13.06.2024 | MARIANA JAREMKOVÁ

 

Smutná správa zo smutnej krajiny. Jana Wernerová, Michaela Babálová, Anna Suráková (zdroj: Divadlo Na Peróne) Smutná správa zo smutnej krajiny. Jana Wernerová, Michaela Babálová, Anna Suráková (Foto/Zdroj: Tibor Czitó/Divadlo Na Peróne)

 

Divadlo Na Peróne v Košiciach profilujú inscenácie, ktoré reagujú na citlivé, sociálno-spoločenské témy. V závere aktuálnej divadelnej sezóny uviedlo v premiére inscenáciu Smutná správa zo smutnej krajiny, s podtitulom True crime story o túžbe po odchode z krajiny, o túžbe po domove a o túžbe po oddychu. Novinka v repertoári divadla sa mala pôvodne volať Dobrá správa z dobrej krajiny, ale podľa slov jednej z autoriek, herečky a režisérky Jany Wernerovej, koho tým chceme klamať? 

 

Aká bola táto sezóna?

Bola to tretia sezóna v našich kamenných priestoroch a prebiehala v celku hladko. Začali sme ju už v auguste predstavením Niekoľko skíc k vlastnej samovražde na festivale Fokus Pokus, hosťovaním s predstavením My, ľud! v DJZ v Prešove a s monodrámou Dievča z morského dna sme vycestovali za divákmi na festival Sám na javisku v Trenčíne a Divadlo jednoho herce v Chebe. Odohrali sme okolo 45 predstavení pre dospelých a pre detského diváka, odlektorovali 9 workshopov. Od októbra 2023 sme začali s prípravami nového predstavenia Smutná správa zo smutnej krajiny, ktoré malo premiéry 30. a 31. mája 2024. Sezónu ukončíme interaktívnym čítaním súčasnej literatúry vo výkladoch nášho divadla s názvom Čítam ti, zájazdom do bratislavského P*AKT-u a pražského Divadlo Letí a v júli účasťou na medzinárodnom festivale VLNOPLOCHA v Banskej Štiavnici. 

 

Okrem tejto premiéry aj tri vyššie spomínané inscenácie My ľud, Niekoľko skíc k vlastnej samovražde a Dievča z morského dna vychádzali z pôvodného autorského textu (J. Bodnárová, D. Majling, S. Schalk)...

Rovnako ako pri posledných troch inscenáciách, aj tentoraz vychádzame z literárnej predlohy, z ktorej vznikol autorský text. Inšpirovali sme sa dielom Alberta Camusa, Beckettovou klasikou Čakanie na Godota a skutočnou udalosťou, ktorá sa odohrala. Jej hlavnými hrdinkami sú Matka a Dcéra, ktoré „omylom" zabijú svojho syna a brata. Z toho postupne vznikal text Smutná správa zo smutnej krajiny, ktorú napísali Jana Wernerová a Tereza Trusinová. Dali sme mu podtitul TRUE CRIME STORY. Hovorí o túžbe. Túžbe po odchode z krajiny, o túžbe po domove a túžbe po oddychu. Má krásnu, trochu mrazivú atmosféru. Je humorné, ale cez slzy, tak ako to vo svojej tvorbe máme radi. 

 

Siahate po veľmi rozdielnych autoroch, mám na mysli napr. Bodnárovú a Majlinga, pričom napr. Majlingov text ako predloha nie je pôvodne dramatický text – čím vás oslovili práve oni a do akej miery si zachovávate autorský prístup k textu, aj keď inscenujete pôvodný text? Mohli sme vidieť aktívne zásahy a úpravy – je pre vás toto zachovanie dôležité?

Autorov a témy, na ktorých pracujeme, si vyberáme viac-menej intuitívne. Je to najmä o tom, aké témy nás aktuálne oslovujú, aké knihy sa k nám dostanú a čo nám v danej chvíli dáva zmysel. Aj keď samotné čisto autorské texty v našej tvorbe na čas ustúpili do pozadia, stále si zachovávame autorský prístup k tvorbe. Texty si upravujeme podľa našich potrieb tak, aby čo najlepšie sedeli nášmu hereckému zoskupeniu aj našim nie úplne klasickým divadelným priestorom. S predlohami však stále narábame citlivo a predkladáme cez ne náš postoj a pohľad na život a spoločenské dianie. 

 

Ste vyštudovaní herci, zvykli ste si prizývať režisérov, napr. Jána Luterána, Júliu Rázusovú, Ľuba Burgra i dramaturgov, spolupracovali ste s Máriom Drgoňom a Terezou Trusinovou, no ostatné inscenácie, tak ako aj posledná, sú už vo vašej vlastnej réžii...

