plan.art logo
  • PLAN.ART
    • info.mix.plan
    • film.plan
    • litera.plan
    • sound.plan
    • drama.plan
    • vis.plan
  • PODCAST
  • RUBRIKY EXTRA
    • Kultúrny zber
    • Čo si pozrieť počas Mesiaca fotografie?
      • Čo si pozrieť počas 36. Mesiaca fotografie? Pýtame sa osobností z umenia a kultúry. Nechajte sa inšpirovať.
    • Králičia nora
    • plan.art v prekladoch
  • KULTIVOVANÉ DETI & MLÁDEŽ
  • KALENDÁR
  • O nás

„Baví nás sledovať rôznorodosť diváckych stratégií“

  • Úvod
  • PLAN.ART
  • drama.plan
16.11.2026 MAREK GODOVIČ

Pes, ktorý uvidel Boha/Foto/Zdroj: DAB Nitra

 

Režisérky a autorky Mila Dromovich a Klára Jakubová žijú v Banskej Štiavnici. Vytvorili tu úspešné polydrámy Kosmopol a Monopol, ktoré sú inšpirované minulosťou miesta ich vzniku. Oba projekty, ktoré spadajú pod definíciu imerzného divadla sa stali fenoménom a našli si svojich verných divákov a pribúdajú ďalší. V októbri mala v Divadle Andreja Bagara v Nitre premiéru inscenácia Pes, ktorý uvidel Boha, čo je ich spoločný debut na pôde zriaďovaného divadla. Pre plan.art hovoria o špecifikom tvorivom procese.

 

> Pracovali ste na úspešných imerzných inscenáciách, ktoré sú späté s autentickými priestormi Eleuzíny a Strednej chemickej školy v Banskej Štiavnici. V prípade vašej najnovšej inscenácie Pes, ktorý uvidel Boha, ktorú ste pripravili v Divadle Andreja Bagara v Nitre, ste vstúpili do divadla s rozsiahlym zázemím a vlastnou prevádzkou. V čom ste videli rozdiely a úskalia tejto zmeny?

Klára: Oslovil nás umelecký šéf Michal Vajdička s otázkou, či by sme nevytvorili imerznú inscenáciu, ktorá by divákov previedla útrobami divadla a jeho zázemím. Na začiatku boli očakávania zamerané skôr na zážitkovú formu. S Milkou sme však cítili, že chceme rozprávať príbeh. Počas roka a pol trvajúcich príprav sme pravidelne chodili skúmať divadelný priestor. Mnohokrát sme ním prešli, spoznávali jeho atmosféru aj architektonické riešenie, ktoré je v prípade Štúdia, kde sa odohrávajú centrálne scény, naozaj zaujímavé. Už počas písania storylinu sme vytvárali svety, v ktorých by sa mohli nachádzať jednotlivé verejné či intímnejšie priestory. V priebehu procesu sme narážali aj na rôzne limity. Chceli sme totiž divákom sprístupniť aj balkóny Štúdia. Z bezpečnostných dôvodov sme však od tohto zámeru napokon ustúpili a priestory využili len na hereckú akciu. Výnimkou je scéna na mestskom zastupiteľstve, pri ktorej sa vybraní diváci dostanú do archívu a na technický strop Štúdia. Tam sa odohráva časť príbehu. Diváci zároveň môžu zhora sledovať dianie v priestore pod nimi.

Mila: Od začiatku bolo iné najmä to, že sme vedeli, že budeme pracovať s divadelným priestorom Štúdia, ktorý sme si zvolili ako centrálne miesto inscenácie. Boli sme si vedomé, že druh intimity a osobnejšieho divadelného zážitku tu nebude taký výrazný ako v predchádzajúcich projektoch. Navyše, predtým sme vždy pracovali s výskumom, ktorý vychádzal z miesta a mesta, v ktorom sme tvorili. Nitru sme nepoznali a vedeli sme, že sa nepustíme do historického výskumu ani nevytvoríme podobný model, aký sme mali v Banskej Štiavnici.

