Divadlo Jána Palárika v Trnave (v spolupráci s Divadlom Jana Kochanowského v Opole v Poľsku a Academy for Theatre and Digitality v Dortmunde) ako poslednú premiéru aktuálnej sezóny uviedlo ambiciózny autorský počin Dávida Pašku Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux. Intenzívna inscenácia pripomína tri silné príbehy, tri osudy – herca Štefana Luxa, ktorý skrz osobnú najvyšiu obeť chcel upozorniť na nebezpečenstvo fašizmu, poľskej fotografky Faye Schulman, ktorá zachytila boj aj život vojakov, a Alfréda Wetzlera s Rudolfom Vrbom, ich svedectvo odkrylo hrôzy za múrmi koncentračných táborov, a chladnokrvné mechanizmy masového vraždenia. „Po Osvienčime už nie je možné písať básne,“ napísal nemecký filozof Theodor Adorno. „Nechceli sme o svetových dejinách rozprávať iba z jednej perspektívy,” hovorí dramaturg Jakub Molnár.
Divadlo Jána Palárika prijalo výzvu ako aktuálne uchopiť témy zviazané s II. svetovou vojnou, ktoré boli už umelecky spracované naprieč časom, umeniami a krajinami, naozaj invenčne. Formou aj výberom príbehov, cez ktoré tieto témy reflektuje. Otázka nie je prečo opäť hovoriť o hrôzach fašizmu, ale – ako?
Keď sme s umeleckou šéfkou Luciou Mihálovou oslovili režiséra Dávida Pašku na spoluprácu, boli na stole viaceré námety, no všetky počítali s reflexiou vojnového násilia a súčasnej geopolitickej situácie. Vnímame, že sa svet radikálne mení a možno už prežívame tretiu svetovú vojnu, iba sa to bojíme vysloviť nahlas. Keď sme sa nakoniec s režisérom rozhodli pre tému holokaustu, vedeli sme, že vstupujeme do mnohonásobne spracovanej problematiky. Tento fakt sme však prijali ako základnú premisu: O holokauste sa vravelo už dosť a napriek tomu sociologické prieskumy ukazujú, že čoraz viac ľudí prestáva veriť, že k nemu vôbec došlo. Čo teda s tým? Ako ho zobraziť, aby sme „iba“ nezopakovali povedané? A dá sa vôbec hovoriť o niečom tak strašnom ako je holokaust?
Keď sa pozriete na filmy Schindlerov zoznam alebo Chlapec v pruhovanom pyžame, môžete si všimnúť niekoľko podobností. Mnohé z umeleckých diel reflektujúcich druhú svetovú vojnu využívajú prostriedky, ktoré primárne cielia na emócie a vzbudzujú zdanie, že sa dívame na dávnu a vysporiadanú minulosť. Vravia nám: „toto sa dialo, títo sú na vine a už sa to nebude opakovať“. Nacizmus sa tu často zobrazuje ako chvíľkový exces pár šialencov, ktorí ťahali za politické nitky. V inscenácii Negatívy snehu sme však chceli upriamiť pozornosť na kolektívnu spoluvinu bežných ľudí i fatálne zlyhanie dobovej kultúry ako takej. Na mašinérií koncentračných táborov participovali aj firmy ako Allianz, Mercedes benz či Deutsche Bank i zástupcovia vtedajšej kultúrnej elity. Toto zlyhanie si nechceme pripustiť o to viac, o čo podobnejšia sa s nacizmom ukazuje byť aj dnešná ekonomická hegemónia. Aj dnes prisudzujeme hodnotu človeka podľa viacerých diskriminačných kritérií – Nepracuješ? Si pre spoločnosť nepotrebný! Si homosexuál? Patríš do druhej kategórie! Pochádzaš z Ukrajiny? Berieš nám prácu!
Použila som prívlastok invenčne, ale dalo by sa použiť aj slovo odvážne, pretože ide o ojedinelú koncepciu v rámci európskeho divadelného priestoru, ktorá je náročná tak na prevedenie, ako i na divákovo vnímanie. Tri rôzne príbehy, dve z nich u nás myslím pre väčšinu ľudí neznáme, tretí zdanlivo známy, no boli by sme radi, ak by bol známy oveľa viac ako je. A súčasne cez rôzne médiá. Priblížme si proces kreovania inscenácie, výberu príbehov...
