TROJITOSŤ TÉM, TROJITOSŤ POETÍK, TROJITOSŤ PRÍSTUPOV

 

Kateřina Quisová, Silvia Vollmann, Alžbeta Vrzgula – tri režisérky patria do mladej zrelej generácie a na svojom konte majú oceňované inscenácie a skúsenosti v rôznych slovenských a zahraničných divadlách. Kateřina Quisová je spojená s Divadlom AZYL, Silvia Vollmann je už siedmy rok umeleckou šéfkou olomouckého Divadla na cucky a Alžbeta Vrzgula je režisérkou Divadla Uhol_92. Výnimočne sa stretli v jednom čase a jednom priestore pri tvorbe netradičnej inscenácie TEL3GRAM. Každá napísala a aj režírovala svoju časť inšpirovanú osobnosťami Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej, pričom dostali voľnosť v tom, na aké aspekty diela, života či myšlienok sa zamerajú. Výraznou zložkou inscenácie je scénografia a kostýmy Alžbety Kutliakovej. Komunikačný prvok – korešpondencia – dal impulz pre názov hry. Slovo telegram asociuje vzácny komunikačný nástroj v minulosti aj platformu, na ktorej sa okrem osobného, ľúbostného obsahu šíria aj dezinformácie ako zbrane hybridnej vojny, ktorej dnes čelíme. Inscenácia TEL3GRAM, podobne ako krátke správy, prináša fragmentárne, fokusované pohľady. A trojka skrytá v názve odkazuje na spojenie troch jedinečných prístupov do jednej pútavej unikátnej inscenácie. Divadlo Jozefa Gregora Tajovského siahlo po tejto téme pri príležitosti jubilejnej 75. sezóny ako aj blížiacich sa jubileí Gregorovej a Tajovského. Pri vzniku štúdiovej inscenácie dalo priestor hľadaniu toho, čo je v odkaze patróna divadla a jeho manželky Hany Gregorovej inšpiratívne aj pre súčasnosť.

 

Kateřina, si autorkou úvodnej jednoaktovky Moment, akú tému si zvolila?

Kateřina Quisová: V tejto jednoaktovke spracúvame tému osobnosti Jozefa Gregora Tajovského, ale tematizujeme aj umenie a úlohu umelcov v súčasnej aj minulej spoločnosti.

 

Silvia, akou témou si sa zaoberala ty v druhej časti nazvanej Korešpondencia?

Silvia Vollmann: Zaoberala som sa hlavne vzťahom Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej. Čerpala som z ich korešpondencie, ktorú viedli po celý život, pričom som sa sústredila na výber korešpondencie z rokov 1915 – 1919, teda počas prvej svetovej vojny, kedy Jozef musel narukovať a Hana ostala doma a porodila v tom čase ich jedinú dcéru. Túto korešpondenciu prepájam s dokumentárnym materiálom – so súčasnou korešpondenciou párov, ktoré rozdelila aktuálna vojna prebiehajúca na Ukrajine. 

 

Alžbeta, aká je téma tvojej tretej časti s názvom Za svetový mier (Wonder Woman)?

Alžbeta Vrzgula: V tejto časti obraciame pozornosť na Hanu Gregorovú. Pracovala som s jej konferenčným príspevkom Ženy-matky za svetový mier, ktorý napísala po druhej svetovej vojne s cieľom formulovať víziu do povojnovej reality. Čo je paradoxné, keďže my už vidíme, že všetky túžby, aby sa vojna už nezopakovala, sa žiaľ ukázali ako nereálne. Zistili sme, že sa stále cyklíme v konfliktoch. Preto mi prišlo zaujímavé siahnuť po tomto takmer osem desaťročí starom texte Hany Gregorovej, ktorý vyznieva nanovo v našej realite, a obracia sa k ďalšej budúcnosti. A práve tomu by sme sa mali venovať,  rozmýšľaniu, čo bude potom – v akom svete by sme chceli žiť, keď sa nám podarí uhasiť konflikty.  

 

 

Motív vojny a bojiska, či už reálneho, alebo symbolického, sa prelína celou inscenáciou. Zároveň, hra hovorí aj o láske a o zanietení pre boj za podstatné spoločenské veci. Túto univerzálnosť podčiarkuje vizuál renomovanej výtvarníčky Alžbety Kutliakovej, s ktorou Alžbeta Vrzgula pravidelne spolupracuje. Alžbeta, akým kľúčom ste pristúpili k vizuálu inscenácie TEL3GRAM?

Alžbeta Vrzgula: Bet Kutliaková za nami prišla s veľmi konkrétnym a výrazným konceptom. Navrhla nám, že trojitosť tém, trojitosť poetík, trojitosť prístupov zjednotí práve vizuálny prvok. To znamená, že sa pohybujeme všetky tri v rovnakej scéne, ktorá je do veľkej miery realistická, a zároveň máme spoločný kostýmový kľúč, ktorý sa v procese inscenácie modifikuje a vyvíja. Jej výtvarná práca je veľmi výrazná, spája nás a ja osobne si myslím, že to inscenácii veľmi pomáha.

 

Scénu a kostýmy bližšie predstaví samotná Alžbeta Kutliaková. Alžbeta, ústredným prvkom tvojej scény je fragment steny s časťou kuchyne. Prečo práve kuchyňa?

