foto: Patrik Borecký, zdroj: MDP
Keď v roku 2014 vyšiel vo Francúzsku autofikčný román En finir avec Eddy Bellegueule stal sa literárnou senzáciou. Autor Édouard Louis v ňom opísal svoje detstvo na severe Francúzska, v prostredí plnom násilia, ponižovania a homofóbie. Román (a jeho pokračovania) si získal pozornosť a úspech aj preto, že Louis písal o veciach, o ktorých sa nehovorilo. Opieral sa pritom, ako sám povedal, o jedinečnú politickú silu autobiografie, ako aj o to, čím literatúra dnes je. "Veľmi dlhú dobu mala literatúra za úlohu informovať o svete. Émile Zola, Jean-Paul Sartre alebo Simone de Beauvoirová písali o baníkoch, o robotníkoch, o ľuďoch, ktorí boli neviditeľní. Ukazovali nám, ako vyzerá svet.” Túto úloho už ale podľa neho literatúra nemá plniť. "Všetci vieme, že žijeme v nerovnom svete, rasistickom svete. Pravda o svete už nie je skrytá. Úloha literatúry sa preto mení, už nebude slúžiť na to, aby sa ľudia niečo dozvedeli. Ale aby ich donútila pozrieť sa na to, čo už poznajú, ale čo nechcú vidieť.”
Netrvalo dlho a po Louisových románoch siahli divadlá. V českom a slovenskom divadelnom prostredí to bol opakovane román Dejiny násilia. Pražské Divadlo Komedie uviedlo na sklonku minulej sezóny inscenáciu Dávida Pašku Jak se stát jiným. Paška sa rozhodol spojiť do inscenácie hneď tri Louisove romány. “Édouard Louis vo svojom románe Jak se stát jiným hovorí o nutnosti úteku z násilného prostredia francúzskeho vidieka a to aj za cenu zrady vlastnej rodiny. Podarilo sa mu to prostredníctvom napísania a vydania jeho knižného debutu Koniec Eddyho B., s ktorým mala jeho rodina problém, nakoľko v ňom podľa nich čiastočne zavádzal fakty. K príbehu jeho úteku sme naviazali dve ďalšie knihy Boje a premeny jednej ženy a Monique na úteku. Obe hovoria o matke Édouarda Louisa, pričom jedna opisuje jej útek od autorovho násilného otca a druhá podobnú potrebu ujsť od jej nového partnera. Z druhého vzťahu jej už finančne aj emočne musí pomôcť syn a to práve prostredníctvom kapitálu, ktorý nadobudol písaním o rodine, a teda aj o svojej matke,” hovorí režisér. “A tu nachádzame základné otázky pre javiskovú adaptáciu a interpretáciu diela: Aká je cena slobody? Je možné si slobodu vykúpiť, aj keď je kupujúci sám dlžníkom? Je jednorázová pomoc skutočnou pomocou? Je pre mňa dôležitou otázkou, či je vôbec možné bojovať, ak niekto stále bojuje o sympatie. Je to konflikt, ktorý Édouard Louis ako autor, ako ideologická a ako politická osobnosť, v sebe nesie.”
foto: Patrik Borecký, zdroj: MDP
Dávid Paška je aj autorom javiskovej adaptácie a ako sám hovorí, je v neprestajnej tenzii s Édouardom Louisom ako autorom. “Moja interpretácia už stojí v konflikte s tým, čo Louis píše. Tak ako on stojí v konflikte so samým sebou. Takže kolízie predlohy a interpretácie, ktoré bude vidieť divák, prebiehali už v skúšobnom procese a sú v celom koncepte silne reflektované. Nemám dôvod prepisovať jeho vnímanie a postoje, no môžeme ich so súborom a tímom rámcovať. Autofikcia Édouarda Louisa je dôsledne vystavaný konštrukt, ktorý syntetizuje osobnú biografiu s fiktívnymi dejovými a naratívnymi zvratmi s cieľom navedenia čitateľa k autorom mieneným emočným a ideologickým zámerom,” vysvetľuje Paška. “V našej pojmológii môžeme teda hovoriť o tom, že manipuluje a zavádza čítateľa tým, že s ním aktívne pracuje pomocou štylizácie. Odstránenie formálneho usporiadania a zámeru z diel pri adaptácii by bolo kontraproduktívne. Výsledkom by sa stala krátka biografická inscenácia bez zámeru či pridanej literárnej (a tým aj divadelnej) kvality. To už je potom zaujímavejšie čítať tie knižné predlohy a budovať si k nim bezkonfliktný vzťah. Mňa hry na empatiu s divákom, čítateľom príliš nezaujímajú. Zaujíma ma, či divák vidí, kedy klameme a kedy ho zavádzame. Kedy ho nachytáme a prečo sa dá či chce dať nachytať. V tom je už flirt a provokácia.”
