Pokladík v Divadle Aréna – akú má cenu?

 

Divadlo Aréna a Uhol_92 programovo usilujú o aktuálne občianske divadlo, rezonujúce súčasnými témami: taká je aj ich spoločná inscenácia Pokladík. Uvádzajú ju v rámci Občianskeho cyklu Divadla Aréna, pre ktorý vznikli aj legendárne inscenácie Komunizmus, Kukura, Tiso, Dr. Husák či Holocaust. Hodnotové a umelecké súznenie divadiel sa prirodzene prejavilo aj v Pokladíku, ktorý pod rúškom intímneho príbehu otvára širšiu diskusiu o zneužívaní moci, digitálnej zraniteľnosti a osobnej zodpovednosti v čase, keď hranica medzi realitou a mediálnym obrazom prestáva existovať.

 

Dráždivá téma

Autorka hry a režisérka inscenácie Alžbeta Vrzgula siahla po téme stalkingu, alebo všeobecnejšie, narušenia intimity, súkromia, a to v rôznych jeho formách, od nevinnejších až po násilné, vrátane telesného ubližovania. Prelínajú sa tu tri základné situácie: známeho herca Braňa (Braňo Deák) a jeho obdivovateľky Lucie Lásky (Lenka Libjaková), vyšetrovateľky Evy (Rebeka Poláková) a jej neprítomného, no o to násilnejšieho partnera, a influencerky Adriany Binder (Katarína Gurová). Súčasťou pásma Braňa – Známej tváre je aj Braňove oživené alter ego – Nová tvár Kubo (Jakub Jablonský.) Vrzgula počíta s tým, že sú to verejnosti veľmi dobre známi herci, a to najmä z televízie; nepočíta s tým, že práve ja televíziu nesledujem. Je to, samozrejme, môj problém: niežeby som nechcel, ale tam, kde bývam, by nám museli namontovať satelit, ktorý zase môžu odfúknuť čoraz silnejšie vetry, predsa len, som na periférii, kde riadne dujú. A tak zahnívam pri Netflixe a Edisonline a občas sa vyberiem do divadla. A ešte zriedkavejšie o ňom napíšem. Čo čert nechcel, tieto moje dve občasné činnosti sa stretli práve pri Pokladíku, ktorý vyžaduje hlbšie znalosti televíznych programov.

 

 

Pozor, nasledujúce odseky čiastočne prezrádzajú obsah

Ale vážne: oveľa dôležitejšie než to, či sú herci známi alebo nie, je, že môžu predstavovať dva póly jednej osobnosti: Známa tvár ako tá lepšia, ľudskejšia, čo komparzistku a oddanú fanúšičku odmení žoviálnym rozhovorom v prestávke natáčania, skrátka, dáva jej nádej, a ona sa toho chytá celou silou svojej prešibanosti, no, možno až perfídnosti, ako vysvitne neskôr. Ani tej však nechýba šarm. A zároveň z nej cítiť čosi mrazivé, hroziace. Zmena nálad a výrazových polôh svedčí naturelu i talentu Lenky Libjakovej: herectvo psychologických nuansov s potrebným odstupom či štylizáciou. Nová tvár Kubo je tá horšia, živočíšnejšia, presadzuje klasický rýchly pád do erotiky, bez okolkov Braňa presviedča, aby svoje postavenie vo vzťahu k obdivovateľke zneužil. Provokatívne vyznieva aj Kubove až mefistofelovsky presvedčivo podané spochybňovanie feminizmu – „veď ony chcú, aby sme ich dobýjali, veď na to čakajú,“ s istým rizikom, že sa s týmto spochybňovaním stotožní pomerne veľa diváčok i divákov. Ale to už je skôr svedectvo o nás samých a o spoločnosti, v ktorej žijeme.

Tvorcovia však neposudzujú javy, ktoré ich zaujali, jednostranne, vždy je tu druhý pohľad či nadhľad. Tak ako v postave Známej tváre Braňa zápasia spolu jej dve kontrastné stránky, tak ani influencerka Adriana Binder sa do problémov nedostala bez svojho pričinenia: ako jej vysvetlí vyšetrovateľka Eva, správala sa v online priestore veľmi riskantne, prezrádzala o sebe príliš veľa. Musí teda počítať s následkami. A tie sú viac než drsné: niekto jej hekne účet a ukradne identitu aj sledovateľov. A pod menom Adrianel... ale to si už naozaj choďťe pozrieť do Arény.