Od začiatku sme chceli pripraviť medzinárodnú koprodukčnú inscenáciu a s touto ambíciou pracovať aj dramaturgicky. Nechceli sme o svetových dejinách rozprávať iba z jednej perspektívy a docieliť efekt vyrozprávania príbehov „o nich, bez nich“. Aj preto sme k spolupráci oslovili partnerov z poľského divadla v Opole i nemeckej inštitúcie v Dortmunde. Zároveň si režisér Paška k sebe prizval svoju „dvornú“ dvojicu – kostymérku Mariu-Lenu Poindl z Rakúska a výtvarníka Juliusa Leona Seilera z Nemecka. Vďaka takémuto medzinárodnému tímu sme mohli do témy preniknúť celistvejšie a vytvoriť trilógiu rôznych príbehov z troch krajín.
Ako prvý sa do scenára dostal osud Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu. Jednak sme si chceli uctiť lokálne osobnosti (Wetzler pochádzal z Trnavy a Vrba z Topoľčian) a tým rozvíjať akúsi regionálnu dramaturgiu divadla. No zároveň je tento príbeh jeden z ťažiskových na porozumenie problému holokaustu. Pomocou svedectva Wetzlera a Vrbu sme sa chceli sústrediť na otázky, ktoré si obaja (či už v rozhovoroch alebo ich literárnych dielach) kládli: Ako presvedčiť nevedomú a nečinnú masu k reakcii? Kde nájsť odôvodnenie „prečo“ by niekto niečo ako vyhladzovací tábor vytvoril? Ako opísať neopísateľné, ukázať neukázateľné a dosiahnuť, že spoločnosť uverí? Ako ostať objektívny vo výpovedi hrôzostrašného subjektívneho prežitku pre záchranu ďalších stoviek tisícov ľudí?
Táto perspektíva na samotné médium svedectva o hrôzach zločinov nás priviedla k ďalším dvom príbehom. Režisér objavil takmer neznámeho Štefana Luxa (inak rodáka z Malaciek), divadelníka a novinára, ktorý si na protest proti nacistickému Nemecku vzal v roku 1936 verejne život na zasadnutí Ligy národov v Ženeve. Lux kritizoval nečinnosť verejnosti, politickej reprezentácie, no predovšetkým kultúrnych inštitúcií. Ťažko znášal kolaboráciu mnohých divadiel či filmových spoločností s režimom. Médium filmu vnímal ako silný nástroj osvety, ale aj nebezpečnej propagandy.
Trilógiu o zodpovednosti umenia a sile rozličných médií uzatvára príbeh o Faye Schulman, ktorá sa narodila v maličkom poľskom mestečku Lenin (dnes súčasť Bieloruska), kde pôsobila ako fotografka. Jej sľubnú kariéru prekazil vpád gestapa, ktoré zabilo všetkých Židov vrátane jej rodičov, sestier a mladšieho brata. Počas partizánskeho nájazdu na mesto sa stala Faye členkou sovietskej brigády, pričom sa zúčastňovala aj nebezpečných misií. Tie následne aj fotografovala, vďaka čomu je považovaná za jedinú židovskú fotografku, ktorá zdokumentovala život židovských partizánov vo východnej Európe počas druhej svetovej vojny.
Táto časť otvára aj vzťah fotografie a pamäte, fotografie a jej vnímania.
