Režisér Dávid Paška: Stále podliehame tým istým démonom

 

Činohra Slovenského národného divadla otvára sezónu divadelným projektom TATARKA. Režisér Dávid Paška cez alter ego Dominika Tatarku Bartolomeja Slzičku sprostredkováva spoveď jedinca v čase masového a demagogického myslenia. Štyri epochy, rôzne poetiky a žánre. Jeden TATARKA.

 

Divadelný projekt TATARKA nie je portrétom, ani biografiou Dominika Tatarku, ale opiera sa o časť autorovej tvorby, konkrétne o romány Prútené kreslá, Démon súhlasu a Sám proti noci. Koláž z textov sleduje Slzičku/Tatarku v Paríži roku 1938 tesne po mníchovskej dohode ešte ako študenta, potom ako národného spisovateľa v československom paláci kultúry v roku 1956 a následne ako prenasledovaného disidenta v rokoch normalizácie (1978). V závere je to starec čakajúci na niečo, čoho sa žiaľ už nedožije, zomiera v máji 1989. Aj keď sú to texty staré niekoľko desaťročí, ich aktuálnosť – v takto zhustenej podobe – vyvoláva tak pocit úzkosti, ako aj nádej, i keď bez katarzie. Nie je to ale iba aktuálnosť, ale i univerzálnosť Tatarkových próz. „Univerzálnosť je myslím v tom, ako je šialene špecifický v tom, čo opisuje, v tom, na čo sa sústredí, napríklad v románe ako sú Prútené kreslá, kde naozaj opisuje dopodrobna aj najmenšie nuansy toho, ako človek rozmýšľa v istej dobe, a tým pádom čím je detajlnejší, tým je podľa mňa všeobecne aplikovateľnejší. Takže zovšeobecňovanie, ktoré on tak často spomína vo svojej tvorbe, je práve v tej detailnosti jeho opisov a tém, ktorým sa venuje, pretože vždy je jedinec, vždy je nejaká masa a následne vzťah medzi masou a jedincom. A už ide len o to, ako precízne s tým autor narába, čo Dominíka Tatarka vedel výborne,” povedal pre plan.art režisér Dávid Paška. Na začiatku bola jeho osobná ambícia vytvoriť zaujímavý estetický a strhujúci projekt, aby napokon vytvoril vysoko reakčnú inscenáciu. Záver inscenácie vníma Paška ako „otvorený apel, výkričník s otáznikom k dnešnej dobe – ako je možné, že ešte stále podliahame tým istým démonom, ktoré opisuje on.” Paškov TATARKA sa teda sústreďuje na to, o čom Tatarka písal, fokus prvej selekcie sa teda zúžil na tri prózy, z ktorých bolo nutné vybrať pasáže tak, aby fungovali spolu v jednej inscenácii. Režisér Dávid Paška má ale s adaptovaním epických diel bohaté skúsenosti. „Ja to mám strašne rád. Už som adaptoval napr. Doktora Faustusa od Thomasa Manna, čo je obsiahla kniha, alebo 1984 od Orvella a v tejto sezóne hneď  po Tatarkovi robím vlastne iba adaptácie, idem v podstate mimo dramatických textov, a to vzdelanie je zo Schillera, Brechta a podobne. Adaptačná tvorba mi tak nejakým spôsobom prischla, a keď som aj autorom, tak je to tiež výzva, ktorú rád príjímam. A ja rád čítam a rád niečo hľadám, a keď príde zadanie, tak okamžite chcem k tomu všetko prečítať a zhromaždiť, následne môžem selektovať. A potom už ide len o to, aby to bolo tematicky zaujímavé, ale tiež postavami a jazykovo zaujímavé. Naša adaptácia je vo veľkej miere aj postdramatická, teda podlieha istým pravidlám, ktoré napr. v diele ako Prútené kreslá nenachádzame. A tým pádom musíme ísť na to inak, penetratívne. S mojimi skúsenosťami zo zahraničia, z nemeckého sveta, toto „rečové divadlo”,  divadlo postdramatiky naozaj vieme aplikovať aj na texty Dominika Tatarku, konkrétne pri Démonovi súhlasu a hlavne pri Sám proti noci.”

