Memoria
Festival Divadelná Nitra sa v rámci špeciálnej sekcie Dialóg (ne)možný. pokúša o spojenie s ruskými a bieloruskými umelcami, ktorí museli opustiť svoje krajiny kvôli cenzúre a hrozbe prenasledovania, a tiež konfrontovať svoju národnú, kultúrnu a jazykovú identitu s novým prostredím. Alebo museli zostať z rôznych dôvodov vo svojej krajine a tvoria neoficiálne. Výraznou inscenáciou tejto sekcie je Memoria režisérky Anastasije Patlaj. Dialóg (ne)možný programovo naplnila kurátorka Romana Štorková Maliti.
Inscenácia Memoria je “exilovou” verziou - aká bola genéza tohto projektu od pôvodného zámeru po verziu, ktorú uvidíme na Divadelnej Nitre?
Cesta inscenácie Memoria ako aj jej tvorivého tímu je veľmi zaujímavá. V istom zmysle môže byť pre nás typickým príkladom vývoja posledných rokov a dopadov politicko-spoločenských procesov v Rusku po roku 2022. Úplne prvá verzia hry dokumentovala osud Caroly Neher, nemeckej herečky, hviezdy berlínskej divadelnej scény 20. – 30. rokov 20. storočia a prvej Polly Peachumovej v Brechtovej Žobráckej opere. Neher, tak ako mnohí nemeckí intelektuáli s ľavicovým zmýšľaním, utiekla pred nástupom hitlerovskej moci do Sovietskeho zväzu. Tam sa ako väčšina, alebo takmer všetci, stala obeťou stalinských represií a zomrela na týfus v pracovnom tábore. K príbehu herečky sa tvorkyne – dramatička Nana Grinštejn a režisérka Anastasija Patlaj – dostali vďaka organizácii Memorial. Prvé uvedenie hry formou inscenovaného čítania sa konalo v moskovskom Múzeu histórie gulagu. V súčasnosti (už od novembra 2024) je toto múzeum „dočasne zatvorené“. Premiéra inscenácie sa uskutočnila v divadle Centrum Mejerchoľda vo februári 2022. Aj o následnom odchode umeleckého vedenia riaditeľky Jeleny Kovaľskej a umeleckého šéfa Dmitrija Volkostrelova a o zatvorení tohto výnimočného divadelného priestoru by sa dalo veľa písať – no stačí, keď uvedieme, čo napísala Kovaľská na svoje sociálne siete 24. februára 2022: „Priatelia, na protest proti invázii Ruska na Ukrajinu odstupujem z funkcie riaditeľky štátneho divadla – Centra Mejerchoľda. Nie je možné pracovať pre vraha a poberať od neho plat.“ Anastasija Patlaj opustila Rusko krátko po premiére. Ako rezidentka programu Artist at Risk vytvorila v nemeckom Augsburgu novú verziu inscenácie –gulagový príbeh Neher a jej syna Georga Beckera, ktorý vyrastal v sovietskom detskom domove a svojom skutočnom pôvode sa dozvedel až v dospelosti, rozšírila o ďalšie vrstvy.
Inscenácia prepája niekoľko príbehov, okrem príbehu Caroly Neher je to aj príbeh Iriny Ščerbakovovej. Aké vrstvy sa vytvárajú týmto spôsobom prepojenia?
Životný príbeh Neher sa tu zrkadlí v príbehu nezlomnej Iriny Ščerbakovovej, zakladateľky Memorialu. Sledujeme jej osud od 80. rokov cez 90. roky, v ktorých spoločne s Georgom pátra po stopách Caroly, až po jej dnešný život v nemeckom exile. A sú tu skryté vrstvy, ktoré nezaznejú na scéne, no sú prítomné, napríklad životná a profesná skúsenosť Anastasije, výnimočnej režisérky zásadných inscenácií ruského dokumentárneho divadla, ktorá dnes žije v Španielsku. Nitrianske festivalové uvedenie Memorie je výnimočné z mnohých ohľadov – inscenáciu nie je možné z pochopiteľných dôvodov uvádzať pravidelne a tvorivý kolektív sa v Nitre zíde z rôznych kútov Európy. Bude to prvá repríza od uvedenia v Mníchove v roku 2024. Myslím si tiež, že v aktuálnej atmosfére v našej krajine sa nás, Slovákov, môžu niektoré aspekty a témy inscenácie dotknúť ešte viac ako kedykoľvek predtým.
