Súbor Farma v jeskyni pod vedením režiséra Viliama Dočolomanského nevytvára len celovečerné performancie. Už od svojich začiatkov v nultých rokoch 20. storočia sa zameriaval aj na performatívne intervencie do industriálnych či nedivadelných priestorov, v ktorých súbor pracuje s autentickým prostredím, témou, ktorá sa často dotýka kontextu daného prostredia, s jeho minulosťou a prítomnosťou. V posledných rokoch sú tieto aktivity prepojené so vzdelávacími projektami, prednáškami či filmom, ale aj - ako v prípade All Is Good in Heaven - aj s priamym dialógom s výstavou.
Práca s prirodzeným priestorom, kde vznikol námet, príbeh, udalosti, ktoré sa stali v minulých dobách sú pre Farmu v jeskyni inšpiráciou, neoddeliteľnou súčasťou ich tvorby. Už prostredníctvom expedícií do Andalúzie, Brazílie či na Slovensko sa tvorcovia chceli stretnúť a čerpať z pôvodných inšpiračných zdrojov. Podobne ako to robia v súčasnosti, len ich pozornosť sa upriamila na aktuálne pálčivé problémy.
Zo Stanice do neba
Jednou z prvých performatívnych nedivadelných aktivít Farmy v jeskyni bol spektakulárny projekt Cesta do Stanice, ktorý vznikol pri príležitosti otvorenia kultúrneho centra Stanica Žilina Záriečie Otvorenie stanice z roku 2003, kde v rámci železničnej budovy Žilina- Zárečie vytvoril Viliam Dočolomanský spolu s nórskym režisérom Perom Spildrom Borgom a scénografkou Barbarou Erniholdovou reťazec vizuálnych a pohybových akcií, ktoré na seba voľne nadväzovali. Viliam Dočolomanský, ktorý režijne vytvoril akciu v železničnej budove, sa inšpiroval bolestným osudom miesta, z ktorého boli počas 2. svetovej vojny vyvážaní židovskí obyvatelia do koncentračného tábora v Poľsku. Už v tom čase bolo na fyzickej akcii, práce s hlasom, pohybom a hereckom výraze jasne rozpoznateľný rukopis Farmy v jeskyni.
Počas následného pôsobenia sa súbor príležitostne zameral na nedivadelné priestory aj v rámci reprízovania inscenácií vytvorených primárne pre divadelný priestor. Bolo tomu tak aj v roku 2007 na festivale Euro- Scene v Lipsku, kde súbor prezentoval performanciu Čakáreň/ Waiting room na bývalej železničnej stanici. Dôležitým momentom bolo aj organizovanie festivalu Farma 2007, kde sa súbor spolu so zahraničnými účastníkmi podieľal na sprievode Prahou na poľnohospodárskych vozidlách.
V roku 2012 v rámci festivalu 4+4 dny v pohybu vznikol projekt Intervence, v ktorom do priestorov bývalého pražského kasína Dočolomanský preniesol alúziu na svet prepychu, showbiznisu, ktorý sa ocitol v morálnom bahne. Priestor, ktorý bol počas dlhých rokov preplnený komerciou sa zrazu vyprázdnil. Vznikla z toho sarkastická groteska s množstvom obskúrnych postáv a postavičiek z podsvetia či nablýskaného sveta ľudí trpiacich chorobnou túžbou po zisku a luxuse.
Imerzívnym spôsobom, teda metódou zdieľaného priestoru, do ktorého môžu vstupovať diváci a sledovať akciu vo vlastnej réžii, pracoval Viliam Dočolomanský na projekte Efeméry z roku 2021, ktorý súbor pripravoval v priestoroch pražského paláca Lucerna. Na niekoľkých poschodiach tejto históriou nasiaknutej legendárnej budovy, sa odohrávalo množstvo fragmentárnych akcií a priestorových intervencií. V rámci opatrení proti šíreniu koronavírusu sa však premiéra neuskutočnila. V tom čase už boli všetky akcie pripravené, ale napokon sa odohrali len pre filmovú kameru. Vznikol však rovnomenný film, ktorý zachytáva celý priebeh performancie, a filmovým jazykom interpretuje fyzickú akciu. Na jednotlivých poschodiach, alebo v pater noster sa odohrávajú snové dynamické obrazy pohybu, uhrančivých pohľadov, oživenej minulosti, do ktorých vstupuje žena so svojou pamäťou, spomienkami, ale aj démonmi či skrytými bolesťami.
Zatiaľ posledným performatívnym počinom Farmy v jeskyni je priamy fyzický dialóg s výstavou David Lynch: Up in Flames v pražskom Centre súčasného umenia DOX. Performancia All Is Good in Heaven je nazvaná ľahko asociatívne na text piesne znejúcej v dnes už kultovom Lynchovom filmovom debute Mazacia hlava, kde počuť pieseň pod titulom In Heaven (Lady in the Radiator Song).