Áno, v časti Schulman sme sa dosť venovali myšlienkam americkej filozofky Susan Sontag, ktorá už v 70. rokoch popisovala fenomén modernej fotografie. Zatiaľ čo pôvodne mala fotografia ambíciu skrášliť realitu a snímať človeka čo najľúbivejšie, od polovice 20. storočia sa z fotografie stáva aj nástrojom šoku a manipulácie. V roku 2003 Sontag vydala knihu S bolesťou druhých pred očami, v ktorej svoje pôvodné tézy reviduje a sústreďuje sa na vojenskú fotografiu a otázku, ako je možné pomocou fotografie vojnám zabrániť. Ibaže už aj za tých dvadsať rokov sme sa posunuli. Ešte počas tzv. Arabskej jari v roku 2011 sme verili, že vizuálne médiá dokážu uchrániť demokraciu vo svete. Protestanti v Sýrii, Líbyi a Egypte si násilie v uliciach jednoducho fotili, natáčali a zdieľali na sociálnych sieťach. Vďaka tomu sa rýchlejšie zmobilizovali a vtedajšia vládna moc začala habkať. Dnes však tú istú technológiu využíva Donald Trump, ktorý si nechá umelou inteligenciou vygenerovať jeho predstavu o „mieri“ v pásme Gaza. Je to desivé a nedokážem predikovať, kam to povedie.
Inscenácia je formálne multimediálna, prebieha na dvoch javiskách súčasne – v Trnave a v poľskom Opole. Sledujeme tak dianie na javisku pred sebou, prenášané v detailoch na plátno, inokedy na plátne sledujeme streamovaný príbeh, ktorí hrajú herci na javisku v divadle v Opole, na ďalšom plátne beží film, čím sa jednotlivé samostatné príbehy prepájajú. Napriek tomuto „vrstveniu” je všetko prehľadné a zrozumiteľné, i keď si inscenácia samozrejme žiada od diváka koncentráciu (ak nechce prísť ani o kúsok zážitku).
Tým, že sme zámerne vybrali príbehy, ktoré spájajú úvahy o medialite (správa, film, fotografia), chceli sme vytvoriť dielo, ktoré by tieto myšlienky rozvíjali aj po formálnej, resp. estetickej stránke. Princípy live cinema alebo vpúšťania filmových prvkov sú v divadle už pomerne ustálené, no v našom prípade išlo o zásadný interpretačný kľúč. Mediálni teoretici už dlhodobo poukazujú na fakt, že médiá prestali byť nástrojom emancipácie a namiesto toho sú svetom otupenosti, dezinfovojny a komerčnej nudy. Akokoľvek sa fotografiou roztápajúcich sa ľadovcov alebo filmom o genocíde v Sudáne snažíme vzbudiť proaktívnu reakciu, ich účinok po chvíli vyprchá. Dokonca aj výpoveď osobnej skúsenosti prestáva fungovať.
Multimediálnosť nám poskytla viacero možností. Vďaka rozhodnutiu natočiť o Štefanovi Luxovi film sme mohli nakrúcať vo viacerých lokalitách, napríklad v Deutsches Theatre v Berlíne, kde Lux istý čas aj pôsobil v angažmáne. Živé vysielanie zasa symbolicky prepojilo Trnavu a Opole, čím sme chceli vyslať signál, že ako spoločnosť stojíme na zásadnej križovatke a iba medzinárodnou kooperáciou dokážeme čeliť aktuálnym krízam.
S mediálnymi výrazovými prostriedkami súvisia aj tie herecké. Priblížme ako režisér Dávid Paška pristupoval k hereckej práci?
V každej časti inscenácie trošku odlišne. Vo filme Lux sa inšpiroval nemeckými expresionistickými filmami a tomu prispôsobil aj herectvo. Protagonisti filmu Daniel Kamen a Lili Winderlich využívajú miestami civilný a minimalistický prejav, niekedy však výraznú mimiku a pohybovú štylizáciu. Pri časti Schulman a ešte viac pri Wetzler-Vrba sme sa vyhli mimetickému princípu, ktorý sa snaží o realizmus a od divákov vyžaduje, aby prežili osud dramatických postáv. Namiesto toho sme ponúkli spôsoby, ako poprieť iluzívnosť a potlačiť fikciu. V zásade šlo o brechtovské divadlo, ktorého účelom je upozorniť diváka na to, že hra je iba predvádzaním skutočnosti, nie skutočnosťou samotnou. Herci a herečky nestelesňujú postavy, ale sú súčasťou akéhosi chóru, z ktorého dočasne vystúpia a v presnom strihu si „oblečú“ postavu a ihneď tento akt aj skomentujú. Niekedy im dokonca zámerne vypadnú texty, aby im ich priznane mohla inšpicientka znovu nahodiť alebo sa oslovia vlastnými krstnými menami.