 

 

Medzižánrový Tatarka 

Dávid Paška na margo hľadania inscenačného kľúča hovorí: „Ja som už pri písaní dramatizácie, aj pri kontakte s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou povedal, že musíme meniť žánre, pretože Prútené kreslá, úvod inscenácie, je reálny, máme tam postavy, sú to také Dostojevského Biele noci, malý príbeh na konci jednej epochy, príbeh lásky, potom prechádzame do istého pamfletizmu, do istého chórického zmýšľania, môžem povedať húsenice na javisku, a potom, keď už aj to odpadá, a hra prechádza z verejnej osoby na súkromnú, na kráľa, poddaného a všetky tieto veci, ktoré poznáme ako archetypy, tak zrazu nám zostáva už len text, už len statement, a v podstate už len étos, ktorý sa snažíme komunikovať práve rečou, nech to stojí, čo to stojí. A k tomu sa potom vytvarujú atribúty skrz herecké obsadie, ktoré je naozaj špecifické a špičkové, takže oni sami sa naviazali na postavu Bartolomeja Slzičku, bolo to tak v prípade Roberta Rotha, Zuzany Fialovej, Tomáša Maštalíra, v prípade celého kolektívu, všetci naviazali na svoje postavy kus seba a kus svojej politickej identity.” Na otázku, či takto, s tendenciou osobného presahu, pracuje s hercami často, odpovedá: „Som veľmi rád, keď sa to darí. Samozrejme so statusom slobodného umelca, ktorým som, a teda konštantného hosťovania v divadlách, je proces komplikovanejší, pretože človek vždy má len obmedzený čas na spoznanie hereckého súboru, nie to ešte začať rozmyšľať, kým naozaj sú, alebo čo iba ponúkajú na javisku. Takže ak nastane optimálna situácia, ja absolútne preferujem, keď naozaj opantajú postavu sebou alebo seba postavou. Tým pádom je to v tejto symbióze ďaleko aktuálnejšie, môžu ísť domov so svojimi  postavami, s témami a rozširovať ich aj mimo javiska.”

 

 

Mýtus vs. veľká neznáma

Dominika Tatarku môžeme vnímať aj ako hraničného autora v zmysle, že časť ľudí ho priam zbožšťuje a potom je tu veľká skupina ľudí, pre ktorých je to iba poloznáme meno, alebo súčasť školskej výuky. Inscenácia má ambíciu obsiahnuť celé spektrum divákov, tých, ktorí prídu na TATARKU za svojím obľúbeným autorom, ale aj tých, pre ktorých je v podstate veľkou neznámou, a dostať ho tým do širšieho povedomia a priestoru. „V podstate môže byť oboje naraz,” hovorí režisér Paška. „Neexistujúci a zároveň mýtus. Takže funguje v tejto dichotómii a je šialene zaujímavé to skúmať. A my ho naozaj neberieme ako ikonu, ako idylu, nejaký svätý obrázok, čo by bol práve príklad biografickej dramatiky. Preto ideme kriticky skrz jeho tvorbu, skrz jeho veľmi rozporujúce myšlienky, ktoré ale v istom momente zradikálnejú.”

 

 

Rozmýšľať nad Tatarkom

S Dominikom Tatarkom je to občas ako s Dostojevským, ľudia ho spomínajú ako dôležitého autora, poznajú jeho životný príbeh a z fotografií expresívnu tvár. Ale koľkí z nich o ňom naozaj aj rozmýšľajú? „Ja dúfam, že keď ľudia na inscenáciu prídu, nebudú mať pocit, že dostali Tatarku zabaleného v peknom balíčku, a budú mať pocit, že už vedia, kto je Dominik Tatarka. To je len začiatok. Toto je Dominik Tatarka ako ho vnímam ja, môj tím a umelecký súbor a v kontexte situácie v SND a voči publiku, ktoré sem príde. To, čo si každý jeden divák prinesie domov a bude to riešiť ďalej, si musí vytvoriť svoj vlastný vzťah k Tatarkovi. My ponúkame iba náhľad a oni si môžu vytvoriť celý obraz. Ja som našiel spojenie s Tatarkom v jeho neschopnosti a nechcení podľahnúť nátlaku.”