Tvorbu režisérky Anastasije Patlaj signuje záujem o dokumentárne divadlo, ale táto inscenácia nie je iba čistou dokudrámou.
Dokumentárna dráma a divadlo našli v Rusku živnú pôdu a model vzniku dokumentárneho diela verbatim, ktorý importovali ruskí divadelníci z britského prostredia, je dokonale fungujúcou a funkčnou metódou. K postupom angloamerickej tradície sociálneho alebo sociálnokritického divadla sa pridali určité historické a súčasné špecifiká ruskej spoločnosti a kultúry, v estetike nadväzujúce okrem iného aj na ruskú avantgardu a modernu. Myslím si, že ruské dokumentárne divadlo dokáže viac a originálnejšie než západné pracovať s metaforickým a časovým vrstvením – kým v západnom dokumentárnom divadle ide často predovšetkým o pravdu a fakty, ktoré sú priamo a jasne predložené, v ruskom dokudivadle môžeme očakávať zložitejší umelecký jazyk. Podstatným je tiež spomenuté vrstvenie časových (alebo generačných) hľadísk – všimla som si, že historická skúsenosť sa vždy prelína s prítomnosťou a často aj s budúcnosťou. Ruskí tvorcovia mnohokrát odkrývajú možný vývoj, disponujú určitou citlivosťou voči budúcim hrozbám a nemajú potrebu politicky sa korigovať. Anastasija Patlaj je veľmi odvážna režisérka, ktorá vždy pracovala s nepohodlnými témami. Je to umelkyňa, ktorá ide do maximálne možnej hĺbky, pokiaľ ide o výskum k téme a tiež pokiaľ ide o estetiku. V roku 2016 napríklad režírovala inscenáciu Kantgrad, o osude mesta Immanuela Kanta – Koenigsbergu a neskôr Kaliningradu – kde do roku 1951 žilo nemecké obyvateľstvo spoločne so sovietskym. Pamätníkom – ruským i nemeckým – dala Patlaj hlas na scéne a vyrozprávala „vytesnený“ príbeh súčasnému publiku. So švajčiarskym režisérom Milom Rauom Anastasija spolupracovala na jednom z najzásadnejších multidisciplinárnych medzinárodných projektov v Rusku, na projekte Moskovské procesy v roku 2013. V Memorii pracuje s klasickou naráciou formou monológu a zároveň so zvukovými experimentom a spevom i jazykom súčasnej opery. Je to tiež vizuálne pôsobivé dielo – obrazy minulosti a prítomnosti so symbolikou „exilovej“ a gulagovej skúsenosti a určitá archetypálna obrazivosť využívajúca symboliku červenej, bielej a čiernej farby... Je to silná a krásna inscenácia.
Memoria
Inscenácia je súčasťou sekcie, ktorá prináša do Nitry tvorbu bieloruských a ruských autorov. Aký bol proces rozhodovani a formovania tejto sekcie, najmä čo sa týka ruských umelcov, v dobe stále trvajúcej vojny na Ukrajine, v ktorej zomrelo aj viacero ukrajinských umelcov vrátane divadelníkov, divadlá sú ničené? Aj keď sú to samozrejme autori, ktorí tvoria v exile, alebo neoficiálne a sekcia ani nechce porovnávať situáciu, v ktorej sa nachádzajú.
