...trhlina v ľudskej civilizácii?

 

Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v rámci svojej dramaturgickej línie, v ktorej sa zameriava na slovenské dejiny a postavy, ktoré boli ich súčasťou, uvádza hru Ľuby Lesnej Hitlerov prezident. Vracia sa v nej do obdobia Slovenského štátu, obdobia deportácií, arizovania, antisemitských zákonov, a to skrz príbehy ľudí, ktorí vo svojich listoch žiadali prezidenta Jozefa Tisa o výnimku... o život. Inscenácia mala premiéru v deň, kedy sme si pripomenuli odchod prvého transportu do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz z nášho územia. 25. marca 1942 v ňom Hlinkova slovenská ľudová strana poslala na smrť takmer tisíc židovských dievčat a žien.

 

...slovenská podoba holokaustu

Holokaust mal v jednotlivých krajinách podobný priebeh, ale aj miestne špecifiká. Spoločným znakom bolo zbavovanie židovských obyvateľov ich práv – politických, hospodárskych, sociálnych až po základné ľudské práva. Vojnová Slovenská republika bola síce satelitom nacistického Nemecka, no až do jesene 1944 nebola okupovaná. Protižidovská politika sa tak robila nielen pod vplyvom Tretej ríše, ale bola aj iniciatívne realizovaná a to v životnom záujme slovenského národa. Stovky legislatívnych opatrení a arizácia. Židovskí občania zbavení majetku aj všetkých práv sa stali pre režim sociálnou záťažou. Ľudácka vláda tak ochotne prijala ponuku – nie príkaz nacistov – vysťahovania slovenských Židov „do nových domovov na východe.” V tom čase už pritom boli na Slovensku nielen ľudácki predstavitelia, ale aj bežní ľudia informovaní o systematickom vraždení Židov. Ako píše v bulletine historik Ivan Kamenický: „Napriek tomu Slovenská republika bola jediným Nemeckom neokupovaným spojeneckým, resp. satelitným štátom, ktorý už v roku 1942 vlastnými mocenskými a administratívnymi silami deportoval do nacistických vyhladzovacích táborov dve tretiny – takme päťdesiatosemtisíc – svojich židovských obyvateľov, z ktorých prežilo „v nových domovoch” iba okolo šesťsto – osemsto osôb. Za nacistický prísľub, že vyvezení Židia sa nikdy nevrátia na Slovensko a štát si môže ponechať ich majetok, režim zbavil vysťahovalcov štátneho občianstva a zároveň zaplatil Nemecku za každú deportovanú osobu päťsto ríšskych mariek (päťtisíc slovenských korún). Šokujúcim poznaním je, že od samého začiatku ľudáckeho režimu sa tzv. riešenie židovskej otázky, vrátane tých najkrutejších opatrení, akými boli deportácie, vysvetľovalo, odôvodňovalo a ospravedlňovalo cynickým tvrdením, že všetko sa deje v úplnom súlade s kresťanskými zásadami, ku ktorým sa štát pri každej príležitosti hlásil. (...) Zastaviť tento antihumánny, doslovne vražedný proces a jeho pokrytecké odôvodňovanie údajnými náboženskými kresťanskými pohnútkami sa nepodarilo ani po viacerých ostrých protestoch Vatikánu adresovaných slovenskej vláde a prezidentovi.”

Holokaust na Slovensku mal ešte jednu zvláštnosť, že všetky antisemitské legislatívne zákony a vládne opatrenia, ako napr. arizačný zákon, tzv. Židovský kódex či zákon o vysťahovaní Židov, umožňovali udeľovanie výnimiek. Tie stratili platnosť na jeseň 1944, po okupácii krajiny nemeckými vojskami, a začala sa druhá vlna deportácií zo Slovenska. 

A práve listy, ktoré posielali Židia prezidentovi Tisovi, sa stali predmetom výskumu Madeline Vadkerty, jeho výsledkom bola i kniha Slovutný pán prezident, ktorá sa zameriava na trinásť ľudí píšucich Tisovi listy, spolu s informáciami o ich ďalších osudoch, ak sú tieto osudy známe. V bulletine k inscenácii Madeline Vadkerty okrem iného píše: „Takisto sa ukázalo, že slovenská spoločnosť je v otázke Tisovej úlohy vo veci vyhladenia európskych Židov ešte stále polarizovaná. Niektorí Slováci sa usilujú ospravedlniť jeho zodpovednosť za deportácie Židov na Slovensku a tvrdia, že vďaka možnosti udeľovať výnimky zo Židovského kódexu zachránil tisíce židovských životov. Otázka, či bol Tiso mučeníkom, ktorý sa postavil proti nacistom, alebo vrahom, ktorý poslal vlastných občanov na smrť, neposkytuje priestor na konštruktívny dialóg, a tak tieto dve stanoviská naďalej existujú v príslušných uzavretých kruhoch. Roky výskumu však ukázali, že výnimky, ktoré Tisovi obhajcovia vyzdvihujú, neboli nikdy navrhnuté ako mechanizmus na záchranu židovských životov, práve naopak. Zdrvujúci počet odmietavých odpovedí na zúfalé židovské žiadosti, ako aj uchovávanie týchto archívnych materiálov, boli prostriedkami, ktorými Tiso potvrdzoval svoj antisemitizmus pred konkurentmi vo vláde i mimo nej a tiež pred Hitlerom.”

