Ruky sa nedotýkajú tvojho drahého Ja
Súbor Ultima Vez z Belgicka vedený choreografom, tanečníkom Wimom Vandekeybusom a ich staroveký mýtus o matriarcháte vyrozprávaný netradičným spôsobom otvorí 2. októbra Medzinárodný festival súčasného tanca Bratislava v pohybe. Hands Do Not Touch Your Precious Me je mýtický príbeh o konfrontácii a premene, svetle a tme, smrti a znovuzrodení. Wim Vandekeybus si k spolupráci prizval po prvýkrát performera a vizuálneho umelca Oliviera de Sagazan. Spoločne vytvárajú svet, v ktorom telá balansujú ako živé telesné sochy medzi utopickým a hrozivým, mocným a krehkým. Jadrom de Sagazanovej práce je transfigurácia tela a tváre pomocou hliny a farby do hrudy anonymného mäsa. Vandekeybusovo a de Sagazanovo skúmanie ľudských limitov nachádza hudobnú ozvenu v materiálovej a fyzickej štruktúre elektroakustickej hudby Charo Calvo. Poetický, tajomný názov je verš prevzatý z hymnu sumerskej veľkňažky Enheduanny venovaného bohyni Inanne. Príbehy, zapísané na hlinených tabuľkách klinovým písmom pred viac ako 4 000 rokmi, patria k najstarším príbehom ľudstva.
Často vystupujete v Česku, poznáte súbory/tanečníčky/tanečníkov z českej, alebo aj slovenskej tanečnej scény?
Pracoval som s Miňom z Les SlovaKs, Jozefom Fručekom a Líviou Balážovou, takže viac so slovenskými umelcami. Je v nich niečo špecifické, čo tanečníci z iných krajín nemajú.
Začínali ste v 80. rokoch, ktoré priali inovatívnym prístupom. Ako si na tú dobu spomínate?
Cítim, že náš prístup je stále veľmi inovatívny, no obklopili sme sa mnohými ďalšími umelcami a tiež mám oveľa viac skúseností. Som rýchlejší a stále sa snažím objavovať výzvy... Rutina v našej tvorbe zabíja a noví ľudia, nové nápady a nové výzvy znemožňujú kopírovanie. To všetko s jasným rukopisom, uvedomujúc si svoje začiatky.
Radia vás k tzv. flámskej vlne – ako by ste ju vy osobne definovali?
V 80. – 90. rokoch sme dosiahli to, že v inscenácii je všetko možné. Teraz sa vraciame k novému konzervativizmu a ideologickému vedeniu obsahu, vďaka ktorému sú niektoré formy veľmi nudné. Som akčný režisér, ktorý sa až tak nezaujíma o konceptualizmus. Existuje veľa nových tvorcov, ktorí robia zaujímavú prácu, dramaturgovia sa však veľmi obávajú toho, čo nazývajú „svojou obecenstvom“.
A ak by ste toto obdobie porovnali s nasledujúcimi dekádami až súčasnosťou? Aký je to dnes priestor?
Ide o preľudnený priestor, pričom je to stále niche oblasť pre zasvätených. Páči sa mi, že diela sú nezameniteľné a nepatria k nejakému klanu alebo štýlu. Sú tým, čím sú, a aj keď sú šikovne vytvorené s otvorenosťou voči času, v ktorom vznikli, dodáva im to ďalší dôvod, prečo musia existovať práve v danom momente.
Vnímate globalizáciu aj v rámci súčasného tanca?
Áno, úplne. Každý si môže všetko skontrolovať povrchným spôsobom, pretože si myslí, že to vie. Uprednostňujem temné zákutia, to, čo je neočakávané. Dnešok je dobou výkrikov (príspevkov na sociálnych sieťach) o tom, že máte život a umierate pre lajky.
Vy sám nemáte tanečné vzdelanie. Ak by sme sa vrátili k začiatkom malo to vplyv na vašu tvorbu? Bolo to o väčšej slobode? Odvahe?
Predtým, ako som začal, som nikdy neabsolvoval žiadny workshop. Venoval som sa kung-fu a jazde na koni, hral som divadlo na univerzite, pracoval som s Janom Fabrem ako performer a naučil som sa fotografovať. Myslím si, že vďaka tomu, že som pracoval a nevzdelával sa, bola moja práca iná. Hnev z nevinnosti. Blafoval som, ale som zároveň veľmi oddaný a áno, s prílišným sebavedomím, ktoré som rád, že opadlo čoskoro po našom štarte.
Čo/koho považujete za svoju najväčšiu školu?
Talent predstavovať si, prichádzať s nápadmi, asociatívne myslenie.
Aké boli fázy vašej tvorivej cesty? Dnes vidíme úžasné asociatívne montáže.. Ako dlho ste hľadali svoj “slovník”, svoj rukopis založený na intuícii, impulzoch a inštinktoch?
