Medzinárodný festival súčasného tanca Bratislava v pohybe uzavrie poetická a brutálne úprimná tanečná výpoveď Bang bang. Miroslava Kovářová, umelecká riaditeľka festivalu, sa rozprávala s kanadským choreografom Manuelom Roqueom.
Prečo si sa rozhodol prerobiť Bang bang zo sóla na duet?
Pôvodne som chcel, aby sólo naštudoval mladší tanečník. Je extrémne náročné a v mojom veku – mám 44 rokov – som si nebol istý, či ho ešte zvládnem odtancovať. Oslovil som Nilsa Levazeuxa. Počas skúšania som však zistil, že keď dielo robíme spolu, získava novú vrstvu. Sólo bolo o boji samého so sebou, o skúšaní hraníc. Keď sme na javisku dvaja, zmenilo sa na podporu a zdieľanie. Zrazu je atmosféra jasnejšia a nádejnejšia. Nejde o súťaž, ale spoločnú cestu. Sme dvaja v bubline namiesto jedného, a to zmenilo význam celej choreografie – z osobného extrému sa stala skúsenosť dôvery.
Počítate počas predstavenia na jedenásť. Prečo práve toto číslo?
Úprimne, je to nočná mora. Keď začneš skúšať, po čase otvoríš chladničku na jedenásť, vezmeš fľašu vody na desať – zostane ti to v hlave navždy, aj keď už na diele nepracuješ. Ale bola to vedomá umelecká voľba. Fascinovali ma tri teórie o základoch hmoty. Gravitačná teória ma priviedla k myšlienke úniku z gravitácie, preto skáčeme. Kvantová fyzika hovorí, že v hmote existujú chyby, poruchy, a práve tie spôsobujú jej transformáciu. Tak vznikol nápad vytvoriť štruktúru, ktorá sa nedá zatancovať bez omylov – lebo chyby sú súčasťou procesu. A teória strún pracuje s predstavou jedenástich dimenzií. Preto rátame na jedenásť – ako odkaz na inú dimenziu reality a zároveň spôsob, ako vniesť do choreografie úroveň nemožného.
V čom je Bang bang politické?
Keď som začal pracovať na tomto diele, veľmi ma znepokojoval kult vyčerpania, ktorý dnes spoločnosť oslavuje. Reklamy značiek hovoria, že čím viac sa zničíš, tým lepšie. Turistické trasy, ktoré človek kedysi prešiel tri mesiace, dnes prebehne za dva týždne. Hovoril som si: kam až to pôjde? Až kým niekto nezomrie? Mal som pocit, že je to odraz systému, ktorý stále vyžaduje viac – produktivity, angažovanosti. Chcel som sa k tomu postaviť kriticky. Ale počas skúšania som objavil, že aj v náročnosti existuje isté potešenie. Preto pre mňa dielo nie je jednoduchým vyhlásením „toto je zlé“. Skôr je to otázka: ako reagujeme na tlak? Kde je hranica medzi deštrukciou a transformáciou, medzi únavou a radosťou? Bang bang hľadá túto hranicu – skúma, kde sa bolesť mení na extázu a námaha na zmysluplný zážitok.
Ako by si priblížil kanadskú tanečnú scénu slovenskému publiku?
Je veľmi inšpirujúca. Pred šiestimi či siedmimi rokmi som veľa cestoval po Európe a každý producent hovoril o kanadských umelcoch. Máme podporu, ale tá je čoraz menšia, a aj významní choreografi majú problém prezentovať svoju prácu. Kanada nie je sebestačná, musíme cestovať do Európy, lebo tam sú siete pre súčasný tanec rozvinutejšie. Ak nechodíme, nie sme udržateľní – ale zároveň to má ekologický a finančný dopad. V Montreale pôsobia choreografky ako Clara Furey, Dana Michel či Daina Ashbee, ktoré skúmajú nové územia, a sledujem aj generáciu Z, dvadsiatnikov, ktorí vychádzajú z tradičného black boxu a hľadajú nové formy a zážitky. Ich tvorba je všadeprítomná a odvážna. Spolu s tvorbou mojej generácie sa tanečná scéna stáva nesmierne podnetná a otvorená.
Manuel Roque: Bang bang
Choreografia: Manuel Roque
Tanec: Nils Levazeux, Manuel Roque
Dramaturgia: Peter James
Soundtrack: Manuel Roque, incluant des extraits de Debussy, Chopin, Merzbow, 2001 Space Odyssey, Tarkowky
A4 – priestor súčasnej kultúry