Choreograf Jan Martens vo svojej práci vychádza z presvedčenia, že každé telo môže komunikovať, že každé telo má čo povedať. Táto priama komunikácia sa vyjadruje v transparentných formách. Jeho diela sú útočiskom, v ktorom sa pojem času stáva hmatateľným, a v ktorom existuje priestor na pozorovanie a emócie, ako aj na reflexiu. Aby dosiahol tento výsledok, nevytvára vlastný pohybový jazyk, skôr formuje a používa existujúce idiómy v inom kontexte, takže vznikajú nové myšlienky. V každom novom diele sa snaží nanovo načrtnúť vzťah medzi publikom a interpretom.
Sweat Baby Sweat je o láske. Jan Martens vytvoril pomalý duet, v ktorom muž a žena spájajú akrobatickú silu a duševnú zraniteľnosť: je to pohľad na lásku mimo všetkých klišé. Žiadny absolútny význam, ale rozpoznateľnosť, ktorá dáva divákovi dostatočný priestor na to, aby spojil svoje vlastné pocity, nádej a príbehy s tým, čo sa nachádza pred ich očami. Viac si prečítajte v rozhovore riaditeľky Medzinárodného festivalu Bratislava v pohybe Miroslavy Kovářovej s choreografom Janom Martensom.
Miroslava Kovářová: Na úvod mám veľmi jednoduchú otázku: Sweat Baby Sweat je z roku 2011, čiže ide o choreografiu, ktorá vznikla pomerne dávno. Spomínaš si ešte na proces tvorby, na túto, povedzme, banálnu tému, ako ti napadla. Samozrejme, ty si tento ľúbostný príbeh poňal veľmi nekonvenčne.
Jan Martens: Pamätám si pomerne dobre, ako toto predstavenie vzniklo. Bol to aj pre mňa taký špeciálny moment, bolo to na začiatku mojej kariéry, bolo to prvé dielo, s ktorým sme išli na veľké medzinárodné turné. A bolo to po prvýkrát, kedy som si pomyslel, že tu máme niečo naozaj výnimočné, veľmi jedinečné a bol to veľmi vzrušujúce, ako choreografia vznikala a keď vznikla jej finálna podoba, a ja som si povedal, že wow, toto je ono, toto je správna forma, takto to musíme urobiť. Lebo sme dlho hľadali ten správny jazyk. Ako si povedala, ide o klišé tému – lásku. A dosť som sa s tou témou vtedy trápil, mal som za sebou rozchod a rozmýšľal som, či urobím predstavenie o láske. O klišé ako odpudivosť a príťažlivosť, a ako nájsť ten správny jazyk. V tom čase som nepoznal veľa tanečníkov, tak som urobil konkurz a obaja, Kimmy aj Steven, ktorých som nepoznal, prišli na konkurz a rozhodol som sa pracovať s nimi. A pracujem s nimi dodnes, je to už 13 rokov.
MK: Oni stále tancujú v predstavení? Nebolo žiadne iné obsadenie?