Do réžie našich predstavení sme sa pustili už na vysokej škole. K divadlu a k tvorbe samotnej sme už od študentských čias pristupovali ako k celku. Nikdy sme neboli úplne klasickí herci, v tom sme sa líšili od našich spolužiakov. Predstavenia, v ktorých sme počas a po štúdiu na vysokej škole účinkovali, sme obaja vnímali ako celok. Nešlo nám iba o svoj part, ale o to, aby celé predstavenie dokopy dávalo zmysel. V začiatkoch nášho divadla sme si prizvali režisérov/rky a aj oni/y nám dávali najavo, že by nebolo márne pracovať samostatne, nájsť a ukotviť svoju vlastnú poetiku. A tak sme sa popri hereckému remeslu učili aj remeslu réžie, dramaturgie a ďalším potrebným aktivitám v rámci inscenačnej tvorby takzvane „za pochodu". Okolo roku 2015 sme začali vytvárať koncepty predstavení vo dvojici Wernerová/Kočiš a režijnú stránku prebrala Jana Wernerová. Ide o automatické vyústenie dlhoročného procesu. 

Pri posledných inscenáciách sa nám osvedčil kreatívny tím umelcov/kýň, s ktorými radi spolupracujeme. V rámci úpravy textu a celkovej dramaturgie momentálne spolupracujeme s Máriom Drgoňom, skvele sa nám tvoria texty s Terezou Trusinovou. O hudobnú linku predstavenia sa postaral Miro Tóth,  scénografiu a kostýmy navrhla Daša Krištofovičová. Hrajú Peter Kočiš, Michaela Babálová, Anna Suráková, Jakub Muranský a Jana Wernerová. Technická podpora je v rukách Palka Matiu a Martina Soviča. 

 

Smutná správa zo smutnej krajiny. Peter Kočiš (zdroj: Divadlo Na Peróne) Smutná správa zo smutnej krajiny. Peter Kočiš (Foto/Zdroj: Tibor Czitó/Divadlo Na Peróne)

 

Napr. Mário Drgoňa a Tereza Trusinová spolupracujú s SND, Luterán tam hosťuje, ako vnímate to postupné, a teraz už pomerne intenzívne, prepojenie zriaďovaných divadiel s nezávislým prostredím?

Vytvárať dialóg medzi zriaďovanou a nezriaďovanou kultúrou je veľmi dôležité. Na jednej strane je tu možnosť osloviť širšie divácke publikum, ktoré by za iných okolností nenavštívilo jeden alebo druhý priestor. Zároveň tak vznikajú rôzne nielen divácky zaujímavé projekty, ktoré obohatia obe strany. Už trikrát sa nám podarilo hosťovať v Slovenskom národnom divadle a do svojich projektov, napr. pri scénickom čítaní hry Pripútanie si k spolupráci prizývame hercov z NDKE alebo Bábkového divadla v Košiciach. Zriaďovaná či nezriaďovaná dokopy tvoria len jednu kultúru. A tú treba chrániť a prepájať, obohacovať sa navzájom. Len tak sa môžeme posúvať vpred. 

 

Na začiatku ste sa dosť venovali performance, site-specific projektom, aký to malo vplyv na vašu neskoršiu tvorbu? Napr. inscenácia Premena bola pripravovaná v priestoroch Tabačky, ale potom ste s ňou vyšli do ulíc, bolo to v čase protestov po vražde Jána a Martiny. Takto ste to dokázali zaktualizovať a asi vám v tom pomohli práve tieto predchádzajúce skúsenosti a schopnosť bezprostrednej interakcie s divákom...

Zásadnou sa pre nás stala účasť na päťročnom medzinárodnom projekte v rokoch 2009 – 2013, na ktorom sme participovali s francúzskymi umelcami z Là Hors De z Lyonu. Spoločne sme vytvorili sériu site-specific projektov na tému cenzúry, vysťahovalectva a perzekúcie, ktoré sme hrávali striedavo vo Francúzsku a na Slovensku. To nám ako hercom a performerom otvorilo absolútne nové obzory a neskôr nás podnietilo k ďalšej autorskej tvorbe. V tom čase bolo pre nás novinkou, že ako performeri sme boli zároveň spoluautormi celého diela, sami sme robili rešerš témy, ktorú daný projekt reflektoval. Práve pri tejto zahraničnej spolupráci u nás nastal istý zlom, objavili sme vnútornú tvorivú silu a uvedomili si, že aj ako herci či performeri môžeme dielo zásadným spôsobom ovplyvniť. Divadlo bolo vždy skvelým nástrojom na ovplyvňovanie spoločnosti, nastavovanie zrkadla. Práca s divákom je dodnes jednou zo silných stránok našich inscenácií. Divák je vždy súčasťou predstavenia, nevyužívame štvrtú stenu. Tak tomu bolo aj v roku 2017 pri predstavení Premena, ktoré sme hrávali vo výklade galérie Vojtecha Löfflera v Košiciach po vražde Jána a Martiny. Hrali sme priamo na ulici, tesne pred protestmi. Je úžasné, keď je umenie slobodné a môžete ním reagovať na dianie okolo vás.

 

Stalo sa vám ešte niekedy okrem Premeny, že okolnosti takto vstúpili do pripravovanej inscenácie a ovplyvnili ju?

