STOKA bola Blaho a my. A teraz sme už len my...

 

Divadlo Stoka na čele s Blahom Uhlárom sa tohto roku „dožilo” Kristových rokov, prvá premiéra divadla Stoka bola 23. marca 1991, a je symbolické, že Blaho zomrel práve v „kristových rokoch” svojho divadla, rovnako ako sa ukázal symbolický názov prvej inscenácie – KOLAPS. 

 

 

Koniec jednej éry... a začiatok novej (?)

„Nové začiatky a konce sú pre Stoku tak trochu typické. Je pritom jedno, či hovoríme o priestoroch, alebo personálnom obsadení súboru,” píše v úvode svojho textu Nové začiatky alebo vyzeralo to celkom inak pre zborník BU Miro Zwiefelhofer. Našťastie kolaps nebol nikdy definitívny a na „starú” Stoku nadviazala zakaždým „nová” Stoka. „V posledných rokoch sa však v odborných i laickejších textov vžil prívlastok „nová“ v súvislosti s hereckou generáciou primárne reprezentovanou skupinou hercov a herečiek okolo Braňa Mosného, Petra Tilajčíka, Lenky Libjakovej, Michaely Fech (predtým Halcinovej) a Tomáša Pokorného,” píše ďalej Zwiefelhofer a v tejto súvislosti cituje aj z textu Petra Pavlaca: „Blaho Uhlár nachádza novú cestu, má na ňu chuť a najmä našiel nových spolupracovníkov – profesionálov. V Pokuse (2011) ich ešte môže zosmiešniť, bagatelizovať ich snahu o hereckú profesionalitu – veď sú to len študenti bábkoherectva. V Neistom grunte (2012) im však odrazu dáva priestor. Už nie sebe samému, ale im. Očistil sa od nutnosti bytostne prepájať seba samého so snahou o výpoveď a objavuje opäť spôsob, ako vypovedať cez iných. Vkladá sa do rúk novej kvalite, ktorá ho presahuje, a tak sa výpoveď dvoch mladých s ich vlastnými témami môže prepojiť s výpoveďou ,uhlárovskou‘, kde sa samovražedné konotácie (Jack London, maďarská, samovražedná ‘pieseň Szomorú vasárnap) groteskne vyskladajú v kontraste k všedným, študentským‘ banalitám. Uhlár tak objavuje formu, predĺženie, ktoré celkom prirodzene dovádza jeho celoživotný umelecký koncept do úplne novej kvality. Už to nie je vyextrahovaný civilizmus v krutej, nemilosrdnej a vecnej pravde napľutý do tváre našich konformizmov, ale nová estetická kvalita, ktorá sa možno ešte iba rodí.“

 

 

