Inscenácia Kupec benátsky/Mauser skúma motivácie násilia

 

Spojenie klasiky a postdramatického textu prináša nová inscenácia Divadla P. O. Hviezdoslava Kupec benátsky/Mauser, v ktorej sa stretávajú hra Wiliama Shakespeara a „lekcia” Heinera Müllera.  Režisér Dávid Paška vydestiloval a vybstrahoval z oboch esenciálne témy, v ktorých sa stretávajú, a to všetko vo vysoko štylizovanej inscenácii (medzi Artaudom a Brechtom) ponúkajúcej tak intelektuálny, ako aj vizuálny zážitok.

 

Kupec benátsky je pre Dávida Pašku vôbec prvým komplexným spracovaním  Shakespeara a, ako sme z jeho predchádzajúcich inscenácií zvyknutí, robí to opäť s výrazným autorským vkladom. Ako hovorí v rozhovore pre bulletin: „Nájsť odvahu posunúť inscenovanie Shakespeara za hranice zaužívaného konsenzu a zároveň odolávať konceptuálnej či režijnej samoúčelnosti je samo osebe skúškou tvorivého charakteru. Pri Kupcovi benátskom sme si museli nanovo overiť funkčnosť postupov, ktoré používame pri adaptáciách, postdramatických či autorských projektoch, a hľadať pre ne primerané uplatnenie. Hru bolo najprv potrebné rozložiť na súčiastky, podrobiť ju dôkladnej analýze a nazrieť do jej vnútorných mechanizmov, až potom ju opätovne skladať na javisku. Je to radikálny proces, ktorý často vyvoláva neistotu – v divadle aj medzi interpretmi –, no pre mňa predstavuje jediný spôsob, ako sa vyhnúť muzeálnemu výkladu klasiky alebo pseudomoderným ilustráciám dramatického textu.”

Pre režiséra je Shakespearova hra o nerovnom spore medzi obchodníkom Antoniom a úžerníkom Shylockom vzrušujúcim a exemplárnym dielom, textom „ktorý sa neustále transformuje už samotnou dobou, v ktorej je čítaný a inscenovaný.”

 

„Zľutovanie sa nedá vynútiť, spúšťa sa z neba ako vlažný dážď, čo kropí zem a blaží rovnako odosielateľa aj adresáta.
Zo všetkých mocí je tou najmocnejšou. Pristane kráľom viac než koruna. Žezlom si dočasná moc vynucuje povinnú úctu k svojmu majestátu a kráľ ním budí hrôzu, šíri strach.
No väčšiu moc má zľutovanie – trón má v kráľovom srdci a je atribútom tej Božej, teda tej najvyššej moci.”

 

Inscenácia otvára otázky dotýkajúce sa z rôznych aspektov témy násilia,  stigmatizácie, relativity milosti, mechanizmov spoločnosti aj revolúcií. „Prečo potrebuje spoločenský konsenzus svojich antagonistov? Prečo sa identita spoločenstva tak často formuje prostredníctvom figúry nepriateľa? A prečo začne tento konsenzus s vylúčeným subjektom rokovať až vo chvíli, keď je ohrozený niektorý z jeho vlastných členov? Kupec benátsky v tomto zmysle neodhaľuje iba mechanizmy predsudku, ale aj mechanizmy, prostredníctvom ktorých si spoločnosť vytvára a udržiava predstavu o sebe samej,”  hovorí Paška.

 

 

Müllerov text Mauser (v 70. rokoch v NDR zakázaný pre svoju „protirežimnosť”) je založený na Brechtovej hre Opatrenie a je zamýšľaný ako „korekcia“ Brechtovho diela. „Používať Brechta bez toho, aby sme ho kritizovali, je zrada,“ tvrdil. V texte sa zaoberá rozpormi násilia používaného v boji proti násiliu a – slovami dramaturgičky inscenácie Veroniky Kolejákovej: „...dotýka sa falošnej ilúzie zmeny starých hierarchií a nastolenia nového poriadku, ktorý prinášajú revolúcie. Aj revolúcia potrebuje obete rovnako, ako ich potrebuje benátsky ekonomicky podriadený poriadok. Moc sa skrýva za falošnú rovnosť. Kolektivizmus, ktorý by mal vytvoriť spravodlivé podmienky pre všetkých, ničí a požiera vôľu jednotlivcov a prináša len presne vymeranú slobodu. Prísľub oslobodenia sa je podmienený zničením nepriateľov a v skutočnosti len vytvára nové podmienky poslušnosti.”

