V období, kedy stále intenzívne vnímame odchod Blaha Uhlára, si pripomíname nedožité 82. narodeniny Petra SCHERHAUFERA (31. 7. 1942 – † 29. 6. 1999). Rovnako ako Uhlár sa práve skrz divadlo dokázal vzoprieť dobe a pretrvávajúcemu strachu. A tak ako inscenácie Blaha Uhlára aj inscenácie Petra Scherhaufera boli v dobe neslobody tým vzácnym očistným momentom prežívania slobody. A tak ako Uhlár, aj Scherhaufer dával divadlu všetko až do „posledného dychu”. Tvrdohlavo, bez kalkulu, slobodne.
Režisér a dramatik Peter Scherhaufer svojím dielom presiahol všetky hranice – umelecké neúnavným hľadačstvom, aj tie reálne, kedy v dobe normalizácie dokázal vytvárať medzinárodné projekty, a to i s divadlami spoza „železnej opony”. Scherhaufer sa tak už v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia stal súčasťou medzinárodného divadelného priestoru v rámci alternatívneho, avantgardného divadla. Pod tlakom normalizácie spoluzakladá Divadlo Husa na provázku, ktoré mu bolo divadelným prístavom až do jeho poslednej inscenácie Škola šašků. Mohol sa vôbec rozlúčiť iným titulom? Prítomnosť šašov, klaunov, „múdrych bláznov", hovoriacich nežiadúce pravdy signuje jeho tvorbu, čerpajúcu z commedie dell’arte i pouličného divadla. Groteska, hyperbola, masky. Malé javiská bez štvrtej steny i ulica a veľkolepé teatro mundi. Mimoriadne sčítaný, rozhľadený, dokázal všetky nadobudnuté poznatky sprostredkovať a vyjadriť v konečnom divadelnom tvare jednoducho a zrozumiteľne. Pýtala som sa súčasného umeleckého šéfa „Provázku” Martina Sládečka, či je stále súčasťou divadla: „Jestli je Peter Scherhaufer na Provázku stále přítomný? A jak! Nežije pouze v historkách starších kolegů a kolegyň, jeho pověstné pracovní nasazení, oddanost divadlu a nároky na sebe sama i své okolí jsou zářícími body na mapě, podle níž se řada členů a členek provázkovského souboru dodnes orientuje, a to zejména v situacích takzvaných ´krizí´. Třeba v době koronavirových uzávěr a restrikcí. Rušit, či nerušit představení? Co by udělal ´Šeri´? ´Šeri´ by rozhodně… ´Šeri´ by vždycky… ´Šeri´ by nikdy… Dokonce i člověku, který se s ním podobně jako já už bohužel neměl možnost setkat osobně, vyvstává po pár minutách povídání v herecké šatně před očima obrázek neobyčejně umanutého a inspirativního tvůrce, vtipného člověka, který naprosto strategicky provokoval a přirozeně ´rozehrával´ své okolí a jeho fantazii. Za to, že je Provázek společensky odpovědné divadlo, které se dodnes cítí povinováno každý večer a vůči každému jednomu divákovi a jedné divačce poznovu obhajovat svou existenci, nepochybně do velké míry vděčíme právě Peteru Scherhauferovi a jeho žákům.“
„Šeri” bol živel, výbušný, intenzívny ľudsky aj ako režisér. Bolek Polívka o ňom v dokumentárnom filme Múdry blázon hovorí ako o temperamentnom, útočnom a sarkastickom, kto sa vedel nádherne smiať na skúškach a baviť sa. „Duší byl kluk, intelektem básník a charakterem vojevůdce,” spomína. Na hercov neváhal „zobrať palicu”, ale miloval ich. Tak ako nenávidel všetkých „dohliadačov"a dal im to aj najavo. Povestná bola jeho nevôľa k dlhým inscenáciám, hovoril, že je nutné vidieť toho čo najviac a nemusí to byť nevyhnutne až do konca. A rovnako povestný bol aj jeho spôsob reči, svojský mix slovenčiny a češtiny, čo dávalo vzniknúť vtipným slovným tvarom a vetám.
