Hry britského dramatika Toma Stopparda u nás nemajú veľkú inscenačnú tradíciu. O to viac poteší výber Stoppardových hier, ktorý vydal Divadelný ústav. V českom preklade vyšiel v tomto roku už tretí súbor hier, ktorý dáva možnosť komplexného pohľadu na Stoppardovu dramatickú tvorbu. Výber v prvom slovenskom vydaní je prierezom Stoppardovho diela, reprezentujú ho tituly Breh utópie, Arkádia a Ťažký problém. Hry čítame v prekladoch Zuzany Vajdičkovej a Dany Silbiger-Sliukovej. Sú Stoppardove hry náročné na čítanie? Jeden z inscenátorov Ťažkého problému povedal, že hru čítal trikrát, kým ju pochopil – pri prvom čítaní – jeho slovami – narazil na múr myšlienok a pri treťom, keď cez neho definitívne prenikol, sa rozplakal. A potvrdil aj slová autora, že pri jeho hrách sa treba nechať viesť srdcom a neriešiť znalosť vedeckých faktov. O výbere zo Stoppardových hier hovorí jedna z prekladateliek Zuzana Vajdičková.
Stoppard debutoval ako autor divadelných hier ešte v 60. rokoch minulého storočia a poslednú hru napísal v r. 2020. Hovorilo sa o ňom napr. aj ako o dedičovi Becketta, v súvislosti s prvkami absurdity a absurdnej drámy. Kam potom smeroval? A ktoré hry sú v jeho dramatickej tvorbe v tomto zmysle kľúčové?
Stoppard prešiel vďaka svojej nesmierne plodnej a dlhoročnej tvorbe veľmi zaujímavým a výrazným vývojom. Zatiaľ čo v začiatkoch tvorby v ňom videli následníka absurdistov, ale aj shawovskej konverzačnej komédie, pri jeho posledných hrách sa často spomína až čechovovský nádych, zmes melanchólie a inteligentného humoru, čoraz väčšej spoločenskej a ľudskej angažovanosti. Zároveň akoby viac zintímnel, zvážnel, „zemotívnel”, ale absurdita uňho ešte sem-tam vykukne napríklad v podobe Ryšavej mačky.
Vo výbere nájdeme tri hry – čo reprezentujú v kontexte jeho tvorby?
Sú výberom z (chronologicky) približne druhej polovice jeho tvorby. Stoppard prerazil v roku 1966 hrou Rosencrantz a Guildenstern sú mŕtvi, Arkádia je z roku 1993, Breh utópie z 2002 a Ťažký problém mal svetovú premiéru v roku 2015. Sú to hry, ktoré sú už osobnejšie, teda bližšie našej, ale aj autorovej ľudskej skúsenosti. Zároveň stoja všetky tri na Stoppardovom nesmierne dôkladnom, hĺbkovom štúdiu tém, ktoré ho práve v tom čase fascinovali a zamestnávali (a môžu to byť témy, ktoré na prvý pohľad pôsobia aj nesúrodo, ako evolučná biológia a banková kríza v Ťažkom probléme, záhradná architektúra a teória chaosu v Arkádii). Na ich pozadí potom stavia veľmi aktuálne, intímne ľudské príbehy a rieši odveké ľudské otázky.
Veľa sa hovorí o náročnosti jeho hier na pochopenie, bulletiny k niektorým inscenáciám jeho hier sú svojím obsahom už legendárne. Sám pritom upozorňuje, že nie je pre diváka vôbec nutné mať znalosti napr. z fyziky, aby hru pochopil. Sú teda naozaj historické a vedecké fakty s ktorými pracuje v textoch iba metaforou?
Práve preto, že sa z tohto náročného podložia dostávajú koniec-koncov do popredia všeobecné ľudské otázky, nie je dôležité, či divák ovláda druhý termodynamický zákon, alebo či má prehľad o romantickej záhradnej architektúre. Svojím spôsobom sa ale tie veľké témy premietajú do motívov toho malého sveta na javisku. Napríklad otázka atavizmu a dobra v Ťažkom probléme či protiklad klasicizmu a romantizmu v Arkádii.
