foto: Martin Črep
Dezorzovo lútkové divadlo si v tomto roku pripomína 20. výročie prvej premiéry, inscenácie Desperanduľa, strašlivá dcára či spravodlivá spláta pýchy i márnivej nádharnosti, ktorá sa udiala v roku 2006 a na slovenské javiská priniesla drzé, koncepčne uchopené, premyslené a štýlovo vyprofilované bábkové divadlo pre dospelého diváka. Divadlo, ktoré založili režisér, producent a scenárista Gejza Dezorz a scénograf Von Dubravay, oficiálne vzniklo dva roky pred tým a v jeho manifeste stálo: Dezorzovo lútkové divadlo prezentuje lútky ako malých ľudí na špagátikoch, ktorí dokážu skutočne žiť, vášnivo milovať aj ukrutne trpieť. Dezorzovo lútkové divadlo nie jen vzdor. Dezorzovo lútkové divadlo je hardcore, boj, pokora a názor.
Gejza Dezorz manifest dodnes považuje za aktuálny a v jeho duchu sa nesie aj novinka Muž, ktorý zachránil svet, veľkolepý spektákel, ktorý ale nepôjde úplne v inscenačnej konvencii Dezorzovho lútkového divadla.
Martin Črep
Inšpiráciu našli autori inscenácie v skutočnom príbehu Stanislava Petrova, ruského podôstojníka, ktorý v roku 1983 svojim rozhodnutím zabránil jadrovej vojne. Keď sa v stredisku včasného varovania v komplexe Serpuchov-15 neďaleko Moskvy rozozvučal poplach a systém hlásil, že sa k ZSSR blíži päť balistických striel, jeho úlohou bolo o tom okamžite informovať stranícke orgány, ktoré by rozhodli o odvetnom jadrovom údere. V čase Studenej vojny platila jadrová doktrína zaručeného vzájomného zničenia. Napriek tomu, že systém hlásil jednoznačne, že ide o útok, Petrov sa rozhodol vyhlásiť poplach za falošný. „Jednoducho som mal zvláštny vnútorný pocit, intuíciu, že je to chyba. Bolo to moje rozhodnutie,” povedal. Ukázalo sa, že mal pravdu a išlo len o chybné vyhodnotenie počítačového systému včasného varovania, ktorý odraz slnečného svetla od mrakov hlásil ako jadrový útok. Petrov tak zachránil svet pred atómovou vojnou, ktorú by rozpútal omyl počítačov v „neomylnom“ komunistickom systéme. Jeho príbeh sa stal známy až po rozpade ZSSR, svoj život dožil „za odmenu” v chudobe.
Gejza Dezorz vníma príbeh Petrova ako úplne jednoduchý, až konvenčný príbeh ruského človeka tej doby. „Výnimočný je v tom, že to, čo urobil – alebo presnejšie, čo neurobil – môžeme považovať za jednu z naozaj zásadných vecí. Pretože ak by sa vtedy rozhodol inak, tak dnes by svet, ako ho poznáme, vôbec už neexistoval. A to je nesmierne silný a mrazivý moment. Otázkou však bolo, ako tento príbeh rozprávať, ak sme nechceli robiť dokumentárnu inscenáciu. Do akej miery sa ním inšpirovať a do akej miery hovoriť o samotnej téme – o tom, ako jednoducho nemusíme byť. Dlho sme so spoluautorom textu Agda Bavi Painom premýšľali, ako našu koncepciu uchopiť, aby sme neboli obvinení z toho, že rozprávame príbeh, ktorý adoruje agresorov. Lenže toto nie je príbeh agresorov. Je to príbeh jedného človeka a jednej doby. A práve v tom je znepokojivý – pretože sa v ňom takmer jedna k jednej zrkadlí aj dnešok.“