Dávid Paška v rozhovore pre bulletin spomína, že chcel inscenáciou sproblematizovať dejiny.
Naša história je poznačená sebaviktimizáciou, najmä voči slovenskému štátu, ktorý tu bol údajne totalitárne ovládaný bez nášho pričinenia. Ibaže už svedectvo Wetzlera a Vrbu hovorí o opaku. Mnohí Slováci na toto naše temné obdobie s láskou spomínali, viacerí boli arizátormi vedome a majetkov sa nechceli vzdať ani potom, čo ich naspäť požadovali ich pôvodní vlastníci. O podobnú demýtizáciu sme sa pokúsili aj s poľskými kolegami a kolegyňami v súvislosti s tzv. oslobodením Poľska sovietskou armádou. Poľsko má snáď ešte väčší dôvod ako Slovensko spochybniť naratív o slušnej červenej armáde, ktorá zahnala zlých nacistov. Naopak, existujú dôkazy (vrátane života Faye Schulman), že sa Sovieti správali voči civilistom rovnako bezohľadne.
V tomto kontexte pripomeňme napr. film Juraja Jakubiska Zbehovia a pútnici. Ako ste už aj spomenuli v úvode, snažíte sa vyhýbať rôznym stereotypom bežným pri umeleckom zobrazovaní vojny.
Čo vám ako prvé napadne, keď sa povie druhá svetová vojna? Zrejme to bude hákový kríž, pruhované pyžamá a Dávidova hviezda. Tieto symboly sú natoľko výrazné, že sa z nich časom stala interpretačná skratka, akási barlička pri zjednodušujúcom výklade dejín. Rakúsky spisovateľ Hermann Broch už v polovici 20. storočia upozornil, že ak budeme nadužívať tieto estetické znaky v umení, časom sa z nich stane gýč. Ak totiž dnes použijete svastiku vo vojnovom filme, je to často preto, aby ste ňou ešte viac umocnili požadovanú emóciu scény. Takéto zaobchádzanie s percepciou publika uľahčuje prácu sa minulosťou hlbšie zaoberať. Stačí, ak herca oblečiete do uniformy Hugo Boss a viete, že pôjde o zlosyna. Vec sa uzavrie, nakreslí sa hrubá čiara. Týchto estetických konvencií sme sa chceli zbaviť a neservírovať tak obecenstvu čiernobielu interpretáciu témy. Naopak, túžime, aby pristupovalo k dianiu na javisku s otvorenou mysľou a kritickým odstupom.
Čím pre vás bola zaujímavá spolupráca s Dávidom Paškom?
Dávid a jeho tím patrí bezpochyby na európske scény. Jeho perfekcionizmus, intelektuálna výbava a schopnosť dať hercom jasné pripomienky aj v situáciách, kedy nezosobňujú „klasické“ postavy s jasným dramatickým oblúkom, motiváciou či konfliktom, sú zručnosti, ktoré bolo nesmierne obohacujúce sledovať a učiť sa. Dávid dokáže strhnúť, vidieť aj v náročnej filozofickej replike divadelný potenciál a prepájať viaceré (a niekedy možno protichodné) javiskové postupy do plastického celku. Pre trnavské publikum budú zrejme Negatívy snehu ťažko uchopiteľným zjavom, no dúfam, že ho Dávidova režijná vízia, skvelý text, jeho sugestívne výtvarné uchopenie a bravúrna práca hereckého kolektívu nakoniec zaujmú. Môžem hovoriť minimálne za Divadlo Jána Palárika, že spolupráca s Dávidom a jeho tímom bola pre nás kľúčovým míľnikom, ktorý nastavil latku naozaj vysoko.
Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux
Réžia, text: Dávid Paška
Scéna: Julius Leon Seiler
Kostýmy: Maria-Lena Poindl
Hudba: Michal Paľko
Predstavenie sa odohráva v slovenskom, poľskom a nemeckom jazyku so slovenskými titulkami.
Inscenácia je vhodná pre divákov od 15 rokov.
Predstavenia:
14. máj (19:00)
27. máj (10:00) Dramaturgický úvod o 9.30 + diskusia po predstavení
13. jún (19:00)
