Teatro Tatro – Majster a Margaréta – Môj neobjektívny pohľad

 

Divadlo sa deje tu a teraz. Nie je to film. Trinásť rokov je v divadle naozaj dlhý čas. Nezažijete veľa predstavení, ktoré sa hrajú tak dlho. Keď natočíte film a pozriete si ho o trinásť rokov, vidíte seba a dobu inak. V divadle, ak hráte jedno predstavenie, vy ste stále vy, aj keď inak, aj keď sa meníte, aj keď hráte to isté. Každý z nás za ten čas prešiel osobnou aj profesnou premenou. Mňa to zastihlo v čase, keď sa mi akoby končil jeden život a začínal ďalší. Zo skladateľa som sa pretváral na režiséra, autora vlastných predstavení, menila sa mi optika, spôsob vyjadrovania. A tak to mal každý. Každý, samozrejme, po svojom.

Tento článok nemá len jednu hlavu a pokiaľ má pätu, tak ich asi bude tiež viac. Budem v ňom skákať, meniť motívy, neviem, čo bude komu zrozumiteľné. Neviem ani s istotou povedať, komu presne je určený. Tým, ktorí predstavenie videli a tu si prečítajú niečo, čo nevedeli? Alebo tým, ktorí ho nevideli a tento článok v nich má vyvolať predstavivosť, záujem? Určite nemám v úmysle písať analýzu predstavenia. Chcem sa iba podeliť o pár osobných zážitkov, pocitov, myšlienok. Formou zábleskov, zlomkov spomienok, úlomkov emócií.

29. 6. 2013 sme mali s Mirkou (dnes teda už mojou ženou) svadbu. A hneď po nej som odišiel skúšať. Do dedinky Cabaj-Čápor. Na salaš. Na okraj poľa. Po trinástich rokoch môžem za seba povedať, že aj keď sme hrali vo viacerých krajinách, na úžasných miestach, tak najsilnejšie to podľa mňa bolo tam, kde to začalo aj skončilo. V Cabaj-Čápore. Asi kvôli tomu, že je to mimo mesta. Ste prakticky na poli. Keď predstavenie skončí a vy si nesiete so sebou všetky tie pocity a vykročíte zo stanu do tmy, vidíte pole, les, nemáte záchytné mestské body a to vám vaše prežívanie posunie o kúsok ďalej.

Najlepšie skúšky, ktoré som v živote zažil a z ktorých vznikli podľa mňa aj najlepšie predstavenia sú tie, keď nechodíte do divadla skúšať iba na pár hodín, ale keď spolu všetci prakticky žijete, ste na jednom mieste, odkiaľ sa buď len tak ľahko odísť nedá, alebo ak dá, tak iba nevyhnutne odskočíte, ale vraciate sa hneď, ako môžete. Nerozlišuje sa deň a noc, aj keď neskúšate, tak vlastne áno, buď sa o tom rozprávate, alebo zdieľate svoje osobné veci a tie napokon majú vplyv na samotné predstavenie. A veľakrát práve mimo oficiálneho času skúšok, mimo zámerov, vzniknú tie najlepšie nápady.

 

 

Teatro Tatro zažilo rôzne fázy. Hralo v divadle, kočovalo s koníkom a maringotkou, malo svoj starý stan. Keď sa začalo skúšať toto predstavenie, kupoval sa nový veľký stan, s veľkou ťažkou konštrukciou a náročnou stavbou, tento ste už nemohli postaviť svojpomocne. Pamätám si deň, keď ho priviezli a postavili. Ešte neboli vychytané všetky muchy, niekde niečo nedoliehalo a keď zafúkalo, lietalo to hore-dole. A potom prišiel deň, keď fúkalo naozaj hrozne, do toho búrka, dážď. Vedľa nového stanu bol ešte stále postavený ten starý, veterán, ktorý si odžil svoje a teraz ho čakala ešte posledná cesta. Stál som vnútri nového šapitó, vonku bola strašná búrka a pozeral som sa, ako sa dážď a vietor opierajú do starého stanu, ako ho postupne trhajú na kusy, až sa napokon zrútil. Keď búrka skončila, stáli sme okolo neho ako na pohrebe. Bol to zvláštny pocit. Jeden z tých, ktoré ovplyvňovali charakter predstavenia.

