Sonoma
Marcos Morau, choreograf a umelecký riaditeľ súboru LA VERONAL, ktorý do Bratislavy prichádza s dielom SONOMA. Jedna z autoriek textu hovorí: „Sonoma začína výkrikom a končí hurhajom. Uprostred, v krajine medzi realitou a fikciou, sa skupina žien snaží oslobodiť od známych väzieb a prekročiť hranice pomocou intuície a inštinktu. Keď sa stretnú, ich spoločný vnútorný plač sa zosilní, mohutnie až prekypí a ony ho oslávia rituálmi, obetami, hypnotickými piesňami a tancami. Vstupujú do neznámeho a zmätočného stavu, ktorý oslobodzuje ich myseľ, ale zároveň im pripomína ich ľudskú prirodzenosť. Sonoma je miestom, kde vzniká búrka, kde bubny stále bijú silou, ktorá otriasa zemou a otvára hlbokú trhlinu v zemi pod našimi nohami.“ Sonoma nie je slovo, ktoré nájdete v slovníku. Obsahuje však fonémy z gréčtiny – soma (telo) a latinčiny – sonum (zvuk): telo zvuku a zvuk tela.
Dnes prežívame dejiny v zhone, takým rýchlym tempom, že si ich sotva uvedomujeme. V skutočnosti už nikto nevie, čo sa deje. Dalo by sa povedať, že padáme dopredu a počas rýchleho pádu kričíme, ako keby sme boli na horskej dráhe. Sonoma je zvukom padajúceho tela, zúrivosťou, ktorú ľudské bytosti cítia, pretože stále veria, že sú nažive, že bdejú.
Si choreografom a umeleckým riaditeľom súboru La Veronal. Pre slovenských divákov nie si neznámy, tvoju inscenáciu Siena sme na festivale predstavili v roku 2017. Povedz nám o svojom stretnutí s choreografiou a súčasným tancom. a o tom, ako si stal choreografom. nesmierne úspešných inscenácií a umeleckým riaditeľom významného súboru. Pôvodne si totiž študoval fotografiu, pohyb a divadlo, čo nie je úplne bežným východiskom, ako sa stať choreografom. Typické by bolo, že ako choreograf začneš tvoriť až po kariére tanečníka.
Úprimne, je to veľmi nezvyčajné, lebo, ako si povedala, nie som tanečník. Väčšinou sú choreografi bývalí tanečníci, ktorí sa začali zaujímať o choreografiu a umenie všeobecne. Ja som sa dostal ku choreografii od iných druhov umenia – fotografie a divadla. Bolo to ťažké, pretože som nebol tanečníkom, ale tento svoj hendikep som pretransformoval do niečoho hodnotného, do spôsobu, akým tvorím a akým komunikujem s tanečníkmi. Musel som vynájsť nový spôsob komunikácie, pretože im svoju predstavu tanca nemôžem predviesť, nemôžem sa pred nich postaviť a povedať im „zopakujte to“. Rád rozprávam, aby som stimuloval kreativitu interpretov a spolutvorcov. Javisko používam ako štít. Mám rád divadlo, operu, hudbu, tanec, svetlá, kostýmy, scénu, texty. Skrátka, pre mňa je všetko dôležité. V každej choreografii je niečoho viac a niečoho menej. Už pätnásť rokov si uvedomujem, že ma zaujíma najmä javisko. Mám rád javisko ako miesto, kde sa chcem zdržiavať, ako miesto, ktoré podnecuje k otázkam, generuje pocity, príbehy.
Zaujíma ma tvoj prístup k tvorbe. Je to niečo, čo sa dá charakterizovať ako súbor princípov, ktoré používaš, alebo pristupuješ k tvorbe rozdielne, v závislosti od témy, tanečníkov alebo súboru, s ktorým pracuješ?
Každá skúsenosť je iná, tvorba je proces a ten je vždy iný. Niekedy začínam od hudby, niekedy začínam od myšlienky, intuície. Ale vo všeobecnosti vždy vychádzam zo sveta a prítomnosti, v ktorej žijeme. Tvorím predstavenia, ktoré hovoria o našej dobe. Rôzne formy umenia sú spojené, uskutočňujú sa spolu. Všetci režiséri a kreatívni ľudia musia byť v stálom spojení s realitou. Prenášam realitu do tanca, do umenia a v každom procese zažijem iné skúsenosti. Byť tvorcom znamená akceptovať, že sa človek stratí. Umenie je tajomstvo. Je to niečo zvláštne a temné a aj krásne. Ale i samotný proces je tajomstvom. A všetci tvorcovia, dramaturgovia, choreografi, sa snažíme toto tajomstvo, enigmu uchrániť alebo uchovať. Niekedy kreatívny proces príde veľmi rýchlo, niekedy nie. V tom je tá krása. Krehkosť tvorby je niečím neuveriteľným. Keď tvoríš, nemôžeš robiť nič iné, lebo si v spojení s niečím vyšším. Snažíš sa v iných vzbudiť emóciu, primäť ich klásť si otázky. Našiel som svoje poslanie v tomto svete v tom, že môžem tvoriť, nielen s La Veronal, ale aj inde, teraz a v budúcnosti. Je to krásne.
