Ak sa oboznámime s jeho životom, tak sa nám postupne odkryjú podobnosti so súčasnosťou. Slovenský vzdelanec, držiteľ dvoch doktorátov, sa začiatkom 20. storočia vracia domov. Dilemy návratu zo zahraničných štúdií rezonujú najmä v nastupujúcej generácii, kedy dosiahnutie vzdelania na prestížnej zahraničnej univerzite doma nemusí znamenať vôbec nič. Nie každý je doma prorokom. O jednom z nich napísal hlavný protagonista tejto úvahy s prvkami divadelných presahov, Ján Lajčiak, svoju dizertačnú prácu Ezechiel. Jeho osoba a učenie. Ezechiel ako židovský prorok nabádal Židov v Babylonskom zajatí k morálnej očiste. Ak sa bližšie ponoríme do životného osudu a myslenia Jána Lajčiaka, možno v ňom nájdeme veľa prorockého. Prorok Lajčiak.
Meno slovenského filológa a teoretika kultúry či evanjelického farára Jána Lajčiaka bolo pre mnohých doteraz neznáme. Na rozdiel do jeho súčasníka a priateľa M. R. Štefánika, Lajčiakov život a odkaz boli prakticky do 90. rokov 20. storočia pre širšiu verejnosť takmer neznáme. Polyglot s dvomi doktorátmi z filozofie (získané v Lipsku) a doktorátom z Paríža sa vrátil zo zahraničných univerzít na Slovensko. Po snahách ukotviť sa v akademických kruhoch, skončil ako evanjelický farár v liptovskej obci Vyšná Boca. V obci s baníckou minulosťou, ktorá ožíva len s príchodom turistov, musel v tej dobe so svojim vzdelaním pôsobiť exoticky. Tu vzniklo aj jeho dielo Slovensko a kultúra, kde sa zamýšľal nad úlohou kultúry nielen v širšom kontexte, ale v texte uvádzal niekoľko prostredí a životných aspektov, na základe ktorých v ťažkých časoch na konci 19. a začiatkom 20. storočia svoj národ pozoroval a dokumentoval.
Pre kultúrny život národa je charakteristické, či má kultúrne povedomie alebo nie. Národ stojaci na vysokom stupni kultúry, vedomý si svojej sily, týmto povedomím obodrovaný je k ďalším kultúrnym výdobytkom. Národ malý, neuvedomujúci si svoje sily, nevie si náležite oceniť ani to čo má, a čo by mu najvzácnejšie malo byť. Kultúrne povedomie vplýva, prirodzene, na celý národný charakter. Kde ho niet, tam nemôže byť národného charakteru. Jednou z najvážnejších príčin toho, že sa na Slovensku stretáme s toľkými hnusnými prípadmi bezcharakternosti, je, že nieto dostatočne vyvinutého kultúrneho povedomia.
K otázkam národného povedomia sa Lajčiak vyjadruje nielen ako intelektuál, ktorý teoretizuje o potrebách svojho národa, ale aj ako človek z terénu, s ktorým sa zžil. Táto urputná snaha pochopiť, čo sa v spoločnosti, z ktorej pochádzal deje, ho stála podlomené zdravie a predčasnú smrť. A po nej nasledovali desaťročia ticha a zabudnutia.
Meno Lajčiak na slovenskom profesionálnom javisku
Je možné, že inscenácie, ktoré sú pomenované podľa objektu záujmu tvorcov, zčasti zvádzajú k diváckym očakávaniam smerujúcim k faktografickému či dokumentárnemu stvárneniu životného osudu, v ktorom sa na reálnych udalostiach tlmočí ich život. Režisér Rastislav Ballek vo svojich inscenáciách hľadá situácie, polohy, esencie, v ktorých sa daný človek, ktorého ako tvorca skúma, pohyboval, ako rozmýšľal. Vkladá do nich diskurz doby, v ktorej žil a to všetko prepája so skúsenosťami súčasného sveta. Nie inak je to aj v jeho najnovšej inscenácii text LAJČIAK v bratislavskom Divadle P. O. Hviezdoslava. Ide o prvú inscenáciu, ktorá vznikla pod novým vedením divadla a novou dramaturgiou. V niečom môže byť prekvapivé zacielenie pozornosti práve na Jána Lajčiaka - pre širšiu verejnosť neznámeho až zabudnutého vzdelanca. Ale práve cez jeho myšlienky a dielo sa veľa dozvedáme o nás a našej dobe. Akoby písal svoje najdôležitejšie dielo Slovensko a kultúra pre budúce generácie ako odkaz na ich minulosť a korene.