Útek z plameňov svojho vnútra
Expozícia David Lynch: Up in Flames prezentuje vizuálnu tvorbu amerického režiséra a vizionára Davida Lyncha, ktorý k statickým obrazom vzhliadal ako k možnosti uvidieť v nich malé príbehy plné emocionálnych zvratov. Na výstave sa objavujú jeho skice, litografie, akvarely, kresby, maľby či krátke videá. Sú takmer výlučne v čiernobielej škále, ktorá podľa neho najlepšie zachytáva podvedomie človeka so všetkými jeho tajomstvami a záhadami. Práve vyplavovanie podvedomých predstáv, obrazov, ktoré v sebe cez deň schovávame, sa deje v spánku. V bezbrannosti sa nám snívajú nielen poetické obrazy, ale aj dramatické udalosti, ktoré sa nám pospájajú s reálnym životom, ale v snových surreálnych výjavoch nadobudnú obludné rozmery. Často sa toto snové prepadávanie do podvedomia deje v jeho filmoch ako Modrý zamat, Lost Highway, Mulholland Drive či Inland Empire. To, čo môžeme ľahko rozoznať v jeho filmoch ako charakteristický rukopis sa nachádza už v jeho ranej tvorbe aj v podobe statických fragmentov.
Na obrazoch, s názvami, ktoré evokujú neraz krátky príbeh ako Tvár s dymom, Smejúci sa muž či Plačúci hmyzí anjel, sa objavuje často požiar domu, alebo prestrašené tváre v plameňoch. Je z nich cítiť samota, istý druh znepokojujúcej nostalgie. Striedajú sa na nich tváre bez výrazu, očí, často len siluety alebo rozhádzané fragmenty tiel. Dôležitou súčasťou Lynchovej tvorby, ktorá sa neskôr naplno rozvinula v jeho filmoch je absurdita alebo bizarnosť konania či vyjadrovania sa postáv. Udalosti, ktoré sú zobrazené už na jeho výtvarných dielach evokujú silný sklon k vyjadrovaniu plnému otázok, interpretácií a diváckeho zneistenia. Lynchove slová uvedené na výstave sa vracajú k obrazu ako k výseku z myšlienok, k znehybneniu momentu a uvažovaniu nad ním, čo otvára možnosti nielen pre divákov, ale aj ďalších umelcov.
Zmŕtvychvstanie nemých obrazov, ktoré kričia
Spojenie výstavy vizuálnych diel Davida Lyncha a súboru Farmy v jeskyni do performatívnej inštalácie All Is Good in Heaven nie je náhodné. Poetika legendárneho režiséra, ktorá je založená na asociatívnosti náznaku, zvláštnej atmosfére, irónii a niekedy až sarkazme striedanom so sentimentom, je divadlu blízky už od jeho začiatkov pri scénických kompozíciách ako Sonety temné lásky a najmä v Čakárni. Práve v tejto performancii účinkujú Eliška Vavříková a Hana Varadzinová ako dve ženy, ktoré sa stretávajú na stanici, niekde na dámskych toaletách. Jedna z nich môže byť prízrakom, duchom minulosti, tá druhá súčasná pátrajúca, hľadajúca, na pohľad flegmatická, ale vo svojom vnútri neistá. Tieto ich stretnutia sa atmosférou blížia k ženskej dvojici vo filme Mulholland Drive.
S obrazmi naplnenými nečakaným nábojom, preexponovaným pohybom, zvukom, výrazom ad absurdum sa stretávame aj v novších dielach Farmy v jeskyni ako Navždy spolu či Commander. Viliam Dočolomanský hovorí, že diváci niekedy vnímajú ich diela „lynchovsky“. Je to práve pre ich snovosť, neraz zmysel pre absurdnosť až bizarnosť. Áno ako režisér používa často strihovú skladbu, interpretáciu a vyznenie necháva na divákoch, ktorým ale ukáže v maximalistickom pohybovom a hudobnom prejave performerov to podstatné, to čo ich môže trápiť, zvierať bolesťou, alebo ako čakajú na vyslobodenie skrytých démonov.
