Karel Kryl ako prorok varovania

 

Hlas prvých týždňov okupácie vojskami Varšavskej zmluvy do Československa, hlas z opakovane tajne prehrávaných pások, hlas navrátenej slobody, hlas, ktorý bol odmietaný, pretože bol príliš pravdivý, hlas privlastnený a zneužitý, hlas čo stíchol príliš skoro. Inscenácia Kryl v Mestskom divadle Zlín nahliada za dôverne známy hlas a hľadá už menej (alebo možno vôbec) známeho človeka. V kulisách poézie sa odohráva príbeh o neprítomnosti a chýbaní.

 

 

Z ROZMLÁCENÝHO KOSTELA... či tlačiarne krásnej literatúry a bibliofílií Kryl & Scotti v Kroměříži sa začína odvíjať príbeh „básnika s gitarou”, pretože práve v jej troskách sa podľa režiséra Patrika Lančariča zrodil. „Tlačiareň patrila k tým najlepším v prvej republike. Krylova rodina bola v kontakte s najväčšími básnikmi a umelcami tej doby. Krylovci boli veľkí vlastenci a tlačiareň počas 2. svetovej vojny fungovala aj ako protifašistický odboj. A v 50. rokoch, keď nastúpili dediči najlepších kultúrnych národných tradícií s krompáčmi a kladivami, tlačiareň im padla za obeť.” Kroměříž bol aj rodným mestom Alexeja Čepičku, Gottwaldovho zaťa, ktorý sa vydával za obeť nacizmu, no práve Krylova tlačiareň vydala pravdivé svedectvo o jeho pôsobení v koncentračnom tábore, a tak vydal pokyn na jej zničenie. Vtedy päťročný Karel Kryl sa na to s rodičmi musel dívať a spomedzi rozbitých písmen, roztrhaných stránok kníh a celej tej spúšte si v sebe odniesol pomyselného „anjela s polámanými krídlami”. Otec mu pri tom hovoril, aby neplakal, pretože chlapi neplačú. Kryl sa do Kroměříža vrátil až po rokoch a ako v jednom rozhovore spomínal, keď sa uprostred noci ocitol sám, v tichu na prázdnom námestí, po prvýkrát sa po tých rokoch rozplakal. A tento oblúk sa pre autorov Petra Pavlaca a Patrika Lančariča stal rámcom pre inscenáciu. „Vždy, keď som Kryla videl, mal som pocit, že má slzy na krajíčku, často tak pôsobil a myslím, že v ňom pretrvávala práve táto trauma z detstva. Kryl – básnik mal svoj predpríbeh, z ktorého vzišla jeho celoživotná téma – človek proti moci, proti nespravodlivosti. Kryl mal silný étos aj z viery, aj keď to nebol žiaden vzorný katolík, neustále viedol akýsi vnútorný dialóg s Bohom a počujeme to v jeho textoch. Súčasne bol ale aj veľmi vtipným glosátorom.”

 

 

TATO NOC NEBUDE KRÁTKÁ... hymna augusta ’68 vznikla ešte pred vpádom vojsk do Československa, jediná skladba na debutovom Krylovom albume Bratříčku, zavírej vrátka, ktorá vznikla ako priama reakcia na okupáciu je pesnička Jeřabiny. Jiří Černý, ktorý album pre vydavateľstvo Panton zostavil, do bookletu napísal: „Jeho piesne rozozvučali holú pravdu už pred piatimi rokmi. Až teraz sme si však uvedomili, ako ich všetci potrebujeme. Pretože všetci potrebujeme poznať škaredú pravdu. Z krásnej lži nám nová nádej nevyrastie.“ Kryl bol už od začiatku ojedinelým pesničkárom, neinšpiroval sa, ako ostatní, Dylanom či Donovanom, priniesol originálne skladby plné obrazov a metafor, ktoré ale boli všetkým zrozumiteľné a spieval ich bez akejkoľvek štylizácie. Citujme ešte z textu Jiřího Černého: „..rýmy plieskajúce ako bič, zovretá veršová stavba, bohatý slovník, zrozumiteľné obrazy... kde je teda protest? V myšlienkach.“  Album vyšiel na sklonku roku 1968, rýchlo sa rozpredal a krátko na to už bol zakázaný, nové platne pripravené na expedíciu boli zničené, koncertov začalo ubúdať. A tak sa Kryl rozhodol zostať v exile, v roku 1969 sa už z koncertnej šnúry v západnom Nemecku nevrátil. V jednom z rozhovorov o svojom rozhodnutí povedal: „Určite by som si s ním (otcom, zomrel v roku 1971) chcel pohovoriť o svojich skúsenostiach z vonkajšieho exilu – a porovnal ich s jeho skúsenosťami vnútorného exulanta. Medzi tým je desivá paralela. To bol jeden z dôvodov, prečo som ostal vonku – pretože som celé detstvo žil vedľa duševného emigranta. Tým som sa nechcel stať.”