Alžbeta Kutliaková: Hľadala som miesto, kde sa ľudia stretávajú a rozprávajú sa, miesto, ktoré by spájalo minulosť a prítomnosť. Preto sme zvolili kuchyňu mierne zničenú alebo v momente, keď cez stenu preniká tank a z ďalšej strany padá bomba. Koncept kuchyne sa absolútne spojil aj s informáciou, že Jozef Gregor Tajovský počas vojny pracoval v kuchyni a veta, ktorú vyslovila/napísala Hana Gregorova: „Všetci čakali, že sa ženy po vojne vrátia do kuchyne, ale nestalo sa tak.“ Je to zároveň aj paradox, že v kuchynskej časti sa vyskytuje muž a nie žena...

 

Ďalším signifikantným vizuálnym znakom je priadza – klbká nití, laná, motúzy – ktoré sa počas inscenácie významovo premieňajú. Čo bolo impulzom k tomuto prvku?

Alžbeta Kutliaková: Priadza v našej scéne evokuje sutiny, ale aj myšlienky, ťahy pera alebo aj káble, ktoré sprostredkúvajú spojenie medzi ľuďmi, ktorí sú si vzdialení. Hana Gregorová pochádza z rodiny, ktorá mala farbiarenskú továreň, preto priadza ako produkt, ktorý sa spája najmä s ňou. Režisérky s ňou pracujú v hereckej akcii, ale aj napríklad pri záverečných superhrdinovských kostýmoch ako materiál, z ktorého sú upletené.

 

 

Inscenácia narába s viacerými časovými vrstvami a aj keď čerpá zo života, diela a myšlienok Gregorovcov, tvoje kostýmy nie sú dobové ani popisné. Z čoho si vychádzala pri voľbe strihov a farebnosti kostýmov?

Alžbeta Kutliaková: Pri kostýmoch som pracovala s uniformitou, ktorá pripomína vojenské uniformy, ale keďže sme v kuchyni, tak som použila strihy kuchynských uniforiem a opäť rušivý prvok – zásteru, ktorú má Marek Rozkoš ako súčasť kostýmu, keď pracuje vo vojenskej kuchyni. U žien som pracovala s pánskymi strihmi – pre nás pôsobia žensky, ale v dobe Hany a Jozefa to bolo oblečenie typické najmä pre mužov. Vo farebnosti som sa pohrala s oživenou vojenskou zelenou a použila som machovú zelenú. Tieto základné kostýmy v tretej časti dopĺňajú superhrdinovské kostýmy a superhrdinovské fragmenty v komixových farbách.

 

Okrem vizuálu je spojovacím prvkom inscenácie aj scénická hudba, ktorú pripravil hudobník Martin Husovský. Využíva sa v priebehu celej inscenácie, ale osobité miesto má prvej monodramatickej časti Moment, kde výrazne dotvára atmosféru jednotlivých situácii. 

Kateřina Quisová: Martin použil pre našu inscenáciu tiež istú trojakosť. Jedna vec sú zvukové efekty, ktoré k inscenácii bežne patria, ale potom sú tam dva výrazné zvukové motívy, ktoré rôznym spôsobom varíruje. V inscenácii môžete počuť rôzne folklórne, ľudové nástroje, ale zároveň to prechádza až k súčasnej elektronickej hudbe, syntetizátorom a iným použitým prvkom. Je to preto hudobne veľmi eklektické a zároveň to dáva zmysel, pretože inscenácia prechádza od obdobia pred prvou svetovou vojnou až do budúcnosti, do roku 2043, čo inscenáciu veľmi dobre spája.

 

Spájanie časových vrstiev je najvýraznejšie v strednej časti. Silvia, nachádzaš paralely v korešpondenciách párov aj s vyše storočným rozdielom?

Silvia Vollmann: Súčasnú korešpondenciu predstavujú rôzne správy, sms-ky, whatsapp-y, messenger-y aj aplikácia telegram, cez ktorú pravidelne komunikujú ľudia, ktorí sú od seba odlúčení. Paralely sú tam jasné. Aj napriek tomu, že uplynulo sto rokov, tak či už v starých listoch alebo v týchto sms-kách sa objavujú rovnaké motívy – od banálnych problémov, ktoré rieši žena s deťmi osamotená doma (resp. v prípade súčasného konfliktu v cudzej krajine) až po problémy úplne iného rozmeru, ktoré rieši muž priamo na fronte. Oboje sú rovnako závažné a dôležité, ale majú úplne iný rozmer. Vidíme spoločné motívy, napríklad ako sa žena vždy bojí o toho muža na fronte, rieši veci od banalít, či mu nie je zima až po veľký strach o jeho život, o to, či sa vôbec vráti. Zároveň muži v spätnej korešpondencii akoby zľahčujú tému vojny, píšu, ako si zvykli na granáty, na míny, snažia sa vojnu prežiť s nadhľadom a ich hlavný strach je, že sa vrátia domov ako cudzinci. 

 

 

Kateřina Quisová, Silvia Vollmann, Alžbeta Vrzgula

TEL3GRAM

Premiéra: 9. februára 2024

 

Réžia: Kateřina Quisová, Silvia Vollmann, Alžbeta Vrzgula

Dramaturgia: Uršuľa Turčanová

Scéna a kostýmy: Alžbeta Kutliaková

Hudba: Martin Husovský

Osoby a obsadenie:

Jozef Gregor Tajovský 1: Daniel Výrostek 

Jozef Gregor Tajovský 2, Kaskadér: Marek Rozkoš

Hana Gregorová 1: Mária Knoppová 

Hana Gregorová 2: Jana Pilzová 

Niekto ako Lynda Carter: Iveta Marcineková