A práve táto „tretia generácia” Stoky, ktorá s Blaho Uhlárom bola posledných viac ako desať rokov, chce nielen uchovať, ale aj rozvíjať Uhlárov odkaz, aktuálne hovoríme o hercoch a herečkách Lenke Libjakovej, Michaele Fech, Martinovi Kollárovi, Zuzane Bene Jankovskej, Tomášovi Pokornom, Braňovi Mosnom a Petrovi Tilajčíkovi, ktorý pre plan.art na margo rozvoja Blahovho odkazu povedal: „Presne vieme, že existuje polytematická dekompozícia, autorské divadlo, ale je potrebné ho rozvíjať, hľadať nové východiská, nové spôsoby, ako je to napr. v Grotowského inštitúte, alebo inštitúte Tadeusza Kantora a môžeme sa odvolávať na ďalšie veci. Ale tiež chceme uchovať Blahov odkaz aj prostredníctvom živých inscenácií, ktoré ešte sú na repertoári a je ich 21, čo je extrémne veľké číslo. Chceli by sme ich uvádzať, lebo reprízovanosť nebola pri niektorých tituloch až taká veľká, aj z tých starších sme niektoré uviedli 7-8 krát kvôli tomu, že sme nemali priestor, peniaze, bol covid etc., etc... Ďalšou rovinou je edukatívna činnosť, otvoriť Divadlo Stoka aj pre širokú verejnosť, pre umelecké školstvo, pre študentov a študentky, ktoré sa tomu venujú, organizovanie workshopov, prednášok, kde by mohli spoznať bližšie Blahovu metódu. Máme v pláne aj publikačnú činnosť, hry Divadla Stoka vyšli len raz, paradoxne v brnianskom vydavateľstve Větrné mlýny v r. 1997, redigovala ich Inge Hrubaničová. A to boli len tri hry z viac ako 50! Tých plánov je veľa, napr. vytvoriť archív pre vedeckú činnosť, aby tu napr. ľudia mohli nazrieť do scenárov s jeho poznámkami. A chceli by sme každý rok spraviť minifestival s výberom stokárskych inscenácií. Je dôležité povedať, že nechceme uvázať od začiatku všetkých 21 inscenácií, ale postupne pridávať obnovené premiéry, až kým sa neuvedú všetky. V rámci festivalu chceme spraviť aj vernisáže s fotografiami a plagátmi, ktoré Blaho sám vyrábal. Divadlo Stoka by bolo tiež priestorom pre ďalšie nezávislé, nezriaďované inštitúcie, chceme, aby ten priestor žil nezávislou kultúrou a nezávislým umením. Odvolávame sa na Divadlo Stoka, ktoré existovalo na svojej pôvodnej adrese (Pribinova ul.), a ktoré bolo, Blahovými slovami, ostrovom pozitívnej deviácie, kde sa stretávali otvorení ľudia so slobodnou mysľou, a toto by sme chceli zachovať aj v tomto priestore.” 

 

Koriť sa iba divadlu

Sloboda v tvorbe bola pre Uhlára absolútna alebo žiadna. „Žijeme v deformovanom prostredí. Sloboda je zvláštna vec. Veľa ľudí má 'nejakého' Boha nad sebou. Buď je to on, alebo akýsi ideál, ktorému sa človek korí. Je to niečo, prečo žijete, tvoríte. V mojom prípade je to divadlo a ja sa budem pred ním koriť. Keď príde štátny úradník z ministerstva kultúry a povie, ty sa koríš divadlu, ale ja som zástupca divadla na zemi, preto sa budeš koriť mne, to je najhoršie svinstvo,” povedal v rozhovore pre spišský Korzár v roku 2003.

Herec Braňo Mosný dodáva: „Myslím, že práve nekonformnosť, neustále hľadanie vnútornej energie na to, aby človek de facto prežil, ak umenie pre neho znamená celý život, sa zrkadli v postave Blaha Uhlára, ktorý robil pre divadlo všetko do poslednej chvíle a je mi veľmi ľúto, že pre mnohých divadlo neznamená nič. Napriek tomu, že nás v podstate formuje. Blaho Uhlár dokázal, že sa dá tvoriť voľne, že sa dá tvoriť z ničoho, a že sa hlavne dá tvoriť slobodne. A s tou slobodou a malými, chudobnými divadelnými formami bolo späté i to, že to bolo lacné. Blaho vyrátal, že by nám stačila jedna 300-tina finančnej podpory, ktoré dostáva Slovenské národné divadlo a dokázali by sme za tú sumu fungovať rok. SND je samozrejme kolos, s množstvom zamestnancov, a vôbec tu nechcem Slovenské národné divadlo obviňovať, ale myslím si, že keby sme tú jednu 300-tinu na rok mali, tak ten rok tu ešte Blaho je. Ak by sme mali dve 300-tiny, tak by tu bol ešte dva roky. Nechcem týmto nikoho vydierať, ale dovolím si tvrdiť, že situácia ostatných mesiacov a rokov, kedy sme dostávali od FPU žiadnu alebo minimálnu podporu zapríčinila aj to, že zostal v absolútnej izolácii, dezilúzii a v podstate sám. Ja si myslím, že riešenie tu bolo, stačilo povedať – pozri, robíš divadlo 50 rokov, vieme o tebe, tu máš priestor a rob. A to sa nestalo.” 

