Soňa Šimková (zdroj: Divadelná Nitra)
Za Soňou Šimkovou (1944 – 2024)
Divadelná kritička, teoretička a historička, vysokoškolská profesorka, romanistka: prekladateľka hier aj teoretických textov, autorka analýz súčasného aj staršieho divadla, domáceho aj zahraničného, kolegyňa a priateľka.
V mladosti, v rokoch 1960-tych, Soňa Šimková popri štúdiu pracovala v SND bok po boku s ikonickými dramaturgičkami Gitou Mayerovou a Evou Malinovou, ktoré profilovali činohru otváraním okien na západ. V júni 1968 promóciou ukončila štúdium na VŠMU. V auguste krajinu obsadili tanky. V septembri ešte smela nastúpiť na dvojročné postgraduálne štúdium na univerzitu v Bazileji. Celý druhý rok pobytu stála pred voľbou, či ostať „vonku“; ale 1970 sa rozhodla vrátiť, napriek všetkému. Doma sa ocitla sama, v normalizačnom rumovisku, kde už skoro neostal kameň na kameni: Malinová emigrovala, Mayerová dostala výpoveď; dramaturgiu, ku ktorej to Soňu ťahalo najviac, obsadili nomenklatúrne kádre. Z existenčnej neistoty ju po čase vytiahol profesor Ján Boor, a tak sa Soňa v roku 1971 ocitla na svojej alma mater, na VŠMU, kde ako pedagogička dejín divadla pôsobila potom ďalších neuveriteľných 50 rokov.
Týmto úvodom chcem naznačiť, že Sonina cesta k teatrológii bola tak trochu vynútená okolnosťami; že dejiny svetového divadla a drámy k dramaturgii síce nemajú až tak ďaleko, ale že sa v našom kontexte brali tak trochu ako „obslužné“, ako odbor zašitý do závetria študovne, kam nevidno. Lebo absolventka západnej univerzity, ktorá plynulo komunikovala po francúzsky, po nemecky aj po anglicky, nemala vyčnievať. Mala prednášať divadlo od antiky až po 20. storočie, s dôrazom na staršie obdobia, ale nie miešať sa do umenia.
Dobre, nemiešala sa. Ale nevyčnievať? Pri tej jej bytostnej túžbe po poznaní? Pri tých živých skúsenostiach s inými kultúrami? Uprostred tých konformných ideológov, ktorí na VŠMU a v iných inštitúciách nahradili mnohých neželaných liberálnych expertov? Soňa začala robiť divadelnú vedu. A vyčnievať.
Vyčnievať: nevyhnutne aj ponad hranice. Soňa vždy cestovala za cudzím divadlom. Keď sa v normalizácii nedalo ísť na západ, chodila po impulzy do Poľska a do Juhoslávie. Aktívne sa zapojila do medzinárodných divadelných organizácií v rámci UNESCO, a táto činnosť jej postupne znovu otvárala dvere do zahraničia, najmä do milovaného Francúzska, kde bola ako ryba vo vode. Nechodila tam na výlety: jej prínos k nášmu poznaniu francúzskeho divadla a drámy – či už v podobe kritických textov, štúdií, monografií, prekladov, prednášok na VŠMU a kontinuálneho pestovania živých kontaktov, je obrovský. Jeden semester prednášala aj na Université Paris 8, Saint-Denis. A v Paríži na École Florent dostala cenu za divadelnú pedagogiku.
Soňa divadlo nielen milovala, nielen ním žila, ale – a v tom je u nás nenahraditeľná – vnímala a „čítala“ ho v širokých filozofických a spoločenských súvislostiach. Dôkladne študovala udalosti minulé aj súčasné. Jej videnie a rozprávanie bolo vždy ukotvené v kontextoch: učila nás rozumieť im a vnímať aj našu prítomnosť ako súčasť dejinného kontinua. Jej postrehy o divadle – a nemuseli byť ani publikované, ale hoci aj len kratučko vyslovené v rozhovore cez pauzu alebo po predstavení – mali vždy obdivuhodnú hĺbku a vedomie súvislostí. A humor!