JM: V roku 2013 sme odohrali tri predstavenia s iným tanečníkom. Bolo to vtedy na začiatku, mali sme šancu predstavenie hrať a chceli sme ho hrať, tak sme sa rozhodli, že ho budeme robiť s niekým iným. Ale odvtedy ho tancujú Steven a Kimmy. To je tiež pozoruhodné, však? Sú o 11 rokov starší. Kimi má cez štyridsať, medzitým mala dve deti. Všetci žijeme úplne iný život, ale predstavenie stále dáva zmysel, teraz ešte možno viac ako vtedy. Chcel som urobiť predstavenie o láske, ale aj o tom, aké je to náročné. Láska neprichádza len tak a treba na nej tvrdo pracovať. Hľadali sme spôsob, ako túto tému preniesť do tanca. Pamätám si, že som im dával veľa improvizačných úloh. Veľmi jasných improvizačných úloh. Chcel som tam mať tú tvrdú prácu. Pozeral som sa na to, ako veci robíme v súčasnom tanci a urobiť to inak. Učíme sa napríklad, že keď niekoho dvíhame, máme mať centrum veľmi blízko pri sebe. A ja som ich požiadal, aby vytvorili pozície, v ktorých sa jedna osoba nebude dotýkať zeme, centrum bude ďaleko od seba. Ďalším princípom súčasného tanca je, že keď niekoho dvíhaš, využívaš zotrvačnosť, rýchlosť. A my sme si povedali, že nebudeme používať rýchlosť, urobíme zdvíhačku tak pomaly, ako sa len dá. Vytvorili sme množstvo obrazov, dôležitá bola napríklad intimita, takže som ich poprosil, aby vytvorili obraz, v ktorom prenikajú do osobného priestoru toho druhého. Nakoniec sme mali možno dvadsať obrazov, skoro ako sôch dvoch ľudí. Znie to oveľa jednoduchšie, než aké to v skutočnosti bolo, ale povedali sme si, čo by bola logická postupnosť od jedného obrazu k ďalšiemu a čo sa stane, keď to urobíme čo najpomalšie. Toto je naozaj veľmi zjednodušený popis tvorby, naše prvé predstavenie bola úplne iná choreografia, bolo to skôr ako duet Wima Vandekeybusa, plynutie, váľanie sa, strkanie. Ale bola tam jedna scéna, kde sme naozaj pracovali s pomalosťou. A potom sme si raz povedali, čo by stalo, keby sme postrihali ten materiál inak, ponecháme to, ale budeme to robiť tak pomaly, ako sa len dá. A vtedy sme si všetci povedali, že toto je ono. Keď tvoríš predstavenie, tak máš tím, máš nápad a potom hľadáš ten správny jazyk, ktorým nápad vyjadríš. Niekedy sa ťažko hľadá. Čo je správny jazyk pre túto choreografiu? A vtedy sme cítili, že sme ho našli. V skutočnosti je to kombinácia štýlov, je tam vplyv cirkusu, vplyv rock´n´rollu, butó, power jógy, a tým, že je to všetko dokopy, stáva sa to novým jazykom. Všetky princípy vychádzajú z týchto typov pohybu alebo tanca.
„Martens dráždivo priznáva, že všeobjímajúca izolovanosť dvojice môže u diváka vzbudzovať nudu, ale vydržať s ňou prináša emocionálne komplexnú odmenu.“ (The New Yorker, 27. január 2017)
MK: Páči sa mi, čo si povedal o tom, ako si kombinovali obrazy. Na mňa to pôsobí ako sled spomalených obrazov, možno to aj od publika vyžaduje čas na to, aby pochopilo onú pomalosť. Práve dnes je veľmi dôležité nájsť si čas, spomaliť, dať samým sebe čas ponoriť sa do niečoho. A čo sa mi veľmi páči je to, ako používate jednu frázu znova a znova, v inom tempe, je to tiež ako opakovanie vo vzťahu, niekedy potrebuješ menej času, lebo už vieš, už chápeš. Myslím, že ľudia si uvedomujú, že vo vzťahu je veľa pravidiel, čo je hodnotné, to sa mi na tom predstavení veľmi páčilo a neviem, do akej miery si to takto chcel. Je to pre každého iné, ale myslím, že práve pre toto môže byť choreografia veľmi atraktívna, lebo je stále aktuálna.
JM: Je to niečo osobné, tiež si myslím, že čas ide príliš rýchlo, rytmus každodenného života je príliš rýchly. V mojej tvorbe si nachádzam priestor na to, aby som si sadol a pozrel sa na detaily a na to, aby som naozaj pochopil. Urobil som veľa predstavení na túto tému. Ďalšie predstavenie Rule of Three je o prehnanej stimulácii, prílišných vnemoch, internete, o tom, ako komunikujeme. Spomalenie je veľmi hodnotný proces, potrebný na to, aby sme zostali zdraví.
MK: Ako to bolo s hudbou pre predstavenie Sweat Baby Sweat ?
