Janne Teller: „Všetci máme v hlave Pierra Anthona, ktorý spochybňuje zmysel života.”

 

Divadlo Andreja Bagara v Nitre nadviazalo spoluprácu s Divadelnou fakultou Vysokej školy múzických umení, ktorej cieľom je systematicky podporovať tvorbu mladých divadelníkov. Prvou inscenáciou je dramatizácia románu NIČ dánskej spisovateľky Janne Teller v réžii poslucháčky DF VŠMU Marianny Stančokovej, pod pedagogickým vedením Romana Poláka. Románová predloha vyšla už aj v slovenskom preklade, v kinách sme mohli vidieť i jej filmové spracovanie (aktuálne je film prístupný na platforme Edisonline). Román, ktorý vyšiel pred dvadsiatimi piatimi rokmi je stále aktuálny. V Dánsku bol zakazovaný, neskôr bol zaradený medzi povinné čítanie. Dočkal sa viac ako stovky divadelných spracovaní po celom svete, knižne vyšiel vo viac ako 30 krajinách. Inscenácia v Divadle Andreja Bagara v Nitre je určená primárne študentom stredných škôl, ich rodičom a pedagógom. „Vnímame ju aj ako varovanie pred tým, že ak stratíme cit, ľudskosť a vzájomné pochopenie, vytvoríme hrôzostrašný svet, v ktorom sa nedá žiť. Sme presvedčení, že je dôležité, aby každý mladý človek vedel, že je v poriadku cítiť sa zle, neprijatý, nepochopený, mať strach alebo stratiť zmysel života..., ale je dôležité o tom hovoriť a vyhľadať odbornú pomoc alebo pomoc blízkych. Veríme, že aj divadelné umenie a diskusie, ktoré otvára, môžu byť prevenciou násilia, polarizácie a krutosti v spoločnosti,“ uviedla dramaturgička Slavka Civáňová. 

Všetko sa začína v deň, kedy teenager Pierre Anthon vyhlási pred spolužiakmi, že život nemá zmysel. Presťahuje sa na strom, odmieta z neho zliezť a jeho spolužiaci sa rozhodnú presvedčiť ho, že sa mýli. Obetný akt zhromažďovania vecí, ktoré považujú za najcennejšie, sa rýchlo zmení na špirálu psychologického aj fyzického násila. Obete sú stále bolestivejšie a s každou ďalšou sa všetko stupňuje. Viac si prečítajte v rozhovore s autorkou Janne Teller.

 

 

Povedali ste, že píšete o veciach, ktorým nerozumiete. Čo vyprovokovalo tému románu Nič?

Áno, vždy píšem svoje knihy o veciach, ktorým nerozumiem, pretože mám pocit, že fikcia je dobrý spôsob, ako sa priblížiť k téme. Možno nedostanete presné odpovede, ale dozviete sa viac o tom, čo vás zaujíma. A v tomto prípade zmysel života. Keď som začala pracovať na tejto knihe, mala som 35 rokov, za sebou svoj prvý román, a na jednej strane sa mi darilo, no na druhej som sa cítila, zvláštnym spôsobom, temná, v ničom som nenachádzala zmysel. A tak, keď ma vydavateľ požiadal, aby som napísala knihu pre mladých dospelých, najskôr som to odmietala, ale potom prišiel nápad, a vedela by som si predstaviť mladého chlapca na strome, ako spochybňuje zmysel života a neverí, že niečo má zmysel. A potom som rozmýšľala, že OK a čo urobia jeho priatelia? Vtedy som si uvedomila, že mám knihu, ktorú by som mala napísať. Bolo pre mňa zaujímavé písať hlasmi mladých dospelých, zistila som, že existujú témy, ku ktorým sa v skutočnosti môžete oveľa viac priblížiť práve tým, že máte mladé postavy, pretože vo veku mojich postáv, 13, 14 rokov, sú najotvorenejší. Myslím, že my ako dospelí sa rozhodujeme, že na čom záleží, na čom nie, pre jedných je dôležité náboženstvo, pre iných peniaze, kariéra alebo rodina. A často odsúvame to, na čo nevieme odpovedať. Ale tínedžeri nie. Je to moment v živote, kedy myslíme tým najradikálnejším spôsobom. Čas, kedy sme zahodili všetky konvencie rodičov a spoločnosti vo všeobecnosti a myslíme si, že môžeme nájsť niečo nové, čo nikto predtým nenašiel. Na jednej strane je to samozrejme naivné, no aj s touto naivitou je to mimoriadne zaujímavé. Svoje postavy som nechala ísť veľmi ďaleko, spôsobom, ktorý nie je veľmi zdravý, je dosť radikálny, bláznivý. Ale myslím, že to urobilo knihu oveľa zaujímavejšou aj pre dospelých čitateľov. Ja sama som sa pri písaní tejto knihy rozhodne veľa naučila.

