plan.art logo
  • PLAN.ART
    • info.mix.plan
    • film.plan
    • litera.plan
    • sound.plan
    • drama.plan
    • vis.plan
  • PODCAST
  • RUBRIKY EXTRA
    • Kultúrny zber
    • Čo si pozrieť počas Mesiaca fotografie?
      • Čo si pozrieť počas 36. Mesiaca fotografie? Pýtame sa osobností z umenia a kultúry. Nechajte sa inšpirovať.
    • Králičia nora
    • plan.art v prekladoch
  • KULTIVOVANÉ DETI & MLÁDEŽ
  • KALENDÁR
  • O nás

Gisèle Pelicot v medializovanom procese preniesla vinu a hanbu z obetí opäť na páchateľov. Proces Pelicot je divadelnou cestou k podstate zločinu aj trestu

  • Úvod
  • PLAN.ART
  • drama.plan
20.11.2026 MARIANA JAREMKOVÁ

Proces Pelicot v Prahe (zdroj: ND Praha) Proces Pelicot v Prahe (zdroj: ND Praha)

 

Keď minulý rok vznikalo scénické oratórium Proces Pelicot pre Vienna Festival (Wiener Festwochen) | Free Republic of Vienna, autorská dvojica Servane Décle a Milo Rau plánovali po uvedení vo Viedni ešte uvedenie v Avignone, kde skutočný proces prebiehal. Postupne ale o scénické oratórium začali prejavovať záujem aj ďalšie festivaly a divadlá. V každej krajine sa Proces Pelicot uvádza vždy nanovo, v miestnom jazyku a za účasti domáceho obsadenia. Oratórium kombinuje úryvky zo súdnych spisov, policajných protokolov, výpovedí, odborných posudkov a komentárov. 

Štvorhodinové intenzívne predstavenie uvedú vrámci  Festivalu Pražské křižovatky (ako koprodukciu Činohry Národního divadla a Dejvického divadla) 22., 26. a 27. novembra. 

Medzitým, 25. novembra - počas Medzinárodného dňa za odstránenie násilia páchaného na ženách, uvidíme Proces Pelicot v slovenskom uvedení v bratislavskom Divadle P. O. Hviezdoslava.

 

Rozprávame sa s asistentkou a asistentom dramaturgie v Česku a na Slovensku Martou Ljubkovou a Máriom Drgoňom.

 

> Ako sa Dejvické divadlo a DPOH stali súčasťou putovného projektu Proces Pelicot? 

Marta Ljubková: Někdy na jaře tohoto roku se nám s Jiřím Havelkou konečně podařilo spojit s Milem Rauem. Řekl nám o Procesu Pelicot, a nám to připadalo jako skvělá příležitost přivést do divadla tohoto extrémně vytíženého tvůrce aspoň na krátký čas, nechat náš soubor, aby ho zažil, a zároveň to byla možnost zařadit se k dalším světovým divadlům s tak zásadním tématem. Myslím, že rozhodující byl i fakt, že máme s Jiřím dobrou zkušenost s takovými formáty – rozsáhlý koncept, pečlivá příprava, rychlé zkoušení a událostní charakter výsledku, nikoliv repertoárový kousek. Několikrát se nám to v naší společné tvorbě už osvědčilo. Takže jsme řekli, že do toho chceme jít. A protože je Dejvické divadlo na tak velký projekt moc malé, napadlo mě oslovit festival Pražské křižovatky, kde jsem kdysi pracovala jako dramaturgyně. Měla jsem dojem, že to do jejich koncepce skvěle zapadá. Naštěstí jsem se nemýlila.

