Pred rokom - 13. júla 2024 - odišiel jeden z najvýraznejších slovenských divadelných režisérov od polovice 50. rokov 20. storočia Blaho Uhlár. Nekompromisný vo svojich občianskych postojoch, aktivista, rebel, ale najmä zanietený divadelník. Zanechal po sebe desiatky inscenácií, od konvenčnejších až po tie, ktoré ho najviac definovali, vytvorených pre trnavské či prešovské divadlo, DISK, ale hlavne pre Stoku, ktorú zakladal. A zostal tu po ňom herecký súbor, ktorý sa rozhodol nielen pokračovať v stopách Blaha Uhlára, ale nájsť v nich aj samých seba.
Doba po Blahovi
S odchodom Blaha Uhlára bolo spojených množstvo otázok čo bude ďalej so Stokou. Súbor poslednej (pred rokom o takomto čase by som ešte písal novej) Stoky - Peter Tilajčík, Braňo Mosný, Tomáš Pokorný, Lenka Libjaková a Michaela Fech - uplynulú sezónu ešte pod hlavičkou divadla, uvádzal reprízy starších inscenácií ako Postfaktótum či Škovránok. Na konci sezóny v spolupráci s medzinárodným festivalom Divadelná Nitra prišiel s novou inscenáciou, ktorú súbor uviedol už pod nový názvom Inštitút Blaha Uhlára, kam herecký súbor Stoky prešiel.
Inštitúcia Blaho Uhlár
Spoluzakladateľ Divadla Stoka, ktorý sa desaťročia spolupodieľal na charaktere slovenského nezávislého divadla a zostala po ňom poetika dekompozície a kolektívnej tvorby, môže byť najviac sprítomnený vo svojom odkaze, ktorý chcú herci a herečky nielen archívne uchovávať, ale aj tvorivo rozvíjať. A práve preto sa rozhodli v jeho odkaze pokračovať pod novým názvom Inštitút Blaha Uhlára (IBU). BU ako iniciály mena Blaha Uhlára už niesla aj publikácia štúdií, ktorá vznikla v roku 2024 v spolupráci s VŠMU. Zostavovatelia Ján Šimko a Dáša Čiripová do nej zahrnuli prierezové štúdie viacerých autorov a autoriek, ktoré sa jeho tvorbe venovali.
Podobné inštitúty venované dokumentovaniu a tvorbe v duchu významných divadelníkov fungujú po celom svete. Len v susednom Poľsku nájdeme napr. Inštitút Jerzyho Grotowského či v Krakove Crikotéku Tadeusza Kantora, ktorú pred niekoľkými rokmi sprístupnili v nových priestoroch na brehu Visly, čo svedčí o tom, že vizionárov divadla si cenia tak štát ako i samosprávy, ktoré spomínané inštitúcie podporujú. V prípade IBU vznišla iniciatíva priamo zo súboru. Inštitút Blaha Uhlára, ak sa naplní vízia hercov a herečiek, bude zahŕňať nielen tvorbu nových inscenácií, ale aj výskum, dokumentáciu a prezentáciu diela režiséra vo forme prednášok či diskusií. Zatiaľ situácia v kultúre týmto snahám nepraje, ba priam ich nezmyselným krátením či neschvaľovaním komisiou odporúčaných projektov zo strany Rady Fondu na podporu umenia znemožňuje. Treba ale veriť, že tento projekt by mal v lepších časoch dosiahnuť reálne kontúry. Tak zatiaľ vznikla inscenácia...
Iná situácia, iné prístupy
Medzi Blahom Uhlárom a hereckým súborom bola dôvera a sloboda v tvorbe, v rámci celej existencie Stoky, naprieč všetkými generáciami. Ak herci a herečky chceli skúsiť pristúpiť k tvorbe inak, možno viac za seba, tak si založili svoj súbor, v ktorom svoju víziu úspešne naplnili, príkladom je SkRAT.