Petrovov príbeh je napokon iba jedna časť inscenácie, ako hovorí Gejza Dezorz: „Vytvorili sme rámec, ktorý nám umožnil spochybniť všetko, čo sme spochybniť chceli. Na tomto základe sa postavy nášho príbehu môžu dotýkať tém, ktoré dnes intenzívne prežívame. Spochybňujeme všetko – dokonca aj to, či Petrov naozaj zachránil svet, či bol hrdinom, či vôbec záleží na tom, kto bol, akého bol pôvodu alebo akú mal identitu. Dostávame sa do postfaktuálneho priestoru, v ktorom už nevieme s istotou povedať, kde je pravda. Pracujeme s demagógiou, brainwashingom, hoaxmi a všetkým tým, čím je dnešná spoločnosť presýtená. Vznikla z toho utopická koláž rozpadajúceho sa sveta, v ktorom nič nie je pevné, nič nie je jednoznačné, všetko sa spochybňuje a pravda sa rozplýva pred očami. V takomto svete sa príbeh človeka, ktorý údajne zachránil svet, stáva takmer nepodstatným. Nie preto, že by nebol významný, ale preto, že samotná predstava hrdinstva stráca svoju váhu. Veď podobné neplánované hrdinstvo sa nemuselo odohrať iba raz. Petrov jednoducho vykonal svoju vojenskú povinnosť podľa tabuliek, predpisov a vlastného úsudku. Nikdy sa nepovažoval za hrdinu. Napriek tomu ho niekto raz nazval mužom, ktorý zachránil svet.“
Inscenátori sa rozhodli, že nepôjdu v inscenačnej konvencii Dezorzovho lútkového divadla, pretože tá sa už vyčerpala, ale využijú rôzne možnosti a výrazové prostriedky, aby príbeh, ale aj samotné Dezorzovo lútkové divadlo, zatraktívnili a priblížili dnešným divákom. „Je to inscenácia, ktorá prepája pohybové divadlo so silnou vizualitou. Pracuje s multimédiami, princípmi live puppet cinema a vytvára výrazne atmosférický, svojský a miestami až provokatívne asociatívny divadelný jazyk. Popri slovenčine v nej zaznieva ruština, angličtina, miestami španielčina a dokonca aj čínština. Dôležitou súčasťou je živá hudba, objavujú sa rôzne typy bábok, hoci v skôr striedmej, „diétnej“ podobe. Všetky tieto vrstvy spolu vytvárajú metaforický obraz sveta, ktorý sa rozpadá pod nánosom ideológií, mediálneho šumu a technologických systémov. Výsledkom je divadelná meditácia o zodpovednosti jednotlivca v čase, keď je čoraz ťažšie rozpoznať, čo je pravda a čo len jej simulácia.“
foto: Martin Črep
Inscenácia Muž, ktorý zachránil svet vstupuje na javisko v dobe, kedy sú opäť vzťahy Západ-Východ vyostrené na maximum a ozývajú sa hrozby jadrového útoku. „Doteraz sme mali šťastnú ruku pri výbere tém. Neraz sa nám podarilo prísť s témou, ktorú ľudia už podvedome žili, no naplno sa prejavila až v čase uvedenia inscenácie. Aj tento dramaturgický výber je preto až mrazivo presný. Keď dramaturg vníma širšie súvislosti a premýšľa nad tým, čo sa deje pod povrchom spoločnosti, môže sa stať, že vytiahne na javisko tému, ktorá predbehne udalosti a zatne do živého. Podobne to bolo aj pri inscenácii Dukla, údolie smrti. Začali sme ju pripravovať rok pred ruskou inváziou na Ukrajinu. Keď sa potom dostala k divákom, zrazu pôsobila až nepríjemne aktuálne, hoci sme rozprávali príbeh druhej svetovej vojny a cez reálne historické fakty spochybňovali mýtus Rusov-osloboditeľov. A teraz prichádza Muž, ktorý zachránil svet. Inscenácia, ktorá je extrémne súčasná a v mnohom presahuje svoj pôvodný zámer. Aj v tom je divadlo fascinujúce. V tom najlepšom zmysle parazituje na realite. Divák dostáva možnosť pozrieť sa z iného uhla na niečo, čo sám intenzívne žije, nad čím premýšľa, čo možno cíti, ale nevie pomenovať alebo sa bojí otvoriť tú pomyselnú Pandorinu skrinku. A potom príde z javiska zrkadlo, ktoré ho na