Mário Drgoňa: Ako divadelník dlhodobo sledujem súčasnú európsku divadelnú scénu a vďaka širokému záberu aktivít, ktorým sa venujem, sa mi podarilo nadviazať kontakty s viacerými poprednými európskymi tvorkyňami a tvorcami. Jedným z nich je aj Milo Rau, spoluautor inscenácie Proces Pelicot. S Milom som bol v kontakte už aj v minulosti.. Na jeho sociálnych sieťach som si všimol, že uvedenie Proces Pelicot, ktoré sa malo odohrať na festivale Bitef v Belehrade, bolo zrušené. Vedel som, že s produkciou Wiener Festwochen cestujú po Európe aj naprieč kontinentmi, a tak som dospel k záveru, že by bolo skvelé, ak by sme inscenáciu mohli dostať aj na Slovensko. Ak sa nemýlim, prácu Mila Raua, ktorý je v súčasnosti intendantom vyššie spomenutého festivalu, sme na Slovensku mali možnosť naposledy vidieť na festivale Divadelná Nitra v roku 2015. Šlo o inscenáciu Hate Radio. Som preto rád, že vedenie Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, ako umelecké, tak exekutívne, túto moju ideu prijalo a že sme sa spoločne pustili do vytvárania podmienok pre to, aby  tento medzinárodne oceňovaný projekt zavítal aj do DPOH.

 

> Ako prebieha vaša spolupráca s autormi tohto oratória? 

Marta Ljubková: Spolu s Lindou Duškovou sme českou uměleckou spojkou, řekla bych. Celou dobu spolupracujeme se spoluautorkou projektu Servane Dècle. Vybíraly a nabízely jsme a se Servane pak probíraly obsazení. Vybíraly jsme překladatelku, vymýšlely doprovodné materiály, dělaly projektu „advokacii“ v našich institucích. Zároveň jsme zásadní komunikační prvek na obě strany. Je to spíš terénní dramaturgie…

Mário Drgoňa: V prvotnej fáze išlo najmä o logistické zabezpečenie termínov realizácie skúšok a následne samotného predstavenia. Následne sme komunikovali o scénografických a technických požiadavkách. Potom prišla azda najnáročnejšia fáza – zohnať 32 účinkujúcich. Po sérii mnohých telefonátov, neustáleho objasňovania konceptu a roly jednotlivých herečiek, hercov a ďalších osobností verejného života, v rámci ktorých prišli aj odmietnutia z dôvodu časovej nedostupnosti viacerých oslovených, sa nám podarilo vytvoriť veľmi silné obsadenie, v ktorom je zastúpené naozaj široké spektrum zaujímavých osobností. Práve diverzita je pre Servane Dècle a Mila Raua dôležitá – ako ukazujú aj jeho iné projekty. Medzičasom sme konzultovali aj preklad textu, keďže inscenácia sa vždy uvádza v lokálnom jazyku.  Napokon po sérii mailov, online stretnutí a telefonátov sme sa dostali k takémuto stretnutiu aj so Servane Dècle, ktorá s mojou asistenciou vytvorila obsadenie tak, ako ho uvidíte 25. novembra v DPOH. Všetci účinkujúci vystúpia bez nároku na honorár a projekt tiež podporili viaceré inštitúcie. 

 

> Ako ovplyvňuje inscenáciu uvedenie v konkrétnej krajine? Je to iba obsadením, alebo aj inak?

Marta Ljubková:  Myslím, že kontext dané země je zásadní. Samozřejmě, že ten příběh je univerzální, ale vstupuje do různé společenské či politické situace – a taky umělecké. Rozhodně je důležité, kdo se k němu přihlásí, v tom ohledu je tedy velký důraz kladen na obsazení, ale taky bude rozhodující, jak o projektu budou referovat média, jak silnou součástí domácího diskursu se Proces Pelicot stane. To máme myslím v rukách a jsme za to odpovědní.