Pre generáciu divadelníkov začínajúcich a tvoriacich v dobe normalizácie, ktorí sa nechceli pohybovať iba vo vymedzenom priestore, bol veľkou inšpiráciou. Autor spomínaného dokumentu Múdry blázon, režisér Juraj Nvota pre plan.art spomína: „Divadlo na Provázku bolo jedným z výrazných inšpiračných zdrojov mojej generácie divadelníkov. V ňom sa vyprofilovali viaceré osobnosti nového divadla. Medzi nimi aj Peter Scherhaufer. Všetko starne, móda sa mení, ale spôsob, ako rozmýšľali o divadle oni, ako ho vedeli votrieť do života ulice, ako dokázali prekračovať hranice, myslím tým skutočné hranice s ostnatými drôtmi, tie na ktoré vtedy dohliadali ruskí okupanti, je inšpirujúce stále. Peter Scherhaufer robil divadlo, ktoré zápasilo s neslobodou a stavalo mosty medzi Východom a Západom. To boli projekty a divadelné púte Vesna národov, Together, Europa, Delfi, Caravan mir. Nebál sa ľudí, ktorí slúžili Moskve a vždy vedel, ako im prejsť cez rozum. Keď malo každé divadlo prikázané hrať sovietsku hru, on ich za mesiac uviedol päť. Formou čítaného divadla sa diváci stretli s pracovnými prekladmi neznámych ruských hier. Súdruhovia boli spokojní a o tom, že to boli texty v ZSSR zakázaných autorov, nemali ani tušenie. Za rozhodnutiami Petra Scherhaufera bolo vzdelanie, vytrvalosť a schopnosť nápadom dať štruktúru a všetkému systém. Kto sa chce o Petrovi Scherhauferovi dozvedieť viacej, môže toho nájsť veľa. Aj on hľadal informácie o tých, ktorí boli pred ním. Zanechal nám výnimočné Čítanky z dejín divadelnej réžie, ktoré na svete nemajú obdobu.”
Peter Scherhaufer vytvoril viac ako 300 (!) inscenácií, okrem toho venoval svoj čas ochotníkom aj študentom na JAMU. Jeho vplyv siahal od Prešova až po Prahu, ak zostaneme na Slovensku, výraznú stopu zanechal napr. aj v Martine kde sa stretol aj s režisérmi Ľubomírom Vajdičkom či Stanislavom Párnickým (s ním spolupracoval napr. na televíznom filme Strecha úniku, no na rozdiel od Párnického sa filmovej tvorbe venoval iba krátko a okrajovo).
Na sklonku života prednášal, na pozvanie Ľubomíra Vajdičku, adeptom réžie aj na VŠMU a spomínané Čítanky z divadelnej réžie sú dodnes vzácnym študijným materiálom, no tiež zaujímavým čítaním pre každého, koho zaujímajú dejiny divadla.
Superlatívy a ďalšie superlatívy. Kameraman Richard Krivda, ktorý s Provázkom dlho spolupracoval, chcel nakrútiť film o Scherhauferovi krátko po jeho smrti, no napokon sa podarilo film zrealizovať až o dvadsať rokov neskôr. „Asi dva roky po tom, ako Peter zomrel, režisér Zdzisław Hejduk z Lodže a Alexander Jochved z Dánska, napísali filmový scenár o Petrovi Scherhauferovi. Píšu v ňom, že „Peter sa v rámci pokánia rozhodol udeliť si trest za to, že bol veľmi ostrý režisér a mladých veľmi trápil. Denne čistil brehy jazierka, aby naplnil heslo delfskej veštiarne: Poznaj sám seba.“ S kameramanom Richardom Krivdom sme sa rozhodli, že túto časť z ich scenára použijeme ako úvod do nášho dokumentu. Filmový režisér Martin Šulík prijal postavu Petra Scherhaufera, lebo mal k nemu veľmi blízko. Študentov filmovej réžie pravidelne oboznamuje s Petrovými Čítankami z dejín réžie. Spolu sme si uvedomili, že on bol po Nežnej revolúcii prvý, kto varoval pred konzumom. Postavu Chárona, ktorý v úvode filmu dá Petrovi čas, aby si vysporiadal svoje svedomie a v závere ho odváža na plti k druhému brehu, prijal Roman Polák. Tak sme vlastne traja režiséri vzdávali poctu štvrtému, vzácnemu a obdivuhodnému Petrovi Scherhauferovi. Dokument má čosi pod hodinu, ale vznikal viac ako dva roky. Bol to čas intenzívneho vzťahu s jeho dielom, jeho teoretickým odkazom, jeho spolutvorcami a pamätníkmi, vlastne s ním samotným. Mám pocit, že dnes sme dobrý kamaráti. Mám ho rád,” uzatvára režisér Juraj Nvota.
Peter Scherhaufer zomrel deň pred tým, ako Provázek odlietal na festival do južnej Afriky s obnovenou inscenáciou Svadba podľa Bertolta Brechta v jeho réžii. Mal iba 56 rokov.
*okrem televízneho dokumentárneho filmu Múdry blázon (r. J. Nvota, 2020) stojí za pozornosť aj ďalší celovečerný televízny dokument Peter Scherhaufer (r. A. Kisil, 2013) a kniha Peter Scherhaufer – Učiteľ „šašků” (D. Inštitorisová a kol., 2006)