Kniha sa stala inšpiráciou pre inscenáciu Hitlerov prezident, ktorú napísala Ľuba Lesná a naštudovala Valéria Schulczová. Ocitáme sa v malej cele Justičného paláca, kde Jozef Tiso čaká na retribučný súd a je v nej konfrontovaný rôznymi ľuďmi, vrátane Alfréda Wetzlera, pričom počujeme i reálne Tisove výpovede. Okrem úryvkov z prosebných listov Židov sa tu citujú aj listy ľudí, ktorí sa sťažujú, že v rámci arizácie nedostali to, čo chceli. Slovensko, Židia, udavači, arizátori, a medzi nimi napr. aj príbeh evanjelického farára Daniela Kováča, ktorý sa Tisovi vzoprel a pomáhal, ako mnoho ďalších statočných ľudí,  Židov zachraňovať. „Áno, som mäkký. Falšoval som pre Židov krstné listy. Ale nedokázal som ich odmietnuť, lebo som videl fotky popravených Židov z Ukrajiny a nechcel som mať na rukách židovskú krv, keď pôjdem pred Boží súd,“ napísal Tisovi. Po prepustení z väzenia sa pridal k SNP.  V prvej vlne deportácií bolo, podľa štatistických údajov, zo Slovenska vyvezených od 57 545 do 58 600 osôb, v druhej vlne asi 13 000 osôb. 

 

 

...z hry Ľuby Lesnej Hitlerov prezident

Tiso: Komu sa chcete pomstiť? Mne? Ja som sa len viezol. Čert, ťahaj káru, keď ma vezieš.

Wetzler: Stále som číslo z lágru. Stále sa nedokážem smiať a zabávať. Stále kohosi presviedčam, čo sa v lágri dialo a stále sa nájdu takí, ktorí mi neveria. Mojou zodpovednosťou bolo informovať. A o to sa usilujem doteraz. Vašou zodpovednosťou bolo ochrániť slovenských občanov.

Tiso: My sme situáciu netvorili, situácie sa tvorili mimo nás. Bolo našou povinnosťou slúžiť národu! V každej situácii.

Wetzler: Videli sme priemyselné masové vyvražďovanie. Poznáme kruté, možno to najkrutejšie tajomstvo. Videli sme odvrátenú tvár vrahov, ktorí sa ani netúžili podobať na ľudskú bytosť. Videli sme toľko zla, že tí, ktorí nevideli to, čo my, neveria a nebudú nám veriť, že sa vôbec niečo také mohlo stať. Lenže my vieme, že sa to stalo. To, že to vieme, je našim tajomstvom. Tajomstvom, ktoré nás spája. Ale ani my nevieme to hlavné. Nevieme prečo. Je to trhlina v ľudskej civilizácii? A keď nevieme presne, prečo sa to stalo, je isté, že sa to nestane znova? My sme to zabíjanie videli na vlastné oči. Ale prečo? Prečo sa to stalo?

Tiso: Som človek. Kňaz. Za kňaza som sa chystal. Nie za politika. Sem smerovala moja rodina a sebavýchova. Ako kňaz som chcel slúžiť Bohu, cirkvi a národu, z ktorého som a zrodil a medzi ktorým som uplatňoval svoje kňažské povolanie. Za Boha, za národ, s ľudom a pre ľud. To nebolo len heslo nadobudnuté neskôr, odpočúvané a osvojené. Ale vždy a všade platné pravidlo, lebo len takto sa mohol docieliť i ten najvyšší cieľ. Božia sláva a potom blaho ľudu.

Wetzler: Blaho toho ľudu, z ktorého ste vylúčili Židov, Rómov či homosexuálov.

Tiso: Mojou zodpovednosťou bolo vytvoriť štát. Vytvoriť samostatné Slovensko. Národ to tak chcel. A to som aj splnil. Je to zodpovednosť národa, teda Slovákov, že samostatné Slovensko vôbec vzniklo.

Wetzler: Obetovali ste tisíce slovenských občanov.