Sekcia Dialóg (ne)možný vznikala v období posledného roka. Rozhodnutie niečo také vytvoriť bolo jednoznačné a jasné. Formovanie a obsahové napĺňanie sekcie bolo už ťažšie. Do procesu výberu vstupovalo množstvo otázok, pochybností a problémov. Napríklad spojených s obavou, či tvorcom z Ruska vystúpenie u nás neublíži a neznemožní alebo neskomplikuje ich návrat domov. No od začiatku sme vedeli, že chceme prezentovať exilovú tvorbu Rusov a Bielorusov a prezentovať neoficiálnu kultúru, ktorá je v Rusku živá a krehká. Nad predpokladom, že budeme čeliť kritike zo strany kolegov z Ukrajiny a iných krajín, prevládlo naše presvedčenie vyplývajúce zo solidarity – ľudskej i profesnej. A tiež z postoja, že perspektíva Rusov a Bielorusov je pre citlivosť voči tomu, čo sa v regióne a predovšetkým na Ukrajine deje, skrátka nevyhnutná. Nemôžeme sa tváriť, že neexistujú trpiaci Rusi, že neexistujú zničené životy, osudy a tvorba ruských umelcov. Témy kolektívnej viny a cancel culture sú komplexné záležitosti a mali by sme s nimi narábať veľmi opatrne. Rovnako komplexná je otázka jazyka – každý národ, vrátane nášho, má svoje skúsenosti s problematikou jazyka ako nástroja politickej moci a kultúrnej dominancie. Averzia Ukrajincov voči ruskému jazyku a ruskej kultúre z hľadiska ich historickej a dnešnej strašnej skúsenosti je absolútne pochopiteľná. Na druhej strane verím (je to naozaj moja osobná túžba a vízia), že to bude práve blízkosť jazykov a bilingvnosť mnohých Ukrajincov, ktoré, napríklad v Prahe, kde žijem, ukrajinské a ruské minority raz prepoja. V inklúzii vidím budúcnosť – ľudskú i umeleckú.
Predstav projekty, ktoré sú súčasťou tejto sekcie. Mňa napr. najviac zaujala svojou témou inscenácia Spojenie...
Spojenie je aj pre mňa osobne srdcovou záležitosťou. Podpore Bieloruska sa venujem od augusta 2020, teda od protestov proti zmanipulovaným prezidentským voľbám. Tento záujem mi priniesol do života môj dlhoročný priateľ a kolega, prekladateľ a rusista John Freedman. Zapojila som sa do projektu prekladu a uvádzania dokumentárnej hry Andreja Kurejčika. Nasledovali ďalšie kroky a projekty, napríklad rezidenčný program v pražskom Národnom divadle pre bieloruské dramatičky a dramatikov, dlhodobá spolupráca na divadelnom projekte s bieloruskou dramatičkou Aľonou Ivaňušenko, vydanie antológie súčasnej bieloruskej ženskej drámy vo vydavateľstve Větrné mlýny... Problematika súčasného Bieloruska a najmä strašného a deštrukčného politického systému v tejto krajine sa od roku 2022 vytratila z našich médií. Totálne zdevastovaný kultúrny život (v podstate celá umelecká obec Bieloruska žije v emigrácii) a najmä problematika politických väzňov by nás však nemali nechávať chladnými. Jeden z príbehov prináša Maryna Jakubovič vo svojom rozprávaní o Maryji Kalesnikavovej. Som nesmierne rada, že príbeh tejto neskutočnej ženy zaznie v Nitre. Keď som uvažovala čím v programe doplniť bieloruské politické divadlo a ruské exilové divadlo, divadelná kritička a teoretička Kristina Matvienko, ma upozornila na (na prvý pohľad) skromnú prácu kurátorov festivalu Chrupkij. Keď som sa z ich prácou zoznámila bližšie, pochopila som, že sú budúcnosťou ruského divadla a ich práca vzniká síce „tam v izolácii“, ale myšlienkovo a koncepčne paralelne s európskym divadlom ich generácie. Ich participatívne a inkluzívne projekty, bez druhových a žánrových limitov, sú pre ruskú spoločnosť zásadné. Sú to drobné kroky, ale môžu dokázať zázraky. Demidkinov Cestopis, autofikčná performatívna prednáška, môže dokonca nášho diváka, predovšetkým odborného, inšpiratívne konfrontovať. S paralelou toho, čo sa deje v našej kultúrnej sfére a škandálu v múzeu súčasného umenia v ruskom Perme. Je to silná asociácia a rovnako silné sú ďalšie drobné situácie a príbehy, ktoré Demidkin vo svojom príbehu putujúceho umelca postsovietskym priestorom kombinuje.
Spojenie
Informácie o hlavnom i sprievodom programe, koncertoch a diskusiách Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra sú dostupné na nitrafest.sk.