Ako hovorí sám Müller „prvým prejavom nového je teror“. Výsledkom je rituálny chór (v Paškovej inscenácii využitý ako výrazný prvok, s využitím celej scény ako hudobného, zvukového nástroja) a oproti nemu jednotlivec „A”, ktorý svojou osobnou slobodou narušil kolektívnu nevyhnutnosť. Podľa Müllera je „A” vášnivou, nestálou postavou, ktorej individualita je zničená pri stretnutí s absolútnymi hodnotami.

 

„Ukrytý za maskami, pochovaný vo výkaloch
Svojich dejín, ten skutočný medzi malomocnými
Ten živý v skamenelinách
Lebo revolúcia mu roztrhá masky, odstráni
Jeho lepru, zmyje skamenelé výkaly
Jeho dejín a odkryje v nich jeho obraz,
Človek, čo má pazúry a zuby, bajonet a samopal Povstáva z okov generácií
Trhá svoju krvavú pupočnú šnúru
Spoznáva v záblesku skutočného začiatku sám seba Jeden druhého v ich rozdieloch
S koreňom vykope z človeka človeka.
Dôležitý je príklad, smrť neznamená nič”

 

Prepojenie Kupca benátskeho a Mausera nie je v inscenácii iba dramaturgickým experimentom a aj keď svojimi témami vstupuje do doby extrémnej polarizácie, s tým súvisiacej radikalizácie, oslabovania demokracie a jej princípov, Dávid Paška nevytvára (ako ani vo svojich ostatných inscenáciách) komentár aktuálnej spoločensko-politickej situácie. „Nesnažíme sa spoločenské diskurzy komentovať, ale otvárať. Komentár považujem z divadelného hľadiska za pomerne bezzubý nástroj. Najneskôr pri druhej repríze sa často stáva irelevantným vo vzťahu k aktuálnemu dianiu a mení sa na trpkú pripomienku udalostí, ktoré už pominuli. Oveľa viac ma zaujíma konkrétna univerzálnosť – schopnosť pomenovať situácie a konflikty, ktoré síce vznikajú v konkrétnom čase a priestore, no zároveň presahujú svoj bezprostredný kontext.”

 

 

A Veronika Kolejáková svoj text v bulletine uzatvára slovami: „Polarizovaná spoločnosť je plná projekcií vlastných obáv a úzkosti na druhú stranu. Ak si chceme zachovať slobodný postoj, mali by sme predovšetkým kriticky nahliadnuť, či nie je táto dynamika prítomná v nuansách nášho každodenného osobného života. Cítime, že jeden svet zaniká, a nevieme presne, aký bude nový. Keď si premietneme obdobie posledných vyše siedmich desaťročí, čiže približnú dĺžku života ľudí najstaršej generácie, je zrejmé, že sme si prešli krízou kolektivizmu a následne na nás stihla doľahnúť kríza individualizmu. Vzmáhajú sa noví diktátori, ktorí v sebe pragmaticky zmutovali výhody oboch. Mnohí ľudia, ktorí  o sebe radi povedia, že sú celkom obyčajní, chcú tiež požívať výhody z oboch nastavení. Čaká nás náročná úloha zachovať si dostatočné hranice vlastnej integrity a súčasne vyjadriť solidaritu s tými, ktorých sa rôzne formy neslobody dotýkajú. Potom sa s úľavou môžeme rozhliadnuť po svete, v ktorom nepotrebujeme stigmy ani obete.”

 

 

O spojení dvoch odlišných textov ako aj o výraznej štylizovanosti inscenácie sa rozprávame s Dávidom Paškom:

 

 

 

Kupec benátsky/Mauser

Adaptácia a réžia: Dávid Paška , Dramaturgia: Veronika Kolejáková, Tereza Hladká, Scéna: Julius Leon Seiler, Kostýmy: Maria-Lena Poindl, Hudba: Michal Paľko, Hrajú: Robert Roth, Alexander Bárta, Annamária Janeková, Martin Klinčúch, Juraj Hrčka, Martina Znamenáčková, Róbert Sipos, Hudobník: Peter Javorka, Premiéra: 20. 6. 2026

 

 

_

Rada Fondu na podporu umenia zmenila rozhodnutie odbornej komisie a rozhodla sa plan.art v roku 2026 nepodporiť. Napriek tomu máme v pláne pokračovať — pretože veríme, že kultúrny obsah, ktorý robíme, má zmysel. Ak si to myslíte aj vy, budeme radi za vašu podporu.