 

Chcete, aby si odpoveď našiel každý čitateľ individuálne? Vy sama ju v knihe nedávate...

Áno je to tak, v knihe nedávam jasnú odpoveď na zmysel života, pretože ju podľa mňa nikto nemá a ja tiež nie. No z môjho pohľadu, všetci máme v hlave Pierra Anthona, ktorý spochybňuje zmysel života. A niekedy sme takí zaneprázdnení alebo niečím zaujatí, že ten hlas nepočujeme. A inokedy hovorí veľmi nahlas a nevyhneme sa tomu. Cítim, že každý z nás definuje svoj život tým, ako odpovedá svojmu vlastnému Pierrovi Anthonovi, ako nachádza zmysel. Ja osobne, pri písaní knihy, som si uvedomila, že nemôžem odpovedať priamo Pierrovi Anthonovi. Keď hovorí veci ako: Zem má 4,6 miliárd rokov a vy žijete maximálne 100 rokov, tak možno, podľa jeho záverov, život nestojí za to, aby sme sa nejako obťažovali. On má, a logicky v širšej perspektíve, pravdu. Ale pomaly som sa naučila, že nežijeme vo veľkej perspektíve. Žijeme vo veľmi blízkej, malej perspektíve, tu a teraz. A z tohto pohľadu si myslím, že opak je pravdou, že všetko má svoj význam. Má zmysel sedieť tu a rozprávať sa, dať si kávu. Aj keď sme smutní alebo sa nudíme, má to nejaký význam. Samozrejme, že je lepšie cítiť sa šťastný, ale nemôžeme sa tak cítiť stále. Neexistujú jasné odpovede a o to práve ide – že nevieme. A myslím si, že ľudstvo sa to nikdy nedozvie, čo nám ponecháva voľbu, čomu chceme veriť. Možno nevieme veľa iných vecí, ale vieme, že práve teraz žijeme. A život je dar, ktorý nám niekto dal. Nevieme kto. Nevieme prečo. Nevieme, čo bude potom. Ale možno práve to robí tento dar života oveľa cennejším a fantastickejším. Každý aspekt života je fantastický, ak to človek prijme a rešpektuje, čo je ale presne to, čo deti v knihe nerobia. Pretože vo svojom projekte nájsť zmysel vlastne zmysel ničia. Všetko, čo obetujú, čoho sa vzdajú, keď to predajú, je ako keby nerešpektovali, na čom záleží, a to tak voči sebe, ako aj voči ostatným. Ak budete „živiť” to, na čom záleží, váš život dostane zmysel. Ja sa nesnažím odpovedať, na čom záleží všetkým ostatným. Myslím, že v tejto knihe viac premýšľam, možno kniha pomôže čitateľom zamyslieť sa nad tým, na čom záleží. Ja sama som zmenila svoj vlastný pohľad na život.

 

Veľké existenciálne otázky sú vo svojej podstate aj veľmi jednoduché a vek protagonistov ešte viac umožňuje pýtať sa jednoducho – bol aj to dôvod prečo sú hrdinami tínedžeri?

