Zákony gravitácie – platia aj u nás?

foto: Mária Pinčíková

 

Nová fyzika a Nová pravda

       Nie, nemusia nevyhnutne. Najmä, ak je Zem plochá: vtedy vznikajú celkom nové zákony, fyzikou ešte neobjavené. Ak aj naša planéta plochá nie je (čo by bola škoda, mne by sa páčilo žiť na lietajúcom koberci), Slovensko ploché byť môže. Pri bližšom pohľade aj je, minimálne šikmoploché, taká už je naša poloha na severnej pologuli. Síce len malinká plôška v celom tom veľkom svete, ale aj tá stačí na poctivý výskum zákonitostí Novej fyziky. Tie sa podľa overenej teórie o základni a nadstavbe pretavia do Novej pravdy – a tá sa musí skladať aspoň z polovice z lži. Vyvstáva otázka, či sa zo Slovenska čoskoro nestane rohožka, poletujúca od kopancov diktátorov aj demokratov sveta a politika na štyri svetové strany neskončí pľuvancami zo všetkých strán (a toho sa mi zase nežiada).

 

Teatrum mundi SkRATu

       Neprepadajme panike, nová inscenácia SkRATu nie je priamočiaro politická. Je, ako zvyčajne, zábavným teatrom mundi, priťahuje svojou nekorektnosťou a poetickými vulgarizmami, čo rýchlo ľudovejú. „Kedy sa stalo toto, povedz mi? Kedy sa to stalo? Čo? Kedy si takto spičnela?“ Obracia sa Dodo, úprimne rozhorčený, na Luciu, v danej scéne svoju partnerku. (Pripomenulo mi to legendárneho jeboňa, ešte z dielne Blaha Uhlára, a nie je to náhoda – jeboňmi sa to dnes, u nás aj vo svete, hemží.) „Kedy to tu tak spičnelo?“ môžeme sa pýtať spolu s tvorcami. Táto, na javisku nevyslovená otázka, je akýmsi myšlienkovým odrazovým mostíkom inscenácie a odpovedať na ňu si musí každý sám – podľa miery vlastnej spičnelosti. Meranej minimálne účasťou vo voľbách, ak aj odhliadneme od výberu politickej strany.

       Karikovaný obraz zdravotníctva slúži v inscenácii ako metafora na našu súčasnú spoločnosť s jej podivnou, zneisťujúcou, takmer až bratovražednou atmosférou. Herci často majú na sebe biele plášte, modré gumené rukavice a topánky oblepené akousi širokou bielou páskou, no pokojne by mohli byť namiesto toho v oblekoch a šatách ako poslanci a poslankyne národnej rady. Predvádzaná ľahostajnosť lekárov k pacientom a ich zjavná nekompetentnosť je nič v porovnaní s reálnou nekompetentnosťou istej časti nášho parlamentu a s jej ľahostajnosťou k občanom. Aj tá páska, ktorou sú oblepené sedačka či operačný stôl, asi slúži najmä na zastieranie skutočnosti – nevidíme pre ňu predmety samé osebe, aké v skutočnosti sú, ale ich interpretáciu – dezinterpretácia sa tiež nedá vylúčiť. Zdenka leží na operačnom stole, stoná a narieka, a skupinka lekárov sa len okolo nej prechádza, občas sa jej niekto nezúčastnene prihovorí, pokýve múdro hlavou, ale to je asi tak všetko. V závere Zdenke predsa len pomôžu: zoperujú ju – až do mŕtva. Zdenkine vnútornosti mal z koša žrať Rex, ale na premiére akosi nedostal chuť. Práve tento krivkajúci trojnohý psík, po celý čas prítomný na javisku a v tejto inscenácii jedna z hlavných postáv, predstavuje výstižný, koncentrovaný obraz našej súčasnosti. Herec možno občas trochu zmätený, zneistený, ale naďalej disciplinovane účinkujúci v svojej úlohe. Dôsledne sa drží poetiky súboru – hrá sám seba, autenticky ako sa len dá, no zbytočne z kolektívu nevyčnieva. Ani len nezašteká, taký je to formát. Šetrí replikami, hrá telom. Len raz vybočil z úlohy, keď pribehol k Zdenke, ktorá sa v bolestiach váľala po zemi, ale keď zistil, že jeho panička sa len hrá, išiel inde, za niečím zaujímavejším.  V recenzii na Punctum kontra punctum som omylom uviedol, že je to pes Ľuba Burgra. Teda, už vtedy bol a doteraz tak trochu je Burgrov...  Týmto sa ospravedlňujem všetkým trom účinkujúcim, taktiež za svoju perfídnu indiskrétnosť. Jediné Rexovo herecké zaváhanie ide na vrub režiséra Rasťa Balleka, ktorý trestuhodne podcenil Rexovu motiváciu, nezdôvodnil mu dostatočne zmysel úlohy a kontext a dôležitosť jeho výstupu v závere inscenácie. Pre Rexa platí dvojnásobne, že herca treba na jeho úlohu vyhladovať. Na druhej strane, toto zaváhanie je bohato vyvážané Rexovým záverečným výstupom, v ktorom síce monológ hovorí Burgr, ale jeho nositeľom je Rex. Kto chce vidieť, ako sa to dá technicky zrealizovať, nech sa ide pozrieť na niektorú z repríz, určite neoľutuje.

