Autorky performancie Heidi Šinková, Soňa Ferancová, Renáta Ptačin. Foto/Zdroj: Príchod Godota
Príchod Godota je zoskupenie umelcov, ktorí hľadajú možnosti tvorby v súčasných umeleckých postupoch a experimentujú s fenoménmi dnešnej doby. Ich tvorba odzrkadľuje bohatý vnútorný svet človeka, ktorý sa zdá byť čoraz väčším tabu. Z ich produkcie sú najznámejšie BOHOVANIE, Love Portrait a Bytie 2 (inscenácia hry I. Vyrypajeva). Najnovšou premiérou je netradičná prednáška o Jozefíne Kohen Oravcovej. Jej dielo má veľký význam v kontexte nielen slovenskej histórie, ale aj dejín ako celku v spojení s politickou minulosťou vo svete a následnými dejinnými zvratmi. Ako osoba bola významná nielen z pohľadu umelkyne, ale aj z pohľadu aktivistky, ekologičky, feministiky. O tejto performancii hovoria Renáta Ptačin a Heidi Šinková, príbuzná Jozefíny.
Predstavme si najskôr Jozefínu...
Heidi Šinková (HŠ): Za mladi drzá, vášnivá, zlostná, ambiciózna, kreatívna, neskôr nadšená, hravá, zlostná, vážna, veselá...
Ako tento projekt začal vznikať a ako sa vyvíjal, ako sa hľadala výsledná forma?
HŠ: Keď som zistila, že mám v rodine osobnosť ako Jozefína, začala som pátrať ďalej. Bolo to fascinujúce odhaľovanie mňa samej aj mojich najbližších. Soňa o Jozefíne počula a Renátku sme prizvali ako umelca, ktorý mal nestranný pohľad na vec. Spoločne sme tvorili a hľadali možnosť poukázať na tvorbu a život Jozefíny.
Aký je napokon výsledný režijný a choreografický koncept?
HŠ: Je to prednáška, kde jej diela sú rekonštruované, keďže originály sú buď v Amerike, alebo inde vo svete. Prednáška má prvky performancie.
S čím všetkým ste pracovali?
HŠ: Hlavným zdrojom boli denníky, ktoré boli veľmi obšírne, často intímne. Ďalej fotografie, informácie z dedových zápiskov, spomienky našej rodiny...
V predstavení uvidíme aj zrekonštruované Jozefínine choreografie. Ako sa rekonštruuje choreografia ak neexistuje záznam?
HŠ: Z historických fotografií, kde tanečník vie prečítať to, čo bežný človek nie...
Renáta Ptačin (RP): V prvom rade boli pre mňa najväčšou inšpiráciou fotky, na ktorých je Jozefína zachytená v pohybe. Snažila som sa čo najvernejšie dostať do našej choreografie esenciu z tých fotiek. Ostatný pohybový materiál je mojím osobným vkladom, ako vnímam Jozefínu ako osobnosť.
Bolo to pre tanečníčku náročné?
HŠ: Mne sa zdalo, ze Renáta sa v tom videla, vyžívala a jej podanie choreografie je plne života, lásky a citu.
RP: Na jednej strane to bolo náročné pre pocit zodpovednosti. Či je to tak ako by to chcela Jozefína. A na druhej strane umelecky, kreatívne oslobodzujúce. Jej život bol nespútaný, bláznivý a to ma na nej neuveriteľne baví.
Prečo ste si ako miesto vybrali Cikkerovo múzeum?
HŠ: Jozefína prežívala na vile krátke, ale rozmarné chvéle, čaato sa do vily vracala. Oficiálne najmä kvôli majiteľovi vily – Chatamovi, neoficiálne kvôli jeho synovi Chatamovi.
V čom je pre vás Jozefína zaujímavá, inšpiratívna aj v dnešných kontextoch?
HŠ: Je to môj predok, aj vďaka nej som na svete ja, rozumom neuchopiteľná realita. Bola to odvážna, tvorivá, krásna žena, ktorá nestrácala samú seba a chcela žiť tak, ako cítila. Je pre mňa vzorom a bolo mi cťou sa s ňou stretnúť.
RP: Všestrannosť a precíznosť. Presne vedela čo chce a čo nechce. Svoju slávu zvládala s pokorou. Bojovala do konca svojho života a ten život milovala a život milovaj ju. Vraj hrala výborne na lesný roh, ktorý zdedila po svojom pradedkovi Serafínovi.
Premiéra Čo na to Jozefína? 21. 4. 2023, Cikkerovo múzeum