Hovoríme o intelektuálnom autorovi, ale jeho hry nie sú iba intelektuálnym konštruktom, odtrhnutým od reality…
Nie, Stoppard je veľmi citlivý pozorovateľ, morálny filozof divadla (ale nie moralizátor), ktorý si síce vyberá zložité otázky, ale podáva ich – práve pod podmienkou, že sa príliš nesústredíme na tú intelektuálnu nadstavbu – vlastne veľmi prístupným spôsobom. Hovorím teraz hlavne o jeho posledných hrách.
Jeho prvé diela boli viac akademické, ale potom sa jeho postavy stávajú stále viac úplnými čo sa týka emócií, rozvinutejšími, hlbšími, no stále sú to diela intelektuálne zložité aj čo do rôznorodosti vedeckých konceptov. Ako je to teda s prepojením intelektuálna a chaosu života? So skúmaním intelektuálnych a emocionálnych dilem?
U Stopparda sú obe domény nerozlučné, inak by jeho postavy neboli také plnokrvné a úplné. Stoppard sa síce emóciám dlho vyhýbal, ale práve hry, ktoré obsahuje tento výber, sú dôkazom toho, že to s nimi vie.
Stoppardove hry majú v sebe špecifický humor, ktorým prestupuje tak smútok, ako aj bolesť. Ako by ste ho charakterizovali? A ako s ním pracuje?
Je to inteligentný, láskavý humor, z ktorého citíť, že Stoppard má aj svoje inak možno záporné postavy rád, a preto ich nevykresľuje ako jednoznačne negatívne, ale skôr si z nich milosrdne uťahuje.
Breh utópie je veľmi zaujímavým trojtextom, každý je v inom štýle, inšpirovaný iným autorom, ideme od Čechova k Dickensonovi – charakterizujme jednotlivé časti z tohto aspektu...
Tu by Stoppard asi zaprotestoval. Ako sám hovorí, vedome sa inými autormi neinšpiruje, aj keď priznáva, že ho môžu ovplyvňovať podvedome. Tak je to napríklad aj v prípade Čechova, na ktorom Stoppard podľa vlastných slov obdivuje najmä to, ako uňho mikro-naratív (osobný príbeh) zamestnáva diváka, aby mohol zafungovať makro-naratív, teda širšia historická, prípadne filozofická perspektíva. Keďže v centre Brehu utópie je ruská inteligencia 19. storočia a Stoppard sa na svoju trilógiu začal pripravovať vlastne po svojom preklade Čechovovej Čajky, asi sa tomu čechovovskému vplyvu, aj keď nevedomému a nepriznanému, nedalo celkom vyhnúť. A ak máte na mysli Dickensa, ja osobne tu jeho vplyv veľmi nevidím. Pre mňa je Stoppardova trilógia štýlovo jednoliatym celkom, v ktorom sa možno len presúva dôraz, tematicky, dramaticky, geograficky.
Ak sme hovorili o jeho precíznych a rozsiahlych rešeršiach pred písaním, tak v Brehu utópie akoby chcel do textu zakomponovať všetky poznatky, čo napr. už v Ťažkom probléme nerobí, tam viac selektuje...
To dôkladné rešeršovanie tam je bez ohľadu na to, či z toho Stoppardovi vyjde možno až minimalistická drobnosť, ako je Ťažký problém, alebo tri trojhodinové „klady”, ako je Breh utópie. To, prečo to tak nakoniec je, vie asi len Stoppard a my o tom môžeme len špekulovať. Je však obdivuhodné, že aj také náročné a komplexné témy, akými sa zaoberá v Ťažkom probléme, dokáže vtesnať do takého malého priestoru.
Podobne ako aj v iných hrách, i tu sú prítomné skutočné historické postavy, spisovatelia – ako s nimi pracuje v Brehu utópie a ako v Arkádii?
