Život je pes Gertrudy S., alebo každý má svojho Fausta

 

Gertrudu Stein väčšinou vidíme v životopisných filmoch ako vedľajšiu postavu, sediacu vo svojom salóne a obklopenú umelcami, ktorým bola radkyňou i mecenáškou. Na stene visí jej známy portrét od Picassa.  

 

Gertrude Stein vytvorila v byte na ulici du Fleurus v Paríži slobodné prostredie, v ktorom sa mohlo rozvíjať moderné avantgardné umenie. A bola to ona, ktorá dala meno „stratenej generácii”. Jej zástoj podporovateľky a propagátorky je výrazný a dôležitý. Menej sa už o Gertrude Stein hovorí ako o umelkyni, pozoruhodnej literárnej experimentátorke. Je tu aj jej veľmi otvorený, slobodný osobný život, neskrývaný lesbický vzťah so životnou partnerkou Alice B. Toklas. A potom je tu ten zvláštny obrat, keď sa ako Židovka žijúca v nacistami okupovanom Francúzsku zaštítila ochranou vplyvného úradníka vichystickej vlády a nacistického kolaboranta Bernarda Faÿa. V dobe, kedy Picassovo či Matissovo dielo bolo nacistami označované ako zvrhlé umenie, a Hemingway písal o španielskej občianskej vojne. Dokonca ho podporovala aj po skončení vojny, kedy bol súdený za spoluprácu s nacistami. Ani tejto kontroverzii sa inscenácia Život je pes Gertrudy S. v réžii Jany Wernerovej, podľa scenára Terezy Trusinovej, nevyhýba. A to je dobre.

 

 

Gertrude...

Život a dielo Gertrude Stein ponúka veľa možností ako to všetko pozoruhodné komplexne uchopiť. Najmä ak ju mnohí poznajú iba ako podporovateľku moderného umenia v čase, kedy ešte nebolo pochopené a prijímané. „Proces bol veľmi náročný,” povedala pre plan.art Tereza Trusinová. „Ide hlavne o to, že v súčasnej dobe existuje veľmi veľa zdrojov, veľa jej priateľov, známych, poskytlo rozhovory o tom, aká bola Gertruda. A nie všetky zdroje sa zhodujú, čiže to bola taká až detektívna práca. Aj Alice B. Stoklas v niektorých prípadoch menila jej výpovede, a tiež mala svoj vlastný názor na určité situácie. Čiže išlo o to odhaliť nejakú pravdu, alebo to, ako to zhruba mohlo byť, čo bolo fakt náročné, ale musím povedať, že ma to veľmi bavilo, i keď som sa s tým zo začiatku dosť trápila. Napokon sme sa rozhodli vybrať historické momenty, ktoré by mali byť divákom známe a do nich postupne zasadzovať Gertrudu. Vo finále to vyzerá tak, že Gertruda tým všetkým len tak prepláva. Zároveň je tam malá barlička a to je rámec, ktorý je vytvorený z úryvku hry Gertrudy Stein Doctor Faustus Lights the Lights. A tento rámec nám už všetko dotvoril a uzatvoril. Celý proces bol zdieľaný s dramaturgičkou Miriam Kičiňovou a režisérkou Janou Wernerovou.“  

Podľa režisérky Jany Wernerovej sa aj tí, ktorí majú Gertrude Stein naštudovanú, dozvedia nové informácie objavujúce sa v stále pribúdajúcich  štúdiách, najmä z obdobia poslednej tretiny jej života „kedy sa tak nešťastne zvrtla z veľmi liberálne zmýšľajúcej postavy až k, povedzme, kolaboračným postojom. Ja som ju  obdivovala aj ako literárnu autorku, len kvôli jej tvorbe, ale tejto nadstavbe, keď prišla s textom, som sa ako režisérka, samozrejme, potešila práve kvôli tomu, že tam je vlastne ,mäso‘, na ktorom sa potom dá pracovať, a o ktorom sa dá hovoriť. Videla čo sa deje? Dívame sa na to prísne len spätne, lebo už vieme, čo sa dialo počas 2. svetovej vojny? Ale nie je predsa možné, aby človek nevidel, v akej dobe žije, aby sa dokázal úplne odstrihnúť. A asi nie je úplne šťastný moment, kedy si ja ako umelkyňa myslím, že potrebujem iba tvoriť a celý svet sa už nejako poskladá. Prvá svetová vojna, tam bol jej postoj k vojne absolútne jasný. Ona považovala vojnu za chaos a neporiadok, dokonca bola sanitárkou, pomáhala vojakom, aby sa rýchlejšie uzdravovali. No a v druhej svetovej vojne veľmi prazvláštnym spôsobom otočila. Ja neviem, čím to bolo, ale aj vo svojom vlastnom okolí vnímam mnoho ľudí, hlavne starších, ktorí majú strach z toho, čo sa deje a nedokážu sa k tomu nejako sedliackym rozumom postaviť, tak začnú počúvať reči naplnené strachom a neistotou, upínajú sa k nim a urobia si z nich nový normál. Nechcem Gertrudu nejako ospravedlňovať, no niekedy mám pocit, že možno bola iba dáma v rokoch s rakovinou, v ťažkom zdravotnom stave, ktorá už nezvládne cestovanie do svojej domoviny, do Ameriky. To sú otázky, ktoré inscenácia vyvoláva. Človek musí byť neustále na pozore, či je mladý, alebo starší, aby zvládal cez seba pretavovať spoločenskú situáciu.”

