomstvo a niečo nevyslovené, čo z jej fotografií vyžaruje. Je v nich čosi temné, morbídne a zároveň zmyselné. Jej identita je sama osebe veľmi zložitá a záhadná a nás oslovila najmä atmosféra jej fotografií.
Cindy Sherman nás zaujala z iného dôvodu. Jej tvorba je o karikatúre, deformácii a imitácii, o ženských archetypoch, o znásobovaní a neustálom striedaní identít, čo je pre nás tiež dôležité.
Modigliani nám poslúžil pri práci s pózou, so strnulým, klasickým portrétom. Ide v ňom o večnú pózu, o uväznenie v nej, akoby bola postava vytesaná do kameňa. Sú to naozaj sochárske postoje, spojené so zastaveným, večným časom. To je úplný opak Woodman, u ktorej je všetko prchavé, v pohybe, len sa v danom okamihu mihne.
Všetkými týmito polohami sme sa v inscenácii snažili prejsť: od strnulého portrétu k prízračnému, od striedania identít až k k ich strate, k zmiznutiu za všetkými maskami. Tieto diela nám pomáhajú pochopiť všetko, čo sa v inscenácii odohráva.
> Woodman často využíva sklo a zrkadlá a vy tiež pracujete so zrkadlom a sklo u vás doslova spieva, pracujete s jeho zvukom. Hovorme o využití a symbolike zrkadla a využití skla v Portréte.
Sklo je zvukový materiál, z ktorého vznikli všetky zvuky inscenácie. Pri hľadaní a tvorbe sme pracovali aj so zrkadlom ako predmetom a na scéne sa to zhmotnilo v podobe sklenených tabúľ a rámov. Woodman má naozaj fotografie so sklenenými rámami či zrkadlom. Zrkadlo je však aj všeobecne, nezávisle od jej tvorby, symbolom autoportrétu. To bol prvý dôvod. Zároveň je to pre nás konkrétny materiál, s ktorým sa hráme, manipulujeme ním a nahrávame jeho zvuk. A samozrejme je to aj projekčná plocha. Zrkadlo symbolizuje pozeranie sa na seba, strácanie sa vo vlastnom obraze, posadnutosť svojím obrazom, teda narcizmus a mýtus o Narcisovi. Inscenáciu opisujeme takto: tancujeme, akoby sme sa pozerali do zrkadla, lenže tým zrkadlom je publikum. Nikdy teda neopúšťame vlastný odraz, a tým ani pohľad divákov.
To prirodzene rezonuje s dobou, v ktorej sociálne siete vyostrujú selfie narcizmus. Aj to bolo jedným z východísk inscenácie: čo robíme so všetkými tými autoportrétmi, ktoré si neustále vytvárame? Stále sa na seba pozeráme a fotíme sa. Nechceli sme však hovoriť len o narcizme. Zaujímal nás aj autoportrét ako umelecký čin. Preto sme siahli po Francesce Woodman či Cindy Sherman. Ich autoportréty nie sú len o narcizme. Oni so svojím obrazom pracujú, aby o niečom vypovedali. Spochybňujú, ako vnímame vlastné telo či telá žien, a ničia škatuľky, do ktorých nás zatvára pohľad druhých. Autoportrét môže k tomu byť vhodným nástrojom. Narcizmus je len jednou z vrstiev. Je to aj pozvanie pohrať sa so svojím obrazom.
> Ak ešte spomíname zrkadlá poznáte filmy Mayi Deren? Tiež bola fascinovaná zrkadlami, a to ako zachytila pohyby tanečníka a pohyb samotný vo filme je jedinečné. Vytvorila vlastne aj nový spôsob, ktorý dostal názov choreocinema.
Mayu Deren veľmi nepoznám. Možno som už od nej niečo videla... počkajte pozriem sa či niečo spoznám. Vyzerá to skvele! Ďakujem za tip, po rozhovore si jej filmy určite pozriem.
> Z traileru môže predstavenie pôsobiť dosť temne, vy ste spomínali, ale je v ňom aj humor, tu sa asi dostávame práve k Cindy Sherman...
Hovoríme o štipľavom, čiernom humore. Inscenácia je temná a jej témy, teda narcizmus, sebazobrazovanie, uväznenie vo vlastnom portréte či obraze, spracúvame trochu dystopicky. Na prvý pohľad je to dosť pochmúrne väzenie, väzenie reprezentácie. Veľmi nám však záleží na tom, aby humor, grotesknosť a monštruóznosť pôsobili aj hravo. Všetko je to len performancia, len hra, a práve to sa snažíme divákom odovzdať. Možno nebezpečná hra, ale stále hra.
Inscenácia má teda nádych čierneho humoru. Má však aj veľmi grotesknú, miestami až klaunskú polohu, ktorá patrí k jazyku, ktorý rozvíjame. Je v nej karikatúra, zveličenie a deformácia. Deformácia sa raz vydá temným smerom, inokedy smiešnym. Zveličenia môžu byť rôzne a priniesť vždy inú náladu a atmosféru.
