Šeptuchy a Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny: Od šeptúch ku konšpiritualizmu

 

Aktuálnej a diskutovanej téme konšpiritualizmu sa venujú dve formálne úplne odlišné divadelné diela: Šeptuchy v réžii Mariany Luteránovej v Spišskom divadle a Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny nezávislého zoskupenia Uhol ´92 v réžii Alžbety Vrzguly. Obe vznikli v roku 2023 v rôznych divadelných kontextoch s rôznymi režijnými rukopismi a ponúkajú priestor pre hľadanie možných spoločných čŕt v odlišných kultúrnych prostrediach vo fenoméne vplyvu povier a manipulácií. 

 

Alena  Sabuchová v rámci tvorby románu Šeptuchy a režisérka Alžbeta Vrzgula spolu s dramaturgičkou Katarínou K. Cvečkovou v inscenácii Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny urobili široký výskum a hĺbkové rešerše. V prvom prípade to bolo na úrovni osobných stretnutí s obyvateľmi Podlesia. Autorka vycestovala niekoľkokrát sama alebo s fotografom Robertom Tappertom na severovýchod Poľska, na územie, ktoré hraničí s Litvou a Bieloruskom. V druhom prípade režisérka s dramaturgičkou zrealizovali rozsiahly výskum internetových profilov vplyvných influenceriek zameraných na spirituálny životný štýl a meditácie. Poznatky zo spomínaných oblastí tvorkyne pretvorili do svojich diel.

 

Šeptuchy – mytológia alebo realita? 

Šeptuchy, niekto ako vedmy, čarodejnice či liečiteľky. Prírodnými prostriedkami či slovnými formulkami liečili zložité životné udalosti, problémy a choroby. O tých z moravských kopaníc písala Kateřina Tučková vo svojom diele Žitkovské bohyně. Alena Sabuchová sa zamerala na poľský región Podlesie na severovýchode Poľska.

Kraj s hustými lesmi, osadami či neosídlenými oblasťami s atmosférou ešte hrozivejšou (ako sa spomína v románe) ako v horore Blair Witch, láka autorskú predstavivosť. Je až rozprávkovým svetom, v ktorom sa drsnosť spája s niečím krehkým, zdanlivo nedotknutým. Podlesie je podľa všetkého magický kraj. V poľskej literatúre sa totiž toto územie objavuje napríklad v hre Tadeusza Słobodzianka Prorok Iľja, kde obyvatelia malej dedinky neďaleko Białystoku chcú ukrižovať  miestneho samozvaného proroka. Podľa dedinčanov ho musia zabiť, aby mohol vstať zmŕtvych. Inak, bez tohto zázraku nebude ich krajina spasená. Spisovateľka Olga Tokarczuk vo svojich románoch už od svojho legendárneho diela Pravek a iné časy vytvára magický svet, do ktorého prenikajú prvky skutočnosti a udalostí voľne inšpirované realitou. V slovenskom kontexte sa Sabuchovej dedina s vymysleným názvom Święta, skôr ako Marquézovým Macondom, stáva Pankovčinovým Marakéšom. Pritom zostáva tiež autorkinou sondou do krehkého obdobia dospievania dvoch hlavných hrdiniek, rozprávačky a jej spolužiačky Doroty.  

V dramatizácii románu dávajú divadelní tvorcovia práve tomuto vzťahovému aspektu ešte výraznejší priestor. Autorka dramatizácie Lucia Mihálová prepája viaceré roviny románu, fragmenty udalostí spája do väčších celkov. Vytvára tak priamočiarejšiu dejovú linku a ucelenejší, a pre divadlo dramaticky vystavanejší oblúk. Dorota (Kristína Kotarbová) a Alina (Petra Dzúriková) sa tak v inscenácií dostávajú do kolobehu udalostí, ktoré ovplyvňujú ich pohľad na život, na dedinu, v ktorej žijú, na svoje rodinné vzťahy i na seba samé. Jediné, čo im nakoniec zostáva, je puto ich priateľstva, ktoré zdá sa, pretrváva aj po smrti. Šeptuchy chápu ako súčasť ich života, sú pre ne záhadné bytosti, ktoré v nich ale udržiavajú spriaznenosť a kontakt s javmi, ktoré si ešte z vlastnej skúsenosti dospievajúcich dievčat nevedia úplne vysvetliť. 

 

 

Komunita živých s mŕtvymi

Dôležitým aspektom románu a samotnej inscenácie je kolektív. Obyvatelia dediny Święta vytvárajú okruh dedinčanov, ktorí sa boria so svojimi problémami – osobnými, psychickými, každodennými či partnerskými. Dôležití sú tiež zákazníci šeptúch. Ľudia, ktorí prešli rodinnou tragédiou, neraz prichádzajúci na drahých autách zo sveta, ktorý je tomu dedinskému vzdialený. Hlavne v skupinových scénach sa v inscenácii šikovne dostávajú do popredia rôzne typy temperamentov a vzťahov so všetkými svojimi  prednosťami a negatívami. V takomto prostredí zažívajú obe hrdinky pocit stiesnenosti, nekonečného kolobehu, z ktorého by najradšej ušli. Dorota navyše zažíva zdravotné problémy, pokus o znásilnenie či hraný záujem matky, s ktorou nežije. Tak sa ešte viac vzďaľuje do svojho vnútorného sveta. Postupujúca choroba, pokus o znásilnenie i vzťah s otcom-hrobárom (Jozef Novysedlák) či pomoc miestnemu outsiderovi Maciejovi (Filip Brišák) pred posmechom, vytvára jej krehký a zároveň silný charakter, ktorý neustále lavíruje medzi životom a smrťou.