chvíľu oslepí a prinúti vidieť veci inak. A znovu je tu vojna. Znovu sú tu Rusi. Znovu je tu hrozba, smrť a možnosť katastrofy. V inscenácii používame aj autentické dobové materiály, napríklad prejav Ronalda Reagana z roku 1983. Keď dnes porovnáme to, čo obhajoval Reagan pred viac ako štyridsiatimi rokmi, s tým, čo dnes zaznieva z Bieleho domu, zistíme, že mnohé veci sa obrátili naruby. Práve tento paradox však robí celé rozprávanie znepokojivo aktuálnym. Nie každý divák pozná historické reálie alebo dobový kontext. V inscenácii sa však s nimi stretne, je nimi konfrontovaný a možno si po návrate domov začne dohľadávať súvislosti, aby lepšie pochopil svet, v ktorom dnes žije. Nesnažíme sa však nič vysvetľovať didakticky. Rozprávame veľmi metaforicky, dravo, asociatívne — a prostredníctvom bábok. Stále totiž považujem za dôležité pripomínať, že bábkové divadlo nie je iba pre deti. Ponúka divákovi pestrejší a mnohovrstvový zážitok. A tým, že pracujeme s princípom live puppet cinema, vzniká na javisku zvláštna mágia a mystika. Prostredníctvom neživých, mŕtvych predmetov a bábok dokážeme rozprávať príbehy spôsobom, ktorý by možno živý herec prostriedkami činoherného divadla ani nedokázal sprostredkovať s rovnakou silou.“
Jadrová hrozba prichádza v dobe kedy agresivita, nenávisť a populizmus majú silnú zbraň - sociálne siete. „Dotýkame sa aj týchto tém a snažíme sa ich reflektovať rôznymi prostriedkami – cez demagógiu, propagandu, fragmenty výrokov a hesiel, cez všetok ten balast, ten hnoj, ktorý sa na nás každý deň valí zo sociálnych sietí a informačného priestoru. Pretože napokon je to vždy o propagande v nejakej podobe. Môže byť dobrá alebo zlá, ale stále je to určitý druh manipulácie. Táto hrozba je v našom príbehu neustále prítomná. Rovnako ako absurdita celej situácie. Svet, v ktorom žijeme, sa totiž čoraz viac podobá na zlý vtip, ktorý nikto nevie ukončiť. V inscenácii nič nie je nahodilé ani samoúčelné. Každý obraz, každý predmet, každá replika má svoje miesto a význam. Aj pri opakovanej návšteve bude mať divák stále čo objavovať, čo čítať, na čo sa dívať a nad čím premýšľať. Možno niekoho predstavenie aj rozčúli. A to je v poriadku. Divadlo má provokovať, klásť otázky a narúšať komfort. Dôležité je, aby sa divák inscenácii otvoril a pristúpil na jej pravidlá hry. Súčasťou predstavenia preto bude aj dnes už takmer tradičný dramaturgický úvod. Možno v trochu netradičnej podobe, ale bude tam. Chceme ním najmä divákov, ktorí Dezorzovo lútkové divadlo ešte nepoznajú, naladiť na spôsob nášho uvažovania a uviesť ich do sveta, do ktorého ich pozývame.“
Inscenácia je určená dospelému divákovi a je prístupná až od 18 rokov. „Chvíľu sme s Malou scénou viedli polemiku, či inscenáciu nesprístupniť aj stredoškolákom,“ spomína Dezorz. „Z mojej strany by s tým nebol problém. Skôr som premýšľal nad tým, ako by na to reagovali učitelia. Áno, inscenácia je miestami vulgárna. Ale nežijeme dnes náhodou vulgárnu dobu? Všade okolo nás je prítomná hrubosť, permanentný konflikt, absencia racionality, nekompetentnosť, agresivita vo verejnom priestore. Ak chce divadlo hovoriť o svete, v ktorom žijeme, nemôže sa tváriť, že toto všetko neexistuje. Podtitul inscenácie znie Radikálna štúdia odporu alebo