(foto: Bara Podola)
ONA: Hi-roshi-ma. To je tvoje meno.
ON: To je moje meno. Áno. Tvoje meno je Nevers. Ne-vers-vo-Fran-cúzsku.
Francúzsky režisér Alain Resnais sa hrôzam 2. svetovej vojny venoval už vo svojich dokumentárnych filmoch Guernica, či Noc a hmla, pôsobivom vizuálnom svedectve o koncentračných táboroch. Keď sa rozhodol spracovať tému jadrového útoku na Hirošimu, neuvažoval pôvodne o hranej snímke. No keď začal na filme pracovať dospel k poznaniu, že jediné o čom môžeme hovoriť v súvislosti s Hirošimou je, že nie je možné hovoriť o Hirošime. Žiaden dokumentárny film nedokáže sprostredkovať hrôzu tragédie.
ON: “Tu n’as rien vu à Hirosima. Rien. / Nič si nevidela v Hirošime, nič.”
ONA: “J’ai tout vu. Tout. / Videla som všetko. Všetko.”
Zozbierané archívne materiály sa napokon rozhodol použiť v hranom filme, ktorý sprostredkovane, cez milostný príbeh francúzskej herečky, nakrúcajúcej film v Hirošime, a japonského architekta, vypovie o obludnosti ľudského konania. Resnais oslovil Marguerite Durasovú, s ktorou spolupracoval už na dokumente Noc a hmla, aby napísala vyslovene poetický text, ktorý bude kontrapunktom k desivým záberom. V Durasovej diele pravidelne nachádzame kontrapunkt spomienka - zabúdanie. Súčasnosť, ktorú práve prežívame, stále sprevádza minulosť, čo vedie ku konfrontácii prítomnosti a zážitkov, ktoré v našich snoch a spomienkach opätovne prežívame. Spolupráca a spojenie literárnosti scenára so “zmenou filmovej podstaty”, ako povedal o filme režisér Louis Malle, dala vzniknúť prelomovému dielu v rámci filmovej reči. Spomeňme aspoň plynutie času, rozdiely medzi minulosťou a prítomnosťou sa stierajú, slovami Jacquesa Rivetta: “Hirošima je zátvorkou v čase. V tejto reflexii je plynutie času zotreté, lebo je zátvorkou v trvaní. A do tohto trvania je vložená Hirošima.” Marguerite Durasová hovorí o Hirošime ako o filme o mieri. O mieri sa tu ale hovorí inak, skrz výrazne erotický vzťah. O Hirošime sa hovorí (aj) v posteli. Trauma Hirošimi sa prepája s osobnou traumou hrdinky, jej zakázanej lásky k nemeckému vojakovi, ktorá sa skončila tragicky. No až verbalizáciou prežitých udalostí v Nevers počas vojny dokáže vlastné uzavretie v traume prelomiť. Obaja v závere prijímajú identitu miest spätých s ich (ale i kolektívnou) traumou - Hirošima a Nevers. Obaja museli svoju identitu po vojne nanovo skladať, a až teraz ju skutočne nachádzajú. Hirošima, to je tvoje meno....A tvoje meno je Nevers.
(foto: Bara Podola)
Marguerite Durasová zvykla variovať jeden príbeh - beletria slúžila ako východisko pre divadelnú hru aj film, pričom “trojtexty”, alebo “dvojtexty” striktne oddeľovala, postavy sú, jej slovami, vysťahované z knihy a vrhnuté do nového naratívneho pásma. V prípade Hirošimy, ale už sama so svojim textom nepracovala, vyšiel iba knižne. Divadlo Aréna uvádza teda divadelné spracovanie Durasovej literárneho, nie dramatického textu. O procesoch vzniku inscenácie Hirošima, moja láska hovorí režisér Martin Čičvák.
(foto: Bara Podola)
