Rebecca Journo/La Pieuvre: Portrait
Dnes sa začína jubilejný 30. ročník Medzinárodného festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe. Od 14. do 26. októbra 2026 prinesie do Bratislavy choreografie a súbory z Francúzska, Španielska, Litvy a Slovenska. Vybrané diela cez súkromné intímne príbehy a emócie vypovedajú o svete, slobode – telesnej aj vnútornej, o slobode myslenia... teda aj o nás samotných.
O programe 30. ročníka Medzinárodného festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe hovorí riaditeľka festivalu Miroslava Kovářová.
> Skôr ako budeme hovoriť o programe aktuálneho ročníka festivalu Bratislava v pohybe, vráťme sa ešte k medializovanej reakcii na site-specific projekt City Horses. Ako ste to vnímali vy osobne, ako riaditeľka tanečného festivalu, ktorý mal od začiatku aj ambíciu naučiť ľudí chodiť na súčasný tanec. Navyše fungujúcou podporou z FPU sa domáca tanečná scéna naozaj rozvinula...
Táto reakcia vypovedá o stave tejto spoločnosti, ktorý nás, bohužiaľ, vôbec neteší a dotýka sa nás všetkých z oblasti kultúry. Od nástupu novej politickej garnitúry sú umelci znevažovaní, verejnosti je podsúvané, že umenie, najmä súčasné umenie, vlastne nikto nechce, nikoho nezaujíma. Polarizácia v spoločnosti sa tak deje aj v prístupe ku kultúre. Dôsledkom je aj to, čo sa stalo. Mne to hovorí aj o tom, že ľudia sú vlastne neslobodní. Pretože v momente, keď je niekto nastavený tak, že takto agresívne zareaguje, poukazuje to na to, že nie je slobodný, lebo nemá odstup sám od seba a pudovo musí nejakým spôsobom ventilovať svoju agresivitu. No akeď to urobí v prítomnosti detí je to naozaj veľmi alarmujúce. Hneď po tom, ako sa objavilo to video, poslali sme list našim partnerom a médiám, účastníčkam sme povedali, aby nám nahlásili agresívne reakcie na ich osoby. Švédske autorky – vizuálna umelkyňa Helena Byström a choreografka Anna Källbladdúfam, okrem toho, že tento projekt realizujú od roku 2017 v rôznych európskych mestách, majú všetky realizácie i zdokumentované vo forme fotografií a videa. Videozáznam sa robil aj v Bratislave. Z týchto spoločných materiálov, ako aj reakcií na tento site-specific projekt, bude vytvorená video-inštalácia, ktorú plánujeme prezentovať budúci rok počas festivalu spolu s diskusiou mapujúcou stav našej spoločnosti. Site-specific projekty sú vo svojej podstate intervenciou do verejného priestoru, to znamená, že sú niečím, čo má ľudí vyrušiť z bežnej rutiny. Vyzerá to tak, že mnohí ľudia na Slovensku nechcú byť vyrušovaní. A – ako dotyčný pán – z toho dostanú nervy. Zopakujem, časť tejto spoločnosti nie je slobodná. Nehovoriac o tom, že tí, ktorí teraz kladú na piedestál folkór, ho často vôbec nepoznajú, lebo znázorňovanie zvierat je jeho absolútne organickou súčasťou.
30. výročie festivalu sme teda oslávili po prvýkrát prítomnosťou v bulvárnych médiách a hovorilo sa o nás aj na tlačovke Smeru. Čo k tomu viac povedať? Prežili sme a museli sme sa potom už aj zasmiať. Cez slzy. Pomohla nám i podpora veľkej časti verejnosti, ktorá nebola vyrušená.
City Horses
> Útok išiel nielen na performanciu, ale aj na samotné performerky. Hovorme na všeobecnejšiu tému ženskej sily, emancipácie a invencie v modernom a súčasnom tanci. Boli to práve ženy, ktoré boli odvážne a prinášali progres.
Ak hovoríme o osobnostiach 20. storočia, teda od „matky” moderného tanca Isadory Duncan, po Martu Graham či Doris Humphrey, čo sú naozaj veľmi výrazné mená. Možno to v tom čase bolo dané aj tým, a bohužiaľ sa to dnes vracia, že tanec bol vnímaný ako niečo nedôstojné muža. Aj preto to na počiatku boli práve ženy, ktoré posúvali moderný tanec dopredu. Dnes keď sa má rodič rozhodnúť či dá dieťa na tanec, tak si to veľmi dobre rozmyslí, pretože uživiť sa v tejto spoločnosti ako tanečník je náročné. A tak aj aktuálne prevažujú ženy ako tie, ktoré určujú trendy vývoja moderného a súčasného tanca. Ak hovoríme o tohtoročnom festivale s fokusom na Francúzsko, treba v tejto súvislosti spomenúť podporu zo strany vlády pre súčasné umenie v 80. a 90. rokoch 20. storočia. Vznikli choreografické centrá, ktoré viedli popredné tvorivé osobnosti. Súčasný tanec získal vo Francúzsku spoločenské postavenie a pozornosť. No a v čase tejto podpory a rozkvetu vidíme vo vedení centier veľké zastúpenie mužov, ale keď príde kríza ako teraz, zrazu tam zostanú viac-menej len ženy. Vedia sa svojím spôsobom obetovať, prispôsobiť sa horším podmienkam a priniesť svoje témy. Ako príklad z aktuálneho programu spomeniem inscenáciu Maldonne Leïly Ka, ktorá zobrazuje mnohovrstevnatosť ženy a jej vnútornú energiu, schopnosť vzbúriť sa. Využíva na to veľmi jednoduchým prirodzeným spôsobom šaty, je to predstavenie, ktoré prečíta podľa mňa úplne každý.