Asi hlavný rozdiel spočíva v tom, že tie skutočné historické postavy sú v Arkádii vlastne fyzicky neprítomné, aj keď dôležité, a na javisku sa pohybujú len tie fiktívne, zatiaľ čo v Brehu utópie má každá postava na javisku svoj reálny historický predobraz. Kým pri tých fiktívnych mal autor voľnú ruku, pri tých historických Stoppard dôsledne rešpektuje faktický základ (nakoniec, sám vraví, že je vďačný, ak zaňho tú ťažkú prácu, tedy vymyslenie príbehov a postáv, urobí niekto iný, v tomto prípade história). V Brehu utópie je dôsledný skutočne až do najmenších detailov (aj ten stolík, čo Belinskij prevrhne na návšteve u Bakuninovcov, mal svoj reálny predobraz, a niektoré repliky sú citátmi z diel autorov, ktorí tu vystupujú ako postavy). Na tomto základe potom Stoppard stavia svoj mikropríbeh výrečne zasadený do makrokontextu, z čoho mu podľa mňa vychádza ľudsky a spoločensky veľmi pôsobivá výpoveď.
V čom je pre vás osobne Breh utópie zaujímavým textom?
Práve svojou zarážajúcou neprvoplánovou aktuálnosťou. Každodenne počúvame o tom, ako autokratické režimy neúprosne a krvilačne prenasledujú a likvidujú svojich kritikov a odporcov, a do očí udrie až zarážajúca podobnosť s ruským režimom predminulého storočia, ktorého obete Stoppard vo svojej trilógii zobrazuje. Ten cársky možno akurát nemal k dispozícii novičok a nemohol odkláňať lietadlá. Takže v podstate zisťujeme, že za tých 150 rokov sa až tak veľa nezmenilo a že za tou utópiu slobodného života sa ako ľudstvo ženieme už dlho a ešte asi dlho budeme. Nakoniec sám Stoppard má s utekaním pred diktatúrami priamu skúsenosť. Samozrejme, otázka politickej neslobody je len jednou z tém Stoppardovej trilógie. Aktuálna je aj svojimi ľudskými, osobnými témami a problémami.
Arkádia je hrou, v ktorej Stoppard prepája, ako sme už spomínali, rozum a cit. Veda a filozofia sa s touto hrou dostali na scénu a urobili z dilemy drámu. Ako je to s prepájaním reality a fikcie v tejto hre?
Možno zaujímavejšie ako prepájanie reality a fikcie je tu prepletanie dvoch časových rovín. Týmto spôsob Stoppard okrem iného upozorňuje na to, že históriou si vlastne nemôžeme byť nikdy stopercentne istí, že tu budú vždy viac či menej zaujaté interpretácie a konfabulácie, že môžeme špekulovať a domýšľať si, a hlavne, že sa už nikdy nedozvieme, o čo sme možno prišli, a čo by bolo keby…
Arkádia v Činohre SND, Tomáš Maštalír a Petra Vajdová, réžia Roman Polák (2015)
Arkádia ako spojenie myšlienok a emócií je súčasne o vyrovnaní matematiky a metafyziky s poéziou a vášňou. Aj to robí tento text veľmi zaujímavým a originálnym...
Tých protikladov je tam množstvo, dá sa povedať, že každý, kto sa venoval jej rozboru, si v ňom našiel nejaký svoj. Niektoré sa tam možno dostali aj bez Stoppardovho vedomia. Ale práve to robí texty skvelými. Keď ponúkajú alebo umožňujú nové interpretácie a dokážu aj po čase ponúknuť aktuálne témy.
Musíme spomenúť aj záhradnú architektúru a ako ju využíva v spojitosti s postavami, čo reprezentuje napr. klasicistická záhrada a čo záhrada z obdobia romantizmu... ako vy vnímate tento prvok v Arkádii?
Pre mňa je to práve jedna z tých metafor, ktorá sa potom pretavuje aj do postáv, niektoré akoby reprezentovali romantické myslenie a cítenie, iné skôr to klasicistické.