Prostredie, pachy, teplo alebo zima, celá fyzická prítomnosť, vďaka ktorej je divadlo nezameniteľné, tu tvorí podstatu. Možno spomeniem iba jedinú vec. Ku koncu predstavenia herci rozlievajú po stane benzín a idú ho zapáliť. V kanistroch samozrejme benzín nebol, bola tam voda, mali sme iba pár handier, ktoré smrdeli benzínom, ale to stačilo. No vy ako divák cítite benzín, vidíte pobehujúcich exotov a odrazu neviete, či sú títo ľudia naozaj blázni, či sa máte smiať, alebo utiecť. To na videu nezažijete.

Každé predstavenie sprevádzali nečakané situácie a zvuky, ktoré sa odohrávali v zákulisí alebo okolo šapitó. Musíte si uvedomiť, že nie ste v divadle, nemáte svoj tichý priestor, stan je stan, počujete odbíjať hodiny na veži, poznámky okoloidúcich, hudbu z blízkej diskotéky a keď začne pršať, tak ste síce relatívne v suchu, ale ten zvuk kvapiek padajúcich na strechu stanu je ohlušujúci a z predstavenia sa stáva nechcená nemohra, vidíte hercov otvárať ústa, ale počujete dážď. Ak by som chcel opísať to, čo sa dialo v zákulisí, tak to by bolo nielen na samostatný článok, ale na knihu. Veľakrát sme si hovorili, že by sa mohli predávať vstupenky aj do zákulisia, ako na samostatné predstavenie. Tam sa odohrávala taká komplikovaná a bohatá logistika, akú bežne v divadle nezažijete. Všetko robili herci a keďže každý hral viac postáv a pohyb bol obmedzený veľkosťou stanu, želal by som vám vidieť tie procesy.

 

 

 

Napíšem teraz niečo málo o hudbe, keďže to bola v tomto predstavení moja hlavná úloha. Nebudem opisovať genézu, ako som sa k Teatru Tatru dostal, skočím rovno k veci. Ako toto ozvučiť? Majster a Margaréta. Akú to chce hudbu? Kniha, divadlo, šapitó, Teatro. Všetko sú to iné okolnosti, každou drobnosťou sa menia východiská. Pochopiteľne, musí to byť živé, žiadna nahrávka. Ale čo by to malo byť, aké nástroje, koľko ľudí? Pri všetkom, na čom robím, mám dlhú prípravu. Študujem, pozorujem, robím si poznámky. Toto mi zaberie najdlhší čas. Potom, keď mám pocit, že sa toho vo mne nazbieralo dosť, všetko zoberiem, preberiem a poskladám. Tu som niekoľko týždňov chodil na skúšky a len sa pozeral a počúval. Po istom čase, keďže sme sa s mnohými ešte nepoznali, začali byť herci neistí a pýtali sa, prečo nič nehrám. Lenže ja som ešte nebol pripravený, ešte to muselo dozrieť. Ale niečo som musel urobiť, aby som tam len tak nesedel a nestupňoval neistotu. A tak som sa na jednej skúške počas jednej situácie postavil, zobral som kovovú tyč a udrel ňou o železnú konštrukciu. To mal byť akože zvuk, ktorý sa do tej scény podľa mňa vtedy hodil. A išiel som domov písať hudbu. Podozrenie hercov voči mojej osobe tým samozrejme narástlo na maximum. No ja som zatiaľ stále premýšľal, ako na zvuk. Veľký stan, veľké témy. Aha, jasné, tak použijem malý nástroj. A hlas. Zobral som kalimbu, vyskúšal a bolo to ono. A k tomu potom ďalšie nástroje, struny, bubny, klavír. Motívy som mal pripravené, pre spev som zvolil biblické texty spievané rusky a slovensky a pomaly som to celé začal nasadzovať do predstavenia. Vymyslel som si to tak, že by päť až sedem ľudí malo čo robiť, aby to uhrali, lenže na to neboli ani peniaze, ani organizačné možnosti. Tak som sa rozhodol inak. Budeme to hrať dvaja. Ja a Lucia Korená a vymyslíme takú logistiku hrania, že to pôjde aj bez ansámblu. A išlo. Že je to naozaj dobre trafené, to som pochopil, keď som začal hrať na kalimbu, mikrofón ten zvuk rozniesol do celého stanu a spoza kulís na skúške sa odrazu vynoril Milan Ondrík a s nadšenou tvárou dieťaťa mi ukazoval zdvihnuté palce. K hudbe posledná vec. Trval som na akustickom klavíri, nechcel som digitál. Čo v exteriéri, v šapitó, zime, teple je dosť problém. Trinásť rokov sa na každej repríze riešilo, že ladiči klavírov odmietajú prísť naladiť starý klavír do šapitó v 35 stupňoch uprostred poľa. Čo by to mohol byť za zvuk? Ladenie nevydrží ani päť minút! Odmietali, chytali sa za hlavu, vyháňali myši z klavíra, ktorý mimo leta stál v sklade. Toto sú tiež detaily, ktoré vytvárali chuť predstavenia.

