Dežove listy „na provázku” (legenda uvádza legendu)

 

Dežo Ursiny sa v roku 1989, v dobe, ktorá mala znamenať nový slobodný začiatok v živote a tvorbe, dozvedá, že má rakovinu... Nasťahuje sa k nemu jeho sedemnásťročný syn Jakub a z izby do izby si začnú písať listy o veciach, o ktorých sa ťažko hovorí a možno o niečo ľahšie píše. Skoro o dvadsať rokov neskôr po smrti Deža Ursinyho vychádzajú v knihe Ahoj Tato – Milý Kubo a o desať rokov na to môžeme ich dramatizovanú podobu vidieť/počuť na javisku ikonického brnianskeho divadla Husa na provázku v réžii jednej z najtalentovanejších českých režisérok svojej generácie Anny Davidovej. 

 

Ivan Štrpka v predhovore ku knihe píše:  „V tých listoch prebieha nenásilný, ale zrejmý proces vzájomného stávania sa vedomým & milujúcim synom a otcom, úplnejším človekom.”

 

Epištolárna forma je v literatúre tou najosobnejšou a najintímnejšou, sama o sebe má už totiž v sebe hodnovernosť, ktorú čitatelia umeleckej literatúry hľadajú. Autori v nej odkrývajú svoje vnútro, samozrejme, tak či onak nejakým spôsobom, štylizované. Kniha Ahoj Tato – Milý Kubo (vyd. filmotras v roku 2014) sa preto dá čítať vo viacerých plánoch, od dokumentárneho a informačného zdroja o vnútornom prežívaní Deža Ursinyho v posledných mesiacoch jeho života až po, vďaka vysokému intelektu, umelecky zobrazený vzťah otca a dospievajúceho syna. „Kniha je však podľa mňa dobrá v tom, že v nej nie je dôležité, či je Dežo muzikant,” hovorí Jakub Ursiny, „s rodičmi je to vždy katastrofa (smiech).“

 

 

Otec cíti, že už nemá veľa času. Trpí – hladom, bolesťami a nesmiernou túžbou žiť. Zúfalo nechce byť sám a hľadá spôsob ako komunikovať so svojím dieťaťom, ktoré však tiež chce len žiť svoj život, ešte sa iba hľadá a čas mu plynie úplne inak. S listovou formou, navyše písanou rukou, sa viaže hlavne dôsledné premyslenie – toho čo a ako napíšem. V týchto listoch cítiť najmä čas a cítiť snahu. Otec sa snaží oslobodiť z pocitov viny za výbuchy a výčitky, výchovné rady a posolstvá, ktoré by si podľa neho mal jeho syn navždy pamätať, sa tiež snaží štylizovať citlivo a rešpektujúco. Kubo vynakladá snahu formulovať myšlienky tým najvyspelejším jazykom, akým je 17-ročný chlapec schopný, byť úprimným, chápavým, ale ani nedávať otcovi za pravdu vo všetkom a jemne si určovať hranice. To, že z listov tú snahu z oboch strán čitateľ vníma, je práve literárnym konfliktom a knihe to nielen svedčí, ale pre umeleckú literatúru viac než stačí. „V hre je dosť prítomná latentná vzbura syn – otec. Kolářik je dominantný herec a s tvorcami sme riešili práve to, aby sa syn vedel brániť. Sú tam aj scény, kde otcovi rupnú nervy, ale v zásade je to aj odľahčené, narozdiel od knihy, tá je ťažšia. V inscenácii je humor a hudba, Dežove skladby,” upresňuje Kubo Ursiny a pokračuje, „v inscenácii je to trošku na hrane – alkohol – syn opitý, otec opitý, pes nahúlený – je tam dosť úletov. Skôr to celé vnímam ako ženskú interpretáciu našich listov, určite by sa to dalo urobiť na viacero spôsobov, ale najviac tomu podľa mňa svedčí práve knižná podoba.”