Podľa poľskej slovakistky Anny Kobylińskej, na ktorej termín text Lajčiak odkazuje aj názov bratislavskej inscenácie, sa „text Lajčiak stal dôležitým, formujúcim referenčným bodom pre časť slovenskej inteligencie- akýmsi priestorom sebareflexie a overovania vlastných svetonázorových volieb. V tomto zmysle predstavuje text Lajčiak viacvrstvový, kolektívny, spoločensky zakorenený a otvorený naratív; modus operandi vedomej kultivácie intelektuálnej komunity založenej na špecifickom súbore hodnôt a zároveň nástroj revízie kultúrnych účinkov (ne)uskutočnených krokov.“ Je prekvapujúce ako presne nadčasovo môžeme dostať referenciu o dobe, v ktorej žijeme, od vzdelanca, ktorý akademicky prerazil v zahraničí, ale domáce prostredie jeho kvality prehliadalo. A keby nebolo jeho urputnej snahy priblížiť myslenie Slovákov, ich spôsob života a uvažovania v diele Slovensko a kultúra, ktorej vydanie si chcel zaplatiť zo svojich vlastných zdrojov, tak by sme o jeho výskume podôb našej krajiny nemali širšiu zmienku.
Lajčiakov priateľ M. R. Štefánik sa ako objekt záujmu slovenských divadelníkov stal až v roku 2001 v opere Mareka Piačeka Posledný let, opera – 12 obrazov o M.R.Š. Až po nej nasledovali činoherné alebo baletné inscenácie na rôznych scénach. Je možné, že sa tak stane aj v prípade Jána Lajčiaka a po objavení jeho dramatického potenciálu v Divadle P.O. Hviezdoslava bude inšpiráciou pre viac divadelných spracovaní. Len na okraj - Hviezdoslava v diele Slovensko a kultúra spomína aj Lajčiak. Včleňuje ho do skupiny vzdelancov a literátov, ktorí sa na Slovensko pozerajú z idealistickejšej perspektívy.
Ak sa vrátime k Štefánikovi, tých prepojení je tam viacero, okrem toho, že obaja študovali v zahraničí (Štefánik za hranicami vtedajšieho Uhorska zostal a urobil kariéru vedca a získal hodnosť generála), obaja sa tvrdohlavo prebíjali životnými a spoločenskými okolnosťami a obaja na svoju zarputilosť a odhodlanie zaplatili životom: jeden zahynul pri tragickej nehode a druhý zomrel na zápal pľúc. Jeden z nich bol politickou mocou po roku 1948 nežiadúcou osobnosťou, druhý zostal zabudnutý. Zatiaľ čo Štefánik zostal v zahraničí, Lajčiak skončil vo Vyšnej Boci. A práve názov tejto obce sa hneď od začiatku inscenácie text LAJČIAK skloňuje a postupne sa takto obnažuje dráma a tragédia človeka, ktorý chce urputne, neúnavne a tvrdohlavo porozumieť krajine, v ktorej sa narodil.