moderné európske (bábkové) divadlo. Slovo „radikálna“ tu nepoužívame v politickom zmysle. Zaujíma nás odpor ako osobný postoj človeka voči svetu. Dnes je totiž veľmi jednoduché prispôsobiť sa. Rovnako jednoduché je rezignovať. Oveľa ťažšie je zachovať si vlastný názor, pochybovať, klásť otázky a zostať verný hodnotám, ktorým veríme, aj keď sú nepopulárne. Preto hovoríme o rezistencii. Nie ako o revolte za každú cenu, ale ako o schopnosti nestratiť samého seba. Ak chce človek prežiť zmysluplný život a nebyť úplne zahltený toxickým hlukom dneška, musí sa neustále vyrovnávať s etickými a morálnymi otázkami. Musí si vytvárať vlastný hodnotový systém a priebežne ho preverovať. Bez toho veľmi ľahko skĺzneme do konformity, do stádovitosti, do situácie, keď robíme veci len preto, že ich robia ostatní. Nejde o potrebu byť za každú cenu vyhranený alebo rebelovať. Ide o to, aby človek zostal sám sebou. Aby mal dostatočne citlivý morálny kompas a vedel rozlišovať medzi tým, čo je správne a čo nie, medzi tým, čo ho oslobodzuje a čo ho manipuluje. Myslím si, že práve takáto forma rezistencie je dnes nesmierne dôležitá. Je to spôsob, ako si zachovať dôstojnosť, vlastnú identitu a napokon aj ľudskosť. Lenže na to musí človek vedieť, kto je. Alebo sa to aspoň poctivo snažiť hľadať. A práve o tomto hľadaní je naša radikálna štúdia odporu.“
foto: Martin Črep
Muž, ktorý zachránil svet tematizuje aj prehnanú korektnosť, ktorá je často, slovami Gejzu Dezorza „povýšená nad normálny rozhovor.” Aj to považuje za radikálnu štúdiu odporu. „Postavy v našom príbehu sú radikálne. Každá z nich reprezentuje určitý spôsob uvažovania, určitú ideológiu, strach, pochybnosť alebo presvedčenie. Zosobňujú celé spektrum vecí, ktoré sa ľudia často boja vysloviť nahlas, o ktorých pochybujú alebo ktoré odmietajú prijať. Aj preto je inscenácia v istom zmysle štúdiou toho, ako chceme žiť. Čomu chceme vzdorovať, s čím sa chceme stotožniť a kde sú hranice nášho súhlasu. Nedá sa totiž súhlasiť so všetkým. Veľmi často preberáme názory druhých – politikov, autorít, influencerov alebo zástupcov väčšiny, ktorým sme sa rozhodli dôverovať. Lenže práve táto dôvera je nesmierne krehká. V dnešnej postfaktuálnej dobe sociálnych sietí sa často stáva, že čokoľvek sa podarí dostatočne rozšíriť, zdieľať a vyhrotiť, začne fungovať ako pravda bez ohľadu na to, či pravdou naozaj je. A práve to nás zaujíma. Ako tomuto tlaku vzdorovať? Ako si zachovať schopnosť samostatne premýšľať? Ako si udržať chladnú hlavu vo svete, ktorý nás neustále tlačí k rýchlym súdom, jednoduchým odpovediam a čierno-bielemu videniu reality? A ako nestratiť schopnosť rozlišovať medzi názorom, manipuláciou a pravdou? Na tieto otázky inscenácia neponúka jednoznačné odpovede. Skôr vytvára priestor, v ktorom si ich musí položiť každý divák sám.“
Autor bábok a scénograf Von Dubravay v bulletine hovorí: „Odmietam svet, v ktorom sa slová boja svojho významu. Odmietam dobu, ktorá sa tvári ako vrchol ľudskej empatie, no zároveň stráca odvahu pomenovať skutočnosť. Táto inscenácia vznikla z presvedčenia, že civilizácie neumierajú iba vojnami a katastrofami. Umierajú aj prebytkom komfortu, strachom z konfliktu a postupným rozpadom významov. A to je cesta, po ktorej kráčame...”.