> Obraz - zvuk - pohyb. A naopak gestá a pohyb sa stávajú kolážou obrazov a zvukov. Hovoríme o vzťahu tela ako povrchu pre projekciu, o tmavom priestore plnom zrkadiel, ktoré telo rozkladajú a o zvuku skla a vody, ktorý je integrovaný do choreografie. Portrét nie je vašou prvou spoluprácou so zvukovým dizajnérom Mathieuom Bonnafousom. Priblížme podrobnejšie ako zvuk rozvíja choreografiu? Dokonca vytvárate ruchy aj naživo...
Zvuk je v tejto inscenácii mimoriadne dôležitý, pretože práve on celý proces spúšťa. Celá inscenácia je postavená na zvuku. Hrá sa naživo, udáva rytmus a zároveň ozvučuje gestá. Je to skutočná práca s ruchmi. Zvuk drží napätie a dynamiku, vytvára aj obraz a takmer filmový zážitok, akoby ste sa pozerali na fotografiu, ktorá sa dala do pohybu.
Potom je tu priestor, v ktorom sa rámy vnárajú do seba, ako rám v ráme. Hra s rámami umožňuje rôzne vstupy na scénu aj odchody. Zvuk a rytmus budujú napätie a sprevádzajú každé gesto. A napokon sú tu telá a ich jazyk póz, ktorý pracuje so zastavením pohybu. Tak vzniká ilúzia tela, ktoré sa nehýbe prirodzene, ale ako bábka, marioneta, či pohyblivý obraz. Jazykom inscenácie je spojenie priestoru, zvuku a tiel, ktoré sa hýbu ako sled zastavených obrazov.
Priestor, zvuk a telá si neustále odpovedajú. Dúfam, že vďaka tomu môžu diváci vstupovať čoraz hlbšie do obrazu aj do vlastnej predstavivosti, tvárou v tvár týmto portrétom, týmto štyrom ženám. Zvuk, priestor a telá performeriek im dovolia poskladať si vlastný príbeh a vlastné fikcie, ktoré z toho všetkého vyvstávajú.
Portrait/©Maxime Leblanc
> Aké témy vás aktuálne zaujímajú?
Momentálne pripravujeme nový projekt o fête foraine, teda o púti s kolotočmi a atrakciami. Púte majú dlhú históriu. V dnešnej podobe vznikli koncom 19. storočia a prevádzkujú ich kočovníci.
Táto téma nás láka z viacerých dôvodov. Východiskom bol strašidelný vláčik. Mimochodom, aj Portrét je tak trochu strašidelný vláčik: ide v ňom o to prekvapiť, vystrašiť a baviť sa vlastným strachom. Hororový svet, svet strašidiel, je v našej práci stálou témou. Môže byť hravý a dá sa cez neho veľa ukázať a povedať. Je to svet, v ktorom sa rady pohybujeme. Strašidelný vláčik nás teda priviedol na púť, kde má svoje stále miesto.
Zároveň si kladieme otázku, ktorá sa týka celého tanečného a kultúrneho prostredia: ako zaujať ľudí, ktorí s tancom nemajú nič spoločné a o umenie, najmä o súčasný tanec, sa nezaujímajú. Súčasný tanec je predsa len dosť okrajový a stále nie je pre široké publikum. Hľadáme preto tému, ktorá by divákov prilákala, s ktorou sa dokáže stotožniť každý a ktorá ho priamo priťahuje. Púť je v tomto zaujímavá, pretože celá stojí na lákaní, predávaní, prekvapovaní a zabávaní. Otázkou je, ako tento rámec zábavy pretvoriť a priviesť ľudí k zážitku, ktorý ju presahuje, k niečomu znepokojivejšiemu a experimentálnejšiemu.
> Na Slovensku majú kolotoče a púte dlhú tradíciu a za socializmu boli akýmsi útočiskom, doslova krikľavofarebným kontrastom k šedi doby. Dnes sa u nás spájajú skôr s lacnou a nekvalitnou zábavou pre sídliskové publikum...
Och, to je zaujímavé... Aj o tom púť je: o predávaní, ba aj o klamaní. Zaujíma nás napríklad postava jarmočného vyvolávača. Na starých pútiach to boli v podstate predavači, ktorí vás chceli vtiahnuť do svojej atrakcie. Bol to vyslovene ultrakapitalistický vzťah: predať čo najviac lístkov a zarobiť. Je pravda, že v závislosti od histórie danej krajiny môže mať púť aj negatívny nádych a každý ju vníma po svojom. My sa veľmi napájame na vlastné spomienky z detstva. Pre dieťa boli púte magické, výnimočné miesta plné farieb, pohybu a vnemov. Myslím, že pôjdeme skôr týmto smerom, k púti ako zmyslovému zážitku. Vedľa Disneylandu dnes navyše pôsobí oveľa menej kapitalisticky. Je v nej aj niečo remeselné.