Na začiatku performancie Hana Varadzinová ako moderátorka - speváčka nonšalantne v kabaretnom štýle pozýva divákov a diváčky do priestorov výstavy. Jej ironické úškrny, dynamické a trhané pohyby navodzujú dojem neustáleho nepokoja a dávky nervozity. Spolu s ďalšími performermi prezrádza inštrukcie, ako sa majú diváci v expozícii správať, nemajú sa dotýkať exponátov živých ani neživých, ale majú sa správať slobodne. Nechýba ani upozornenie, že diváci sa nemusia snažiť vidieť všetko. Veď vstupujú do neba. Počas performancie Varadzinovú môžeme stretnúť vlečúc za sebou reproduktor na stojane, ktorým razantne vkráča dnu a vytvára dojem sépiovej nostalgie a mrazivého sentimentu. V jej samote môžeme vidieť stiesnenosť speváčky, ktorá dokáže vzbudiť pozornosť a svojský rešpekt. (Déjà vu Modrý zamat)
Performeri a performerky Hana Varadzinová, Eliška Vavříková, Gioele Coccia, Barbora Ješutová, David Králík, Monika Částková sa stávajú exponátmi výstavy, oživenými postavami a postavičkami z obrazov, ale so svojbytným fyzickým prejavom. Jedného z nich vidíme ako fyzicky a až pantomimicky rozohráva hru s kabátom či s papierovými kelímkami, ktoré zbiera a skladá. Ďalší z performerov zápasí s rybárskou udicou a vedrom. Dvojica performeriek v jednej z komorných sál rozohrá nonverbálny dialóg, v ktorom ironicky naznačujú odovzdávanie si nevypovedaného tajomstva. Cítiť z nich aj konkrétnejší odkaz vychádzajúci z diel, podobne ako u performera navlačeného v kukle bez možnosti vidieť jeho výraz, zostáva len gesto a pohyb. Alebo vo vzduchu sa týčiace nohy performeriek, ktoré sa dolu hlavou uložili do kresiel. Akcie postáv skončia zväčša zakliesnené v pohybe. Po dynamickej akcii zostáva znehybnenie, upadnutie do spánku alebo krátkej smrti.
Hudobníci Marcel Bárta a Petr Uvira sú usadení v jednej z miestností a kvílivé tóny saxofónu, dychových nástrojov, gitary či samplov počuť vo všetkých priestoroch. Autor hudby Marcel Bárta vytvoril hudobné partitúry v duchu hudobného vkusu a presvedčenia Davida Lyncha, ktorý sa podieľal nielen na hudbe k svojim filmom, ale vydal aj niekoľko hudobných albumov a nakrútil množstvo videoklipov. Nechýbala mierne rockový či jazzový sound, alebo zvukové plochy.V závislosti od vzdialenosti jednotlivých akcií od zdroja hudby, jej zvuky zasahujú výraznejšie i menej výrazne do atmosféry jednotlivých fyzických obrazov.
V priestore výstavy sa paralelne deje niekoľko akcií, medzi ktorými sa diváci môžu voľne pohybovať. Niektoré sa počas trvania performancie udejú opakovane. Nie je dôležité vidieť jednotlivé obrazy v danom poradí, nenadväzujú na seba v zmysle kauzality, ale skôr vytvárajú rámec pre zhmotnenie pocitov z pohľadov na vystavené obrazy. Na performatívne dianie je možné dívať sa aj primárne cez dojem z výstavy. Pohybové obrazy nie sú až tak atakujúce, akciou a výrazom najprepracovanejšie pôsobí duet Elišky Vavříkovej s Barborou Ješutovou, ktoré na seba výrazne mimikou a pohybom vzájomne reagujú. Vavříková má aj samostatné sólo so stolom v ďalšej z miestností, pod ktorým zostane v jednom momente nehybne ležať. Niektoré z performeriek sú kustódky, dohliadajú na divákov, pozorujú ich, gestom ich posielajú von z miestnosti, alebo ich pohľadom vedú od jednej inštalácie k druhej. Putovanie expozíciou po tom ako sa zatvorí výstava (bola to jedna z myšlienok anotácie k performancii) môže znamenať aj únik do vlastného vnútra v čase spánku. Galéria zaspala, ale v nás sa budí podvedomie so svojimi temnými zákutiami. Po hodine sa akcia zastaví a diváci a diváčky smerujú k východu. Pohybové obrazy zhmotňujú to, čo v Lynchových filmoch bizarné postavy či scény, ktoré sa vtlačia do reality. Performancia nevytvára svoju interpretáciu racionálnymi odkazmi na konkrétne diela zobrazené na výstave, ale pracuje s ich esenciou, atmosférou a emóciou.
Performatívne intervencie do výstav vo svetových galériách nie sú úplne novinkou, v prípade All Is Good in Heaven ide skôr o myšlienkové napojenie jedného z možných atmosférických či vizuálnych odkazov z obrazov Davida Lyncha. Farma v jeskyni nevytvára okolo divákov ohlušujúci kolotoč akcií, ale vo svojom minimalizme je to skôr priestor pre uvažovanie nad obrazmi pohyblivými aj nepohyblivými. Nad tým, čo sa udialo v minulosti a dnes nám to prehovára do prítomnosti. Pretože, čo ak sa v budúcnosti ocitneme v nebi? Aspoň na chvíľu.
Viac o výstave David Lynch: Up in Flames porozprával pre plan.art kurátor Otto M. Urban:
All Is Good in Heaven
kde: Centrum súčasného umenia DOX, Poupětova 1, Praha
16. 1. 2026, 19:30 a 21:00
17. 1. 2026, 19:30 a 21:00
18. 1. 2026, 19:30