SACRUM a VERBUM – dve hmoty života

 

Performatívna prednáška alebo performance lecture, ako jeden zo žánrov performancie, sa len postupne udomácňuje na slovenských javiskách. Slovenskí diváci a diváčky sa s ňou mohli stretnúť napríklad v hosťovaní zahraničných tvorcov v rámci medzinárodného divadelného festivalu Divadelná Nitra, alebo v blízkych viedenských festivaloch Impulstanz, či Wiener Festwochen. Čoraz viac ju objavujú aj slovenskí tvorcovia a tvorkyne, veľakrát hlavne výtvarníci či vizuálni umelci. A divadelníci. Z nich práve Andrej Kalinka, ktorý sa jej so svojím tvorivým tímom programovo venuje, v tejto forme našiel nový spôsob akým nadviazať s divákmi bližší kontakt a odovzdať im vnemy, na ktoré možno zabudli. Aby ich teraz s úžasom našli.

 

Formu performatívnej prednášky (aj keď tento pojem môže byť akokoľvek sporný) často využívajú etablovaní tvorcovia a tvorkyne na prezentovanie svojej práce. Na to, aby vizualizovali proces myslenia. Mnohokrát ide o záznam prepojenia životných skúseností s fenoménmi a javmi, s ktorými v rámci tvorivého procesu pracovali. S podobnými prejavmi sa môžeme stretnúť aj v mimoumeleckých sférach ako prezentáciách Pecha Kucha či v rámci TEDx.

Performatívnym prednáškam sa venovala performerka Andrea Fraser, ktorá vytvorila vizuálnu prednášku o muzeálnej expozícii Museum Highlights (1989). Robin Deacon zase rámci svojej performance lecture White balanse: A History of Video (2013 – 2015) poukázal na rôzne spojitosti s prenesenou realitou na príklade videozáznamu. S formami performance lecture pracovala aj choreografka a filmárka Yvonne Rainer. Choreograf a performer Jerome Bel o svojej tvorbe prostredníctvom prostredníka, v prípade viedenského uvedenia na festivale Impulstanz rakúskeho herca Maxa Mayera, rekapituloval svoj život. Silné  prepojenie dokumentárneho zachytenia aktuálnej reality a uvažovania  o nej vo svojej tvorbe zaznamenáva Rimini Protokoll.

Charakter performatívnej prednášky môže byť popularizačný, ale zároveň umelcom, pre ktorých je tvorivý proces jedinečnou formou výsledku, môže byť vhodnou príležitosťou doslova otvoriť svoju myseľ či tvorivý priestor.

 

 

Performing lecture – spôsob rozhovoru tvorcov s divákmi

Pre režiséra a skladateľa Andreja Kalinku je jeho tvorivým priestorom ateliér, ktorý využíval aj vo svojich performanciách v rámci zoskupenia Med a prach. V predchádzajúcich spoluprácach s výtvarníkom Jurajom Poliakom či choreografom Milanom Kozánkom v nich vytvoril takmer výtvarné dielne. Priestor s pracovnými stolmi, stojanmi, rozloženými hudobnými nástrojmi či projekčným plátnom využíva aj v performatívnych prednáškach Sacrum (2023) a Verbum (2025). Obe sú uvádzané v Divadle Ludus, ktoré sídli na Malej scéne STU, a stali sa veľmi logickou a invenčnou súčasťou repertoáru. Obe sú vhodné pre divákov a diváčky od dvanástich rokov, ale svojou štruktúrou, témami a spôsobom akým ich tvorcovia prezentujú, podnecujú a možno aj v dnešnom tempe života znepokojojú aj dospelých divákov. 