Ak by som chcela knihu prepísať s dospelými postavami, museli by sedieť za stolom a diskutovať o Biblii, Koráne, Tóre a o tom, čo povedal Sokrates, čo povedal Hegel a Wittgenstein. Čo by sa rýchlo stalo veľmi nudným. Nehovorím, že títo filozofi a náboženstvá sú sami osebe nudné, ale myslím si, že román je zaujímavý najmä vďaka akcii, a keď sa dá filozofovať prostredníctvom postáv, ktoré konajú, a nie prostredníctvom rozprávania. Je to ako keby sa filozofia stala fyzickou a vy ste ju potom pochopili iným spôsobom. Pri písaní knihy som každé dieťa poznávala vo svojej hlave, a preto sú to veľmi fyzické, reálne bytosti. Aj keď je príbeh rozprávaný trochu rozprávkovo, moderne rozprávkovo, nie je to úplne sociálno-realistické. Pierre Anthon, chlapec, ktorý sedí na strome, je veľmi bystrý, ale nerád sa učí veci tak, ako sa učia v škole. Všetko teda spochybňuje a má odvahu niesť dôsledky. Vôbec nie je hlúpy. A možno kvôli svojej rodinnej situácii má dovolené sedieť na strome trochu viac, ako väčšina ostatných detí. Jeho otec si myslí, dobre, veď skôr či neskôr zlezie, necíti sa znepokojený, jednoducho, chlapec len chvíľu nechodí do školy a je tiež pravda, že je dosť bystrý na to, aby chvíľu nemusel.

 

V knihe je zaujímavý protiklad medzi drsnosťou toho čo sa deje a spôsobom, akým o tom Agnes rozpráva, takmer až s ľahkosťou.

Agnes, rozprávačka knihy, rozpráva príbeh osem rokov po tom, ako sa veci stali. A keď si človek prejde niečím veľmi traumatickým, často to v sebe potláča tak dlho, ako sa len dá. Ale v určitom okamihu sa to zlomí. A pre ňu je to ako keby otvorila zápalkovú škatuľku, ale tá je plná popola. A potom začne presne rozprávať, čo sa stalo, bez rozmýšľania. Nie je to úplne hlas 13-ročného dieťaťa, ​​ale ani hlas dospelého. Je to hlas, ktorým by nikto nehovoril. Keď ľudia, ktorí zažili vojnu, ženy, ktoré boli znásilnené, jediný spôsob ako vedia o svojej traume hovoriť, je ako keby sa to stalo niekomu inému. A až neskôr môžu svojím spôsobom povedať čo cítia. Toto je pre mňa situácia, v ktorej je Agnes. Hovorí ľahko, až chladne, ale sú momenty, kedy sa emócie dostanú na povrch, napr. keď v noci na cintoríne vykopávajú truhlu s mŕtvym malým bratom. Práve v týchto momentoch sa to prelieva. Hľadá slová, hovorí zima, chladnejšie, mráz, ľad a sneh. A vidíte ju tam, vidíte jej emócie. 

 

Prechádzali ste si aj autocenzúrou, čo si ešte deti urobia navzájom, kde je hranica? 

Nemám rada násilie, keď sa napr. vo filmoch dejú zlé veci, musím zavrieť oči. No nemohla som prestať. Ale chcela som, pretože sa mi nepáčilo, že sa to stávalo stále viac násilným. Ale keď som sa pokúsila prestať, vnímala som, že nie som verná príbehu. Ale áno, samozrejme, pokiaľ ide o nevinnosť Sophie, psa, prst Jana Johana, neboli to scény, ktoré by som písala rada. Pri sledovaní filmu som zatvárala oči. A tiež sa mi nepáči koniec, nechcela som, aby to skončilo tak brutálne, ako sa to končí. Ale príbeh by sa rozpadol, keby som nezašla tak ďaleko. Aby deti našli zmysel, musia byť konfrontované, a teraz myslím so smrťou. V príbehu museli zájsť tak ďaleko, aby si to uvedomili. Nie sú to zanedbané, ani týrané deti, žijú v situácii, keď sú dospelí veľmi zaneprázdnení životom a nemajú na nich veľa času. Tak idú svojou vlastnou cestou, na ktorej sa z nich stávajú fanatici. A aj keď ich nedajú do väzenia, nie sú potrestané, musia s tým žiť. A myslím si, že je to pre nich veľmi ťažké, vidíme to na spôsobe, akým Agnes rozpráva, vieme, že nemôže prejsť životom ako každý normálny človek, pretože urobili všetky tie hrozné veci. Neexistuje jednoznačný spôsob, ako čítať túto knihu. Počula som veľa rôznych výkladov. Niektorí vidia Pierra Anthona ako postavu Ježiša, ktorý sa obetoval, aby ostatní našli zmysel. Nikdy som o tom takto nepremýšľala, ale v poriadku, je to jeden zo spôsobov, ako to prečítať. A niektorí ho vidia ako Voltaira, ktorý všetkým otvára oči. A niektorí ako dokonca diabla, ktorý spúšťa najhoršie myšlienky a inštinkty.

