Španielska choreografka a performerka Inka Romaní sa v sóle Volvamos al baile vracia k tradičným tancom svojho rodného regiónu. V rozhovore s Miroslavou Kovářovou hovorí o fandangu, dobových archívoch a o tom, ako Francova diktatúra ovplyvnila ženské telo a pohyb.
> Predstavenie vychádza z osobného príbehu a výskumu folklóru tvojho regiónu. Čo si našla v archívoch?
Moja sesternica robila magisterské štúdium a skúmala folklór nášho regiónu. Naozaj sa do hĺbky ponorila do archívu nášho regiónu. Je to malé údolie. Chodila na mestský aj obecný úrad, aby prešla archívy a získala čo najviac informácií o folklóre. Hľadala piesne, tance, hudbu, notové zápisy, partitúry, všetko.
Jednou z vecí, ktoré našla, bolo, ako sa repertoár tradičných tancov menil počas občianskej vojny a aj po nej. Tesne pred občianskou vojnou existoval široký repertoár tradičných ľudových tancov a piesní. Potom sa ukazovalo, ako sa tento repertoár postupne menil v čase občianskej vojny a aj po nej, keď sa začala diktatúra.
O niekoľko rokov neskôr som sa rozhodla vrátiť k tomu, čo robila, a pokúsiť sa to pochopiť dnešnou optikou a súčasnejším jazykom. Chcela som porozumieť tomu, ako sa tieto tance tancovali, ako niektoré z nich prežili až dodnes a aké mechanizmy za tým stáli.
> Prečo sa fandango počas diktatúry ocitlo na okraji?
Bol to v podstate dvorivý tanec, teda tanec určený na zoznámenie sa, aby ste sa stretli so svojím partnerom alebo potenciálnym partnerom. Bol veľmi živý. Keď som sa prehrabávala výskumom, našla som niekoľko svedectiev ľudí, ktorí ho opisovali ako tanec, pri ktorom sa ženy cítili veľmi zmyselne, alebo ako sa „zmyselné“ chápalo v tých časoch. Cítili sa veľmi uvoľnene a radostne.
Tieto veci neboli v súlade s ideológiou fašistického režimu. Celá architektúra fašizmu mala ženy postaviť do roly manželky, ktorá sa musí starať o domácnosť, dokonalej manželky pre manžela, veľmi slušnej a veľmi ovládanej, čo sa týka tela, reči tela a držania tela.
Myslím si, že aj preto sa verilo, že niektoré tance, ktoré nezobrazovali tento ideál ženy, boli zakázané, odsunuté bokom alebo jednoducho odložené na okraj.
> Tvoj príbeh vychádza z malej španielskej dediny. Ako naň reagujú diváci v iných krajinách?
Prekvapilo ma, keď som túto vec uvádzala v rôznych kontextoch, často najmä mimo Španielska. Spätná väzba od ľudí z rôznych častí sveta je veľmi silná, pretože sa s tým príbehom veľa ľudí vie stotožniť.
Dotýka sa širšej témy, napríklad kontroly nad telom v rôznych režimoch a toho, čo sa stalo s naším folklórom v mnohých krajinách Európy aj mimo nej. Bolo pre mňa veľmi šokujúce, v tom najlepšom zmysle, počuť odozvu od ľudí, ktorí možno nepoznajú príbeh Španielska, ale úplne sa vedia stotožniť s touto prácou. Počula som veľa reakcií od ľudí s veľmi podobnými príbehmi v ich vlastných krajinách.
Vlastne je to ten istý mechanizmus, ktorý sa všade opakuje. Preto si myslím, že sa z toho stáva univerzálna téma, aj keď je príbeh rozprávaný z môjho veľmi osobného uhla pohľadu z malej dediny v Španielsku. Mám pocit, že je to cesta od niečoho veľmi konkrétneho k niečomu naozaj univerzálnemu.
Volvamos al baile
Réžia, performancia a text: Inka Romaní, Zvuk: Carles Biano and Manel Ferrandiz, Videoprojekcia: Fatemeh Fereydoun & Roser Corella, Dizajn kostýmu: Teresa Juan, Fotografie a video: Laura Tápia and Fran Garofalo
23. októbra o 20:00 v A4 – priestor súčasnej kultúry