Medzinárodný festival súčasného tanca Bratislava v pohybe privedie na Slovensko ikonu postmoderného tanca LUCINDU CHILDS.
New York v 60. rokoch minulého storočia bol veľkou pulzujúcou umeleckou scénou, vrátane tej tanečnej, ktorá začala výrazne meniť svoj charakter. Jej súčasťou bola aj performerka a a choreografka Lucinda Childs. V roku 1963 sa stala členkou významného Judson Dance Theater, v ktorom mala možnosť objavovať a experimentovať s vlastným tanečným štýlom. Ako sama povedala: „Judson ma zaujal tancom, ale zároveň ma rozpoltil medzi technikou, prácou mimo tanečného slovníka, používaním objektov a textov.“ Childs dokáže premeniť aj tie najmenšie pohyby na zložitú choreografiu. Prostredníctvom používania opakovania, dialektu a technológie vytvorila jedinečný štýl choreografie, ktorý zahŕňa experimentovanie a transdisciplinaritu. To všetko bolo prítomné aj v dielach, ktoré vznikli už v jej vlastnej tanečnej spoločnosti The Lucinda Dance Company, otvorenej v roku 1973, a v spoluprácach s významnými baletnými spoločnosťami a tvorcami,medzi ktorými opakovane nájdeme mená Robert Wilson a Philip Glass. Za všetky spomeňme ich spoluprácu na dnes už legendárnom diele, prelomovej avantgardnej opere Einstein na pláži z roku 1976, za ktorú získala cenu Obie Award. V roku 1979 Childs uviedla jedno z jej najtrvalejších diel Tanec s hudbou Philipa Glassa. V roku 2015 si zahrala hlavnú úlohu vo filme Adamove pašije od Roberta Wilsona a Arva Pärta. V roku 2021 Childs režírovala a choreograficky vytvoril operu Philipa Glassa Ahknaten pre Opéra Nice Côte d’Azur.
V Bratislave sa Lucinda Childs predstaví po boku Miki Orihara, výraznej interpretky známej z pôsobenia v Martha Graham Dance Company. V novej choreografii STEIN sa stretáva pohyb s textom, presnosť s fluiditou a osobná pamäť s tvorivou prítomnosťou. Scénu obklopujú obrazy oceánov, ktoré – rovnako ako tanec – evokujú nekonečný pohyb a neustálu premenlivosť. Večer dopĺňajú tri rané choreografie Lucindy Childs zo 70. rokov, ktoré predstavujú esenciu jej legendárneho štýlu, a zároveň vstupujú do kontextu jej súčasnej tvorby – v podaní Dance On Ensemble, medzinárodného súboru profesionálnych tanečníkov vo veku 40+, ktorý redefinuje vzťah medzi vekom, telom a umením. Miroslava Kovářová, umelecká riaditeľka festivalu Bratislava v pohybe sa rozpráva s Ty Boomershinom, americkým tanečníkom a choreografom, ktorý pôsobil v súboroch viacerých ikon súčasného tanca vrátane Yvonne Rainer, Bill T. Jonesa či Lucindy Childs. Od roku 2019 je umeleckým riaditeľom Dance On Ensemble v Berlíne.
Váš súbor Dance On Ensemble z Berlína získal medzinárodné uznanie aj preto, že dáva priestor profesionálnym tanečníkom a tanečniciam vo veku nad štyridsať rokov – čo je v tanečnom svete stále výnimočné. Ako tento nápad vznikol a čo je hlavným poslaním súboru?
Pôvod tohto súboru je nezvyčajný, pretože väčšinu súborov zakladajú choreografi alebo tanečníci. Dance On vznikol z iniciatívy organizácie ktorú vedie Madeline Ritter. V jej tíme padla otázka, ako uchopiť tému veku a tanca. Starší tanečníci si ťažšie nájdu nové príležitosti a projekty. Súbor tak vznikol zo spoločenskej potreby, zo sociálneho kontextu, nie z individuálnej umeleckej túžby.
Aký je proces výberu tanečníkov do vášho súboru, na základe čoho si ich vyberáte?
Sme otvorení všetkým profesionálnym tanečníkom nad štyridsať rokov. Vyberáme ich na základe konkurzu, robíme workshopy, máme svoju predstavu a kritériá, vieme, koho hľadáme. Dôležité sú dve veci: rozhodnutie pokračovať v tanci musí vychádzať zo samotného tanečníka a musí ho motivovať zvedavosť a potreba skúšať nové veci. Dance On nie je pre niekoho, kto chce zostať pri jednom pohybovom štýle alebo choreografovi. Je priestorom pre ľudí, ktorí hľadajú zmenu a nové skúsenosti.