Mário Drgoňa:  Myslím, že obsadenie a jazyk sú to, čo inscenáciu v rôznych lokalitách ovplyvňuje formálne, no do istej miery aj obsahovo. Ako vieme, divadlo je stále pomerne provinčná záležitosť, pokiaľ ide o jazyk. Práve preto netreba zanedbať jeho prínos pre to, aby bol obsah obecenstvom pochopený. Okrem toho však aj obsadenie vplýva na obsahovú stránku celej inscenácie. Je predsa dôležité kto a ako reprezentuje obete násilia, páchateľov, ľudí ktorí sú súčasťou výkonných zložiek spravodlivosti, novinárov a podobne. Napokon, rovnako je to aj pri klasickejších divadelných tituloch. Okrem toho však konečný zážitok z inscenácie určite podporí kontext, v ktorom sa práve odohráva. Slovensko je, žiaľ, krajinou, ktorú zmietajú zločiny z nenávisti motivované etnicky, rasovo, politicky a inak, ale počet prípadov násilia podmienených rodovo, páchaných na ženách, je alarmujúce číslo. Podľa monitoringu viacerých združení, ktoré sa týmto témam venujú, bolo len do konca augusta na Slovensku zavraždených 19 žien. Na tomto mieste považujem za dôležité zvýrazniť, že akékoľvek číslo by sa v tejto štatistike objavilo, ide o trestuhodný a neprípustný akt nehodný civilizovanej spoločnosti. Myslím, že Proces Pelicot bude veľmi intenzívne rezonovať. 

 

> Proces - čím je pre vás tento spôsob uchopenia/konceptu zaujímavý?

Marta Ljubková: Soudní proces je oblíbený divadelní formát. Koneckonců ani Proces Pelicot není jen čistě záznam od soudu, ale je i lehce „zdivadelněný“ – text obsahuje výroky znalců, email od novinářky, komentáře lidí z ulice. Soudní scénu máme třeba ve Facce v Dejvickém divadle. Soud má v sobě nějakou sílu, autoritu, a taky postavy a role. A vždycky je v něm nějaké napětí.

Mário Drgoňa: Milo Rau s konceptom súdneho procesu pracuje dlhodobo – či už ide o jeho inscenáciu Posledné dni Čaušeckovscov, ktorou sa definitívne etabloval na európskej divadelnej scéne, Breiviks Statement, Moskovské alebo Curišské procesy, Viedenské procesy, alebo dokonca Proces proti Nemecku, vždy ide o veľmi silnú sociálnu plastiku, ktorá vypovedá mnoho nielen o dobe a ľuďoch, ktorí v procesoch participujú, ale aj o spoločnosti, v ktorej sú kontextualizované a  o ich organizátoroch. Netreba zabúdať ani na, podľa môjho názoru, najzásadnejší projekt tohto formátu, Kongo Tribunál. Tam sa Milovi Rauovi spolu s tímom podarilo v Konžskej Demokratickej republike usporiadať divadelný proces s predstaviteľmi poškodených, ale aj páchateľmi násilia, ktoré trpí obyvateľstvo Konga dodnes. Hoci tento tribunál mal len symbolickú hodnotu, jeho následkom bola čiastočná zmena paradgimy v Kongu, ktoré viac ako 20 rokov zmieta občianska vojna kvôli ťažbe nerastných surovín, z čoho najviac profitujú nadnárodné koncerny, ktoré predávajú tieto suroviny napríklad výrobcom elektroniky. A tu sa ocitáme na mieste neradostného paradoxu, keďže na jednom z takýchto zariadení píšem odpovede na tieto otázky. Tak či onak, výhodou tohto paradivadelného formátu je, že sa na javisko a do konfrontácie dostanú ľudia, ktorých by ste inak neposadili za jeden stôl, ba dokonca nedostali ani do jednej miestnosti. V prípade Procesu Pelicot to nie je celkom tak (teda pokiaľ nejde o pravdepodobnosť, že sa všetci ľudia z obsadenia ocitnú na jednom javisku) – tu ide o čiastočnú rekonštrukciu skutočného procesu, nie o tvorbu podmienok na realizáciu procesu fiktívneho. V tomto prípade však Gisèle Pelicot zásadne zmenila paradigmu, keď vyhlásila “Hanba musí zmeniť stranu” a rozhodla sa urobiť pojednávanie verejným a aktívne sa ho zúčastňovať. To robí, dokonca, i na niektorých uvedeniach inscenácie Proces Pelicot. 

 

> Tvorcovia vychádzali zo spisov, výpovedí, rozsiahlych rešerší, ale vždy je tam istá miera autorskej licencie, vstupuje do toho režijný koncept... je v tomto prípade dôraz najmä na fakty, tak ako sa stali, ako o nich bolo vypovedané?