 

Pes, ktorý uvidel Boha/Foto/Zdroj: DAB Nitra

 

> Poviedku talianskeho spisovateľa Dina Buzzatiho Pes, ktorý uvidel Boha, si už spracovala v roku 2017 v rámci site-specific projektu na festivale Vlnoplocha. Čím ťa tematicky zaujala natoľko, že si sa k nej chcela vrátiť?

Mila: Príbeh Psa je nadčasový. Bol aktuálny v čase svojho vzniku, je aktuálny aj dnes a pravdepodobne bude aj v budúcnosti. Z môjho pohľadu ide o podobenstvo o spoločnosti, ktorá znormalizovala zlo ako svoj prirodzený prejav. Všetci v mestečku Nostra, kde sa príbeh odohráva, sa v takomto konaní navzájom podporujú. Dobro sa pre nich stalo hanbou. Táto nevzdelaná spoločnosť vytvorí fámu či konšpiráciu o tom, že sa na ňu prostredníctvom psieho pohľadu pozerá Boh. Ľudia sa zmenia k lepšiemu, no pod vplyvom strachu, nie vlastného presvedčenia.

 

Pes, ktorý uvidel Boha/Foto/Zdroj: DAB Nitra

 

> Vznik textu pre imerzné divadlo je určite špecifický a v mnohom aj zložitý a nepredvídateľný. Akým spôsobom píšete scenár pre takýto typ divadla?

Mila: S Klárou začíname spoločne, od uchopenia témy až po samotné písanie. Najzásadnejšou časťou tvorby je vytvorenie storylinu, vďaka ktorému sa nám príbeh rozprestrie do jednotlivých lokácií. Je to najdlhšia a najkomplikovanejšia fáza tvorivého procesu. Predtým sme na to boli dve – ja a Klára. Pri Kosmopole s nami spolupracovala etnologička Veronika Hajdučíková. Teraz sme spolupracovali s dramaturgičkou Slavkou Civáňovou ako spoluautorkou adaptácie, čo bolo pre nás veľmi obohacujúce, pretože sme získali tretí pohľad.

Klára: Slavka priniesla do procesu aj regionálny vklad, obohatený o miestne témy a reálie. Veľa podnetov pre písanie príbehu priniesla aj scénografia. Pri našej tvorbe sa totiž jednotlivé zložky často vzájomne ovplyvňujú. Výtvarné riešenie priestoru tak môže ovplyvniť aj konanie postáv či podobu ich príbehov.

Pri imerznom divadle neustále myslíme aj na diváka. Po prvej generálke s divákmi sme preto upravili začiatok inscenácie na základe toho, ako sa diváci správali v priestore. Mohli sme si tak overiť, čo funguje a čo nie. Rovnako sme museli naše predstavy zladiť s prevádzkou divadla.

> Regionálne témy sa v inscenácii objavujú napríklad v situovaní Kalvárie kdesi hore, podobne ako v Nitre, v narážke na mesto v rámci hymny či na náhrobných kameňoch s menami autentických obyvateľov Nitry. Objavuje sa tu aj téma lanovky alebo fontána uprostred Štúdia, ktorá môže evokovať fontánu na námestí pred divadlom. Oproti Kosmopolu či Monopolu je však týchto lokálnych odkazov menej. Ide o iný typ imerzného divadla, než aký ste robili predtým?

Klára: Pri imerznom divadle by mal mať divák zážitok nielen z príbehu, ale aj z priestoru. Uvedomovali sme si, že architektúra Štúdia DAB vytvára úplne iný priestorový zážitok než v našich predchádzajúcich inscenáciách. Po skončení skúšobného procesu som si preto hovorila, či pojem imerzia, teda ponorenie, vlastne dostatočne vystihuje to, čo sme v Nitre vytvorili. Ide skôr o obklopenie diváka dianím, ktoré sa odohráva aj mimo jeho dohľadu. Možno by tento spôsob práce s priestorom potreboval svoje pomenovanie, na ktoré ešte len musíme prísť.

 

Pes, ktorý uvidel Boha/Foto/Zdroj: DAB Nitra

 

> V predchádzajúcich projektoch ste si s okruhom spolupracovníkov, s ktorými sa väčšinou dobre poznáte aj v súkromí, vytvorili divadelnú komunitu. Ako prebiehal tvorivý proces s nitrianskym súborom?