 

 

Podľa Kuba Ursinyho mala mať kniha Ahoj tato – Milý Kubo aj televíznu podobu, ktorú nakoniec RTVS z dôvodov preňho neznámych nerealizovala. „Pokiaľ si dobre spomínam, mal to dramaturgovať Peter Balko, scenár písať Slavo Sochor a režisér sa hľadal. Prekvapivo to nakoniec našlo  odozvu v Česku, čo ma však veľmi teší. Sú stále popredu, tu už je to taká pretiahnutá struna. Navyše, keď ma navštívili tvorcovia, boli veľmi profesionálni a slušní. Na Slovensku už taká tá pieta pominula.”

Inscenácia okrem knihy Ahoj tato – Milý Kubo využíva aj ďalšie zdroje a tvorcovia z Divadla Husa na provázku prizvali aj Kuba Ursinyho na čítanie prvej verzie scenára, ktorý napísala Martina Kinská. „Bolo v ňom napríklad, že syn je zatvorený v izbe a veľmi nahlas si púšťa pesničku Sklíčka dotykov. Na to som mal malú dramaturgickú poznámku, pretože to by som si v živote nahlas nepustil, navyše v kontexte tej doby by som možno tak polopatisticky navrhol Nirvanu. Režisérka ale neustúpila, možno tomu chcela dať kolorit 90-tych rokov.* Je to tiež trošku klišé, prvoplánový obraz, že syn nahlas počúva hudbu, ale to bol asi jediný sporný moment” hovorí Kubo Ursiny, ktorý si hru chce pozrieť v nejakom reprízovom termíne.

 

 

Pre rodiča – čitateľa – je kniha dojímavou výpoveďou toho, čoho sa bojí každý otec či matka a každé dieťa – opustenia, v prípade smrti, absolútneho opustenia. Dežo a Kubo našli ako najefektívnejšiu formu vzájomného dialógu listy. Pre ich odintímnenie a zverejnenie je akiste najlepšou formou verná knižná podoba. Tá divadelná je iným umeleckým dielom, v tomto prípade ďalšou ponúkanou formou dialógu s divákmi a diváčkami – pamätníkmi, aj nepamätníkmi a ich násťročnými deťmi, o ktorú je v Čechách aj veľký záujem. „Z divadla ma informovali, že do troch minút po zverejnení tlačovej správy mali o to médiá záujem, čo sa im predtým nestalo. Myslím, že je to práve o rovine česko-slovenskej vzájomnosti a univerzálnej téme vzťahu otca a syna. Veľmi by som chcel, aby táto kniha vyšla v českom preklade a možno práve táto hra tomu pomôže,” uzatvára pre plan.art Kubo Ursiny.

(*podľa slov režisérky, cieľom bolo ukázať kontrast medzi hudbou Deža Ursinyho a popovou hudbou)

 

 

Dežo Ursiny písal (a neskôr vyšli aj knižne) listy Eve Rosenbaumovej (Jabloň v zime), Zdenke Krejčovej (Moja milá pani) a synovi Kubovi (Ahoj Tato - Milý Kubo). Listy sú vždy textami o neprítomnosti, v tomto prípade sú to, slovami literárneho teoretika Petra Zajaca, buď listy túžob po tom druhom, alebo listy sklamaných očakávaní z neprítomnosti. 

 „Jak daleko může být z pokoje do pokoje? Od muže k chlapci a od chlapce k muži? A jak tuto vzdálenost překlenout, keď času je málo a voda stúpa?” 

Inscenáciu Nie sme doma naštudovala v Divadle Husa na provázku režisérka Anna Davidová, pre ktorú je to domovská scéna, v rokoch 2019 – 2021 bola aj umeleckou šéfkou divadla. V tomto titule sa opäť vracia k inscenovaniu dramatizovanej korešpondencie, ako to môžeme vidieť aj v inej „provázkovskej” inscenácii Čas srdce, ktorá skúma – aj cez listy – vzťah Ingeborg Bachmannovej a Paula Celana. Teraz legenda Divadlo Husa na provázku uvádza legendu Deža Ursinyho.