Teraz urobím iba pár skokov. Pár nesúrodých úlomkov, spomienok, zážitkov.

Boli ste v Moskve? Muži prezlečení za Lenina a Stalina sa prechádzajú po meste a môžete sa s nimi za malý poplatok odfotiť. Absurdné. Viete si niečo také predstaviť v Berlíne? Muž zamaskovaný za Hitlera vám ponúka možnosť odfotiť sa s ním. Nemysliteľné. Alebo na Slovensku, na Námestí SNP chodí Tiso a zarába si fotením sa s turistami. Viete si to predstaviť? Ondro Spišák chodí v pauze predstavenia ako Stalin a ponúka možnosť odfotiť sa s ním. Keď sa vrátil do zákulisia, vždy sme riešili, koľko zarobil. Niekde ho ľudia odmietali, niekde sa s ním nadšene fotili. Pre niekoho to bolo smiešne, niekomu to bolo nepríjemné. Niekto netušil, že v Moskve toto naozaj existuje. To je absurdnejšie, než situácia v divadle.

Milan Ondrík si raz pri chŕlení ohňa spálil tvár. Napokon to nebolo až také vážne, ale to nikdy neviete. A pre herca ide o obzvlášť citlivú vec, so zhorenou tvárou to herec zrovna nevyhrá. Sem by sa hodila fotka, ktorú nám Milan poslal z nemocnice. Hlava celá obviazaná, vyzeralo to desivo. Ale už je v pohode. Môžete si to overiť v divadle, aj vo filme. Milan ich už má za sebou celkom dosť, a to sa podľa mňa ešte len zahrieva.

Pamätáte si postavu Fokyča? Hral ju Martin Šalacha. Cez prestávku si postavil stolík, predával a vykrikoval: „Víno, voda, vodka!“. Viete, aké príšerné čúčo vám predával? Ľudia umorení teplom sa chceli napiť, nikde nič, lebo sa väčšinou hralo v parkoch alebo na odľahlých miestach, a tak nemali inú možnosť, ako si vystáť dlhý rad a kúpiť si drahú teplú vodu, hnusné víno alebo najlacnejšiu vodku od Fokyča. A ten sa potom o pár minút v predstavení sťažoval diablovi, že on je ten oklamaný a okradnutý.

Diváci, teda tí, ktorí ste predstavenie videli. Prosím, vysvetlite mi toto. Sedieť skoro päť hodín na príšernej lavici, v neznesiteľnom teple a niekedy naopak v zime, v prachu, špine, poriadne nevidieť na javisko (nie z každého miesta bol dobrý výhľad), cez prestávku byť nútení kúpiť si hnusné víno alebo teplú vodu od Fokyča a napokon za to všetko ešte aj nadšene ďakovať, tlieskať a chcieť to zažiť znova. Prečo? To vlastne nie je otázka vzťahujúca sa len na toto predstavenie. To je otázka na umenie vôbec. Nemá to logické vysvetlenie. Nedá sa to ničím obhájiť. Nie je to príjemné ako masáž. Dáva to niečo, bez čoho nevieme žiť? Čo?