Asi najkrajším a najsilnejším momentom, vyvrcholením celej inscenácie dokazujúcim herecké prednosti Rebeky Polákovej, jej schopnosť podať aj šokujúce udalosti triezvym, vecným spôsobom a tak ich ešte umocniť, je monológ vyšetrovateľky Evy v závere, keď vyjde najavo, že sama je obeťou manipulácie a psychického i fyzického násilia. Nie je teda úplne ideálna pre vyšetrovanie tohto druhu; aj preto je zrejme vyšetrovateľkou „bývalou“, ako sa dozvieme z bulletinu. Kruh sa uzatvára, legislatíva je síce nastavená dobre, už len dokázať, že trestný čin sa stal, že jeho skutková podstata bola naplnená... Veď mnohí poznáme slávnu vetu: „Skutok sa nestal.“

Takýchto spoločensko-politických presahov je v Pokladíku viac, ale tvorcovia ich nejako osobitne nezdôrazňujú, vyplývajú z témy, z deja, zo vzťahov medzi postavami. Napokon, autorka a režisérka sa v niektorom z rozhovorov pre médiá vyjadrila, že jej odpoveďou na súčasné problémy je robiť si svoju prácu čo najlepšie. Je to jej voľba, len dúfajme, že na to bude mať aj v budúcnosti podmienky. Nie som si totiž istý, či týmto dobráckym pacifizmom, aj ak by bol poháňaný úprimným kresťanským presvedčením, nepomáhame šelmám, aké nám tu momentálne vládnu, zmocniť sa postupne celého nášho priestoru. Budeme mať potom miesto na to, aby sme si robili svoju prácu čo najlepšie? To jest aj a predovšetkým slobodne? Sociálne siete nám berú intimitu a voľný čas a naša závislosť na nich prerastá do politického rizika. Politickí manipulátori s našou závislosťou počítajú, nastavujú ju pre svoje potreby. No napriek všetkým rizikám a problémom, náš vzťah k sociálnym sieťam ostáva ambivalentný: uvedomujeme si svoju závislosť na nich, aj ich prípadnú škodlivosť, ale nevieme bez nich žiť.

 

 

Duch Blaha Uhlára

Blaho Uhlár dobre vedel, aká je sloboda cenná, prečo je pre umenie taká zásadná. Ako vnútorná sloboda – robiť za každých okolností to, čo ma baví, súvisí s tou vonkajšou – spoločensko-politickými podmienkami. Potreba slobody podmienila aj jeho umeleckú metódu – kolektívnej tvorby, kde aj text vytvárajú účinkujúci spoločne s režisérom.

Hoci v prípade Pokladíka text napísala konkrétna autorka a inscenácia nevznikla metódou kolektívnej tvorby, poetiku nezávislého divadla, v ktorom majú na výslednom tvare všetci svoj podiel, je z nej výrazne cítiť. Napokon, režisérka sama spomína, že s hercami text konzultovala. A podieľal sa na ňom aj Peter Galdík. Dať priestor v Aréne nezávislému divadlu je sympatický risk, táto poetika nemusí byť s jej návštevníkmi úplne kompatibilná. Isté narážky na to robia aj sami inscenátori. Kompozícia je skôr mozaikovitá, dej skratkovitý, herectvo vyrovnané, žiadne hviezdne maniere, jazyk univerzálnejší až symbolický, divák si musí veľa domyslieť – to všetko sú styčné body s poetikou Blaha Uhlára, ale nie v takej vyhranenej podobe, ako to poznáme z tvorby jeho stokárskeho obdobia. Uhol_92, Gaffa či Divadlo Petra Mankoveckého – ešte stále mladí umelci, z ktorých viacerí s Uhlárom spolupracovali a ich tvorba sa v týchto divadlách prelína. Existencia v autorskom, nezávislom divadle je im prirodzená. Ale už to nie je také dekomponované, absurdné či pre publikum ťažko uchopiteľné divadlo, (a pritom prinášajúce silný divácky zážitok), akým bola Stoka. Už to nie sú voľné asociácie, ale pevnejší, určitejší tvar so zrozumiteľnejším obsahom. Napokon, ešte stále mladí divadelníci, kedysi združení v Mieste M, často využívajú už existujúce texty, aj známe divadelné hry, ktoré sú pre nich odrazom k spoločnej tvorivosti. Divadelníci z tohto okruhu nezaprú v sebe dedičstvo Blaha Uhlára, ani inšpiráciu nemeckou vecnosťou či poetickou hravosťou britského Complicité, ale rozvíjajú ich ďalej svojím vlastným spôsobom.