 

 

...za všetkým je človek

Ľuba Lesná sa holokaustu a tém s ním súvisiacich venuje dlhodobo, hra Hitlerov prezident je ďalším príspevkom v komunikácii tejto historickej traumy. „Pre mňa je veľmi dôležité neustále hovoriť o holokauste, keďže pochádzam z rodiny, ktorá bola holokaustom priamo poznačená. Vyše 20 ľudí z najbližšej rodiny môjho otca zahynulo počas holokaustu, a on sám síce o holokauste veľa nerozprával, ale dodatočne viem a vidím, že tým bol poznačený. Poznala som aj Freda Wetzlera, poznala som jeho dcéru, bola mojou veľmi dobrou kamarátkou, a poznám desiatky ďalších rodín, ktoré boli rovnako poznačené ako naša rodina. Trauma z tých rokov prešla do nás, do generácie, ktorá sa narodila po vojne, no napriek tomu tú hrôzu v sebe má. A na druhej strane som presvedčená o tom, že treba stále ľudí, ktorí zahynuli počas holokaustu pripomínať, nesmieme na nich zabudnúť, treba im našimi spomienkami a tým, že im dávame mená, prinavrátiť ich dôstojnosť,” povedala Ľuba Lesná pre plan.art.  „V rámci tejto hry bolo pre mňa dôležité, aby sme ju celú postavili na priamej konfrontácii Tisa s dôkazmi, faktami a s niekým, kto holokaust zažil. Tak vznikla myšlienka, že sa rozpráva s Alfrédom Wetzlerom, ktorý ušiel z Auschwitzu a ktorý napísal s Rudolfom Vrbom správu, pretože do dnešného dňa tí, ktorí Tisa obdivujú tvrdia, že Tiso vlastne nevedel nič o holokauste. Nemohol nevedieť. Vôbec už to, že Tiso uďeľoval nejaké vynimky, alebo mohol uďeľovať výnimky je v mojich očiach zvrátené, pretože keby neboli prijaté protižidovské zákony a nariadenia, nebolo by treba vôbec žiadne výnimky uďeľovať. A je úplne absurdné ospravedlňovanie Tisa tým, že veď on po prvé nič nevedel a po druhé, keď vedel, tak sa snažil pomáhať jednotlivým Židom. Tiso bol na čele fašistického štátu a tak niesol za to najväčšiu zodpovednosť.” V knihe Madeline Vadkerty, nájdeme iba zlomok z tisícov listov, v inscenácii sú použité aj niektoré ďalšie, a Ľuba Lesná pri písaní hry pracovala i s Wetzlerovou knihou Čo Dante nevidel. „Poznám veľmi veľa príbehov a vybrala som tie, ktoré ukážu, aký bol osud Židov, aký bol osud pisateľov listov. Aj som sa bránila listom ľudí, ktorí neboli Židia, ale chceli arizovať židovský majetok a sťažovali sa, že tamten arizoval väčší majetok ako tamten. Pre mňa je to tým najhroznejším, čo sa mohlo stať, pretože kým majiteľom arizovaného majetku išlo o život, tak týmto ľuďom išlo iba o to, aby získali majetok. Napokon sú súčasťou hry. A je tam aj list evanjelického farára Daniela Kováča, čo je naozaj vynimočný prípad človeka, ktorý pomohol desiatkam ľudí. A my sme na neho zabudli. Kým iné národy si veľmi vážia ľudí, ktorí pomáhali a pritom ohrozovali vlastný život a životy svojich rodín, tak u nás sú ľudia, ktorí pomáhali, v úzadi. Aj preto som rada, že je súčasťou hry.” 

Wetzler v jednej scéne priznáva, že nenašiel odpoveď na otázku prečo sa to všetko stalo. „Ja na to neviem odpovedať. Možno, že som poznačená tým, že z najbližšej rodiny mi zahynuli ľudia počas holokaustu, a teda sa neviem na to pozrieť objektívne. Nedokážem pochopiť, prečo sa stalo niečo tak hrozné ako koncentračné tábory. Nerozumiem tomu,” uzatvára autorka hry Hitlerov prezident Ľuba Lesná. 

 

 

Hitlerov prezident

Ľuba Lesná na motívy knihy Madeline Vadkerty Slovutný pán prezident

Réžia: Valeria Schulczová

Dramaturgia: Darina Abrahámová, Ján Šimko

Scéna a kostýmy: Pavol Andraško

Hudba: Marcela Cmorejová

Výber hudby: Michal Novinski

Hrajú:  Martin Madej, Marián Mitaš, Zuzana Kronerová, Marek Majeský, Bronislava Kováčiková a ďalší