 

 

V ZEMI, KTERÁ KŘIČÍ MLČENÍM... ľudia ďalej tajne počúvali Krylove pesničky nielen z jediného albumu, ktorý doma stihol vydať, ale aj z albumov, ktoré nahral v Nemecku a do Československa sa pašovali v obaloch platní operiet a podobne nezávadnej hudby. Kryl napriek snahám úplne ho vymazať zostal stále prítomný. „Našli sme s Petrom Pavlacom knihu, ktorá vyšla v Česku a mapuje veľmi podrobne rozsudky súvisiace s Krylom od 70. rokov až do revolúcie. A to je teda neuveriteľný zoznam ľudí, ktorí boli perzekvovaní, vyhodení zo školy, len preto, že počúvali Kryla, alebo niekomu nahrali pásku s jeho pesničkami. Kopa udavačov bola priamo medzi študentami. Niekoľko ľudí, ako exemplárne prípady, išlo aj  natvrdo sedieť za rozširovanie Krylovej hudby. Napriek všetkému sa jej šíreniu nepodarilo zabrániť. Kryl mal pre nás auru zakázaného... a vidieť ho potom spievať naživo bolo neuveriteľné.”

 

 

PRYČ ODTUD JÍT S TOU KARAVANOU MRAKŮ... Kryl neustále opakoval, že nie je emigrant, hovoril o exile, teda niečom dočasnom, čím mnohých emigrantov z Československa po čase aj iritoval, pretože oni sa snažili naplno asimilovať. Vymykal sa teda aj z týchto kruhov a zostával solitérom, ktorým bol i doma. „Ukázalo sa, že tých dvadsať rokov bolo pre Kryla obdobím pomerne zložitého strádania a vnútorných bojov. Napätie vnášal aj do rozhovorov v rádiu Slobodná Európa, kde pracoval. Kľúčovou postavou tohto obdobia sa napokon stal opát Anastáz Opasek, bol pre neho nielen priateľom, ale aj druhým otcom, ktorý mu veľmi chýbal rovnako ako kontakt s matkou. To všetko ho robilo osamelým.”  Exilovému obdobiu je venovaná veľká časť inscenácie, pretože zostáva stále málo známa. „Vnútorný ponor do Kryla v dobe exilu je niečo, čo ľudia nepoznajú a aj preto je asi táto časť inscenácie vnímaná ako jedna z najsilnejších,” hovorí Lančarič.

 

 

A ZEM ŽILA DÁLE... Kryl sa do ponovembrového Československa vrátil na pohreb matky, ktorú dvadsať rokov nevidel, ale euforické udalosti ho rýchlo vyniesli na tribúny a pódiá (nie vždy v ideálnej spoločnosti). Bytostný smútok zo smrti matky, s ktorou sa ani nemohol rozlúčiť, idúci paralelne s eufóriou znovuzískanej slobody nasvecujú príbeh z inej perspektívy. „Je to veľmi zaujímavý ľudský príbeh, s ktorým vieme ísť, vieme ho precítiť, vieme mu rozumieť a zároveň nám odkrýva všeličo o nás samých. Kryl sa nevrátil, aby bol hviezda. On mal dlho pocit, že sa naňho doma zabudlo. Kým odišiel do exilu bol na začiatku, mal iba 24 rokov, vydal jediný album, jeho kariéra doma netrvala ani rok, takže zostával skeptický. Muselo byť pre neho veľmi silné, keď počul ľudí na koncertoch unisono spievať s ním, nielen jeho rovesníkov, ale aj mladých ľudí, z mojej generácie.”

 

 

