Nehráme o tom, že sme spoločnosť, kde rozhodujú muži, ale ako sme my ženy využili slovo.

 

Divadelné zoskupenie Slzy Janka Borodáča založili v roku 2020 režisérka Júlia Rázusová a divadelná manažérka Linda Durkáčová. Vo svojej tvorbe otvárajú témy, ktorých prítomnosť intenzívne vnímame v našej spoločnosti – nacionalizmus, radikalizmus, populizmus, eticko-morálne dilemy a krízy súčasnej rodiny. V repertoári majú aktuálne štyri inscenácie: Moral Insanity, Kramerová vs. Kramer, Pop Animal a najnovším titulom je Outcast, inscenácia na motívy autobiografie Stefana Zweiga – Svet včerajška. Dve ženy a Zweig v boji o budúcnosť súčasnej Európy. 

 

Ako a prečo sa Zweig a jeho autobiografia stali základnou platformou pre inscenáciu?

Júlia Rázusová: Memoáre alebo autobiografia Stefana Zweiga predstavujú pre nás základ alebo štruktúru, v ktorej autor prechádza cez osobné a spoločenské sféry – detstvo, školstvo, kariérny rast, až k udalostiam historickým – nástup A. Hitlera a nacizmu. Zaujímavým spôsobom do toho celého ešte prináša akúsi sociologickú analýzu a životnú filozofiu. Nielen z pozície spisovateľa, ale aj z pozície Rakúšana, Žida, pacifistu – a to je otázne – čo všetko toto slovo v sebe obnáša – ale aj spoločensky angažovaného človeka. Dielo Svet včerajška ponúka priestor konfrontovať sa v náznakoch sa so všetkými týmito sférami lemujúcimi symptómy spoločnosti, ktoré vedú k vypuknutiu vojny, k popularite nacionalistických aktivít alebo rasizmu. Rovnako s ním môžeme súhlasiť, a zároveň nesúhlasiť z pozície súčasného Európana alebo v kontexte európanstva. Práve to bol prvotný impulz k inscenácii. Položila som si otázku, čo by som povedala Zweigovi, keby som sa s ním strela zoči-voči tesne pred rozhodnutím spáchať samovraždu v exile, v bezpečnom prostredí (Brazília) bezprostredne potom, ako sa dozvedel, že sa ničia umelecké diela, rozpadá sa Európa v základných hodnotách, sú ohrozené hranice ľudskosti. V akom stave sa nachádza Európa dnes? V čom sme sa poučili, v čom nie? Kde sa nachádza národná znášanlivosť, ako sa rozvinuli etické sféry, aký princíp spoločnosti je ukotvený, môžeme sa spoľahnúť na to, že sa dnes nezvrhne rovnakým spôsobom ako v 20. storočí?

 

Nejde o dramatizáciu Zweigových memoárov, ako sa s Zweigom a jeho textom pracuje? 

Júlia Rázusová: Teším sa, že v Slzách Janka Borodáča sme si na prípravu inscenácie dali čas. Je to skutočne veľmi pomalá práca, nie nárazová. Po oslovení herečiek sa s nimi uskutočnilo veľa rozhovorov, s dramaturgami Dášou Čiripovou a Marekom Turošíkom sme selektovali text, vytýčili sme si hranice a kľúčové témy, ktoré sme sledovali. Je to veľmi intenzívna práca a priznám sa, že to nie je po prvý raz, kedy sa pracuje vlastne s textom, ktorý je na oko neinscenovateľný, ale o to väčšiou výzvou je pre nás – hľadať javiskový odraz dialógu, ktorý spôsobuje napätie medzi Zweigovým textom a uvažovaním nás, súčasných Európanov. Text ponúka aktuálnu výzvu aj pre umeleckú komunitu a vyjadrenie akéhosi zásadného spoločenského postoja. Citujúc Zweiga: „Väčšina z nás intelektuálov bola, žiaľ, ľahostajná a pasívna, lebo nás ovplyvnil optimizmus a do nášho vnútorného obzoru ešte nevstúpil problém vojny so všetkými morálnymi dôsledkami. (čo viac sme mali robiť?) Nazdávali sme sa, že úplne postačí, ak myslíme v európskych dimenziách, ak sa medzinárodne podporíme, ak sa v našej umeleckej sfére prihlásime k ideálom mieru bez ohľadu na jazyk a krajinu.” 

 

 

Je to stretnutie dvoch žien s Zweigom, v anotácii je dokonca použité slovíčko súboj – v akom sú teda vzťahu, ako prebieha ich vzájomná „komunikácia”? 