Herci a herečky poslednej Stoky zostali v špecifickej situácii, síce bez režiséra, ale s jeho spôsobom práce a rovnako tak s nadobudnutou skúsenosťou nielen v Stoke, ale aj v iných nezvislých divadlách, v ktorých pôsobia. A hlavne so svojim pohľadom na súčasnosť. V 90. rokoch 20. storočia, keď prišlo k necitlivým zásahom do slovenskej kultúry a pravidelnej nepodpore umenia, na ktoré štát nemal vplyv, bola Stoka jedným z nezávislých divadiel, ktorých sa táto ignorácia dotkla. Rovnako aj dnes je doba, ktorá kultúre, hlavne tej nezávislej, nepraje a pociťuje to aj posledná generácia Stoky. Neistota kontinuálnosti tvorby, neistota priestoru v Ymke, kde Stoka zatiaľ sídli, neistota cieľa, ktorý si vytýčili.
Ale súbor Stoky, teraz Inštitútu Blaha Uhlára, získali podobne ako teoretici a teoretičky v rámci reflexie tvorby Blaha Uhlára, možnosť si opäť tvorivo zadefinovať priestor, herecké možnosti, témy, v ktorých môžu s jeho odkazom pracovať inak, samostatnejšie a po svojom. Po Uhlárovi zostalo, čo sa týka teoretického zápisu metódy akou pracoval, manifesty, ktoré spísal s Milošom Karáskom. Práve prvá inscenácia bez Blaha Uhlára s názvom Tma môže byť preto prvým pokusom či príležitosťou pre prax i teóriu redefinovať túto metódu a skúsiť sa pozrieť na jej ďalšie a iné varianty.
A potom prišla tma alebo Kam až dovidíte?
Po premiére inscenácie Tma v rámci Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra sa koncom júna konala bratislavská premiéra v domovskom priestore Stoky a bola poznačená až atmosférickou prítomnosťou významu názvu inscenácie. Nad mestom sa rozhostila búrková tma, prišiel vietor a silný lejak. V tejto atmosfére sa pomaly začali odohrávať prvé fragmenty scén a postupne nastávalo (aspoň u mňa) oprostenie sa od porovnávania s bývalou Stokou. Štruktúra obrazov a scén, ktoré do seba zdanlivo nezapadajú, zostala, ale ich nadväznosť sa v novej inscenácii črtá viac. Viac ako možno záverečné, náhle vylúpnuté a o to prekvapivejšie posolstvo, ktoré zase mohlo byť jasnejšie a zreteľnejšie prítomné v inscenáciách s Uhlárovou réžiou.
Trojica hercov, ktorí boli po minulé roky stabilnou súčasťou Stoky ako Braňo Mosný, Peter Tilajčík a Tomáš Pokorný čerpali zo svojho tradičného jadra na hranici grotesky, skupinového šialenstva, absurdity. Tieto charaktery získané v predchádzajúcich inscenáciách dobre ovládajú. Katarína Gurová, nová herecká posila, známa ako výrazná performerka z iných divadiel (napr. Uhol 92), veľmi energicky, no citlivo, vstupovala do jednotlivých scén. Svojim temperamentom zapadla do poetiky súboru, dokázala razantne meniť atmosféru, či dynamiku jednotlivých scén, alebo účinne oponovať svojim mužským kolegom. Vidieť to nielen v komornejších vzťahových obrazoch s Tomášom Pokorným, ale aj v obrazoch kde je zdanlivo v defenzíve, ako kľačiaca žena, ktorá chce zmeniť svoje poslanie obšťasňovať mužov, vie tvrdo bez servítky povedať, čo cíti. Zaujímavé je sledovať ako sa herci dokážu najúčinnejšie dopĺňať práve v skupinových obrazoch, napr. pri pohovore na asistentku, v ktorej Braňo Mosný tlmočí vecný jazyk Petra Tiljačíka do otázok pre Katarínu Gurovú.