Dedina sa mení aj prostredníctvom sviatkov ako Dožinky či sviatku Ivana Kupala, vtedy sa nakumulujú problémy, ktoré sa v každodennom živote obchádzali a teraz môžu vyjsť na povrch. Pohanský obrad sa premení na disco zábavu s cukrovou vatou a zábavnými atrakciami. Prostredníctvom rôznych typov postáv sa dostávame do myslenia ľudí z Podlesia 90. rokov 20. storočia. Smútiace ženy na lavičke smútku (Mária Brozmanová a Katarína Turčanová) sa so všetkou svojou žoviálnosťou chodia so svojimi mŕtvymi mužmi porozprávať a zaliať ich hroby žubrovkou. Neskôr sa k nim pridá aj Paula (Denisa Macalová Ďuratná), ktorá prišla o manžela (Mikuláš Macala) a ten ju ako mŕtvy navštevuje aj po smrti a odoženie ho až vzťahom s Dorotiným otcom. Nový pop (Mikuláš Dzurík) na rozdiel od predchádzajúceho, chce obmedziť vplyv šeptúch či povier aj tým, že zakáže sedávať ženám na lavičke smútiacich. Jeho manželka Alexandra (Veronika Kleščová) naopak súcití s dedinčanmi. S dieťaťom v šatke dokáže študovať doktorát a svojou éterickosťou tak úplne vybočuje od predstáv o manželke cirkevného predstaviteľa a pritom dokáže dedinčanov pochopiť v ich predstavách o fungovaní viery v ich živote.

Všadeprítomným elementom v románe i inscenácii je smrť. Smrť, ktorú šeptuchy svojimi radami a magickými formulkami odvracajú, ale zároveň tak učia svojich „klientov“ a „klientky“ sa s ňou zmierovať. Práve stret života s smrťou je prítomný už v prvej scéne, keď Dorota zachráni Alinu od samovraždy. Až na konci sa kruh uzatvorí a pridá záveru na sile, keď vyjde najavo, že Dorota už nežije a celý príbeh bol retrospektívou. Šeptuchy tak ani vplyvom náboženstva či nástupu modernej spoločnosti nevymreli, ale stali sa jej súčasťou, stačilo sa prispôsobiť novej dobe, ktorá ale trpí starými zlozvykmi a hriechmi. Šeptuchou sa koniec-koncov môže stať aj muž, ako v prípade predlohy, a inscenácie spomínaná scéna, kde svoju tetu zastúpil jej synovec (Peter Gedeon). 

 

 

Zviazané sieťou závislosti 

Lifestylové podcasty, ktoré prerástli do retreatov v luxusných rezortoch, kde influencerky lákajú zákazníčky, sú stále rozšírenejšou formou pre naplnenie svojich túžob či predstáv o sebe. Vidina vyriešenia svojich problémov či duševnej terapie, aj keď za nemalé peniaze, je veľká. Mýty, povery či magické formulky z minulosti nahradzujú moderné prednášky o sebarozvoji, osobnom vyžarovaní, ktorého je schopná len vyvolená osoba a tou je samotná influencerka. Často ide o veľmi alternatívne interpretácie poznatkov z medicíny v spojení s modernou mágiou. Sú to prevažne ženy, ktoré svoju „bohyňu“ za nemalé peniaze nasledujú a dostávajú sa tak na cestu závislosti na tejto všeobjímajúcej „službe“. Od zvedavosti, zúfalstva či frustrácie vedie cesta k totálnej oddanosti a nekritickému obdivu k manipulátorke. Celý systém má svoju hierarchickú štruktúru, kde influencerka – guru seba samú vyčlení ako niekoho výnimočného, ktorá ale dokáže z väčšinou labilnej a krehkej osobnosti vytvoriť harmonickú a sporiadanú bytosť. Ich vzájomná komunikácia zo začiatku prebieha veľmi voľne. Followerky s ňou komunikujú o banálnych veciach, ale postupne sa dostávajú do nebezpečných polôh ovplyvňovania a manipulácie. 

Ide teda o moderne sofistikovaný formát, v ktorom je médium, ktoré zabezpečuje pre svoje zákazníčky prístup k detailne vybudovanému programu, po ktorého absolvovaní sa priam musia stať inými osobnosťami. Klientky ovplyvnené influencerkami sa tak uzatvárajú do sveta sugescie a nechávajú svoj reálny život v mnohých prípadoch v troskách. 