 

 

(ne)blaho s Blahom

Napriek všetkým peripetiám a zlým podmienkam vydržali s Blahom do konca. Peter Tilajčík o tom hovorí: „Myslím, že dôvodom je spôsob divadla ako ho robil Blaho. A Blahova dôvera v nás a naša absolútna dôvera k nemu. Mne tiež imponovala Blahova otvorenosť na všetkých úrovniach, vždy priama, jasná, či už s expresívnymi slovami, alebo bez nich. Imponovala mi vlastne tá právdivosť, ako dovolil dať voľný prúd svojim myšlienkam, konaniam, žiadným spôsobom ho neokresával, neupravoval na svoj obraz, že sa nás nesnažil vnútiť do nejakej situácie. Práve naopak, ponúkal nám úplne voľný, otvorený priestor. A v tomto prostredí som sa naučil pracovať s vlastnou autenticitou, s vlastným bytím, priamym bytím na javisku. Je veľmi dôležité, že sme mali možnosť byť nielen interpretmi, ale aj autormi a tento autorský spôsob robenia divadla sa mi zdá oveľa živší, oveľa farebnejší, oveľa jasnejší, oveľa pravdivejší, otvorenejší, nielen pre ľudí a tvorcov, ktorí to robia, ale následne aj pre diváka.” A Braňo Mosný spomína: „Za tie roky som u Blaha nezažil ani pokus o kalkul v divadle, nič vypočítavé. Česi majú na to dobrý výraz – podbízivé, to tam nikdy nebolo. A to je také vzácne, že to dokáže presvedčiť aj mladého začínaceho tvorcu, že sa naozaj môže slobodne otvoriť... nebáť sa, nepokakať sa zo seba, robiť to naozaj autenticky, poctivo a spolu.”

 

 

Divadlo STOKA

Divadlo Stoka bude teda priestorom nesúcim pôvodný názov, ale ak by vznikla nová inscenácia, už nemôže byť uvádzané pod hlavičkou Stoky. „Ak by sme urobili novú inscenáciu, tak bude uvedená ako hosťovanie,” vysvetľuje Peter Tilajčík. „Stoka bola Blaho a my. A teraz sme už len my... a bez Blaha neviem, kto by to zrežíroval? Je pravda, že jednotlivé výstupy, ktoré vidia diváci v predstavení, sú naše, sú z našich hláv. Nejakým spôsobom sme to naskúšali, prežili, zažili, to áno. Ale divák vidí, dajme tomu hodinu, hodinové predstavenie, no tých hodín skúšania sme strávili možno 100 a tú hodinu vyberal Blaho. Nikto nevie akým kľúčom, nikto doteraz neprišiel na to, akým spôsobom to dával dokopy. Bol to podľa mňa génius v ňom, mal cit a um na to, ako zoradiť jednotlivé výstupy, aby to dávalo zmysel, malo nejakú myšlienkovú jednotu. V podstate mozaika, ktorá zdanlivo nemusí nikomu nič hovoriť, ale nakoniec hovorí. A toto Blaho vedel. Keď budeme chcieť spolu tvoriť, tak môžeme. A môžeme tvoriť aj tematickou dekompozíciou. A myslím si, že sa to aj stane, ale jednoducho to už nebude Stoka.”

 

 

*Divadlo Stoka v jeho ďalšej existencii, uchovávaní a rozvíjaní odkazu Blaha Uhlára môžete podporiť aj vy. Všetky informácie nájdete na sociálnych sieťach Stoky. 

 

vypočujte si aj rozhovor s Blahom Uhlárom o jeho, žiaľ, poslednej sezóne:

https://www.plan.art/plan/drama-plan/blaho-uhlar-nie-som-tvorca-som