Režisér Andrej Kalinka okolo seba zoskupil tím nadšených a podobne zmýšľajúcich svojbytných tvorcov a tvorkýň, ktorí na seba neuveriteľne invenčne reagujú a sú na seba  performatívne a hudobne napojení. Formu performatívnej prednášky značne rozšíril a vytvoril dômyselnú poetiku, ktorá v mnohom nadväzuje na jeho performancie a koncerty, ale pritom  vytvára tak potrebnú diskusiu  z tvorcami, ale aj  divákmi navzájom a ponúka možnosť poznania a inej formy vzdelávania, na aký sme zvyknutí v zabehnutom školskom systéme. V dobe vytvárania dialógu medzi umelou inteligenciou, do ktorej transformujeme vlastné predstavy, je dobré sa vrátiť k svojmu ľudskému prazákladu, dokázať viesť dialóg aj so sebou samým. Vizualizovať a verbalizovať pred sebou a pre seba otázky, ktoré sú v nás, ale zapadli archívnym prachom. Možno o nich neuvažujeme, nie sú pre nás dostatočne aktuálne, nešokujú a neburcujú. Pritom pri ich odokrytí v sebe zažívame proces znovuobjavenia a istý pocit očisty. 

Andrej Kalinka pravidelne na svojom profile na sociálnej sieti odkrýva tvorivý proces, spôsob uvažovania, emócie, pochybnosti alebo naopak aj tvorivé objavy. V dobe, keď veľmi konkrétne reagujeme na udalosti, ktoré nás obklopujú nás Kalinka vťahuje do tvorivých procesov, ktoré mnohé to čo prežívame definujú. Už práve spomínaný spôsob komunikácie umelca s okolím predznamenáva otvorenosť a dôveru umelca, k tými, ktorí ho sledujú a hlavne vnímajú. Prostredníctvom performatívnych prednášok tak svoje možnosti vedenia dialógu s divákom značne rozšíril.

Predtým ako boli uvedené Sacrum či Verbum, Andrej Kalinka k forme performatívnej prednášky smeroval aj prostredníctvom svoje skoršej performancie Ouside the box 01 (2016), ktorú vytvoril spolu s choreografom Milanom Kozánkom. V scénickom diele, ktoré nesie črty monodramatického prehovoru, sa tvorcovia zaoberajú životom a dielom opáta Gregora Johanna Mendela, zakladateľa genetiky.

 

 

Sacrum – nechať sa udivovať

Slovo sacrum v sebe evokuje čosi posvätné spojené so zázrakom. V preklade z latinčiny os sacrum znamená aj krížovú kosť, ktorá je pre ľudské telo nezastupiteľná, prepája telo, stáva sa jeho križovatkou. Formou ide o prvú z performatívnych prednášok, v ktorých sa pred očami divákov na základe počutého a videného vytvára možnosť zauvažovať o svete okolo inak ako cez konkrétne, často emočne vypäté situácie či skratkovité uvažovanie dnešného sveta.

V prípade Sacrum Andrej Kalinka spolu s Jánom Morávkom, Rafałom Habelom, dramaturgom Milanom Kozánkom, scénografkou Michaelou Beniač a autorkou animácii Helgou Pavelkovou vizuálne a hudobne prepája informácie z rôznych vedných disciplín ako neuroveda, psychológia, architektúra, aby hľadali spoločné znaky.

Na javisku, kde sú rozložené bubny, gitary, mandolíny či violončelo sú v pozadí tri projekčné plochy a na nich sa postupne objavujú informácie a dobové obrazy, ktoré evokujú predmet performermi preberanej súvislosti. 

V performancii sa medzi množstvami prameňov a inšpirácií objaví aj informácia ako Leonardo da Vinci rozdelil ľudí na tri typy – tí, ktorí vidia, tí, ktorí vidia, keď im to niekto ukáže a tretí, ktorí nevidia. „Samozrejme nehovoríme o zraku. Ale čo vlastne vidíme?“ pýta sa Andrej Kalinka. Počas performatívnej prednášky môžeme byť svedkami oboch polôh, hlavne pri premietnutí údajov zo stránky, na ktorej sa online menia údaje o narodených či zomierajúcich ľuďoch. Čísla sa menia v čase, ale pritom sa nemôžeme ubrániť silnej emócii, že za každou číslicou je skrytý život: rodiaci sa či umierajúci.