V materiáloch k SONOME sa píše, že táto choreografia, resp. jej koncept vznikol v roku 2016 pre Ballet Lorraine a potom si ho rozšíril pre La Veronal. Ďalším zdrojom inšpirácie pre túto choreografiu je postava Luisa Buñuela. SONOMA je zaujímavý titul... Povedz nám niečo o tom, ako vznikol.
SONOMA je v prvom rade dôsledkom lockdownu počas epidémie korony. Tvoril som túto choreografiu doma, a keď sme konečne mali možnosť ísť do štúdia, jej výslednú podobu tento kontext ovplyvnil. Choreografia je prepojená s našou animálnou podstatou. Je hlučná, ukričaná, plná hnevu. Prehovára k živočíšnej stránke človeka. A je aj spojená s postavou Luisa Buñuela, pretože Buñuel je jedným z najdôležitejších predstaviteľov surealizmu v Španielsku a každý, kto pracuje s kompozíciou a obrazmi si cení jeho prístup k umeniu. Je v neustálom spojení s tradíciou. Tradícia a folklór sú v spojení s avantgardou, pokrokom, bez komplexov. Luis Buñuel tiež hovorí o intuícii, o nelogickej stránke človeka, to je jeden zo základov surrealizmu. Choreografia je tiež spätá s postavou ženy. Je tam deväť žien, ktoré tancujú, rozprávajú, modlia sa, spievajú a je úžasné, ako sa týmto spôsobom spájajú ženy troch generácií – dvadsať-, tridsať- a štyridsaťročné. Ako dať dokopy toľko odlišných vecí? Pandémiu, ženy a Buñuela? Môj vzor Romeo Castelluci vždy hovorí, že nemôžeš nič vynájsť, môžeš iba miešať veci dokopy. Aj preto takto tvoríme. V dvadsiatom storočí sa toho toľko udialo a v dvadsiatom prvom to všetko môžeš zničiť alebo skombinovať, pomiešať, môžeš sa tváriť, že tvoríš niečo nové, ale nič nie je nové. V našom prípade je výsledkom SONOMA, veľmi úspešná inscenácia s pozitívnymi ohlasmi. SONOMA veľmi presne charakterizuje štýl La Veronal.
Sonoma
Tanečnice v SONOME sú fantastické interpretky a veľmi zaujímavé osobnosti. Sú to všetko členky tvojho súboru, alebo hosťujú?
V Španielsku sú nanešťastie alebo našťastie všetci tanečníci na voľnej nohe. Nemôžeme ich angažovať napríklad na dva roky. Pracujú s nami od začiatku, pretože chcú, pracujú v mojich projektoch, ale aj v iných projektoch, hoci jadro je vždy rovnaké. Je to deväť žien, z ktorých tri medzitým mali deti a museli sme ich nahradiť. Preto je obsadenie kolážou z pôvodného obsadenia a nového. Kombinácie jednotlivých tanečníc sú veľmi odlišné, ale v princípe sú stále rovnaké. Momentálne SONOMU tvorí deväť tanečníc plus tri náhradníčky.
Zaujímalo by ma, ako si tvoril pohybový materiál a ako pracuješ s náhradníčkami. Je pohybový materiál daný a ony sa ho naučia, alebo choreografiu prispôsobuješ aj pre ne? Môžu aj ony dávať svoj vklad do predstavenia, alebo je všetko dané?
To je zaujímavá otázka. Vo všeobecnosti je to tak, že keď do môjho súboru prídu noví ľudia, nemám rád, keď kopírujú. Sú tam časti, čo sú unisono, ktoré sa musia naučiť, teda pohyb je presne zadaný a napočítaný na doby... Ale sú tam okamihy, keď musia pochopiť, aké je telo, aký je obraz, ktorý generujú a môžu sa s tým hrať. Dá sa povedať, že osemdesiat percent inscenácie je daných. Dvadsať percent je vrstva, ktorú tvorí improvizácia, a vďaka ktorej je predstavenie veľmi živé. Tá voľnosť je potrebná, aby z predstavenia vzniklo niečo naozaj živé.
Už si spomínal, že tanečníčky používajú svoj hlas, lebo rozprávajú a spievajú. Čo bolo zdrojom textu, ktorý si v predstavení použil? Pretože naozaj predstavuje významnú zložku predstavenia, najmä na začiatku, a je veľmi dôležité porozumieť mu.