Nevynechať túto etapu a zvrat v zmýšľaní Gertrudy Stein, urobiť z nej iba akúsi poznámku pod čiarou, je dôležité aj v kontexte doby, ktorú, ako svet, žijeme. „To je práve úžasné, že to z našej inscenácie robí absolútne súčasné predstavenie, v ktorom sa vlastne nájde každý človek, ktorý trochu premýšľa o spoločnosti v akej žijeme. Sú tam odkazy na dnešok, bez toho, aby sme sa o to nejakým spôsobom pričiňovali, vôbec to nebolo potrebné.” Jana Wernerová vníma inscenáciu aj v privátnej rovine. „Vlastne hovorí aj o mne. Keď zaznevajú vety ako – čo si čakala, budeš sa starať o domácnosť, venuj sa výšivkám a umenie prenechaj džentlmenom – tak to sú momenty, ktoré mnou naozaj hýbu a uvedomujem si, do akej miery je svet ešte stále mužský. Sme v roku 1906, ale predsa len sú to floskuly, ktoré dodnes rezonujú spoločnosťou.”

 

 

Gertrude píšuca...

Literárna tvorba Gertrudy Stein je experimentálna, inšpirovaná kubizmom. Básne, prózy oprostené od deja či dialógov, bola to hľadačka „presného opisu vnútornej a vonkajšej reality“.  Teóriu svojich techník vysvetlila v knihe The Composition of Sense in Gertrude Stein's Landscape Writing, ale nestretla sa ani s pochopením u kritikov, ktorí inak jej prístup chápali, no boli skeptickí k jej schopnosti redukovať jazyk na abstrakciu a pritom ho používať spôsobom, ktorý má význam aj pre iných autorov. Najväčší úspech mali jej, klasickým štýlom napísané, memoáre The Autobiography of Alice B. Toklas, v ktorých píše o zážitkoch z bohémskeho parížskeho sveta umenia z pohľadu svojej partnerky.  „Dielo Gertrudy Stein je veľmi zaujímavé, ale je tu jeden veľký problém, že je vlastne nepreložiteľné. Stein sa rada hrá so slovom a zaujíma ju vetná stavba, ale po čase ma naozaj zaujala, a začalo ma veľmi baviť s tým žiť,” pokračuje Tereza Trusinová, ktorá sa nechala autorkou inšpirovať a ako jednu z „postáv” zvolila psa. „Pre mňa je ten pes vlastne vynikajúci symbol. A napokon boli to dve ženy, ktoré mali obrovského bieleho pudla. Pes je zároveň výborný pozorovať, vie o človeku povedať veľmi veľa.”

 

 

Gertrude (z)inscenovaná...