Inscenácie Stoky vznikali kolektívnou tvorbou, ale pri Tme logicky vyvstala otázka nutnosti pohľadu zvonku. Práve takúto supervíziu v inscenácii zastupovala Michaela Fech. Ako dlhoročná herečka Stoky poznala tvorivé prístupy tohto typu divadla, zároveň mohla do neho priniesť nový pohľad zvonku, čo pre ňu samotnú mohla byť nová skúsenosť.
Nech názov inscenácia Tma vznikol akokoľvek (Peter Tilajčík uvádza, že náhodou listovaním knihou pri písaní grantu), tak chtiac-nechtiac definuje všetko podstatné, čím sa naša doba so svojimi spoločenskými konfliktami najrôznejšieho druhu, žabomyšími vojnami, ktoré prechádzajú do tých nebezpečných a bolestných, vyznačuje.
Názvy inscenácie boli niekedy pre divákov spojením viacerých tém, ku ktorých sa v inscenácií tvorcovia vyjadrujú. Ale nie je ničím určujúcim a nemenným, čoho význam musí byť zadefinovaný z rôznych strán, skôr išlo o navodenie smeru uvažovania.
Rad scén založených predovšetkým na slove, s niekoľkými pohybovými predelmi, sa zaoberá videným či nevideným, spoznávaním sa vo vzťahu v rámci pracovného pohovoru na asistentku, rozvíjaním zápletky detektívky, naťahovaním sa o majetok, archetypálnym videním ženy a snahou to zmeniť či hľadaním podobností medzi ľudským a zvieracím svetom. Všetko sú to javy, ktoré sú viditeľné, ale tvárime sa, akoby neexistovali, alebo ich prehliadame. Jazyk, v ktorom svoju úlohu neraz zohráva vulgarita, sa stal hravejším. Už v úvode vznikne jazykovedný boj pri slove „trebalo“, v ktorom cítiť aj atmosféru doby, v ktorej niekto vidí problém v maličkosti a dokáže ju pomocou stáleho opakovania nafúknuť do veľkých rozmerov. Herci na seba veľakrát reagujú pudovo. V rámci inscenácie sa k jednotlivým témam opakovane vracajú, ukazujú sa v inej podobe, pôsobia, že na seba nadväzujú. Akcia sa pohybuje na hranici čiernej grotesky či surrealistických výjavov. Samotné dialógy nie sú vedené k finálnej pointe, skôr dávajú priestor na pokračovanie, ktoré v priebehu inscenácie môže, ale nemusí prísť.
S tmou sa pracuje aj vizuálne. Postavy sa vynárajú zo šera, v striedmom osvetlení Borisa Adamčíka často vidieť len fragmenty tvári či tiel.
V inscenácií je výrazne prítomná hudba Lucie Piussi, ktorá z počutého vyabstrahuje dramatickú emóciu, ktorú nadľahčuje použitím fragmentov niekoľkých populárnych piesní. V spolupráci pokračuje aj scénografka Miriam Struhárová, ktorá pre Tmu vytvorila tradične minimalistickú scénu, dominuje jej rozmerná hojdačka, na ktorej sa herci a herečka detinsky hojdajú, využívajú jej potenciál v akčnejších scénach, či evokuje nestabilnú plochu, na ktorej sa trojica hercov pohybuje za tónov piesne Přejdi Jordán.
Kostýmy sú vo forme dlhých tmavých rozderavených kabátov, ktoré herci na seba vrstvia, alebo sieťok cez tvár, čo znemožňuje vidieť ich výraz.
Je jasné, že nová inscenácie IBU a po nej (dúfajme) ďalšie, sa budú porovnávať s inscenáciami Stoky. Ale viac ako porovnávanie by mohlo fungovať poukázanie na to, čo je nové a iné, čo sa dá ešte z metódy kolektívnej tvorby vyťažiť. Inštitút Blaha Uhlára je dobrou iniciatívou hercov a herečiek, ktorí chcú skúšať v intenciách Uhlárovej metódy, ale zároveň aj s rizikom pokusu nachádzať tiež inú formu, v ktorej sa budú cítiť slobodne, nenútene, a ktorá skrz nich bude hovoriť o dnešnej dobe.