Dezorzovo lútkové divadlo ani vo svojej najnovšej inscenácii neopúšťa grotesku. „Pohybujeme sa na hrane absurdného divadla, grotesknej štylizácie a princípov epického divadla brechtovského typu. Nie je to psychologický realizmus. Postavy nie sú budované ako realistické charaktery, ale skôr ako figúry a typy, ktoré v sebe nesú určité postoje, ideológie a spôsoby uvažovania. Práve prostredníctvom ich stretov vzniká veľká scénická metafora. V skutočnosti neukazujeme nič, čo by tu už nebolo. Berieme iba to, čo nás obklopuje, a prenášame to do magického priestoru javiska, kde sa na to môžeme pozrieť z odstupu a v nových súvislostiach. V inscenácii sa objaví aj jedna výnimočná postava, o ktorej zatiaľ nechcem veľa prezrádzať. Je však pomerne nečakaná v kontexte doterajšej poetiky Dezorzovho lútkového divadla a výrazne vstupuje do významovej roviny celého predstavenia. Dôležitým výrazovým prostriedkom je aj umelá inteligencia. Nepracujeme s ňou ako s technologickou atrakciou, ale ako s témou a zároveň nástrojom, ktorý vstupuje do samotného rozprávania. Jej prítomnosť má byť predovšetkým varovaním, zdvihnutým ukazovákom, pripomienkou, že by sme sa ako spoločnosť mali konečne zastaviť a zamyslieť nad smerom, ktorým sa uberáme.“
Inscenácia má ale aj silný katarzný rozmer zmierenia a nádeje, ale ako upozorňuje Gejza Dezorz tiež je to posunuté do mrazivej roviny, v zmysle „je práve toto tá nádej?"
Autor Agda Bavi Pain v bulletine pozýva divákov slovami: „Dosky, ktoré znamenajú plochý svet, prinášajú rýchle a rázne riešenia bez zbytočných zakopnutí aj pozastavení. Čo však číha za horizontom našich slávnych dosiek? Nájde sa dobrovoľný záchranca starého horizontálneho sveta? Prihlási sa bezplatný darca novej nádeje a objaviteľ šťastných koncov? Muž, ktorý zachránil svet je inscenácia života, nie reklamná plocha na prenájom. Treba to zažiť na vlastnej koži!”.
plagát: Robert Slovák
Muž, ktorý zachránil svet
premiéra 14. júna 2026, Malá scéna STU, Bratislava
Autori textu: Agda Bavi Pain, Gejza Dezorz, Réžia: Gejza Dezorz, Dramaturgia: Vilo Santanelli, Scéna a bábky: Von Dubravay, Kostýmy: Lucia Šedivá, Hudba: Martin Hasák, Pohybová spolupráca: Andrej Petrovič, Svetelný dizajn, kamera a projekcie: Gejza Dezorz Výroba bábok: Jozef Kurinec, Von Dubravay, Účinkujú: Marián Mitaš, Peter Kadlečík, Kamil Kollárik, Alexander Maďar, Martin Hasák, Terézia Čačíková, Artur Viliam Šuchta, Gejza Dezorz