História ako impulz pre súčasnosť
Režisér Rastislav Ballek sa tak, ako pri svojich predchádzajúcich inscenáciách reflektujúcich slovenské historické postavy či mýty (Jánošík a Pribina ( making of) Divadlo A. Bagara v Nitre; Mojmír II. alebo Súmrak ríše, SND, politikov (Tiso, Divadlo Aréna) či literátov (HollyRoth, SND), nezameriava na všeobecne známe biografické črty, ale cez fakty a dobové aj súčasné materiály fokusuje na myslenie, na dôsledky ich konania v širšom kontexte, s presahom za dobu, v ktorej žili. Využíva pritom množstvo dobových materiálov, prejavov či korešpondencie. Režisér už vo svojich predchádzajúcich inscenáciách preukázal svoju fascináciu jazykom a textom, nielen z hľadiska formy, ale hľadania mnohých vrstiev významu, ktoré prechádzajú do vizuálneho či performatívneho prejavu. Nie inak je to aj pri jeho poslednej inscenácii text LAJČIAK. Tá má z hľadiska textovej archeológie asi najviac spoločné s dielom HollyRoth.
V nej prechádza prekladateľ Hamleta Ján Hollý do dialógu s hercom a opačne. Akcia zameraná na strastiplné reálie života kňaza a jeho hamletovské zápasy sa prelievajú s textom LAJČIAK, kde evanjelický kňaz chce so zanietenosťou a odhodlaním pomocou poznania zmeniť letargický a odovzdaný vzťah národa k svojej existencii. Do dialógu môžu obe diela vojsť aj z hľadiska náboženského: Hollý ako katolícky kňaz píšuci bernolákovčinou a Lajčiak ako evanjelický vzdelanec, ktorý sa snaží reinterpretovať štúrovský idealistický pohľad na niečo reálnejšie, aj keď v mnohom bolestnejšie..
V diele text LAJČIAK tvorcovia v silných textovo-vizuálno-hudobných obrazoch, výjavoch podporených sústredenými hereckými až performatívnymi výkonmi, odkrývajú rôzne polohy jeho myslenia. Nadšenie, idealizmus, až po frustráciu, naštvanosť, mnohokrát sklamanie z nepochopenia krajiny, pre ktorú sa tak obetoval.
Ponáranie sa po vrstvách
Mnohovrstevnatá je aj forma akou sa inscenátori pozerajú na Lajčiaka, buď ide o operný spev (operný a performatívny prejav sopranistky Evy Šuškovej, ktorá v úlohe rozprávačky vo vokálnej improvizácii tlmočí životné reálie Lajčiaka (tie v prirodzenom pátose opery neraz vyznievajú ako ironické a prednesené s nadsázkou), v niektorých častiach výtvarnú inštaláciu či performanciu s prvkami fyzického divadla. Ballek so spoluautorom textu, dramaturgom Máriom Drgoňom, využil množstvo citácií a dejinných prameňov, ktoré sa viažu k danému obdobiu a sú z diela Jána Lajčiaka. Ide predovšetkým o dobrodružstvo textu, v ktorom sa spolu s tvorcami inscenáciou brodíme.
Herec Peter Martinček a herečky Annamária Janeková, Ivana Kološová, a Eva Oľhová vytvárajú rôzne polohy nazerania na Lajčiaka, hovoria o ňom jeho vlastnými slovami alebo ich komentujú. Vytvárajú trio žien, ktoré sa stávajú tlmočníkom jeho myšlienok (zjavná narážka aj na jeho náklonnosť k emancipácii žien, ktorou bol vo svojej dobe pokrokový). Dešifrujú text, gestami vytvárajú neustály pohyb Lajčiakovho myslenia. V jednom momente sa stávajú ženami niekde z Liptova vlečúce ťažké noše, aby potom zanietene diskutovali s odborníkmi o Lajčiakovom diele.