Jazyk, ktorý som vytvoril, nemal pevnú formu. Trochu neukotvený alebo veľmi osobný. Myslím, že po 45 dielach mám stále veľmi rozpoznateľný rukopis, ktorý sa však trochu ponáša na rybu, ktorá pláva v mnohých rôznych vodách.
„Podľa mňa musí byť forma zakaždým iná. Preto niekedy vytvorím extrémne hudobné predstavenie (nieuwZwart), potom založím projekt na zážitkoch jedného človeka (Monkey Sandwich) a potom nájdem tému v klasickej mytológii (Oidipus/bêt noir alebo Bakchantky) alebo vytvorím analytické dielo, v ktorom hrá dôležitú úlohu divadelnosť (Talk to the Demon).“
Čítala som v jednom rozhovore, že nemáte rád abstraktné formy tanca? Aké sú pre vás zaujímavé?
Obsah nesúci formu, ako vyjadrenie vnútra vonkajškom. Aj keď je forma abstraktná a odcudzujúca, existuje vnútorná udalosť, ktorá túto formu vytláča.
Vyštudovali ste fotografiu, ste filmár a video a film sú súčasťou vašich inscenácií.
Áno, páči sa mi, že jedno médium sa môže učiť od druhého. Tanec je často veľmi obmedzený. Na svojej ceste sa vraciam ku klasike a tiež svojim vlastným fiktívnym dielam. Jedno sa učí od druhého.
Rovnako hudba je veľmi výraznou zložkou, s ktorou pracujete.
Je to priamy nástroj, ktorý nás nevyhnutne ovplyvňuje, pretože nie je racionálny ako slová... je trochu ako tanec.
Spolupracujete dlhodobo s Charo Calvo, a to aj na inscenácii Hands Do Not Touch Your Precious Me, ktorú uvidíme v rámci Bratislavy v pohybe.
Charo je vo svojej tvorbe veľmi zvláštna a neporovnateľná. Je to svet sám o sebe. Nemôžeme zaškatuľkovať jej prácu, ani ju porovnávať s ostatnými. Vo svojej oblasti často pridáva niečo, čo som vôbec nečakal. Ide o silnú spoluprácu.
Hovorme teraz o tele. Vaše choreografie sú veľmi intenzívne, fyzické, konfrontačné. Ako vy vnímate telo v rámci tanca/performance?
Ako nabitý, emocionálny, strategický, talentovaný a odolný nástroj.
U nás sa stále ešte často rieši nahota na javisku. Vy sám máte s nahotou skúsenosť nielen ako choreograf/režisér, ale aj ako tanečník? Ako vnímate nahé telo na javisku? Ako tvorca a ako interpret?
Ak je nahota potrebná, prečo nie, ale často je bezdôvodná a nedáva zmysel.
Ruky sa nedotýkajú tvojho drahého Ja
Inšpiráciou sú vám literárne diela (napr. Cortázar), staré mýty, hudba…To, čo vaše inscenácie prepája, je téma človeka v hraničnej situácii, nebezpečenstve. Hovoríte o “momente katastrofy.” Čím sa stala táto téma, rovnako ako téma moci, pre vás zaujímavou a stále ňou zostala?
Tragédia je založená na sile a krehkosti, teda na fakte jej straty. Prichádza ľahostajnosť prírody smerom k našim nebezpečným ľudským vášňam. A tak sa rodí dráma.
To, čo charakterizuje vašu tvorbu, je aj dichotómia…pracujete s ňou aj v inscenácii Hands Do Not Touch Your Precious Me, s ktorou prichádzate do Bratislavy.
Protiklady sú znázorňované ako veľmi vzdialené od seba, zatiaľ čo ja ich vidím ako prepojené a navzájom neprehliadnuteľné. Jedno bez druhého nemôže existovať.
80. roky boli poznačené AIDS. Celá situácia veľmi zasiahla aj tanečnú komunitu. Mala aj táto skúsenosť vplyv na vašu tvorbu?
Stratil som staršieho tanečníka na AIDS. Ale okrem toho som s tým nebol naozaj konfrontovaný.
Veľa sa hovorí o tom, že sme “opustili” naše telá, preniesli sme ich do virtuálneho prostredia. Opäť sme si ich začali uvedomovať počas pandémie, v dobe obmedzení, ohrozenia. Môže byť práve tanec/performance pre diváka cestou k svojmu telu?
Mám rád, keď sú ľudia na scéne výnimoční a pôsobia, že sú iní ako diváci. V súčasnosti je módou, že publikum je súčasťou predstavenia, ale takéto diela môžu mať nízku úroveň.
Ak sme hovorili o tele, ako s tým svojím pracujete dnes?