Júlia Rázusová: Ide o zdanlivo nespojiteľnú kombináciu. Určite by sme našli množstvo iných diel, ktoré výraznejšie asociujú alebo komunikujú, dajme tomu, ženské témy, ale pre nás bolo zaujímavé práve napätie – dve ženy, herečky, matky sa konfrontujú s nejakou občianskou výpoveďou a podobne ako Zweig, si skladajú cez úvahy, cez jednotlivé sféry života svoju autobiografiu. Pripomína to frázu, že divadlo je autobiografiou. Zrazu súčasné Európanky, ženy z konkrétneho prostredia, ktoré so sebou nesú istú váhu slova, alebo výpoveď, ktorá má nejaký vplyv na spoločnosť vs. Zweig. Zweig opisuje pohľad na svet 19. storočia, a to na 40. roky minulého storočia. Jeho odchod bol vyjadrením staršieho človeka, ktorý už nemal silu bojovať so všetkým, no veril, že sa spoločnosť zmení. To, ako funguje súčasná Európa, máme vo vlastných rukách my sami. Ako aj vedomie toho, či sme sa niekam posunuli a či môžeme Zweigovi ukázať nejaký nový obraz spoločnosti, alebo víziu, alebo či sme tam, kde bol on.

 

 

Dve ženské postavy – v čom, alebo v akých témach, je najvýraznejšie prítomný ženský element?

Júlia Rázusová: Možno tá najdôležitejšia téma tkvie v tom, že ženy v Zweigovom románe takmer nie sú. Hľadáme tak odpoveď na otázku, kde sa my ženy teraz nachádzame, akú máme pozíciu v spoločnosti po 80 rokoch od vydania Zweigovho románu, aký máme dosah a ako vlastne vyzerá úvaha matky nad budúcnosťou alebo jej reflexia prítomnosti z pohľadu umelkýň – konkrétne herečiek. Toto všetko prináša zaujímavé napätie hľadať sa v Zweigových úvahách, kde by sme len ťažko hľadali akýkoľvek ženský element. Nehráme o tom, že sme spoločnosť, kde rozhodujú muži, ale ako sme my ženy využili slovo.

 

Priblíž proces vzniku inscenácie... 

Júlia Rázusová:  Ako som spomínala, mali sme dostatok času, inscenácia vznikala veľmi trpezlivo a vrcholila veľmi intenzívnym finálnym procesom. Musím povedať, že atmosféra bola koncentrovaná a tvorivá možno aj tým, že pre nás ženy s malými deťmi aj pre spolupracovníkov mužov s rodinami, aj bez rodiny, je nesmierne náročné logisticky a organizačne zabezpečiť tento proces, so všetkými presunmi a s vôľou tvoriť a vytvárať niečo v Prešove. Ako kolektív to funguje fantasticky v komunikácii, ako aj v nastaveniach. Možno aj tým, že sme spolu mnohí zvyknutí pracovať. Akoby sme teraz zbierali ovocie dlhoročných spoluprác a vzájomnej dôvery. Ak sa objavia nejaké problémy, riešia sa efektívne. Gabika Marcinková je moja spolužiačka z VŠMU a od prvého zoznámenia sme spolupracovali na všetkých ročníkových či absolventských projektoch. Obdivujem jej talent, intelekt, presnosť, otvorenosť a cit pre divadelné herectvo. Anička Jakab Rakovská rovnako vo svojom talente spája veľký performačný potenciál, má na javisku aj mimo neho vyhranené postoje a spoločenské názory, je nesmierne fyzicky a spevácky nadaná. Veľmi si vážim, že ako režisérka som stretla pri svojej tvorbe takéto herečky.     

 

Čo je v tvojom režijnom koncepte kľúčové? 

Júlia Rázusová: Skúsim odpovedať čo najkomplexnejšie. Dôležitý je pre mňa autorský prístup performeriek, herečiek, ako aj každej zložky vzhľadom k téme. Komunikujeme s Zweigovým textom a s podobou súčasnej Európy, komunikujeme so samotnými ohrozeniami, ktoré sa opakujú – princípy propagandy, manipulácie, rôznych nástrojov populizmu. Nenazvala by som ľudstvo nepoučiteľným. Neviem totiž povedať, či poznanie histórie mení človeka v jeho reakciách na situačný tlak a na samotnú prítomnosť. Východiskom konceptu je dialóg predlohy so súčasnou situáciou, aktuálnym stavom v Európe. Potom sú tam prítomné tri kľúčové aspekty – Zweigov text Svet včerejška, pozícia dvoch performeriek – žien, matiek, herečiek, občaniek a postoj k súčasnému aktuálnemu dianu. Tretím aspektom je medzigeneračná komunikácia. Preto aj pre potreby inscenácie vznikli rozhovory so vzormi, kde herečky na základe Zweigových memoárov vytvorili okruhy otázok, ktoré položili svojim vzorom, ženám, ktoré tiež pracujú v umení a ktoré sa museli vysporiadať so situáciou matiek, herečiek v zlomových momentoch v živote. Tieto tri sféry sa pretavili do pevnej štruktúry.