 

 

V lete 2020 som si po predstaveniach cestou domov robil denníky. Zrkadlia emocionalitu, ktorú vo mne odohratie spúšťalo, vnímanie, ktoré som si odtiaľ niesol. Tri ukážky prikladám na záver tohto článku. Ako som v úvode spomenul, bude to osobné, neobjektívne spomínanie. Tak to teda aj zakončím. Majstra a Margarétu sme po trinástich rokoch dohrali. Možno by sme mohli hrať ďalších trinásť rokov. Možno je dobré, že sme dohrali teraz. Ak by veci nezačínali a nekončili, bolo by iba neustále plynutie, ktoré by stratilo rytmus a nás by to napokon omrzelo. A už dosť, už som sa napísal dosť, viac, ako som myslel a hoci aj tak som spomenul iba zlomok. Už teda iba tie denníkové spomienky z ciest po predstavení. Ďakujem a uvidíme sa v niečom novom!

 

100 km

Je asi 10 hodín večer. Po 10 hodinách v šapitó, v 34 stupňovom teple, po roku prestávky sme skúšali Majstra a Margarétu (Bulgakov, Teatro Tatro). Celkom vyšťavený sadám do auta. Čaká ma 100 km, asi hodina cesty. Blýska sa. Celú cestu. Nikdy som nevidel toľko druhov bleskov. Za mrakmi, osvetľujúce celú oblohu, dlhé, akoby sa zastavili, oslepujúce tak, že som skoro zišiel z cesty. A potom dážď natoľko hustý, že to možno už ani nebol dážď, ale zrejme som vletel do vreca s pieskom. Najprv som si pustil zopár árií, ale po chvíli som prešiel na Hawkingovu Stručnú históriu času. Pri prevode na MP3 sa však nahrávka nejako zdeformovala. Slovám bolo rozumieť, ale znelo to ako odkaz nahratý v budúcnosti na vesmírnej lodi a touto búrkou nejako poslaný teraz do môjho autorádia. Vôbec som nevidel na cestu. Nič. Iba útržkovite sa mihli odrazové sklíčka na stĺpikoch pri ceste. Keď som zbadal pred sebou iné auto, bolo to ako naraziť na ďalšiu stratenú loď v čase. Vlastne som si len domýšľal, že ide o auto, videl som iba dva červené body. Musím povedať, že v istej chvíli som si už nebol istý, či niekam vôbec dorazím. A kam? Kde som? Aký je dnes deň, rok? Trvalo to večnosť. Desivé, nádherné. Odrazu som sa z vreca a neznámeho času ocitol v meste. Dážď ustal. V Hawkingovi sa práve spomína teória o tom, že všetky objekty okolo nás sú ilúziou a ako ju niekto vyvracal tým, že plnou silou kopol palcom do kameňa. Pamätám si iba túto zredukovanú verziu, bez mien a detailov, myseľ bola zaujatá tým, že niečo okolo seba konečne vidím a teraz skúmam, či som stále v dobe, v ktorej som si do auta pred 100 km sadal, alebo som niekam skočil a budem sa učiť žiť v dobe inej. Všetko bolo možné. Už to poznávam. Rozkopaná električková trať, kostol, bilboard. Prichádzam k domu. Na posledné metre som Hawkinga vypol, otvoril okno a počúval zvuk kolies na mokrej ceste. Zastavil som. Vystúpil. Naozaj to bolo iba 100 km? Mnou ich prešlo aspoň 40075! A približne aj toľko rokov. Dobre teda, tak aj takto vyzerá 100 km. Určite musím viac študovať. Fyziku, psychológiu, evolučnú psychológiu, teológiu, filozofiu, filozofiu vedy, neurovedecké oblasti... Je toho dosť. Snáď ešte mám pár rokov k dispozícii a niečo sa dozviem.

 

100 km. Skutočne. 100 km.