 

 

Doktori, herci či politici?

       Je to ako s Feldekovou básňou Herci. Mal ňou na mysli trošičku aj hercov, všakáno, ale predovšetkým politikov a ich predstieranie – napríklad, keď okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy nazvali bratskou pomocou a túto tvorivú dezinterpretáciu nanútili celej spoločnosti ako svoju Novú pravdu. Lebo sú to politici, ktorí nám pijú krv a dolujú z nás posledné kúsky nervov, vyhadzujú do odpadkov naše srdcia i pečienky a dusia v nás posledné iskierky nádeje na zmenu k lepšiemu. Napokon, aj v Pánovi Gulášovi. Zákonoch gravitácie sa tvorcovia navážajú do hercov – tých z obľúbených televíznych seriálov. SkRAŤáci s chuťou parodujú tento žáner, najmä jeho melodramatické prvky. Vstupovanie do postáv zo seriálov, do procesu natáčania či komentovanie scenárov je jedným z rozpoznateľných znakov štruktúry inscenácie, spolu s groteskným zobrazením medicínskeho prostredia. Mám dojem, ale môžem sa mýliť, že inscenácie s takouto „čitateľnejšou“, pre divákov „rozpoznateľnejšou“ štruktúrou, patrili v tvorbe SkRAtu k najvýraznejším (napr. Umri, skap a zdochni...!!!, Narodeniny či Extrakty a náhrady.)

 

Divadlo Slovenska na doskách sveta

     Aj riešenie scény posilňuje tento princíp. Diváci sediaci vedľa seba v jednom rade lemujú  strany javiska, okrem prednej; naopak, v hľadisku je technik s aparatúrou, odtiaľ svieti na javisko aj niekoľko reflektorov ako v operačnej sále. Herci viackrát účinkujú vzadu za hľadiskom, v priestore akejsi lekárskej izby, kde však v úlohe doktorov oslavujú narodeniny a žúrujú, alebo aspoň pôsobia, že by sa namiesto práce oveľa radšej zabávali. Napokon – kto nie? Nevidieť ich poriadne ani nepočuť: veci sú opačne, ako by mali byť – alebo aj hore nohami. „Kto sa pozerá a kto je videný? Ergo, kto na koho pôsobí? Ten, kto nerozumie fyzikálnym zákonom, rozumie seriálom. A ten, kto rozumie seriálom, možno rozumie vzťahom. Avšak ten, kto rozumie fyzikálnym zákonom, môže rozumieť aj vzťahom, i keď nerozumie seriálom. A ten, kto nerozumie ničomu, možno rozumie niečomu. Alebo… “ Toľko citát z bulletinu.

      Účinkujúci často čosi šomrú, k divákom sa dostávajú len útržky ich viet. Prípadne sa viackrát odohrávajú dve dialógové scény naraz, takže divák s prevažujúcim typom vnímania si musí vybrať, na ktorú sa sústredí, prípadne mu pozornosť preskakuje z jednej scény na druhú ako pri sledovaní loptičky v ping-pongu. Alebo len sedí a slová vníma ako hudbu, netrápi ho, že ich význam mu uniká. Tieto „paralelné dialógy“ sú formálne svojráznou obdobou voice bandu alebo aj antického chóru. Sú akousi kolektívnou modlitbou nad súčasným stresovým multitaskingom, keď človek musí robiť viac vecí naraz, a teda nevyhnutne postupovať metódou mozaiky a koláže. Sú až nábožným úpením nad množstvom podnetov, aj informačných, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán. No je dôležité, aby sa z tejto metódy nestala maniera; okrem iného na úkor vtipného textu. Zdá sa, že kolektívna tvorba si zachováva svoju príťažlivosť, cítiť, že účinkujúci hrajú svoje autorské prehovory s veľkou chuťou. Jeden z lekárskych výstupov, po tom, čo sa Zdenka, ležiaca na operačnom stole, v úvode sťažovala, že si ju nikto zo žúrujúcich doktorov nevšíma:

Dodo: Kto má službu?