JM: To bol tiež dlhý proces. Začal som pracovať so skladateľom Jaapom van Koelenom. Keďže téma lásky je takým klišé, chcel som pracovať s pesničkami o láske, popovými skladbami, ktoré všetci poznáme. Takže sme napríklad urobili mix rôznych pesničiek o láske, pospájali sme ich, ale rozhodli sme sa, že to nechceme, že texty ľúbostných piesní sú omnoho zaujímavejšie. A jedna skladba sa mi naozaj veľmi páčila, je to Willie Deadwilder od americkej speváčky Cat Power. Je to neznáma skladba ukrytá na albume, ale má 18 minút. A čo mám tiež rád na popových piesňach o láske je to, že nám niečo pripomínajú. Každý si pamätá prvú skladbu, na ktorú tancoval... to som chcel využiť, tento spoločný rezervoár popových skladieb. V prvej verzii sme premietali texty, ale potom som sa rozhodol, že to nechám na koniec, niečo ako karaoke. Chcel som, aby sa v priebehu času, počas hodiny predstavenia divák dostal čoraz hlbšie do svojho vnútra. Na začiatku si pri tanečníkoch, ale počas posledných 15 minút sa kompletne ponoríš do seba a do svojej predstavivosti. Asi by som nemal toľko prezrádzať. Na začiatku sleduješ tých dvoch, ako sú vo svojej bubline, chceš v nej byť s nimi, chceš ísť za nimi, ale ako predstavenie pokračuje, vtiahnu ťa vlastné spomienky, aspoň dúfam. So skladateľom sme sa rozhodli, že budeme pracovať so skladbou Cat Power a všetko ostatné bude vychádzať z tejto skladby. Takže Jaap zobral jednotlivé akordy a veľmi ich spomalil, pridal nad ne ďalšie stopy, ale celá hudba vychádza z tejto jednej skladby. Ale ako si povedala, v choreografii pracujeme s opakovaním pohybu, ako sa transformuje podobne ako vzťah, jeden rok je to takto, ďalší rok takto. Chcel som sa tiež pohrať s manipuláciou myšlienky, čím môže byť tanečné predstavenie. Takže v prvej časti je veľa industriálnej hudby, modifikácií skladby Cat Power, je to industriálne, pohyb na začiatku je veľmi formálny, ale ako príde opakovanie, človek si povie, že preboha, už zasa, ale potom sa to celé posunie...ale to nemôžem vyzradiť.
MK: Tento rok festival predstavuje belgickú tanečnú scénu. Na záver by som sa ťa rada opýtala na tvoj názor na belgickú scénu, ako ju vidíš ty. Je podľa teba zaujímavý a čo ju charakterizuje? Aké sú podmienky pre tanečných umelcov v Belgicku?
JM: Myslím, že môžem povedať - mám šťastie, že som sa narodil v Belgicku. Som mladý, alebo pomerne mladý, narodil som sa v roku 1984, mám 39 rokov a rozmach belgickej tanečnej scény nastal v 80-tych rokoch. Anne Teresa de Keersmaeker, Jan Fabre, Wim Vandekeybus, Alan Platel, to boli ľudia, ktorí mali vlastný štýl a veľmi ľudský prístup. Toto bolo veľmi dôležité aj pre mňa, pretože ja som začal tancovať pomerne neskoro a začal som v Holandsku, chodil som tam do školy. Pre veľa ľudí sú Holandsko a Belgicko akoby jedno, a máme veľa vecí spoločných, ale tanečná scéna je absolútne odlišná. V Belgicku sme mali osemdesiate roky s belgickou, flámskou vlnou. Toto v Holandsku nebolo. Všetky veľké súbory v Holandsku majú neoklasický prístup, NDT, Scapino, Introdans, to sú stále veľmi národné balety. Naopak v Belgicku sú veľké súbory, Peeping Tom, Rosas, Sidi Larbi, Alan Platel stále existujú. Pre mňa ako človeka, ktorý sa narodil v roku 1984, som objavil tanec, keď som mal 16 alebo 17 rokov...so školou sme chodili do divadla, videli sme divadelné alebo tanečné predstavenie a toto je kontext, v ktorom vyrastáš. Prvé predstavenie súčasného tanca, ktoré som videl, bola choreografia Jana Fabre As long as the world needs a warrior’s soul, v ktorom sú na javisku nahí tanečníci, umelá krv, čokoláda, to na mňa hlboko zapôsobilo. A to sa stane akoby štandardom, niečím normálnym. A ako to povedať, ako stavať na tejto tradícii, i keď je to niečo nové, sú to osemdesiate roky. Čo budem robiť inak, ako môžem niečo pridať. Myslím, že v porovnaní s inými krajinami sme na tom v Belgicku dobre, sú tu peniaze, je tu veľa tanečných súborov, ale tiež cítime, že tých peňazí je čoraz menej. Je čoraz ťažšie tvoriť, je veľký tlak na ľudí v tanci, v divadlách. Ľudia naozaj veľmi tvrdo pracujú, pracujú veľmi veľa, čo bude v Bratislave podobné. Je ťažké hovoriť o situácii v rôznych krajinách, pretože viem, že my sme na tom v Belgicku dobre, ale na druhej strane...