Začali sme s evanjeliom a tanečníčky použili myslím tri vety presne v tom znení, ako sú v Novom zákone, a od toho momentu už sme sa nechali inšpirovať náladou, tónom, tak ako by to urobil Buñuel. Inšpirovali sme sa náboženstvom, ale to predstavenie vôbec nie je náboženské. Použili sme katolícke symboly, atmosféru, aby sme sa dostali niekam inam, mimo náboženstva. Text je vo francúzštine, z dvoch dôvodov. Francúzština je jazykom revolúcie, a tiež preto, lebo Buñuel žil vo Francúzsku. A Buñuel je tým, kým je vďaka Francúzom. Picasso. Picasso je Španiel, ale je géniom vďaka Francúzom. Obaja v Španielsku trpeli diktatúrou, nemohli slobodne tvoriť.
SONOMA je po vizuálnej stránke veľmi bohatá, je tam množstvo obrazov a tajomna. Niekedy je znepokojujúca, ale uchváti pozornosť diváka. Dokážeš na javisku vytvoriť veľmi silnú atmosféru. Aj kostýmy, masky a rekvizity hrajú veľmi dôležitú úlohu. Povedz nám niečo o nich.
Sústredím sa na svetlá, hudbu, ktorá je úžasná, na detaily rekvizít, látok, farieb. Všetko to vytvára jeden vesmír a hoci sa snažím dbať na všetko, nedokážem to robiť sám. Mám okolo seba fantastický tím profesionálov od produkcie až po kostýmový dizajn. Každý vie, aká je táto práca zložitá. My vymýšľame, nekopírujeme realitu. Realita je nádherná, ale my chceme vytvoriť niečo iné. Ustavične kombinujeme veci. napr. kroj z Aragonu, odkiaľ pochádzal Buñuel s iným miestom. A keď kombinujete, stratíte sa. Ľudia sa ma pýtajú, prečo to robíš? Niekedy musím priznať, že neviem prečo. A inokedy zasa viem. V tvorbe musí byť rovnováha medzi logikou a intuíciou. Táto rovnováha je veľmi zložitá. Myslím, že potrebujete celý život, aby ste sa to naučili.
*Celý rozhovor si môžete pozrieť vo videu alebo vypočuť ako podcast
SONOMA / 28. 10. o 19.00 Činohra SND
Námet a réžia: Marcos Morau
Choreografia: Marcos Morau v spolupráci s tanečníkmi
Účinkujúci: Lorena Nogal, Marina Rodríguez, Ariadna Montfort, Núria Navarra, Àngela Boix, Laia Duran, Anna Hierro, Alba Barral, Julia Cambra
Text: El Conde de Torrefiel, La Tristura a Carmina S. Belda
Zvukový dizajn: Juan Cristóbal Saavedra Hlas María Pardo
Scéna: Bernat Jansà a David Pascual
Kostýmy: Silvia Delagneau
Špeciálne efekty, výroba obrov: Martí Doy
Marcos Morau (Valencia, 1982) vytvára imaginárne svety a krajiny s jasným pohľadom na
súčasnosť. Študoval fotografiu, pohyb a divadlo vo Valencii, Barcelone a New Yorku. Francúzske ministerstvo kultúry ho v roku 2023 vymenovalo za rytiera Rádu umenia a literatúry. Prestížny nemecký časopis Tanz ho zvolil za najlepšieho choreografa roka 2023. Od svojho vzniku v roku 2004 sa La Veronal pod vedením Marcosa Moraua stal jedným z najvýznamnejších tanečných súborov na európskej scéne, a v roku 2013 získal Národnú cenu za tanec udeľovanú španielskym ministerstvom kultúry. Súbor La Veronal získal uznanie medzinárodnej odbornej verejnosti aj množstvo ocenení, svoje produkcie uviedol vo významných divadlách a na festivaloch vo viac ako tridsiatich krajinách. Okrem práce s La Veronal Marcos Morau hosťuje v rôznych súboroch a divadlách po celom svete a vytvára diela na pomedzí divadelného umenia a tanca: Nederlands Dans Theater, Ballet de l’Opéra de Lyon, Les Grands Ballets Canadiens, the Royal Danish Ballet, the Royal Ballet of Flanders a v mnohých ďalších. Od roku 2023 spolupracuje so Staatsballet Berlin, prepojenom s Deutsche Oper, Komische Oper a Staatsoper Unter den Linden.
Moraua hľadá so svojím súborom La Veronal nové formáty a jazyky, a ešte bližšiu spoluprácu medzi operou, tancom a fyzickým divadlom. Snaží sa nájsť nové spôsoby vyjadrenia a komunikácie v našich turbulentných, meniacich sa časoch.