 

Divadlo ako spúšťač zmeny

Na otázku, či divadlo, či umenie môžu niečo zmeniť dostanete od umelcov celé spektrum odpovedí. Podľa Dávida Pašku „...ak to robíme úspešne, rýpeme v divákoch a niečo zapíname v ich hlavách. A tým pádom v podstate zvnútra rozleptávame letargiu, čiže neponúkame analgetikum akejsi eskapistickej nátury, že ideme tu teraz hrať krásne príbehy, ale skôr naozaj rýpeme napr. aj do toho, čo považujeme za normatívum. Rozrýpeme teda normatívum, aby sme vyjadrili, ako môžeme zmeniť veci aj mimo tohto priestoru, v ktorom sa nachádzame, teda v Činohre SND. Národné divadlo má posúvať celý národ, ale musí napredovať a musí si získať jedincov, ktorí ho tlačia. Samé to nezvládne, pretože je to predsa len budova.”

 

SLZIČKA: Frigická čiapka, sloboda – prajem ti všetko, ale naozaj neviem, či ti mám priať, aby si aj ty takto zakúšala, v mojich rokoch, takú strašnú spaľujúcu túžbu. Ukáž sa mi, nech ťa vidím, nech ťa dýcham. Povedz, vymysli, čo mi povieš, prečo ma trescú bohovia takouto nemožnou, nesplniteľnou túžbou po tebe. Ničím, nijakou vinou som si toto mučenie nezaslúžil. To pozvanie je mi pozvaním do raja. Prečo chceš byť nado mnou, buď slobodne pri mne, mlčky ako ja pri tebe. Práve pri tebe chcem byť mlčky, aký som. Zázrak, že i v otroctve sa nám čosi naplňuje. Príď ku mne na čaj, nanič, na moju slávu. Tvoju slávu, slávu krásneho tela a duše tvojej som nikdy neprestal vyznávať. Nie uznávať, pýšiť sa ňou. Tebou som hrdý, citlivý, nedotknuteľný. Túžim ťa vidieť bez slov. Ešte som si to nezaslúžil. 

 

 

 

Dávid Paška: TATARKA

Adaptácia a réžia: Dávid Paška 

Dramaturgia: Darina Abrahámová 

Scéna: Julius-Leon Seiler 

Kostými: Maria-Lena Poindl 

Hudba: Moritz Geremus 

Účinkujú: Robert Roth, Daniel Žulčák, Tomáš Maštalír, Zuzana Fialová, Barbora Andrešičová, Ondrej Kovaľ, Viktória Šuplatová, Ivan Mojžiš

Premiéra: 2. novembra 2024 v Štúdiu SND

 

*Dávid Paška absolvoval divadelnú réžiu na Max Reinhardt Seminar
vo Viedni a patrí medzi nastupujúcu generáciu medzinárodne aktívnych divadelných režisérov a dramatikov. Režijne sa podieľal na tvorbe inscenácií v popredných európskych divadelných domoch, viaceré jeho inscenácie boli zaradené do programu medzinárodných festivalov. Jeho tvorba obohacuje slovenský divadelný kontext o netradičné interpretácie svetovej beletrie či drámy, ku ktorým pristupuje autorsky, generačne a s výrazným sociálnym nábojom. (zdroj: SND)

 

 

*Dominik Tatarka, slovenský spisovateľ, scenárista a esejista. Narodil sa ako jediný syn do mnohopočetnej roľníckej rodiny. Otec mu zomrel v prvej svetovej vojne, keď mal len dva roky. Základnú školu vyštudoval v Plevníku, gymnaziálne štúdiá začal v Nitre a dokončil ich maturitou v roku 1934 na Československom reálnom gymnáziu v Trenčíne. V ďalšom štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde v rokoch 1934 až 1938 študoval odbor slovenčina – francúzština. V rokoch 1938 až 1939 študoval na parížskej Sorbonne. Neskôr pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a Martine. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného národného výboru a po ústupe do hôr ako partizán. Po oslobodení bol redaktor Národnej obrody, Pravdy, vedúci výtvarnej redakcie vo vydavateľstve Tatran, scenárista československého filmu v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov. Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo ho prenasledoval komunistický režim, na 20 rokov ho prakticky vyradil z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave. Najvýznamnejšie diela: Panna zázračnica, Farská republika, Prútené kreslá, Démon súhlasu, Sám proti noci,  Navrávačky (zdroj: SND)