 

 

Názov inscenácie je v preklade vyvrheľ. Na aký druh vyvrheľstva odkazuje? 

Júlia Rázusová: Termín outcast, teda vyvrheľ chápeme v celej jeho zložitosti – s pozitívnym aj negatívnym akcentom. Vyvrheľ môže byť v spoločnosti typ slobodného jedinca, vymykajúceho sa akémukoľvek zaradeniu, individualista, ktorý púta pozornosť pre svoju nekonformnosť. Ale aj človek, ktorý sa pod vplyvom udalostí utiahol do súkromia a okolie ho prestalo vnímať, akoby už neexistoval. Rovnako to môže byť niekto, kto je spoločensky taký neprispôsobivý, nepríjemný, že od neho všetci bočia. Okrem toho, že sa môžete stať kvôli svojim postojom outcastom rodiny, že sa môžete stať v celospoločenskom merítku zo dňa na deň outcastom spoločnosti či už ako umelec, alebo zástanca opačného názoru na spoločnosť, rovnako môže byť outcastom matka na materskej. Vyvrheľom sa môžete stať zo dňa na deň, čo rovnako odkazuje aj na prácu s davom, s masou, pre ktorú sa niekto stane nepriateľom tým, že niekto na vás poukáže alebo formuje mienku o vás ako o niekom, kto v tej spoločnosti škodí alebo ju ohrozuje. V súčasnosti je veľmi aktuálne zamýšľať sa nad týmto pomenovaním. Zweig sa stal vlastne outcastom spoločnosti, a to dosť prudkým spôsobom – z pozície zámožného, uznávaného a úspešného spisovateľa sa zo dňa na deň stal niekým, kto musí opustiť krajinu a v 58 rokoch prísť o pas.  

 

Zweiga obviňovali z toho, že sa politicky neangažuje. Ako je to z tvojho pohľadu s angažovanosťou umelca v exponovanej dobe? Nesúhlas so stavom vecí sa dá vyjadriť rôzne... má ešte dnes umenie takú moc? Meniť veci? 

Júlia Rázusová: Asi by som opäť odpovedala Zweigovým textom. „Našou vinou je ľahkovážna viera, že na poslednú hodinu rozum zabráni šialenstvu. Verili sme, že železničiari radšej vyhodia do vzduchu koľajnice, než aby dovolili naložiť svojich kamarátov ako dobytok a poslať ich na front. Spoliehali sme sa na ženy, že odoprú vojne svojich manželov a svoje deti. Boli sme presvedčení, že duchovná, morálna sila Európy zvíťazí v poslednom kritickom okamihu.” Rovnako zapojené osobné príbehy herečiek v inscenácii ako klinická depresia, vyrovnanie sa s rodičovstvom, korumpovanie súdnictva pri strate blízkej osoby, a pod. komunikujú verejnosti v princípe absolútne politický obsah.  

 

Zweigov príbeh je dramatický, mnohovrstevnatý, zaľudnený výraznými osobnosťami, to dôležité je však presah do súčasnosti. Vyberali ste z jeho textu práve časti, ktoré najviac komunikujú s prítomnosťou?

Júlia Rázusová: Tá otázka si odpovedá sama. Pobavila nás napr. časť, kde Richard Strauss spolupracuje so Stefanom Zweigom na príprave libreta. Strauss, ktorý kolaboroval s nacistami, sa pustil do veľmi intenzívnej umeleckej a priateľskej väzby s Zweigom, Židom, a teda outcastom v rakúskej spoločnosti. Vtipná, cynická situácia pri príprave opery Silent women vyústi k úvahám, či táto opera má byť zakázaná, alebo nie. Libreto sa dostane na cenzúrovanie až k Hitlerovi, ktorý pri tejto príležitosti usporadúva konferencie a tri dni ho sám číta, aby rozhodol, či sa opera môže, alebo nemôže verejne odprezentovať. Všade, kde sme našli tému, ktorá sa nás dotýka, tak sme ju prepojili so súčasnosťou.