Marta Ljubková: Pokud máme co do činění s divadlem, je to vždycky stylizace, to je prostě fakt. Ale zároveň herci a herečky se tady neučí text nazpaměť, nijak se „nevžívají“ do role, nestudují ji. Text dostávají docela na poslední chvíli, jejich cílem je „doručit slova“, bez výrazné stylizace. Součástí mluvčích, což je možná přesnější výraz než „herci“, jsou i veřejně známé osobnosti, aktivistky, novinářky, tudíž lidé bez herecké průpravy. Scéna je co nejprostší, nemůžeme mluvit o kostýmování atd. V jádru je tu text a jeho poselství.

Mário Drgoňa: Všetko sa drží faktov, výpovedí, novinárskych zápiskov, policajných zápisníc, právnych a sociologických analýz, filozofických náhľadov na prípad, pohľadu aktivistiek, ale aj samotných obetí. Keďže vo Francúzsku súdy nezaznamenávajú procesy, koncept bol vytvorený aj z poznámok a záznamov jednotlivých novináriek a novinárov, ktorí proces pokrývali. Myslím, že všetkých v obecenstve čaká rovnako mrazivý zážitok ako ľudí v súdnej sieni počas jednotlivých pojednávaní. Samozrejme, rekontextualizácia tohto všetkého a zasadenia Procesu Pelicot mimo súdnu sieň tiež prináša nové významy. Je iné, keď sa inscenácia uvádza v kostole na festivale Wiener Festwochen, v exteriéri nádvoria na Festivale d'Avignon a je iné, keď sa ocitne v Paláci kultúry a vedy vo Varšave. Aj uvedenie v DPOH bude jedinečné. 

 

Na kresbe zo súdnej siene Gisèle Pelicot a jej exmanžel Dominique Pelicot  (autor: Valentin Pasquier) Na kresbe zo súdnej siene Gisèle Pelicot a jej exmanžel Dominique Pelicot (autor: Valentin Pasquier)

 

> Prípad Pelicot v sebe nesie viacero tém, ktoré presahujú samotný prípad Gisèle Pelicot a inscenácia ich môže odkrývať. Milo Rau v jednom z rozhovorov uviedol, že Proces Pelicot sa zaoberá kultúrou a trivializáciou znásilnenia, ako aj patriarchátom vo všetkých jeho podobách. „V procese s Pelicot sme pred súdom my sami a naša spoločnosť,“ povedal.  Servane Dècle spomenula, ako sa počas súdneho procesu ukázalo, že väčšina obvinených vôbec nerozlišovala medzi sexom, sexuálnym násilím a znásilnením. Ktoré sú pre vás najsilnejšie a najapelatívnejšie?

Marta Ljubková: Ta kauza je děsivá ve své „snadnosti“. Jak je možné, že násilníkům ty věci tak dlouho a tak snadno procházejí? Jsme málo pozorní? Jsme příliš lhostejní? A nebo jsme nedůslední ve vymáhání trestů? Tolerujeme jako společnost něco, co je odporné? Myslím, že ta kauza hodně vypovídá o tom, že ženy mají ve společnosti pořád slabý hlas.

Mário Drgoňa: Pre mňa osobne, okrem témy rodovo podmieneného násilia, je veľmi silná reflexia toho, ako sa páchateľ takýchto skutkov stane ich páchateľom. Podľa výpovedí páchateľov šlo v mnohých prípadoch o mužov, ktorí sa v detstve sami stali obeťami sexuálneho zneužívania, násilia a znásilnenia. Zároveň veľmi citlivo vnímam otázku, ktorú nastoľuje aj samotná inscenácia a tou je idea antipunitivizmu. Filozof Geoffroy de Lagasnerie, ktorého cituje aj inscenácia Proces Pelicot, upozorňuje, že proces v prípade Gisèle Pelicot síce otvoril dôležitú spoločenskú diskusiu o sexuálnom násilí, zároveň však odhalil nebezpečnú tendenciu zamieňať spravodlivosť za požiadavku čoraz prísnejších trestov. Podľa neho punitivizmus, teda politika trestu, nahrádza skutočné pochopenie spoločenských príčin násilia túžbou potrestať páchateľov, a namiesto podpory obetí často reprodukuje ich utrpenie – pričom nás vzďaľuje od možnosti skutočnej spoločenskej zmeny. Myslím, že je dôležité, aby sme svoj zrak obrátili aj k tomu, či samotný trestno-právny systém aj u nás neprispieva k reprodukcii násilia na obetiach. 