Úžas a očakávanie sa dopĺňajú. Diváci a diváčky majú vzácny čas si uvedomiť súvislosti medzi javmi, ktoré nás obklopujú, môžu o nich uvažovať v ich skrytých súvislostiach a spomenúť si na to vo svojom bežnom živote. Ale dôležité je aj ako si zapamätať videné. V jednej časti otočí Andrej Kalinka kameru na divákov, aby ju vzápätí ponúkol niekomu z obecenstva. Je dôležité z akého miesta sa dívame. Na takýchto zmenách perspektív pohľadu a uvažovania je postavená celá performancia. A k tejto zmene prichádza aj medzi vstupmi hovoreného slova a hudby, do ktorej vstupujeme ako diváci iniciovaní počutými úvahami.

Sacrum nie je len performatívna prednáška, ale aj rovnomenná rozhlasová hra. Vznikala nezávisle od performance lecture v roku 2023 v Rádiu Devín. Je svojbytným zvukovým dielom, v ktorom z jednej postavy vystupuje viacero hlasov a vydáva sa na cestu hľadania vlastnej tváre, podoby udalostí, ktoré prežíva. Niekoľko hlasov (Ján Morávek, Dominika Morávková, Martin Hronský a Rafał Habel) sú na ceste hľadania, dotvárania a predstavovania si možností pre poslucháčov a poslucháčky. Využívajú teda práve prostriedky, ktoré spomínal Andrej Kalinka v performatívnej prednáške. Takto sa ich použitie dostáva do iného média, kde sa v kontexte príbehu vytvára konkrétny spôsob vnímania zvukov, hlasov a hudby.

 

 

Verbum – slovo ako skrytý nástroj nášho myslenia

Po nosnej a kľúčovej časti tela a jadre myslenia sa Andrej Kalinka posunul k verbalite. Performatívna prednáška Verbum sa, čo sa týka použitia scénických prostriedkov, púšťa viac aj do vytvárania scénografických či performatívnych štruktúr. Ako diváci prechádzame evolučným vývojom slova ako prostriedku nielen na dorozumievanie sa, na pomenovanie reality, ale aj jej spochybňovanie a relativizovanie. Existuje príbeh, vety alebo slová, na ktorých sa dokážeme zhodnúť? Tieto a podobné otázky si kladieme ústami tvorcov niekoľkokrát. Dokážeme sa vôbec na niečom zhodnúť? Uvedomujeme si to aj v rámci slovenskej rozdelenej spoločnosti, kde význam slov nenadobúda spoločné črty, ale sa stal predmetom zákopových vojen naprieč rodinami a spoločnosťou.

Ocitli sme sa v dielni na výrobu slov, na pochopenie ich významu. Performeri a perforemrky sú obklopení plochami, na ktorých sú slová premietané, písané alebo skladané, a tiež hudobnými nástrojmi, ktorými sú slová zvukovo vstrebávané, alebo v jednej časti prostredníctvom megafónov zosilnené.

Nonverbálna komunikácia, tak ako sa objaví na jednej z projekcií, sa stala prvotným dorozumievacím znakom. Vieme pomocou nej vyjadriť bezprostredné pocity, svoju osobnú atmosféru, reakciu na podnety, ale slovom dokážeme vyjadrovať a komunikovať konkrétny význam. No aj tak si mnohokrát nerozumieme. 