Klára: V úvode sme hercov pozvali na naše predstavenia do Banskej Štiavnice, aby videli, ako funguje princíp našej práce a kam by sme sa chceli dostať. Okrem členov súboru Divadla Andreja Bagara a hosťujúcich hercov, s ktorými sme už spolupracovali, účinkujú v inscenácii aj študenti konzervatória. Hercov sme do konkrétnych postáv obsadzovali už pri písaní scenára. Snažili sme sa ich pritom obsadiť do iného charakteru, než na aký sú možno zvyknutí.

Mila: Skúšobný proces a hľadanie vzájomného vzťahu boli odlišné od toho, čo sme zažili v Banskej Štiavnici. Súviselo to so systémom, akým herecký súbor pracuje a tvorí vo svojom divadle. Sme zvyknuté skúšať blokovo. V tomto intenzívnom období nikto z procesu neodchádza, pretože by sa tým trieštila pozornosť a sústredenie. Keďže spolu netrávime čas len na skúškach, prirodzene medzi nami vznikajú aj hlbšie vzťahy. V Nitre sme počítali s tým, že od začiatku nebude možné vytvoriť takýto typ tvorivého procesu. Herci boli mimoriadne vyťažení. Až po čase sa k dopoludňajším skúškam pridali aj popoludňajšie. V septembri mali oprašovacie skúšky a večer hrávali predstavenia. Celý proces sme preto museli prispôsobiť týmto možnostiam a okolnostiam.

> Keďže sa inscenácia odohráva najmä v centrálnom priestore Štúdia a niektoré scény bežia paralelne, dochádza k zvukovým presahom. Ako ste pracovali so zvukovou dramaturgiou?

Klára: V predchádzajúcich projektoch sme hercov viedli skôr filmovým spôsobom. Tu sme museli tento prístup zmeniť aj z dôvodu zvukového prelínania scén, ktoré sa stávalo rušivým. Herecký prejav sme preto viedli viac divadelne a zároveň sme znižovali hlasitosť jednotlivých scén.

Mila: Samostatnou kapitolou je v tejto súvislosti réžia dverí – ich otváranie a zatváranie v Štúdiu, ktoré je obklopené dverami a funguje na princípe arény. Počítali sme s tým, že diváci budú zvukovo ovplyvňovať priestor. Museli sme preto načasovať aj tieto zmeny.

Klára: S dverami sme zažili aj vtipné situácie. S Milkou sme skúšali niektoré scény oddelene. Ona skúšala niečo v Štúdiu a ja v priestore kostola na chodbe. Milka pribehla s tým, že potrebuje zatvoriť dvere. Ja som ich však chcela mať otvorené, aby k nám mohli prichádzať diváci. Nejde pritom len o zvuk, ale aj o uzatváranie cesty divákovi. Zvuk má diváka pritiahnuť do scény, no zároveň sme museli regulovať jeho presah do okolitých priestorov.

Mila: Problém so zvukom si uvedomovali aj samotní herci a pýtali sa nás na riešenia týchto zvukových presahov. Upokojovali sme ich, že sme práve vo fáze hľadania a v konečnom dôsledku na riešenie prídeme. Celý tento proces bol však do istej miery bolestivý, pretože je iritujúce sústrediť sa na svoju postavu a pritom počuť hlasy z iných priestorov.

 

Pes, ktorý uvidel Boha/Foto/Zdroj: DAB Nitra

 

> Samostatnou kapitolou pri imerzných inscenáciách je výtvarná zložka. Veľkú úlohu tu zohrával aj špecifický priestor Štúdia. Ako ste sa spolu so scénografom Erikom Ivančíkom vyrovnávali s takto danými podmienkami?

Mila: Erik je primárne filmový architekt a ukázalo sa, že bol výbornou voľbou pre vytvorenie scény do tohto priestoru. Mnohé lokácie aj sám dotváral. Dal im svoju umeleckú nadstavbu a vlastnú víziu.