foto: Patrik Borecký, zdroj: MDP
Podľa Pašku sa v Jak se stát jiným vyobrazuje obchod s osudom rodiny a obchod s vlastným životom, s vlastnou súkromnou identitou a vlastnou verejnou osobou. “V adaptácii teda staviame nadkonštrukciu, aby sme mohli každý jeden predpísaný obraz a výjav uzemniť či spytovať našou interpretáciou. Ide o hru s formou, ktorá stojí v rozpore s obsahom, ktorý je dielom prezentovaný. Je nesmierne dôležité ísť proti biografii a ísť proti žánru autofikcie samotnej, ísť cez nejaký blokátor, dať tam stenu, ktorá má kontrolu nad naratívom. A možno nám s tým na javisku pomôže aj prezencia hypertrofovanej realistickej pijavice , ktorá strieka sliz a herci si ju ani nevšímajú, no kohabitujú s ňou v prázdnom priestore.” Dynamická inscenácia tak neponúka iba pohľad Eddyho, ako je to v pôvodných literárnych textoch, ale aj pohľady ostatných zúčastnených, pričom herci postavy nevytvárajú, skôr na postavy odkazujú.
V Louisových textoch je dominantné telo. Telá v politickom a sociálnom kontexte, ktoré sa pohybujú v mantineloch rôznych obmedzení. „Možno že autobiografia stiera hranice medzi telom píšucej osoby a telami tých, ktorí s ňou žili,“ píše Louis. A telo je aj súčasťou nie konvenčnej Paškovej interpretácii, postavenej na vzájomnom konflikte textu, tela, obrazu a diváka. “Je zaujímavé, že on už začal byť kontroverznou figúrou. Neviem, či je pravidlom, že sa vo francúzskej literatúre človek musí stať kontroverznou figúrou, aby sa mu dostávalo patričnej pozornosti, alebo aby vôbec mal motor ďalej písať. On píše o tom istom, z rôznych pohľadov. Sám aj otvorene priznáva, že bude pokračovať kým absolútne tieto nevyžmýka témy. A tým začína byť viac kontroverzný,” hovorí Paška. “Nenesie aspekty elity, naopak je proti, je za pracujúcu ľavicu. Aktívne pracuje s tým, že odstupuje od komunity, ktorá ho formálne príjima a radšej ide do nepoznaného terénu. Odkláňa sa od komfortu a istôt. To ma na ňom zaujíma a provokuje. Nevďačnosť je šialene vďačná vlastnosť na analýzu.”
foto: Patrik Borecký, zdroj: MDP
Inscenácia Jak se stát jiným v Divadle Komedie bola pre Dávida Pašku ďalším titulom, ktorý sa zaoberal násilým. “Celá moja uplynulá sezóna bola o násilý. Endsieg Elfriede Jelinek ako to ultimátne politické, masové násilie, Spasení Edwarda Bonda ako ekonomické násilie a kultúrna chudoba, ako násilie medziľudské v zmysle hommo hommini lupus, v Jak se stát jiným ide o štrukturálne, triedne a rodinné násilie. Ako sa dedí násilie, ako sa násilie prejavuje na tele – podľa Édouarda Louisa majú telá pamäť a naprieč generáciami posúvajú bolesť a násilie ďalej. A nakoniec ešte inscenácia Kupec benátsky/Mauser, ktorá pracuje s témou justičného násilia.” Javisková adaptácia Louisových románov Jak se stát jiným bola trochu iná v tom, že pracuje s autofikčnou reflektujúciou predlohou. “Spomienky sú skreslené a skreslený je tak aj obraz. A mňa zaujíma práve to, ako sa prejavuje násilie v spomienke, či je hypertrofované, či je sublimované, či sa pracuje so znakovosťou a metaforou alebo k nemu máme pristupovať ako v drámach Edwarda Bonda, ktorý nám ho natvrdo postaví pred oči a ukáže, ako mechanizmy násilia fungujú. V jednom z posledných rozhovorov sme sa na príklade Saved od Edwarda Bonda rozprávali o tom, čo je prílišná štylizácia násilia, tu musíme hovoriť o jeho prílišnej eufemizácii a fetišizácii. Teší ma, že Městská divadla pražská s umeleckým riaditeľom Majom Amslerom a s dramaturgiou idú do textu, ktorý osobu autora reflektuje ako obeť páchajúcu ďalšie násilie. Pretože tam možno nájdeme to veľké posolstvo, že chudoba ľudí nezušľachťuje. Nerobí ich dobrými, nie je cnosťou. Práve naopak. A keď si to tá spoločenská trieda uvedomý, je možná zmena. Ale opiát prísľubu, že v chudobe nájdeme cnosť a pokoru (či dokonca rýdze dobro), je obyčajným ideologickým a náboženským klamstvom,” uzatvára Dávid Paška.
foto: Patrik Borecký, zdroj: MDP
Jak se stát jiným
Réžia a divadelná adaptácia: Dávid Paška, scéna: Julius Leon Seiler, kostýmy: Maria-Lena Poindl, hudba: Jan Šikl, hrajú: Tomáš Dalecký, Eva Salzmannová, Ivana Uhlířová a ďalší
(premiéra: 16. 5. 2026, Divadlo Komedie)