MK: Mohlo by to byť aj lepšie.
JM: Áno, mohlo by to byť lepšie.
(rozhovor je prepisom videorozhovoru)
SWEAT BABY SWEAT / 9. október o 19.00 v Štúdiu Činohry SND
Choreografia: Jan Martens
Účinkujú: Kimmy Ligtvoet a Steven Michel
Hudba: Jaap Van Keulen
Video: Paul Sixta
Jan Martens študoval na Fontys Dance Academy v Tilburgu a v roku 2006 absolvoval tanečné oddelenie Kráľovského konzervatória Artesis v Antverpách. Od roku 2010 sa venuje vlastnej choreografickej tvorbe. Prvé predstavenie Jana Martensa I Can Ride a Horse While Juggling So Marry Me (2010) bolo portrétom generácie mladých žien v spoločnosti ovládanej sociálnymi sieťami. Po nej nasledovali dva milostné duety: A Small Guide on How to Treat Your Lifetime Companion (2011) sa dostalo do výberu Aerowaves 2011 a Sweat Baby Sweat (2011) na Dutch Dance Festival 2012 a Circuit X 2013. Následne vytvoril tri predstavenia o nekonvenčnej kráse s interpretmi, ktorých telá človek v kontexte súčasného tanca neočakáva: Bis (2012) pre 62-ročného Truusa Bronkhorsta, La bete (2013) pre mladú herečku Joke Emmers a Victor (2013), duet pre chlapca a dospelého muža, ktorý Jan vytvoril s režisérom Petrom Seynaeve. V roku 2014 Jan Martens zameral pozornosť na skok ako pohyb v skupinovom predstavení The Dog Days Are Over. Predstavenie bolo vybrané na Flámsky divadelný festival, rovnako ako sólo Ode to the Attempt (2014) a projekt The Common People (2016), predstavenie, sociálny experiment a workshop v jednom, ktorý vznikol v spolupráci s režisérom Lukasom Dhontom. V spolupráci s americkým zvukovým umelcom NAH vytvoril projekt Rule of Three, ktorý mal premiéru v deSingel v Antverpách v roku 2017 a získal nomináciu na cenu Zwaan v kategórii „najpôsobivejšia tanečná produkcia 2018“. De Zwanen (Labute) sú považované za najprestížnejšiu tanečnú cenu v rámci holandského scénického umenia. V sezóne 2018/2019 Jan spolu s 13 mladými ľuďmi a fABULEUS vytvoril predstavenie Passing the Bechdel Test. Jan Martens pravidelne hosťuje v inscenáciách, ako napríklad Man Made (Dance On, 2017). Taktiež koučuje mladých tvorcov pri ich vlastnej tvorbe. Jan Martens získal za svoju tvorbu Cenu Severného Brabantska Prins Bernhard Cultuurfonds (2014) a prestížnu cenu Charlotte Köhlerprijs (2015). Od roku 2017 do roku 2021 pôsobil ako creative associate v medzinárodnom umeleckom kampuse deSingel a artiste associé v Le Gymnase CDCN Roubaix Hauts-de-France s podporou ministerstva kultúry a komunikácie (2016 – 2019). V roku 2014 založil Jan Martens spolu s obchodnou manažérkou Klaartje Oerlemans choreografickú platformu GRIP v Antverpách/Rotterdame, kde spoločne produkujú a distribuujú jeho diela a podporujú tvorbu Báry Sigfúsdóttir, Stevena Michela a Michele Rizzo.(zdroj: abp.sk)