> Výrazne femínnou je napríklad inscenácia Portrait súboru La Pieuvre, ktorá je inšpirovaná ďalšími výraznými ženskými umelkyňami-fotografkami Francescou Woodman a Cindy Sherman. Viac o ňom už pre plan.art povedala choreografka Rebecca Journo.
„Portrét je možno nebezpečná hra, ale stále hra.“
Medzinárodný festival súčasného tanca Bratislava v pohybe otvorí predstavenie parížskeho súboru La Pieuvre. Choreografka Rebecca Journo po sólovej performancii La Ménagère/Žena v domácnosti sa do Bratislavy vracia s kvartetom Portrait/Portrét o póze, autoportréte a vlastnom obraze, ktorý sa mení od krásneho po monštruózny.
A ak ešte budeme pokračovať v ženských témach a líniách, tak hovorme o diele Volvamos al baile Inky Romaní zo Španielska, v ktorom prepája pamäť, históriu a ženské telo. Podobne ako v Portrait je to o opätovnom privlastnení si svojho tela. Vychádza z vlastnej rodinnej histórie a súčasne z histórie Španielska.
Volvamos al baile je doku tanec. Inka Romaní rozpráva príbeh svojej starej mamy, ktorému predchádzal podrobný výskum v archívoch. V predstavení používa aj videonáhravky, ktoré z tých archívov získala. V období frankistickej diktatúry v Španielsku, bola tendencia formovať nie len mysle a správanie ľudí, ale aj ich telo. My sme za komunizmu počúvali „v zdravom tele zdravý duch” a chodili sme na spartakiády, tak aj frankistická diktatúra si privlastnila telá žien. Zakazovala slobodný fyzický prejav, ktorý sa konkrétne v tomto prípade prejavoval cez tanec fandango. Fandango bolo slobodným prejavom ženstva a frankistická diktatúra ho zakázala. Ženy ho tancovali tajne v uzavretých dvoroch svojich domov, kde boli slobodné v tanci aj speve. Inkin prístup je komplexný, jej kostým využíva prvky tradičného folklórneho odevu, ale zároveň má časti posunuté do súčasnej roviny. Je to veľmi kompaktne a precízne urobené dielo, ktoré sa vyjadruje k tomu, čo diktatúry v minulosti spôsobili a stáva sa tak apelom smerom k súčasnosti.
> Veľmi sa mi páči veta v anotácii k tomuto predstaveniu: „Pohyb, ktorý prežil mimo oficiálnych dejín.” A ako sa napriek diktatúre uchoval tento tanec v telách žien. Je to aj o prepojení s koreňmi, folklórom a k nim sa vracia i slovenská inscenácia Petra Šavela a kolektívu BOD.Y What the Folk...
Autorkou námetu je Soňa Ferienčíková, ktorá zažila šikanu ako predstaviteľka súčasného tanca a „progresivizmu“, ktorý v tejto krajine nechceme. Tí, čo to hlásajú, na piedestál dávajú folklór. Soňa má za sebou konzervatórium, a ľudový tanec ako taký jej telo pozná. Všetky tieto okolnosti ju doviedli k východiskovej otázke pre toto dielo: Čo to vlastne ten folklór je? Výsledkom je zistenie, že folklór je naša spoločná podstata, vždy ľudí spájal, nie rozdeľoval. Politici chcú využiť folklór na ďalšie rozdelenie spoločnosti a toto predstavenie prezentuje folklór ako niečo, čo nás spája. Východiskom pre tvorcov sa stal jednoduchý pohyb. Najjednoduchším pohybom je krok, prenesenie váhy a hľadali ten moment, kedy sa z kroku stáva tanec. A na konci predstavenia vytvárajú priestor na prepojenie svojej prítomnosti v priestore javiska s divákmi, čím sa vlastne vytvorí komunita. Nikoho samozrejme nenútia zapojiť sa, je to veľmi prirodzené. Potvrdzujú tým svoje východisko, že folklór je niečo, čo nás spája.
> Rozdiely a prepájanie poznačené traumou vojny, to všetko je prítomné v inscenácii Clap & Slap.
Igor Shugaleev je z Bieloruska a Agnietė Lisičkinaitė je z Litvy. Vystupovali na festivale vo Švajčiarsku a jedna z kurátoriek ich prepojila, lebo si všimla, že pracujú veľmi podobne.