Scéna je minimalistická, takmer bez rekvizít a dominuje jej pulzujúca „jazva”. „Prechádzali sme množstvom fotografického materiálu, až sme našli fotku, ku ktorej sme sa neustále s Petrem Kočišom vracali, veľmi sa nám obom páčila a vždy sme pri nej na chvíľu zostali,” spomína Jana Wernerová. „Je to fotografia od Cecila Beatona, ktorý zvečnil Alice a Gertrudu. A na tej fotke je šmuha, kaz, ktorý zrejme vznikol pri vyvolávaní. Povedali sme si, že by to mohla byť veľmi krásna paralela na jej život – všetko vyzerá fajn, ale niekde nad hlavou sa jej v podstate kýve nejaký kaz, ktorý neustále ukazuje, že tá fotka nie je dokonalá. Tak sme si ju v podstate sfyzičnili, preniesli ju fyzicky na javisko. Kaz, ktorý nám robí veľmi pekný, moderný prvok z néonu, hýri rôznymi farbami a vytvára ďalšiu atmosféru.” Medzi komponvanými obrazmi odčítame aj odkazy na Picassove portréty Gertrudy Stein. „Áno, je to presne tak. Chceli sme vychádzať z reálnych vecí. Čo sa týka inscenačného kľúča, pracujem v malom divadle, vo veľmi komornom priestore Divadla Na peróne, takže pre mňa Modrý salón nie je nedivadelný priestor, pre mňa je to ideálny divadelný priestor, kde sa naozaj môžeme pokúšať, nechcem to veľmi vulgarizovať, o peknú smradľavú dobrú činohru. Vždy sa usilujem, aby to nebolo veľké, divadelné a patetické, ale aby to bolo naozaj podporené vnútorným nasadením a hereckým prežitkom, no zároveň usadené v akýchsi mantineloch, ktoré herci musia dodržiavať, a ktoré neskôr absolútne naplnia životom. Mala som šťastie, sú to skvelí ľudia a po tom, čo sme si dva týždne k sebe hľadali cestu sa nám podarilo nájsť zhodu. Vo svojom divadle už nemusím nikomu nič vysvetľovať, ale bola to pre mňa skvelá príležitosť, ako pre režisérku, pracovať s novými ľuďmi a učiť sa pomenovať, čo za techniku alebo estetiku používame. Som za to nesmierne vďačná. A potom sú tu dlhodobé spolupráce s hudobníkom Mirom Tóthom, svetelným dizajnérom Jankom Ptačinom, Peter Kočiš je v podstate moja autorská dvojka, my naozaj divadlo vytvárame spolu a nie je nič lepšie, ako keď máte o svojich nápadoch s kým hovoriť, pretože niekedy si človek naozaj uletí a niekto vás musí držať, aby sa dodržal koncept, na ktorom sme sa dohodli. No a Tereza je skvelá v tom, že netrvá na tom, aby odznelo všetko, čo napísala, napr. posledný výstup s Bernardom Faÿom sme v podstate s Peťom celý prepísali, aby vyhovoval tomu, ako Gertruda posledné roky žila. Veľmi si to u nej vážim.”

 

 

Gertrude slobodná(?)

Gertrude Stein žila tak ako chcela, bez skrývania, bez obmedzení. Čím ale na sklonku jej života, bola napokon jej sloboda vykúpená? „Toť otázka. Otázka, ktorú si diváci po predstavení možno položia,” dúfa Tereza Trusinová. „Kde je naša osobná hranica? Stojí sloboda za všetky obmedzenia v živote? Alebo – kde je tá pomyselná čiara, ktorú si nakreslím a nepôjdem za ňu? Ja sa veľmi stotožňujem s tým, čo povedala Jana Wernerová, že Gertruda bola farebná. Nie je to čierno-biela osobnosť. A je to osobnosť, na ktorú sa vieme pozerať cez rôzne vrstvy – literárnu, kultúrnu, feministickú, povedzme. Ale zároveň je to ľudská bytosť, ktorá proste má svoje neduhy. A my často od umelcov alebo od osobností v kultúre očakávame, že budú dokonalí. Ale oni nie sú. Čiže takáto je pre mňa asi Gertruda – farebná a nedokonalá.” Jana Wernerová na túto otázku nemá odpoveď. „Asi je to naozaj tak, že život nie je čierny a biely, a nikto z nás nedostane všetko. Ona prežila krásne naplnený autentický život, v ktorom samú seba nemusela potláčať. Zrejme to bolo vykúpené tým, že Faust naozaj do toho jej života vstúpil a celú slávu, ktorú jej dal, celý ten status úžasnej umelkyne a obrovskej figúry, ktorá v podstate mení dejiny... asi zrejme niečím za to musela zaplatiť.” 

 

Život je pes Gertrudy S.

Réžia: Jana Wernerová Dramaturgia: Mário Drgoňa, Peter Kočiš Hudba: Miro Tóth

Scéna a kostýmy: Anita Szöke Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Hrajú: Vladena Škorvagová (ako hosť), Edita Koprivčević Borsová (ako hosť), Jakub Rybárik

Modrý salón, Činohra SND