Stále stojím, prekonal som niekoľko úrazov, ale dokážem ich zvládnuť. Môžem byť vďačný svojmu telu a tomu, kam ma vedie.
A čo sa týka práce s tanečníkmi? Snažíte sa posúvať ich hranice?
Áno, samozrejme, ale jemným šikovným spôsobom tam, kde sa cítia nenahraditeľní.
Vy ste v jednom z rozhovorov povedali, že tanečníci sú pre vás spoluautormi. Téma ale asi stále vychádza od vás?
Prevažne odo mňa, ale pri inscenácii Hands Do Not Touch Your Precious Me prišla téma od Charo Calvo. Tanečníci veľa tvoria, ale ja ich vediem a mám jasnú estetickú voľbu, ktorá kladie limity alebo potreby.
Dnes je aj v tanečnom či performatívnom umení silne prítomný aktivizmus. Vy sám ste sa venovali napr. environmentálnym témam.
Áno, ale tieto témy existovali aj v mytológii. Domnievame sa, že všetko vymýšľame my, ale väčšina tém pochádza v inej podobe zo staroveku.
V inscenácii, ktorú uvidíme, sa vraciate k jednému z najstarších príbehov ľudstva. Ako tu pracujete s témami, o ktorých sme už hovorili?
Príbehy sa v čase opakujú. Pozeráme sa len na našu verziu. Robíme zo starého súčasné alebo prichádzame so sci-fi, čo je forma, ktorá sa mi veľmi páči.
V inscenácii využívate aj živly. Ja osobne mám veľmi rada ich prítomnosť v predstaveniach. Aký význam pre vás nesú? Predpokladám, že nie sú iba prostriedkom, dekoráciou…
Väčšinou sa snažím eliminovať všetko, čo nepotrebujem. S cieľom prísť s čistým telom. Ale niekedy sú živly skvelé a pomáhajú pri transformácii, ktorú musíme zahrať. Väčšinou ide o prírodné živly.
V akom životnom a tvorivom období teraz ste?
Vo veľmi produktívnom období. Akosi sa mi podarilo počas pandémie vytvoriť tri inscenácie – Hands Do Not Touch Your Precious Me , Draw From Within (pre Rambert Dance) a Age Of Rage (pre International Theatre Amsterdam). Zo všetkého najradšej tvorím. Tvorbu mám radšej ako cestovanie na turné alebo hranie.
HANDS DO NOT TOUCH YOUR PRECIOUS ME / 2. 10. o 19.00 Činohra SND
Réžia a choreografia: Wim Vandekeybus
Spolutvorcovia a účinkujúci: Olivier De Sagazan, Lieve Meeussen, Wim Vandekeybus, Maria Kolegova, Mufutau Yusuf, Borna Babić, Maureen Bator, Davide Belotti, Pieter Desmet, Anna Karenina Lambrechts
Ďalej účinkujú: Pjotr Nuyts, Matteo Principi & Alexandros Anastasiadis
Umelecká tvorba s hlinou: Olivier De Sagazan
Hudba a produkcia hudby: Charo Calvo
Ďalšia pôvodná hudba (červený tanec): Norbert Pflanzer
Živá kamera: Wim Vandekeybus
Dramaturgia: Erwin Jans
Kostýmy: Isabelle Lhoas
Rekvizity: Cèline De Schepper
Svetelný dizajn: Wim Vandekeybus, Thomas Glorieux
Inžinier zvuku: Christian Schröder
Produkcia: Ultima Vez
WIM VANDEKEYBUS
Wim Vandekeybus je choreograf, tanečník, filmár a fotograf. V polovici osemdesiatych rokov založil tanečnú skupinu Ultima Vez. Umelecký debut sa mu podaril pozoruhodným predstavením What the Body Does Not Remember(1986). Vandekeybus svojimi inscenáciami v posledných desaťročiach vytvorených míľniky vo vývoji moderného tanca. Jeho pohybový jazyk spája intuíciu, impulz a inštinkt s energiou, rizikom a nebezpečenstvom, ide o dramatický „Weltanschauung“ plný dynamiky a konfliktov. Jeho tvorba charakterizuje takmer obsesívne opakovanie jednej témy: ako človek reaguje na aktuálne situácie. V tejto súvislosti je preňho dôležité to, čo nazývam „momentom katastrofy“ – súčasne však do svojej tvorby vkladá humor, hravosť a žartovnú ľahkosť. Vandekeybusove produkcie majú podobu asociatívnych montáží so záľubou v prekračovaní hraníc medzi disciplínami. (Živá) hudba, video a film sú nielen súčasťou jeho spôsobu divadelného vyjadrovania, ale sú hlavnými hýbateľmi, na ktorých sú jeho inscenácie založené. (zdroj:abp.sk)