Je asi 1 hodina v noci. Po 10 hodinách v šapitó, tentokrát už nie po skúške, ale po predstavení, ešte viac vyšťavený, znovu si sadám do auta a znovu ma čaká 100 km. Neblýska sa. Je mäkká letná noc. Teplo už ustúpilo, je príjemne, veľmi, veľmi... Premohla ma nostalgia, a tak som k pôvodným 100 km pridal ešte pár. Prešiel som sa nočnou Nitrou a oživoval spomienky. V Nitre som vyrastal. Prechádzal som ulicami, kadiaľ som v puberte chodil v noci domov a hlavu mal preplnenú nápadmi, pocitmi, otázkami, ktoré boli také rôzne, že som nevedel, komu ich položiť. Prešiel som mestom a už som na diaľnici. Pustil som si Mahlera, Straussa, Schuberta. Piesne. Svietil nádherný mesiac. Mal žltú, hnedú či oranžovú farbu s množstvom detailov. Bol veľký, výrazný, ale nebol odhalený celý. Vyzeral ako návnada cudzích svetov, ktoré vás chcú nalákať na bádanie. Keď návnadu uvidíte, neodoláte, neobsedíte a celý svoj život už strávite ich hľadaním. Na tmavej oblohe sa popri ceste snažili vyniknúť ešte tmavšie siluety hustých stromov. Bolo to ako kreslenie uhlíkom na čierny papier. Asi súťažia, kto bude neviditeľnejší. Cítim sa ako spomienka. Alebo ako vízia. Nehmotne. Autá, ktoré stretávam, už nie sú stratené lode, ale ďalšie spomienky a vízie. A všetci sme podľahli návnade a hľadáme neznáme svety. Mesiac prechádza z pravej strany na ľavú. Podľa toho, ako sa kľukatí cesta. Akoby chcel, aby som tam netrafil. A potom to potvrdí a vysmeje sa mi tým, že stojí priamo predo mnou. Ale nevadí mi to. Je to ako hra. Jessye Norman spieva Straussove piesne, Thomas Hampson Mahlera. Ich bin der Welt abhanden gekommen. Odrazu je tu mesto. Ako je to možné? Cesta predsa mala trvať asi hodinu, nie minútu! K mesiacu sa pridali pouličné lampy. Zmiešali sa a tým som sa zo spomienky alebo vízie zhmotnil do prítomnosti. Otvoril som okno, zvuk prúdu vzduchu sa zmiešal s hlasmi piesní, ako sa múka zmiešava s vodou, keď pečiete chlieb. Dve jemné pohyblivé hmoty sa spojili a vytvorili jednu pevnú. Mäkký, jemný hlas Jessye Norman staval a formoval posledné úseky cesty. Koľko času, ľudí a peňazí treba na stavbu ciest a pritom sa to dá hlasom urobiť v stotine sekundy! Už som doma a ešte viac si uvedomujem, že musím usilovnejšie študovať. Fyziku, psychológiu, evolučnú psychológiu, teológiu, filozofiu, filozofiu vedy, neurovedecké oblasti... 100 km nie je 100 km. Musím viac študovať. A viac počúvať. Snáď ešte mám pár rokov k dispozícii a niečo sa dozviem.

 

100 km č. 3 (tektonika)

Opäť po predstavení v noci autom domov. Jeden mesiac. Jedna hviezda. (Áno, iba jedna.) Mesiac sa utopil. Blesky. Ako stotinové laná, ktoré niekto spúšťa z neba, ale nikto ich nestihne zachytiť, a tak sa nikto hore nedostane. A odrazu miliardy kvapiek. Dážď. Krátky. Mann, Nezval, Salinger. Krátke relácie. Rytmus hercovho hlasu. Rytmus krásneho činela a jemnej hry paličkou. Preč. Mahler. Mesiac sa vynoril. Prekvapivo stále žije. Všetko prichádza a odchádza a prichádza ako v librete alebo partitúre v predpísanej intenzite a dĺžke. Kto by sa chcel niečo naučiť o kompozícii diela scénického, môže so mnou cestovať. Sľubujem, že nebudem rozprávať. Budeme počúvať a pozerať sa.

 

Derniéra!

Teatro Tatro: Majster a Margaréta

kde a kedy: salaš Cabaj Čápor, 28., 29., 31. 7. a 1.8. o 19.00