Ťažký problém skúma vedomie a morálku, morálnu inteligenciu, nakoľko je ľudské správanie produktom egoizmu alebo altruizmu. Opäť tu vedecké argumenty spája s emocionálnym základom. Ale opäť inak ...
Ale tak ako predtým, opäť pretavuje teóriu do praxe, idey do života, opäť spája nespojiteľné, opäť kladie otázky bez toho, aby na ne jednoznačne odpovedal…
Problém ľudského vedomia ako téma a aj ako pole pre hľadanie hodnôt a viery v dobro človeka?
Je to fascinujúca téma, s ktorou si ani filozofia doteraz neporadila. Kde sa berie vedomie, subjektivita, morálka, čo nás poháňa a prečo, ako to v nás celé funguje, prečo sa rozhodujeme tak, ako sa rozhodujeme, prečo vlastne nie sme len akési superpočítače.
Môžeme označiť Stoppardove hry aj za veľmi humánne?
Ak tým máme na mysli záujem o človeka a základné otázky, ktoré sa ho dotýkajú, napríklad otázky slobody a morálky, tak určite.
Aký bol pre vás osobne čas strávený so Stoppardom?
So vzdelaným a vtipným človekom plynie čas vždy príjemne.
*Sir Tom Stoppard (narodený 3. júla1937 v Zlíne ako Tomáš Sträussler), britský dramatik a scenárista českého pôvodu. Píše pre divadlo, film, rozhlas a televíziu. Ako autor pokrýva témy ľudských práv, cenzúry a politickej slobody, často sa ponorí aj do hlbších filozofických tém rezonujúcich v spoločnosti. Stoppard patrí medzi medzinárodne najhranejších dramatikov svojej generácie. V roku 1997 ho kráľovná Alžbeta II. za prínos pre divadlo pasovala za rytiera . Stoppard, narodený v Československu, odišiel ako detský utečenec pred hroziacou nacistickou okupáciou . Po vojne, v roku 1946, sa so svojou rodinou usadil v Británii, predchádzajúce tri roky (1943 – 1946) strávil v internátnej škole v Darjeelingu v indických Himalájach . Po skončení štúdií pracoval Stoppard ako novinár, divadelný kritik a potom v roku 1960 začal písať. Medzi najvýznamnejšie Stoppardove hry patria Rosencrantz a Guildenstern Are Dead (1966), Jumpers (1972), Travesties (1974), Night and Day (1978), The Real Thing (1982), Arcadia (1993), The Invention of Love (1997) , The Coast of Utopia (2002), Rock 'n' Roll (2006) či Leopoldstadt (2020). Napísal scenáre k filmom Brazil (1985), Empire of the Sun (1987), The Russia House (1990), Billy Bathgate (1991), Shakespeare in Love (1998), Enigma (2001) a Anna Karenina (2012), ako aj k miniséri Parade's End (2013). Režíroval film Rosencrantz a Guildenstern Are Dead (1990), adaptáciu vlastnej hry z roku 1966 , s Garym Oldmanom a Timom Rothom v hlavných úlohách. Získal množstvo ocenení a vyznamenaní vrátane Oscara, Laurence Oliviera a piatich Tony Awards . V roku 2008 ho denník The Daily Telegraph zaradil na 11. miesto v zozname „100 najmocnejších ľudí v britskej kultúre “. Jeho posledná hra Leopoldstadt, ktorá sa odohráva v židovskej komunite vo Viedni na začiatku 20. storočia získala cenu Laurence Oliviera za najlepšiu novú hru a neskôr cenu Tony za rok 2022 za najlepšiu hru. Od roku 1983 udeľuje Nadace Charty 77 Cenu Toma Stopparda. S Václavom havlom ho pojilo priateľstvo, venoval mu televíznu hru Professional Foul, preložil napr. jeho hru Largo Desolato, k českému undergroundu sa vracia v hre Rock 'n' Roll.