Premena bola prvá inscenácia kedy sme mali pôvodne rozpracovanú úplne inú tému. V čase vraždy Jána a Martiny sme sa vracali z Malty, kde bola tiež zavraždená novinárka a celá situácia na Slovensku nami príšerne otriasla. V lietadle cestou domov sme vymysleli nový námet, za niekoľko dní naštudovali predstavenie a hrávali počas dní protestov. Dnes by sme museli vyrábať nové predstavenie každý deň, aby sme mohli byť aktuálni a to je, žiaľ, nemožné. V každom prípade sme však naše pozorovania, strachy a obavy z toho kam sa ženie spoločnosť zakomponovali aj do našej novej inscenácie, ktorá sa pôvodne mala volať Dobrá správa z dobrej krajiny, ale koho chceme klamať?

 

Premena, tak ako iné inscenácie, v sebe niesli politické témy, reagovali na dianie v spoločnosti, ale teraz sledujeme odklon od politických tém a viac sa venujete reflexii ľudskej duši, čo sa v nej deje, prečo tento odklon?

Áno, je to tak. V našich predchádzajúcich autorských inscenáciách Na stáž, Búvaj aj v spomínanej Premene či spoločenskej hre My, ľud! sme zachádzali do spoločenských a politických tém a reagovali na to, čo sa aktuálne dialo. Postupom času nás začali viac zaujímať osudy jednotlivcov zaseknutých v systéme, čo tiež veľmi dobre funguje a v podstate tiež hovorí o stave spoločnosti, len z pohľadu menšieho, vnútorného sveta jedinca. Publiku chceme ponúknuť divadelný jazyk a témy, ktoré ich emocionálne obohatia. Divadlo má aj túto krásnu vlastnosť. Poľudšťovať. 

 

Smutná správa zo smutnej krajiny. Jana Wernerová, Michaela Babálová, Anna Suráková (zdroj: Divadlo Na Peróne) Smutná správa zo smutnej krajiny. Jana Wernerová, Michaela Babálová, Anna Suráková (Foto/Zdroj: Tibor Czitó/Divadlo Na Peróne)

 

Hra Slovenský raj je pre mladých divákov, čo je u nás tak trochu prehliadaná divácka skupina, prečo ste sa rozhodli zacieliť aj na takéto publikum?

Mladý divák tvorí budúcnosť nielen divadla, ale aj celej spoločnosti. Je to spôsob ako si možno vychovať ďalšie generácie divadelných návštevníkov, vnímavých, rozhľadených, tolerantných, ale aj spoluobčanov a ľudí zodpovedných za smerovanie našej krajiny a budúcnosti. Inscenácia Slovenský raj odkazuje na viaceré diela slovenskej literatúry a zároveň aj na zásadné momenty slovenských dejín. Najmä na udalosti súvisiace s druhou svetovou vojnou a holokaustom. Okrem osvieženia učiva pred maturitou slúži aj na uchovanie a pripomenutie si negatívnych dejín našej krajiny. Pri tvorbe pre mladého diváka sa snažíme predovšetkým o interaktivitu a o to, aby sme ho čo najviac vtiahli do deja. Celý koncept hrania pre stredné školy je doplnený o hereckú rozcvičku pred predstavením a o prednášku s diskusiou o dejinách divadla a význame nezávislého divadla a nezriaďovanej kultúry v dnešnej spoločnosti. Obsah spolu veľmi dobre funguje a od učiteľov/iek aj samotných študentov/tiek dostávame veľmi peknú a pozitívnu spätnú väzbu. Vtedy vieme, že to všetko dáva zmysel a tešíme sa z toho. A okrem iného aj z toho, že Slovenský raj vo svojej rozhlasovej podobe pred pár dňami vyhral cenu detskej poroty v súťaži rozhlasovej tvorby pre deti a mládež Zázračný oriešok. 

 

Plánujete opäť spoluprácu so zahraničnými tvorcami?

Sme veľmi radi, že sme sa mohli zúčastniť na zahraničných festivaloch, stážach a rezidenciách. Cez mnohé európske krajiny, Škandináviu až po New York. Posledná zahraničná spolupráca pochádza z roku 2021 a išlo o holansko-slovenský projekt Borderline /Laught in the face of fear, z ktorého vzniklo predstavenie My, ľud!. Po jeho premiére, ktorou sme 23. 6. 2021 otvárali divadlo, posledné roky venujeme mnoho svojej energie do stáleho priestoru, príprave nových inscenácií, nastavovaniu procesov... Zahraničné spolupráce nám chýbajú a určite ich máme v pláne, lebo tvorba a hranie v zahraničí je zakaždým obohacujúci zážitok. Momentálne však s napätím očakávame skôr to, čo sa bude diať v rámci našich hraníc. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. 

 

Najbližšie predstavenia inscenácie Smutná správa zo smutnej krajiny sú 20. a 21. 6. 2024.

Internetová stránka Divadla Na Peróne

Späť na drama.plan