KLAUN NA LOUTNU HRÁL... ale eufória rýchlo ustúpila realite, ktorá bola pre Kryla veľkým sklamaním, čo aj nahlas deklaroval. Pesničkár a novinár Ivan Hoffman v jednom rozhovore spomínal: „Vyhovárali sme sa na krehkosť demokracie a boli sme ochotní dosť ospravedlňovať. On to vnímal ako chyby, hovoril o demokratúre.“ Patrik Lančarič hovorí v tejto súvislosti o Krylovi ako o „prorokovi varovania”. Ľudia ale odmietali kritiku a Krylove slová sa dokonca obrátili proti nemu, keď si ho privlastnili rôzne antidemokratické či nacionalistické skupiny a zneužili ich. V inscenácii „hlas ľudu” zaznieva v krčme, kde každý nadáva na všetko a všetkých, citujú sa Krylove slová v pomýlených interpretáciách. „Pani Marlen viedla niekoľko súdnych sporov práve s  ľuďmi, ktorí zneužívali  Krylovo meno. A  aj tie súdy vyhrala, čo je veľmi dôležité. Ale deje sa to stále a bola to pre nás s Petrom Pavlacom jedna z výziev dostať aj túto kapitolu do inscenácie. Nechali sme Kryla, aby čelil týmto názorom, počúvať ho ako citujú texty z jeho pesničiek. A je skvelé, že aj na toto diváci reagujú veľmi dobre. Jeho postoj bol padni komu padni, hovoril, že nepotrebuje niekoho súdiť, ale malo by sa minimálne jasne povedať, kto je gauner a kto je obeť, pretože to sa neudialo.”

 

 

A TAK JSEM POZBYL ANDĚLA, ON OKNEM ODLETĚL MI... hovorí sa, že v deň Krylovej smrti sa zlomilo krídlo jednému z anjelov na fasáde Vinohradského divadla. Spomínala na to herečka Vlasta Chramostová:  „Sochy sa volajú pravda a statočnosť... akoby boľavé gesto anjelského krídla na súsoší uzavrelo kruh života a kamenná fraktúra ukončila výpoveď o nalomenej pravde a zneváženej statočnosti.“ Inscenácia, aj keď pracuje s dokumentárnym materiálom, zrkadlí najmä Krylovu imaginatívnosť, slovami režiséra „na javisku sa deje poézia v obrazoch”. Nechýba ani postava Anjela. „Odráža sa v ňom celý Krylov osud. Od krásneho barokového anjelika, ktorého sošku ten malý chlapec mohol niekde v Kroměříži obdivovať a spravil si z nej svojho imaginárneho kamaráta, až po stále viac zničenejšieho anjela, v závere už unavene sediaceho nad pivom. A patrí mu aj pointa celej inscenácie, ktorú tu nebudem prezrádzať, ale je to silný obraz. Veľký priestor majú metaforické postavy ako Kráľ, Klaun, Veličenstvo kat a Pilát... A to je veľmi výrazný rozmer inscenácie, pretože naozaj pôsobia ako  Bulgakovov Wolland so suitou, alebo akési Mefistofelovské peklo, ktoré sa tam otvorí. A nemenej dôležitá je tiež postava takzvaného kolektívneho človeka. Môžeme ho nazvať Davom alebo poeticky Chórom, ale k totalite ruského typu patrí skôr termín kolektívny človek, zbavený slobodnej vôle.”

Veľkou výzvou bola podľa Lančariča aj práca s hudbou, ktorá znie z javiska naživo, a k spolupráci si prizval Vladislava Šarišského. „Nemôžeš z toho robiť opulentné obrazy, pretože pri každom grame, ktorý sa tam ocitol naviac, akoby sa to celé vzoprelo. Výzvou bolo zachovať subtílnosť, intimitu a zároveň tomu dať ešte iný vzduch, iný pohľad, interpretáciu. V inscenácii je pomerne dosť Krylových piesní. Samozrejme ľudia väčšinu poznajú, ale sú tam aj piesne, ktoré nie sú takmer vôbec známe. Nevyberali sme hity, ale aby korešpondovali so situáciami. Všetky obrazy, akokoľvek majú nejaký odtlačok zo skutočnosti, sú veľmi metaforické výpovede o totalite. Od začiatku som vedel, že inscenácia má byť varovaním, pretože Kryl bol podľa mňa prorokom varovania. Varovaním a pripomenutím toho, čím sme si prešli a kde máme na základe tejto historickej skúsenosti stáť dnes.”

 

Peter Pavlac – Patrik Lančarič: KRYL 

Réžia: Patrik Lančarič,  Dramaturgia: Vladimír Fekar, Scéna: Michal Syrový,  Kostýmy: Michaela Semotánová, Hudba: Karel Kryl - Vladislav Šarišský, Pohybová spolupráca: Hana Achilles, Hrajú:  Zdeněk Lambor, Matěj Kubela, Samuel M. Grombíř, Rostislav Marek, Helena Čermáková, Pavel Leicman, Luděk Randár, Pavel Vacek, Radoslav Šopík, Marek Příkazký a další, Premiéra:  Městské divadlo Zlín,  25. 4. 2026

_

Tento text (bez podpory FPU) je naším darom pre vás. Ak sa vám náš obsah páči, môžete nás podporiť jednarozovo alebo pravidelne v sume, akú si sami zvolíte. Ďakujeme.

Darujme.sk