Martinček detailne vytvára obraz vzdelanca strateného v labyrintoch svojich myšlienok, ktorý s úsečnou dikciou, ale presnosťou turistického sprievodcu, opisuje cestu slovenskými horami. V priebehu inscenácie sa zmení aj na baču, nesie si ho na pleciach ako nejaký predobraz svojho pôvodu, s ktorým sa musí zmieriť. Dynamicky mení dikciu: z polohy pasívneho, do seba zahľadeného intelektuála, ktorý okolo seba nevidí reálny život ľudí na Slovensku z ich predsudkami, obmedzeniami (ne)vkusom, cez dedinskú ženu, ktorá doslova nesie v koši na chrbte filozofické úvahy o svojom údele, až po takmer neurotické, ale zanietené prejavy rozhnevaného a frustrovaného človeka, ktorý si je plne vedomý toho, aké rozčarovanie zažíva.
Javiskové zmeny uskutočňujú herci a herečky spolu s pracovníkmi stavby, a tak javisko spoločne dotvárajú na premenlivé výtvarné dielo. Jedným z kľúčových prvkov týchto zmien je kovová konštrukcia, ktorá na začiatku inscenácie slúži ako prekážková dráha pre brodiaceho sa muža túlajúceho sa po horách, reflektujúceho prírodu a cestu po ktorej ide, podobne ako ju opisoval Lajčiak. V druhej časti sa táto konštrukcia stáva mohutnou knižnicou, do ktorej sú postupne inštalované knižné zväzky a za ňou sa črtá Lajčiaková izba. V záverečnej časti je na nej inštalovaný veľký luterák (talár) s kamžou (alby), k nim pribudne ešte obrovská ruka zatnutá do päste držiaca palicu. Celý výtvarný fragment mohutnej postavy je ale bez tváre. Na jej mieste sa v istom momente objavia postavy troch žien.
Ako je to už v Ballekových inscenáciách zvykom, inscenácia pozostáva z niekoľkých výrazných koncepcií založených na jednotlivých divadelných zložkách, hlavne hudobnej Ľuba Burgra a výtvarnej Kataríny Holkovej a Juraja Poliaka. Tvorivému tímu režisér dáva slobodu vo vyjadrení ich vlastných konceptov, ktoré potom vo výsledku tvoria spoločný vzájomne komunikujúci tvar. V prvom rade je to dômyselne skonštruovaný text, v ktorom spolu s dramaturgom Máriom Drgoňom pracujú s dobovými materiálmi a korešpondenciou, vrátane citácii z nedokončeného diela Slovensko a kultúra.
Hudba Ľuba Burgra otvára možnosti imaginácie, ale aj presných akcentov v podobe jednotlivých zvukov či širokých, v závere až heroických, orchestrálnych plôch, a vytvára dramatickosť v operných obrazoch interpretovaných sopranistkou Evou Šuškovou. Svetelný dizajn Jána Ptačina s projekciami Jozefa Sklenku, na ktorých sa objavujú mohutné citácie z Lajčiakových textov, dali vyniknúť jednotlivým scénam, v rámci ktorých sa neraz paralelne dialo viacero akcií.
V prípade dešifrovania obrazov text LAJČIAK patrí k menej zložitejším inscenáciám Rastislava Balleka, ale na druhej strane môže byť prístupnejšia širšiemu okruhu divákov, ktorí majú záujem preniknúť do myslenia nepochopeného a odstrčeného vzdelanca. Nosnými momentami celej scénickej kompozície bola interakcia medzi divadelnými zložkami, ich spoločný dialóg, ktorý vytvoril cez myslenie jedného neprávom zabudnutého intelektuála, náhľad do našej súčasnosti.
Rastislav Ballek, Mário Drgoňa: text LAJČIAK
Réžia: Rastislav Ballek, Dramaturgia: Mário Drgoňa, Scéna: Juraj Poliak, Kostýmy: Katarína Holková, Hudba: Ľubo Burgr, Vokálna improvizácia: Eva Šušková, Pohybová réžia: Libuša Čižmárik Bachratá, Svetelný dizajn: Ján Ptačin, Projekcie: Jozef Sklenka, Hrajú: Annamária janeková, Ivana Kološová, Eva Oľhová, Eva Šušková, Peter Martinček
Tento obsah bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Platforma reprezentuje výlučne názor redakcie a fond nezodpovedá za jej obsah.