 

> V inscenácii sledujeme celé spektrum ľudí, ktorí s prípadom súvisia, a napríklad samotnú Gisèle stvárňovali viaceré herečky... hovorme teda o aktéroch vstupujúcich do tohto divadelného procesu... 

Marta Ljubková: Ten projekt je celý koncipovaný jako mnohohlas. Několik žen říká texty Gisèle Pelicot, ale zároveň jeden člověk mluví za víc postav. Myslím, že jde o to, abychom si nikoho neidentifikovali s někým konkrétním. Zlo na sebe bere různé podoby, a zároveň nejde o to, jak už jsem říkala, někoho věrohodně „zahrát“. Jde o to, slova doručit, ne dělat dramatickou situaci, ale pokusit se do nejlépe referovat o realitě. To na divadle není úplně snadná disciplína, přestože se do ní často pouští.

Mário Drgoňa: Do inscenačného procesu vstupuje široké spektrum herečiek a hercov rôznych generácií a skúseností. Gisèle Pelicot nestvárňuje jedna herečka, ale viacero interpretiek, čím sa jej skúsenosť vymyká individuálnemu portrétu a nadobúda kolektívny rozmer. Podobne aj ďalšie postavy a hlasy prípadu vytvárajú mnohovrstevnatú sieť aktérov – od obetí a ich blízkych cez obžalovaných až po predstaviteľov justície a spoločnosti. Bude rozhodne zaujímavé pozorovať, ako môže divadlo prostredníctvom takéhoto kolektívneho hereckého tela zachytiť nielen konkrétny súdny proces, ale aj širšie spoločenské mechanizmy, ktoré ho umožnili. Každopádne, v inscenácii môžeme vidieť viacero osobností hereckej profesie, ale aj osoby, ktoré sa venujú aktivizmu. Bolo by nesprávne opomenúť kohokoľvek, a preto si dovolím menovať všetky a všetkých: Ivo Gogál, Oľga Belešová, Anna Šišková, Marta Sládečková, Zuzana Kocúriková, Henrieta Mičkovicová, Liberty Simon, Jakub Rybárik, Ivan Šándor, Annamária Janeková, Ivana Kološová, Martin Klinčúch, Róbert Sipos, Edita Koprivčević Borsová, Veronika Ujlaky Strapková, Katarína Gurová, Dominika Zbončáková, Kamila Márföldy, Nastaran Motlagh, Zuzana Konečná, Ayoub Tomi, Tomáš Pokorný, Marko Anton Kováč, Lili Dubský, František Haar, Matej Benda, Juraj Hrčka, Martin Hronský, Roman Poláčik, Matej Landl, Katarína Šafaříková a Veronika Blažeková Nemcová. Je dôležité povedať, že všetci účinkujúci vystúpia bez nároku na honorár. Sme im skutočne veľmi vďační, že sa rozhodli spoluprácu na projekte prijať. Myšlienka projektu oslovila tiež viaceré inštitúcie, ktoré sa ho rozhodli podporiť. Partnerom inscenácie je Divadelná fakulta VŠMU. Ďalšími partnermi projektu sú Bratislavské kultúrne a informačné stredisko, Francúzsky inštitút na Slo-vensku, Švajčiarske veľvyslanectvo na Slovensku a podujatie bude zrealizované aj vďaka finančnému daru Múzea mesta Bratislavy, Amnesty International Slovensko, Združenia priateľov Denníka N, Galérie mesta Bratislavy a Rakúskeho kultúrneho fóra | Österreichisches Kulturforum. Podujatie je tiež podporené z Programu rozvoja mestských kultúrnych organizácií Magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy. A chcem ešte dodať, že v súvislosti so slovenským uvedením Procesu Pelicot DPOH poskytne dar občianskemu združeniu MyMamy, ktoré sa venuje pomoci ženám a ich deťom, ktoré zažívajú partnerské násilie.