To, že Soňa sa v roku 1970 vrátila do vlasti a že „zakotvila“ v divadelnej vede, sa pre našu kultúru stalo šťastím. Tie desaťročia na VŠMU pre ňu neboli iba ružové, najmä nie na začiatku. Ale, ako o nej napísala kolegyňa, Soňa mala zázračnú schopnosť odrážať od seba negatívnu energiu. Bola ústretová, tolerantná, a zároveň mala svoje vyhranené kultúrne záujmy: napríklad režisérov Patricea Chéreaua, Ariane Mnouchkine a Roberta Wilsona, o ktorých pred piatimi rokmi publikovala rozsiahlu knihu, opus magnum, Divadlo prekračuje hranice. Zdieľala s nimi chápanie divadla ako spôsobu existencie. Aj jej texty o Molièrovi alebo napríklad o moderných uvedeniach antiky, a to aj slovenských, sú objavné.
V úlohe pedagogičky a výskumníčky, stále na ceste k poznaniu, sa dokonale našla. Mala rada to, čo robila; a mohla robiť to, čo mala rada. A v čo neochvejne verila. Tú vieru si za nijakých okolností nedala vziať. Ako žena intelektu, vedkyňa a single to nemala ľahké. Medzi kritikmi, ani medzi divadelníkmi. Veď mnohí jej bez obalu dávali najavo, že najväčšmi si na nej cenia to, ako písala práve o nich; a jej kľúčové vedecké výkony a neúnavné mediátorstvo medzi kultúrami im sotva stáli za pozornosť. Ale, aby som citovala ďalšiu kolegyňu, Soňa sa nikdy nesťažovala. Kadejaké trápnosti, aj tú perzistentnú predstavu o obslužnej funkcii divadelnej vedy, veľkoryso prehliadala. Slnečná povaha!
Keď Soňa po päťdesiatich rokoch ukončila svoju činnosť na VŠMU, vydali sme na jej počesť Festschrift, liber amicorum Divadelná veda ako cesta. Ad honorem prof. PhDr. Soňa Šimková, CSc. (2021). Eseje tých takmer 90 autoriek a autorov krížom cez všetky generácie, z domova aj zo zahraničia, sú úžasnou poctou tejto osobnosti našej teatrológie a svedectvom o tom, čo v nás kultivovala. A ďalšia inšpirácia, veľmi potešiteľná: úplne posledné predstavenie, na ktorom sme spolu boli koncom augusta, Eden. Útek z raja, vychádzalo aj zo Soninho rozprávania. Jeho autorky, mladé divadelníčky Alžbeta Vrzgula a Katarína Cvečková, v ňom cez príbehy a rozprávanie štyroch starších dám o rokoch 1970-tych reflektovali aj svoje súčasné osudy. Akoby sa symbolicky uzavrel kruh.
Drahá Sonička,
„Keď zomrie človek, strácame knižnicu“, hovorí jedno africké, áno, africké príslovie – a na koho by sa už hodilo lepšie než na Teba? Stelesňovala si v sebe pamäť aj kultúrnu kontinuitu. Odovzdávala si ich nezištne ďalej: svojou prácou aj svojou živou prítomnosťou. Až do posledných chvíľ. Presahovala si hranice: vďaka Tebe si uvedomujeme, že divadlo nie je len tu, a nie je len teraz.
Strácame knižnicu. Budeš nám veľmi chýbať. Ale čas, ktorý sme s Tebou strávili, poznanie, ktoré si nám sprostredkovala, humor, ktorým si nás rozosmievala, aj ľudské a etické postoje, ktoré si prirodzene, neokázalo mala v sebe a denne žila, v nás ostanú ďalej. Ďakujeme.