Historicky púť prinášala zábavu aj kultúru. Ľudia, najmä tí žijúci na vidieku, ďaleko od veľkých miest, na ňu chodili objavovať novinky, obdivovať kuriozity a zvláštnosti. Bol to vlastne taký veľký kabinet kuriozít. Bol to veľmi ľudový priestor, a práve v tom je pre nás púť zaujímavá, že nie je sama osebe elitárska. Môže na ňu prísť ktokoľvek, bez ohľadu na spoločenské postavenie, kým tanec a divadlo, žiaľ, majú problém osloviť naozaj všetkých. Preto sa na púť pozeráme práve takto, ako na ľudový priestor.
Téma je to široká, my ju však uchopujeme aj cez otázku, ako vytvoriť imerzívnu performanciu, ktorá naruší zaužívané usporiadanie javisko-hľadisko. Chceme rozvinúť performancie v rôznych kútoch a priestoroch divadla. Uvažujeme o nich ako o atrakciách, ktoré bežia v slučke a medzi ktorými diváci môžu voľne prechádzať. Premýšľame, ako vytvoriť imerzívne predstavenie, stretnutie performancie s divákmi, skrátka udalosť. A ako môže byť zážitok z performancie fragmentovanejší a hravejší. Zároveň chceme v performancii posúvať hranice: performerka prechádza rôznymi stavmi tak, ako divák prechádza z jednej performancie do druhej. Hľadáme teda inštaláciu, ktorú nazývame chápadlovitou, ako la pieuvre, chobotnica, s mnohými priestormi. Každý z nich ponúka vlastný svet a dostatočne silnú emóciu či stav, aby divák pri ich návšteve prešiel celým spektrom stavov. Presne ako na púti.
> Pre umelcov je vždy vzrušujúce očakávania, ako bude publikum v tej ktorej krajine reagovať. Pri návrate je to už - zažitou skúsenosťou - iné. Aké sú návraty pre vás?
Najviac si ceníme práve to, keď sa môžeme vrátiť tam, kde sme už boli. Tak si totiž budujeme vzťah s miestom aj s publikom. A dúfame, že keď diváci vidia viacero našich prác, lepšie pochopia náš prístup a to, čo sa snažíme rozvíjať. Je skvelé, že sa môžeme na festival vrátiť a dúfam, že prídu aj diváci, ktorí nás už videli a a že ich naše predstavenie chytí.
> Doba je komplikovaná, výbušná, spoločnosť naprieč krajinami frustrovaná, polarizovaná a ani kultúre sa nedostáva takej podpory, akú mala a akú sme vyspelým krajinám závideli...
Ach, áno... Dúfam, že sa Európa neprepadne do fašizmu a že v najbližších rokoch nestratíme prístup ku kultúre. Všade sa to stáča výrazne doprava a aj vo Francúzsku je, pochopiteľne, oveľa menej peňazí a podpory pre kultúru a umenie. Žijeme vo veľmi temnom a zložitom období. Je takmer zázrak, že ešte môžeme prísť hrať na Slovensko, a dúfam, že to tak zostane. Je to naozaj veľmi úzkostné obdobie, prinajmenšom politicky.
Stále sa pýtam to isté: neopakujeme na začiatku 21. storočia začiatok 20. storočia, s celým tým vzostupom fašizmu? Dúfam, že nie. Uvidíme. Vy aj my dúfame, že v najbližších rokoch to nebude také radikálne a dramatické. Treba si zachovať nádej, nevzdávať sa a robiť ďalej, čo sa dá.
Rebecca Journo/La Pieuvre (Francúzsko)
Tvorivý tím
Koncept a choreografia: Rebecca Journo
Vytvorené v spolupráci s, účinkujú: Vera Gorbacheva, Rebecca Journo, Lauren Lecrique, Véronique Lemonnier
Tvorba zvuku a živá hudba: Mathieu Bonnafous
Scéna: Guillemine Burin des Roziers, Jules Bourret et Rebecca Journo
Svetelný dizajn: Jules Bourret
Inšpicient: Benjamin Martineau
Kostýmy: Coline Ploquin
Umeleckí poradcovia: Raphaëlle Latini, Tomeo VergèsProdukcia: La Pieuvre v spolupráci s cie K622 – Mié Coquempot v roku 2022.
Koprodukcia: Paris Réseau Danse, Collectif 12, Les Petites Scènes Ouvertes, Le Gymnase – CDCN Roubaix Hauts-de-France, 3 bis F – Centre d’arts contemporains, Le pôle chorégraphique de Royaumont, L’Échangeur – CDCN Hauts-de-France, CCN de Tours (dans le cadre de l’Accueil studio 2022), La Briqueterie CDCN du Val-de-Marne (dans le cadre de l’accueil studio 2022), Le manège Scène Nationale de Reims
Predstavenie:
Divadlo Aréna, BratislavaCena lístkov: Som donor festivalu (so stretnutím s umelcami po predstavení) 60 € / Základné vstupné 30 € / Zľavnené vstupné pre študentov a seniorov 15 €
Dĺžka predstavenia: 60 minút
_