Zaujímavým nápadom je váš formát Encounter, v ktorom sa choreografi objavujú priamo na javisku spolu s tanečníkmi. Ako táto myšlienka vznikla?
Choreograf tvorí dielo, ale vo väčšine prípadov v ňom neúčinkuje. Tvorcu na javisku reprezentujú interpreti. Napadlo mi, čo keby tam bol naozaj prítomný? Čo keby sa konfrontoval priamo s tanečníkom v duete, bol súčasťou diela? To mení situáciu, lebo choreograf zrazu nie je len autor, ale aj interpret. A tým, že stojí vedľa skúseného tanečníka, vzniká rovnocenný vzťah, v ktorom sa prelína tvorba a interpretácia.
Dance On si získal medzinárodné uznanie i prezentáciou prelomových diel súčasného tanca. Na festivale uvediete diela legendárnej Lucindy Childs. V čom podľa Vás spočíva jej prínos pre súčasný tanec?
Lucinda je spájaná s Judson Dance Theater v 60. rokoch 20. storočia. V tom čase využívala vo svojej tvorbe text, rekvizity, obrazy, ale neskôr prešla radikálnou zmenou. Obrátila sa k čistému tancu – telu v priestore. Zaujal ju pohyb v tej najjednoduchšej podobe – rytmus a geometria. Rozhodla sa tvoriť formálny tanec, čo ju odlíšilo od kolegov, ktorí experimentovali s performanciou. Priniesla do tanca krásu a jednoduchosť v čase, keď veľa umelcov skúmalo jeho iné formy. To je, podľa mňa, jej odkaz.
Diváci uvidia tri jej choreografie zo 70. rokov, ktoré vznikli v „tichu“, bez hudobného sprievodu. Čím sú podľa vás výnimočné?
V 70. rokoch Lucinda tvorila výlučne bez hudby. Počujete dych, kroky, ale nie hudbu. Až spolupráca s Philipom Glassom ju posunula ku komponovanej hudbe a neskôr až k staršej, barokovej hudbe. Chcel som ukázať šírku jej tvorby. Choreografie, ktoré uvidíte, sa uvádzajú zriedka. Untitled Trio, ktoré sa nehralo od 70. rokov a znovu sme ho rekonštruovali z partitúry a videa, Radial Courses, ktoré som sám roky tancoval, a komplexné dielo Interior Drama. Na pohľad sú jednoduché, ale vyžadujú extrémnu presnosť a sústredenie. Pre tanečníkov je to až športový výkon – a pocit eufórie, keď sa podarí. Zároveň zostávajú pokojné a krásne.
V programe večera je aj jej nové dielo zo série Encounter, v ktorom pracuje s videom a hlasom. Akoby sa vracala v čase...
Áno, v tomto prípade sa Lucinda v niečom vracia k Judson – využíva text, objekt, video, gestickosť, ale je to iné — technologickejšie, detailnejšie, čistejšie. Miki Orihara, ktorá tridsať rokov tancovala s Marthou Graham, sa s Lucindou skvele dopĺňa. Spýtal som sa Miki na spoluprácu a povedala, že každý krok bol Lucindin. To je fascinujúce – rozsah jednej autorky, ktorá dokáže tvoriť tak odlišne a pritom zostať verná vlastnému rukopisu.
Ako podľa vás reagujú dnešní diváci na „tiché diela“?
Keď ich Lucinda uvádzala v 70. rokoch, publikum sa pýtalo, kde je hudba, či ju niekto nezabudol zapnúť. Dnes je situácia iná. Roky som ju presviedčal, aby ich znovu uviedla. Nakoniec súhlasila a publikum ich miluje. Myslím, že dnes ide o jednoduchý princíp – užiť si ich krásu a intenzitu. Tieto desaťminútové choreografie sú také presné a silné, že divákov skutočne vtiahnu.
Čo vás osobne na jej tvorbe najviac fascinuje?
To, že jej diela nepôsobia staromódne. Sú nadčasové, niekedy až avantgardné. Mnohí mladí choreografi dnes tvoria podobne, a pritom netušia, že ona to robila už v 60. a 70. rokoch. Susan Sontag raz poznamenala, že Lucindina práca si vždy zachováva krásu – s tým súhlasím. Popri všetkých konceptoch a intelektuálnych rámcoch sú Lucindine choreografie jednoducho krásne na pozeranie. A to je pre mňa podstatné.
Dance On Ensemble & Lucinda Childs & Miki Orihara: STEIN
Choreografia a performancia: Lucinda Childs
Tanec: Miki Orihara
Umelecká spolupráca (scéna/hudba/video): Hans Peter Kuhn
Divadlo Aréna, 18. 10. o 19.00