 

 

Moderné kráľovstvo dobre zaplatených zázrakov

Inscenácia Toni Wolff  zisťuje, že prerobila milióny reflektuje stále zväčšujúci sa vplyv takýchto praktík vedúcich k sebazdokonaľovaniu, ktoré využívajú veľmi deštruktívne metódy. Režisérka inscenácie Alžbeta Vrzgula do centra celého diania veľmi vhodne vkladá dominantnú ženu-médium (Kristína Spáčová), z ktorej počiatočnej predstieranej prívetivosti sa stane podnikateľka, ktorá si priamo razí svoj biznis. Je schopná cynicky pozorovať submisívnu a ovplyvniteľnú Lindu (Katarína Gurová) a postupne ju dostávať pod svoj vplyv. Tá sa postupne vzdáva rozhodovania sa o svojom zdraví a živote a stáva sa dezorientovanou a frustrovanou bytosťou. V závere prvej časti sa v inscenácii objaví Toni Wolff (Lena Libjaková), ktorá sa začiatkom 20. storočia stala spolupracovníčkou psychiatra Carla Junga a rovnako aj jeho partnerka. Bývalá pacientka, zručná poetka spolupracovala na Jungovej psychoterapeutickej metóde a v mnohom ju zadefinovala. Vracia sa do sveta živých. Smutne reflektuje stav, keď jej metóda či formačné vzorce sú vykrádané a zneužívané na manipuláciu.

Inscenácia bola vytvorená v dvoch verziách Emma a Carl, v ktorých sa v postavách asistenta Števka a Bývalého kamaráta alternujú Jakub Jablonský s Petrom Tilajčíkom. V jednotlivých verziách v dialógu, Toni raz vedie rozhovor s Carlom Jungom a v druhej verzii zase s jeho manželkou Emmou, divák môže tento kľúčový dialóg sledovať v mužsko-ženskej rovine. 

Úplne inak pôsobí druhá časť, ktorá didakticky reflektuje prvú časť. Diváci sa môžu cítiť slobodní, čo do výberu miesta, kde sa môžu posadiť, aj do hracieho priestoru, ale zároveň sú podrobení prednáške vo forme prehovorov tvorcov o spôsobe komunikácie s ľuďmi, ktorí podľahli manipulácii na internete. Tento autorský vklad by si skôr zaslúžil diskusiu po predstavení, keďže v prvej časti verne umelecky spracovali celý proces indoktrinácie a ten sám o sebe pôsobil ucelene.

Obe inscenácie spája aj osoba scénografky Alžbety Kutliakovej, ktorá v prípade inscenácií pre nezávislé divadlo, vrátane Uhol ´92, vystupuje pod menom Bet Moth. V prípade Šeptúch ide o vytvorenie špecifických znakov v kostýmoch rôznych typov dedinčanov, ktoré vedela ozvláštniť originálnym prvkom či strihom. V Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny sú to neprehliadnuteľné silno štylizované a výrazné kostýmy, ktoré sa odvolávajú na štýl 'haute couture' a odkazujú širokými  klobúkmi a trikotmi na huby, ktoré podobne ako v súčasnosti zosvieťovaný svet, vytvárajú medzi sebou navzájom spoločenstvo.

 

    

V teréne povier a predstáv

Fenomén manipulácie s cieľom pomôcť so zdravotným, vzťahovým či iným problémom, sa vyskytoval v rôznych kultúrnych priestoroch. Súčasné trendy sa nechávajú inšpirovať tými praktikami z minulosti. A v nich dôležité miesto má smrť. Kultúrne reálie, v ktorých sa pohybujú obe inscenácie istým spôsobom komunikujú práve s ňou. V Šeptuchách sa mŕtvi stýkajú zo živými. Rovnako tak hutná časť deja sa odohráva v prostredí cintorína či pohrebov. V Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny ide o odbúranie smrti, ktorá nie je prekážkou, aby sa klientka dostala do raja, pretože jej večná radosť je zabezpečená už teraz na tomto svete prostredníctvom rovnováhy a vnútorného stíšenia.

Čo spája šeptuchy s influencerkami je aj spôsob akým navodzujú pocit dôvery medzi zákazníčkami a zákazníkmi. Šeptuchy sú takmer mýtické ženy žijúce niekde na periférii v nedostupných lesoch, ku ktorým si musia nájsť cestu aj ľudia z mesta a fyzicky za nimi prísť. Nadviazať kontakt s influencerkami sa dá takmer okamžite prostredníctvom sociálnych sietí, môžete ich počuť v rámci podcastu alebo sa osobne stretnúť na prednáške. Ale ocitnúť sa v ich prítomnosti a položiť im priamo otázku nie je také jednoduché, ba priam nemožné. 

Šeptuchy komunikujú zaklínadlami, poverami, influencerky sa dostávajú dovnútra psychiky dobre odskúšanou komunikačnou stratégiou. Internetové posty sú dobre riadenými strelami na odbúranie ostražitosti a vytvorenie závislosti. Možno komunikačné metódy šeptúch a manipulatívnych influenceriek sú aj vplyvom pokročilej technológie a internetom odlišné, ale obe spojenia odzrkadľujú možnosti vytvorenia sebailúzie prostredníctvom hladu po mystickom zážitku. Čo je fenomén prenosný naprieč kultúrnymi kontextami a storočiami.