Andrej Kalinka spolu s performermi a hudobníkmi Jánom Morávkom, Monikou Štolcovou a Barborou Türkmen vizualizujú cestu od slova k príbehu a jeho interpretácii. Od formy písma, cez príbehovosť, k vedeniu dialógu. Dôležité je aj to ako sa slovo vysloví. Slovo sa stalo najpoužívanejším záznamom, toho čo cítime alebo presnejšie, čo si myslíme, že cítime. Snaží sa definovať to, čo hudbou preciťujeme, aj keď tomu nerozumieme. Ale nakoľko je presné, to čo hovoríme? A ako zachytiť slovom obraz alebo pohyb. Aj textom, ktorý čítate si môžete predstaviť video performanciu zachytenú len jedným spôsobom, pod jedným uhlom pohľadu. V prípade Verbum sú na scéne figuríny, rámy, tabule, premietacie plátno. Na každej platforme sa postupne objavujú rôzne asociácie tématizované na význam slova ako niečo čo napodobňuje realitu, čo ju definuje, ale aj premieňa. Performeri a perfrmerky s nimi pracujú a počas krátkych scén z nich vytvárajú významy. Stôl nesený na chrbte jednej z performeriek, na ňom písmená, aby sa nakoniec otriasla a zhodila ich, čím sa takto na zemi stali novým významom. 

Práve fázami vytvárania znakov, ich spájania, redefinovania, prechádzajú diváci a diváčky. Vidia, asociujú, vysvetľujú a komunikujú. Na to je naviazaných niekoľko úloh pre publikum. V momente, kedy sa v sále zhasne, máme na nič nemyslieť. V stave nevidenia náhle vypnúť. Zažiť si na chvíľu svoj black out. A dá sa vôbec na nič nemyslieť? V súčasnej dobe plnej dôrazu na výkon je to takmer nemožné. Prichádza jedna z úloh pre obecenstvo: pomenovať v jednom momente obrazce premietané na plátne. Pri ich vyslovení sa zhodnú, ale postupne prechádzajú z jednohlasu do viachlasu a môžu si uvedomiť rozdiely ako inak vnímajú pohľad na rovnaký obrázok. Jednota je zrazu po pár pojmoch nalomená (stačí len pomenovať predmet či zviera prívlastkom) a potom všetko prechádza do verbálneho chaosu nepodobnému tomu babylonskému. Zrazu začíname hovoriť iným jazykom, ktorým rozumieme len my sami. 

Tvorcovia vytvárajú vizuálnu hru, stávajú sa výrobcami slova, ktoré odovzdávajú divákom, vzbudzujú v nich rôzne významy. Dôležitým aspektom je súzvuk celého tvorivého tímu, prepojenie performerov z rôznych umení – hudby, divadla, slam poetry či bábkového divadla. Do performancie dostávajú svoj tvorivý vklad, ktorý je blízky ich umeleckému cíteniu.

Už v Novom zákone sa píše o slove, ktoré bolo na začiatku, a to slovo bolo u Boha a to slovo bolo Boh. Slovo ako dar zhora sa stalo v medziľudskom používaní zbožštené, dnes nadužívané. V množstve textov, vypovedaných i napísaných prejavov, interakcií v diskusiách na sociálnych sieťach, je súčasná doba preverbalizovaná. Je dobré si očistiť vyslovené a napísané slovo, mnohokrát vypovedané, aby sme zistili jeho pravý význam, pre seba aj v spojení s ostatnými.

Obe performatívne prednášky Sacrum a Verbum vytvárajú participatívny vzťah performerov, a performerov s obecenstvom. Hlavne v predstaveniach pre školy to bude aj učenie sa pýtať a diskutovať bez pocitu hanby či trémy.

Režisér Andrej Kalinka spolu so svojím tvorivým kolektívom prostredníctvom perfmormatívnych prednášok našiel spôsob ako voľnejšie a priamejšie komunikovať s divákmi, netrvať na jednom správnom odkaze diela, ale vytvárať v divákoch nielen bližšie neurčené asociácie, ale konkrétnejšie a hlbšie zachytenie toho, čo vidia alebo počujú. Dopriať si čas pripraviť sa na vnímanie konkrétnych životných udalostí, umeleckých diel či všednosti pod doteraz skrytým, ale podstatným uhlom pohľadu. Aj v tom môže byť krása dotvorenia nedokončeného posolstva.