Klára: Rešpektoval architektúru Štúdia: mramorové plochy, čistotu a minimalizmus. Zároveň si výborne poradil so zadaním pracovať aj s recyklovanými materiálmi. V nezávislom divadle sme zvyknutí šetriť materiálnymi aj ľudskými prostriedkami a tento princíp sme chceli zachovať aj v tomto tvorivom procese.

> Všímate si rozdiely medzi divákmi, ktorí prichádzajú do divadla bez predchádzajúcej skúsenosti s imerzným divadlom, a tými, ktorí už majú za sebou napríklad návštevu Kosmopolu?

Mila: Mali sme obavu, že diváci nebudú chcieť opustiť hlavný priestor a nedoprajú si slobodu objavovať príbehy, ktoré sa odohrávajú paralelne. Toho sme sa báli až do príchodu prvých divákov. Aj preto sme vytvorili postavy troch Agitátoriek, ktoré ich mali sprevádzať a navigovať. Najväčším prekvapením je pre mňa práve správanie divákov. Pohybujú sa po priestoroch a majú záujem spoznávať príbeh aj z iných perspektív. Zažili sme množstvo situácií, keď sa diváci chvíľu pozerali na nejakú scénu, potom odišli inam a navzájom si vysvetľovali, čo videli. Bolo vidieť, že ich takéto zapojenie do deja zaujíma. Niekedy svojimi reakciami sami vytvárajú zvukové presahy.

Klára: Baví nás sledovať rôznorodosť diváckych stratégií, teda to, ako diváci vnímajú jednotlivé podnety a priestor, v ktorom nemusia sedieť, ale môžu sa voľne pohybovať medzi scénami. Oba typy divákov sa pritom môžu navzájom ovplyvňovať a pozorovať svoje správanie.

 

Pes, ktorý uvidel Boha/Foto/Zdroj: DAB Nitra

 

> Imerzné divadlo je samo o sebe časovo aj finančne náročnou formou umenia. Asi nemá v tejto chvíli význam pýtať sa, kedy by ste chceli opäť vstúpiť do podobného procesu…

Mila: Na Slovensku vzniklo niekoľko imerzných inscenácií, napríklad v Divadle Petra Mankoveckého či v Divadle Jozefa Gregora Tajovského. My s Klárou asi v tomto druhu divadla pracujeme najkontinuálnejšie. Je neuveriteľne časovo náročné a prípravu, ktorú si vyžaduje, nie je možné zaplatiť. Je to však o našej túžbe túto formu ďalej rozvíjať a pokračovať v práci. Nie každý má na to kapacitu, a ani my ju nemáme vždy. Je to naše vnútorné poslanie, naša metóda práce. Po týchto dvoch rokoch však cítime absolútne vyčerpanie. Nie je to typ divadla, ktorý sa dá robiť každý rok. Vyžaduje si celého človeka, jeho dušu a všetko.

Klára: Rovnako veľa trpezlivosti si to vyžaduje aj od našich rodín, s ktorými zdieľame každodenný život. V tejto chvíli vieme, že chceme reprízovať Monopol a nájsť financie na reprízy Kosmopolu. Banská Štiavnica je pre nás vzácna, pretože sme tam našli svoj domov, kde môžeme tvoriť o tom, čo nás zaujíma a nadchýna. Našu nitriansku inscenáciu si už postupne nachádzajú aj naši priaznivci a teší nás, že sa vďaka nej môžu k imerznému divadlu dostať aj noví diváci.

 

Prečítajte si aj:

Monopol a Kosmopol alebo ako sa píšu a hrajú dejiny

Ak Kosmopol ukázal nikdy sa nekončiacu premenu človeka v dejinných súvislostiach, Monopol ukazuje jeho deštrukciu. Píše Peter Pavlac.

Späť na drama
plan.art logo plan.art logo

Aj Rudo číta plan.art ©Daniel Majling

Facebook
Instagram
Art.Filter
Kontakt
digitálna platforma o neprvoplánovom umení a kultúre

2026 © Všetky práva vyhradené | ISSN 2730-1044

Runs with MODx | Created by Max Media