 

Kniha mala zaujímavý osud – bola zakázaná a teraz je povinným čítaním. Ako sa to podarilo dosiahnuť?

Dialo sa to veľa rokov, na moje veľké prekvapenie knihu v jednej časti Dánska zakázali a vyvolala veľa diskusií. Na niektorých školách riaditelia nedovolil učiteľom čítať knihu spolu so žiakmi alebo to odmietli učitelia. A kníhkupci vraveli, že mladí ľudia by nikdy nemali mať dovolené čítať túto knihu. Vraj by mohli spáchať samovraždu. Bola som šokovaná, pretože podľa mňa som napísal príbeh, ktorý by som si rada prečítala v 14-tich rokoch. Nevnímala som knihu ako kontroverznú. Dospelí vraveli, ach, v knihe je toľko násilia! A pritom boli v tom istom čase populárne knihy o upíroch, nehovoriac o počítačových hrách, ktoré deti bežne hrajú. Niektorým rodičom bolo možno nepríjemné spochybnenie konvencií, ako že je dôležité získať dobré vzdelanie, dobrú prácu a skvelý dom. Veci, ktoré si v našej spoločnosti nejakým spôsobom vážime, a preto mladých ľudí posúvame týmto smerom. Samozrejme, že vzdelanie je veľmi dobrá vec a máme šťastie, že môžeme žiť v našej časti sveta pekné životy. Ale ak im dáte prílišnú hodnotu, stratíte veľa z toho, čo je v živote skutočné. A o tom Pierre Anthon hovorí. Bolo zaujímavé sledovať reakcie v rôznych krajinách. V Nemecku vyšla kniha v roku 2010, spôsobila veľký rozruch a stala sa bestsellerom. Ale aj tu boli rodičia, ktorí volali do škôl a do vydavateľstva. Vo Francúzsku ju zinscenovali ako divadlo v meste v Le Mans, ale miestne kníhkupectvo knihu odmietlo predávať. V Dánsku protestovali niektoré náboženské komuníty, cirkvi a viem, že v západnom Nórsku bola kniha zakázaná v školách z náboženských dôvodov. Ale pomaly sa to zmenilo, pretože niektorí odvážnejší kňazi si uvedomili, že kniha vôbec nie je proti náboženstvu a začali knihu využívať ako súčasť vyučovania. A tiež aj kňazi v Nemecku. A myslím si, že to uľahčilo využívanie knihy v učebných procesoch, keď sa stala viac akceptovanou v komunitách, ktoré boli predtým proti nej. V Amerike sa kniha nikdy nepropagovala, ani keď vyhrala jednu z najväčších cien Michael L. Printz Award. A zaujímavé je, že Americká asociácia knižníc knihu vždy podporovala. Naopak, v Latinskej Amerike som si myslela, že západnú knihu pre deti, ktoré možno vyrastali v nadbytku, alebo aspoň nemuseli toľko bojovať o svoj každodenný život, odmietnu. Na moje veľké prekvapenie sa stala obrovským bestsellerom práve v krajinách ako Mexiko, Kolumbia, Čile a v ďalších. Stále si pamätám, ako mi dvaja mladí kolumbijskí novinári po prvý raz povedali, že milujú moju knihu a nechápu, prečo je v Európe taká kontroverzná. Veľa sme o tom diskutovali a zistila som, že oni žijú tak blízko násilia a smrti, sú zvyknutí, že niekoho unesú, odrežú mu prsty, že dievčatá sú často znásilňované. Takže to pre nich nie je šokujúce, príbeh bol pre nich prirodzenejší. Ale či už je to chudobné dievča v Santiagu, alebo bohatý tínedžer v Nemecku, niektoré otázky si v sebe nesú všetci. A myslím si, že práve preto si kniha našla svoju vlastnú cestu. V mnohých krajinách bola inscenovaná v divadlách, dokonca aj ako opera v Londýnskej kráľovskej opere, a nakrútili podľa nej aj film.