Agnietė je aj občianska aktivistka a keď Rusi napadli Ukrajinu, totálne odmietala komunikáciu s kýmkoľvek, kto hovoril po rusky. Bielorusi hovoria po rusky, čo bol pre ňu na začiatku problém. Obaja museli v sebe prekonať obavy z tejto spolupráce. Igor emigroval z Bieloruska po tom, ako Lukašenko nastolil diktatúru. Najskôr chodil protestovať, bol súčasťou tej časti spoločnosti, ktorá chcela zmenu, ale keď sa diktatúra presadila naplno, tak odišiel. Na jednej strane bol pocit viny, že opustil krajinu, na druhej strane sa na teba každý v novom prostredí díva cez veľmi zlý filter, byť Bielorusom znamená byť spojený s Ruskom. Človek sa začne sám seba pýtať, do akej miery je zodpovedný za to, čo sa deje v jeho krajine? A do akej miery to môže zmeniť? To je Igorova rovina v ich spoločnom diele. Agnietė na konci tvorivého procesu pocítila vnútornú zmenu a priznala sa, že už nevidí veci tak čierno-bielo. Umenie má schopnosť dostať nás do polohy, kedy začneme o veciach rozmýšľať inak, ísť viac do hĺbky, obrusovať hrany, ale nie v zmysle, že sa staneme komfortnými. Nechcem veľa prezrádzať, ale veľmi šikovne dokázali cez obyčajné veci ako je napríklad jedlo, cez veľmi elementárne, jednoduché pohybové prostriedky ako tlesk a plesk, odkomunikovať pre nás silný odkaz a posolstvo.
Clap & Slap
> Hovorili sme o hlbokých, intímnych skúsenostiach žien, ale tento aspekt nechýba ani dvom mužským sólam Salima Mzé Hamadi Moissiho a Oulouya.
Emigrácia je téma, ktorá hýbe spoločnosťou. Krajiny ako Španielsko alebo Francúzsko sú neustále vystavované emigračným vlnám z krajín Afriky. Obaja umelci sú imigranti, Salim je z Komorských ostrovov a Oulouy je z Pobrežia Slonoviny. Salim rieši otázku vykorenenia, do akej miery vás nové prostredie zmení. A následne, keď sa potom vráti do rodnej krajiny, zrazu zistí, že už nie je doma ani tam a akým spôsobom ho to formuje.
Tanečná scéna vo Francúzsku je dnes veľmi ovlyvnená tanečíkmi pôvodom z iných krajín, je tam silný vplyv napríklad street dance a podobných štýlov. Prvé predstavenia s hiphopovými prvkami ma veľmi neoslovili, hovorila som si, že to nepatrí na javisko, je to vytrhnuté zo svojho prírodzeného prostredia a nemá nám to veľmi čo povedať. Oulouy a jeho predstavenie ma ale zaujalo, pohybový slovník síce vychádza zo streetdance a afro-amerických vplyvov, ale on ich dokázal dať do scénickej formy a odovzdať silný odkaz. Inšpiroval sa hnutím Black Lives Matter a zároveň rasizmom pritomným v Európe. Keď sme sa rozprávali, hovoril mi, že v africkom street dance každý pohyb znamená niečo, každý pohyb je spätý s nejakou dennou aktivitou a robí sa z nejakého dôvodu. Nechcel rozprávať konkrétny príbeh, chcel iba zo seba dostať tú emóciu. Som rada, že o ich predstavenie je taký veľký záujem, že sme museli pridať ďalšie.
> Bratislava v pohybe, ako iné festivaly, nedostal podporu z FPU, ale napriek všetkému sa ho podarilo zorganizovať a uchovať tak kontinuitu podujatia, ktoré si svoju značku buduje už tridsať rokov.
Kontinuita je mimoriadne dôležitá. Ľudia, ktorí nerobia v kultúre, si to vôbec neuvedomujú, že postaviť takýto program festivalu, je dlhý a náročný proces. Reputáciu doma i v zahraničí si musíte vybudovať. My sme tie prvé roky pozývali svojich kamarátov, kým sme, ako festival, získali v zahraničí dôveru. Známe a veľké skupiny si musíte zahovoriť minimálne rok dopredu a keď sa festivalom vytvárajú neisté podmienky, tak majú sťaženú prácu, lebo nevedia vopred, čo si budú môcť dovoliť. V tomto bol systém trojročnej podpory v rámci FPU veľkým progresom, o ktorý sme teraz všetci prišli. Náš festival je etablovaný v medzinárodných sieťach, sme členom Aerowaves, aj novovznikajúcej siete významných európskych tanečných festivalov. Sme súčasťou projektu Visiting Artist Programme, ktorý sa snaží mladým začínajúcim choreografom – aj zo Slovenska – umožniť prístup na veľké festivaly, atď. Festival je prínosom pre tanečnú komunitu v mnohých rovinách. Naša celoročná činnosť sa skladá z veľkého množstva aktivít a tomu jednoducho ľudia, ktorí nepôsobia kontinuálne v kultúre nerozumejú. A stále nechcú vidieť a vnímať, čo nám, dlhoročným aktérom, v kultúre týmito nepremyslenými zásahmi vlastne spôsobujú.