Milan: Jako?

Dodo: Kto má službu?

Milan: Kto má službu?

Lucia: Kto má službu?

Milan: Tak všetci máme službu.

Lucia: Nie! My sme mimo služby teraz.

Milan: Ale čo by sme mimo, však tu sme.

Ľ: Teraz máme akciu, lebo máme službu.

L: Tak tak.

M: Keby som nebol v službe, tak tu nie som.

L: Ja kupujem už len dva v jednom, takže to je presne toto.

 

 

Lajčiak a Pán Guláš

     Týždeň pred Pánom Gulášom mala premiéru iná inscenácia v réžii Rasťa Balleka – text Lajčiak v DPOH. Nemám v úmysle inscenácie porovnávať, chcem len upozorniť na pozoruhodný fakt, že Ballek dokáže svoje tvorivé hľadačstvo uplatniť v nezávislom, alternatívnom divadle tak isto ako v tzv. kamennom či zriaďovanom. Ballekova inscenácia v DPOH hýri experimentálnymi postupmi a prináša ďalšie tvorivé impulzy pre rozvoj tohto divadla. Príbeh, aj spievaný, a to operne, mi pripomenul fenomén, s ktorým prišli Ľubo Burgr a s ním spriaznení skladatelia Peter Zachar, Martin Burlas, Marek Piaček či Daniel Matej ešte  v starej STOKE niekedy na prelome tisícročí. Stálo by za to sa k „novej opere“ vrátiť. Nie som odborník na tento žáner, ale zdá sa mi, že v ich ponímaní by to mohol byť osviežujúci a životaschopný prúd. A režírovať ich „nové opery“ by mal práve Rasťo Ballek. Tvorcovia už  k tomu nemajú ďaleko: Burgr je autorom hudby Ballekovej inscenácie v DPOH – a práve hudba je jej veľmi výraznou zložkou...

      Kým v SkRATe tvorkyne a tvorcovia väčšmi reflektujú atmosféru v spoločnosti a jej dopad na našu psychiku, a to svojím typickým klaunským spôsobom, v DPOH Ballek v tandeme s Mariom Drgoňom upozorňujú na paradox významnej slovenskej osobnosti, ktorá sa v nepriaznivých podmienkach nemohla rozvíjať, a dopad tejto situácie na jej psychiku. Ballek znovu upozorňuje na čosi zabudnuté, na čo by sme zabúdať nemali – tentoraz na učenca a kňaza Jána Lajčiaka. Osobnosti vzdelanca, v svojej dobe prekvalifikovaného na život na Slovensku, autora priekopníckeho diela Slovensko a kultúra, dáva Ballek šancu na znovuvzkriesenie. Zároveň tým upomína na neradostnú aktuálnu situáciu u nás a osobitne v kultúre.

 

Newtonov odchod zo Slovenska

      Newton by odtiaľto utiekol v slzách a zúfalý. Možno by vyzeral ako Burgr, ktorý majstrovsky stvárňuje starčeka v opatere – onedlho našu budúcnosť, nielen osobnú. Newtonove zákony na Slovensku neplatia a Novú fyziku Majster nevie pochopiť. Zato sa tu vyrojilo veľa Einsteinkov s rôznymi teóriami relativity, ktoré naši politici už vedia usmerniť – „zakriviť“ do širokého toku svojej Novej pravdy. 

      Tvorcom inscenácie želám jej úspešnú púť po festivaloch a Rexovi veľa príjemných zážitkov na zájazdoch i s chutnými vnútornosťami. Chýbal mi medzi nimi mozog, ale možno som len nedával pozor. Aj tak je dnes tento orgán v ústraní, až nežiaduci, netreba naň zbytočne upozorňovať – ani v divadle.

 

Divadlo SkRAT: Pán Guláš. Zákony gravitácie 

Réžia: Rastislav Ballek

Dramaturgia: Laura Fedorová

Kostýmy a scéna: Markéta Plachá

Účinkujú: Ľubo Burgr, Zdena Kvasková, Milan Chalmovský, Lucia Fričová, Dodo Belica a Rex