 

> Hovoríme o udalostiach, ktoré sú šokujúce už len tým, že sa to dialo, ďalší šok prišiel s počtom mužov a počtom znásilnení, samotný proces ukázal množstvo toxických a ticho tolerovaný vecí v spoločnosti, vpredu jedna odvážna žena...Reakcie z publika, najmä žien, boli veľmi intenzívne, čítali sme slová ako “zdrvujúce”, aká to bola pre vás osobne skúsenosť pracovať na tejto inscenácii? 

Marta Ljubková: Upřímně: je to šílené. Dostala jsem do ruky anglický překlad oratoria a přečetla jsem ho na jeden zátah. Bylo to kruté čtení, ale naštěstí ne v mé mateřštině… Pak jsem si přečetla autobiografickou knihu Gisèle Pelicot Óda na život, a ta mě zasáhla hrozně silně, protože jde do dětství, rodinného zázemí, životní každodennosti. Jsem ráda, že se můžu podílet na projektu, který nás přesahuje – tématem, velikostí – a zároveň je to pro mě v mnoha ohledech naplnění mnoha profesních zvědavostí. Aspekt společenský nepodceňuju v žádném případě, ale zajímá mě i role umění.

Mário Drgoňa: Je to skúsenosť zásadná a rozhodne neprenosná. Ťažko sa slovami popisuje, čo človek cíti v momente, kedy niekoľkýkrát číta preklad inscenačného textu obsahujúceho všetky tie hrôzy – hoci určite zniem otrepane, myslím to celkom vážne a pri každom ďalšom čítaní sa objavoval nový “aha moment”. Mnoho z tém a poínt, ktoré inscenácia prináša, sa zdajú byť zrejmé, no nie je to celkom tak. Samozrejme, v druhom rade išlo o nesmierne náročný proces, pokiaľ ide o produkčnú realizáciu. Verím však, že nás všetkých naplní katarzia a vôľa naštartovať spoločenské procesy, ktoré vedú k pozitívnym zmenám. Ak sa niekto v tento moment pousmeje a skontštatuje, že som naivný, v poriadku. Rád by som však pripomenul skutočnosť, že vďaka Kongo Tribunálu (ku ktorému vyšla aj kniha Mila Raua a jej jediný preklad do iného jazyka je preklad Roba Švarca do slovenčiny) skončilo niekoľko zodpovedných ľudí vo svojich funkciách, ba dokonca vo väzení. 

 

> Pri spracovaní skutočných traumatických príbehov do umeleckého diela sa opakovane vynára otázka retraumatizácie obete, dokonca aj v prípade ako je to u Pelicot, ktorá súhlasila s divadelným spracovaním, samotný prípad bol silne medializovaný, nebola nikdy v anonymite. Pri skutočných príbehoch ide vždy o zodpovednosť. Ako to vnímate vy po tejto skúsenosti?

Marta Ljubková: Zkušenost podobného typu, byť ne samozřejmě v tak velkém měřítku, už jsem udělala dřív. Kdykoliv pracujete s příběhy ze skutečnosti a aktéři ještě žijí, pohybujete se na etické hranici, kterou je třeba brát v úvahu.

Mário Drgoňa: Divadlo má zodpovednosť vždy. Nielen pokiaľ ide o inscenovanie skutočných príbehov. Ako som naznačil vyššie, divadlo je zodpovedné za to, koho, kedy, ako a kde reprezentuje. Naše uvedenie vnímam tak, že robíme všetko pre to, aby k traumatizácii a retraumatizácii účinkujúcich ani obecenstva nedošlo. Na mieste bude vďaka Veronike Kolejákovej prítomný krízový intervenčný tím z organizácie Modrý Anjel a to ako počas skúšok, tak aj počas samotného predstavenia. Všade komunikujeme, že inscenácia otvorene hovorí o scénach sexuálneho násilia, ľudia, ktorí v inscenácii účinkujú dostali text vopred, aby sa stihli pripraviť a konzultovať s nami prípadné otázky či problematické body. Samozrejme, nič z toho nie je 100 % zárukou toho, že k žiadnej traume nedôjde. Verím však, že sme urobili všetko preto, aby sa tak nestalo. Ako však vravím, i pre mňa samotného bolo už len čítanie textu pomerne náročné. 