 

 

Jazyk rozprávajúci svetlom a scénografiou

Jazyk, svetlo a scéna vytvárajú homogénny celok. V hre je veľa slov, no asi aj zámerne. Možno má všetko splývať do snového celku, z ktorého prirodzene niet úniku, ktorý ani nemôže priniesť žiadne riešenie, tak ako my žijeme pod vplyvom „čarov“ sociálnych sietí a nevieme si s tým poradiť, ani ako jednotlivci, ani ako spoločenstvá. Slová sa vyslovujú, sú nástrojom prenasledovania, ale to vie byť aj mlčanie, ticho v telefóne, možno ešte účinnejšie než prúdy slov. Slová strácajú cenu: tak ako všetky tie komentáre na Facebooku či Instagrame, čoraz väčšmi nahrádzané piktogramami či obrazmi. Práca so svetlom je premyslená, efektná i efektívna, dobre ju zachytávajú fotografie z inscenácie. Svetelné momentky do modra, do fialova či do hneda akoby utlmujú dianie na scéne. Vodorovný prúd svetla zo steny reflektorov, naopak, zvýrazňuje výstupy, v ktorých postavy obnažujú svoje vnútro, svetlo ich zalieva nie nepodobne ako opilcov voda z hadice na záchytke. Náznak motívu závislosti? Na popularite, na sociálnych sieťach? V tomto ostrejšom svetle, v kancelárii vyšetrovateľky, sa vyšetrujú prípady postáv, aby zostali nevyšetrené. Do toho na opačnej strane javiska, vľavo vzadu, v akomsi náznaku hudobného štúdia, ktoré je často v prítmí či zneostrené javiskovou hmlou, tam, kde sú aj dvere na príchody a odchody hercov, filozoficky a zároveň hravo preludujú klávesy Martina Krajčíra, akoby nad všetkým dianím a zároveň spolu s ním a v ňom. Aj hudba znižuje vplyv slov, tóny sú rovnako výpovedné ako slová, tie sú skôr hudbou reči než nositeľom významov. A niekde medzi spomínanými miestnosťami na opačných stranách javiska, na jeho uhlopriečke tróni stacionárny bicykel – ako pripomienka/symbol našej snaživej, súťaživej súčasnosti.

 

 

Doznievajúca chuť vína

Pokladík je divadlo tlmených tónov, poučené štúdiom na tému stalkingu, o čom svedčí aj podtitul hry – „Every Breath You Take“. Je to časť názvu odbornej knihy, na ktorú sa tvorcovia odvolávajú v obsažnom a stalking vysvetľujúcom bulletine. No je to aj názov známej Stingovej skladby, ktorá ladí s duchom inscenácie. Hravá hudba jeho hitu je v napätí s temnejším textom: „Every breath you take / Every move you make / Every bond you break / Every step you take / I'll be watching you."

Možno práve táto Stingova skladba je bezprostrednou umeleckou inšpiráciou Pokladíka v zmysle kontrastu jeho snovej, farebnej formy, miestami až akoby nadľahčenej, a temného obsahu. Inscenácia sa pohráva s divákovou pozornosťou, nechá ho ukolísať svetlom, hudbou či farbami, aby ho zrazu prekvapila ostrejším jazykom či drsnejším správaním postáv. Je to divadlo, ktoré v sebe treba nechať doznieť, ako rafinovanú chuť vína, ktorého kvalitu si uvedomíme s istým odstupom. Pokladík má takú cenu, aké sú pre nás dôležité súkromie, intimita či povesť. Ako je pre nás dôležitý celistvý súkromný život vo fungujúcej celistvej spoločnosti...

___________