 

> Prípad priniesol zosilnenie hlasu obetí znásilnení, otvoril opäť intenzívnejšie debatu o toxickej maskulinite, patriarchálnom nastavení a kultúre znásilnenia, ale stále sa ukazuje, že efekt je malý, internet je plný skupín aj webov, kde si muži radia a zdieľajú násilie na ženách, nedávno bol medializovaný prípad na prestížnej univezite... Môže práve aj táto inscenácia, ktorá je nekompromisná,  pomôcť udržať diskusiu prítomnú v spoločnosti, aby tieto témy nevyšumeli? 

Marta Ljubková: Nevím. Myslím, že umění v tomto ohledu dělá, co může. Ale zodpovědnost leží i na médiích, politicích a političkách, rodinách, školách, veřejném prostoru vůbec. Jedeme v tom všichni, nemůžeme to házet na umělce a doufat, že to pro všechny vyřeší.

Mário Drgoňa: Verím že áno, hoci ide o beh na dlhé trate. Takúto inscenáciu by sme potrebovali v ideálnom prípade uvádzať programovo, pravidelne, s rozšíreným sprievodným programom a aj pre mládež, ktorá, ako sa ukazuje doma i v zahraničí, sa čoraz viac radikalizuje vo veľmi skorom veku, čo bolo ešte pred pár rokmi nepredstaviteľné. Myslím však, že veľká časť tejto zodpovednosti je na nami volených zástupcoch a zástupkyniach, ktoré a ktorí majú legislatívnu moc urobiť pre pozitívne zmeny v tomto ohľade viac. Mám za to, že štrukturálne zmeny sú, vo vzťahu k Vašej otázke potrebné, najmä v školskom systéme. Obávam sa však, tu vyslovím nepopulárny názor, že by pomohla aj regulácia internetu, a to nielen mládeži. V konečnom dôsledku je však zodpovednosť aj naša – nielen za to, koho volíme, ale aj za to, či a aký tlak vyvíjame na zvolené osoby, aby s takýmito zmenami začali, hoci premyslene a štruktúrovane, podľa možností čo najskôr. 

 

Vizuál pre pražské uvedenie, ktorý sprevádza aj tento rozhovor,  vytvoril Vladimír 518:

„Jak se výtvarně dotknout tak těžkého tématu, jako je osobní trauma Gisèle Pelicot? Jde v té celé situaci nejvíce o soudní proces s jejím manželem, nebo o detaily jeho absurdně nepředstavitelného chování? O ostatní muže zapojené do páchání násilí na jejím těle i duši, nebo nakonec především o ní samotnou? Vzhledem k tématu jsem se rozhodl zvolit takřka archaickou formu, podpořit její odvážný čin a zobrazit přímo jí, a to jako určitou hrdinku celé té tíživé situace. Dvojakost její tváře symbolizuje její vnitřní transformaci, z oběti se stává někdo, kdo je ochotný sám za sebe, i za ostatní bojovat. Díky za příklad, máte můj respekt, madam.“ (zdroj: Národní divadlo)

 

 

Proces Pelicot

Rešerše, scenár, réžia: Milo Rau a Servane Dècle

Praha

Dramaturgická asistencia: Marta Ljubková, Linda Dušková

22., 26. a 27. novembra o 18.00 -  Kulturní stanice Galaxie vrámci  Festivalu Pražské křižovatky 

Bratislava

Dramaturgická asistencia: Mário Drgoňa

25. novembra o 18.00 v Divadle P. O. Hviezdoslava

Späť na drama
plan.art logo plan.art logo

Aj Rudo číta plan.art ©Daniel Majling

Facebook
Instagram
Art.Filter
Kontakt
digitálna platforma o neprvoplánovom umení a kultúre

2026 © Všetky práva vyhradené | ISSN 2730-1044

Runs with MODx | Created by Max Media