„V Hviezdoslavovom Kubíne ide vlastne o kultiváciu schopnosti osloviť iného človeka a načúvať mu“

 

Blížia sa školské kolá Hviezdoslavovho Kubína. Pre niekoho sa skončia povinnou básničkou narýchlo vyhľadanou na internete, pre niekoho sa stanú inšpiráciou pre prácu s textom či herectvo. V tejto viac-menej povinnej jazde, ktorá trvá už vyše sedem desaťročí, však nejde len o tréning pamäte. Umelecký prednes je o precítení a pochopení textu. O načúvaní hlasu iných a o jeho rekonštrukcii s vlastným postojom. Je o hľadaní, ako osloviť iného človeka. O zmysle súťaže, výbere textov aj spätnej väzbe sme sa rozprávali s Renatou Kögelovou, odbornou pracovníčkou pre umelecký prednes v Národnom osvetovom centre a zároveň poetkou.

 

> Hviezdoslavov Kubín pracuje s komunitou ľudí, ktorí ho poznajú zvnútra. Širšia verejnosť má však skúsenosť väčšinou len so školským, maximálne okresným kolom. Ako by ste chceli, aby bola súťaž vnímaná dnes?

K tejto otázke sme sa dostali na konferencii pri príležitosti 70. výročia Kubína. Zhodli sme sa, že by mal skôr inšpirovať a nabaľovať na seba ľudí aj v nižších kolách. Ľudí, ktorí budú čítať, ktorí sa naučia v texte objavovať viaceré zmysly a prinášať vlastný pohľad, vlastný literárny zážitok a vlastnú interpretáciu. Keby som tomu mala robiť marketing, bolo by to o inšpirácii, o otváraní sa knihám a zážitkom, o zdieľaní názorov. O tom, aby sa spoločnosť viac otvorila rôznym pohľadom na svet.

> Pri vyhlasovaní výsledkov na vašom YouTube kanáli zaznela myšlienka, ktorá ma zaujala: mladý človek musí text precítiť, načúvať hlasu autora a zároveň nájsť vlastné interpretačné pochopenie. Ide vlastne o kultiváciu schopnosti osloviť iného človeka a načúvať mu. Vidíte pri hodnotení aj to, či recitátor textu naozaj rozumie, nielen ako ho výrazovo podá?

Pri prednese a interpretácii je to cítiť. Keď je človek na javisku autentický, často je to práve preto, že prepojí výpoveď autora s vlastnou, originálnou interpretáciou staršieho textu. A spojí sa s tým aj divák, ktorý je ochotný a schopný ho počuť. Všetko sa to musí spojiť do jedného. Nehodnotila by som to teda tak jednoducho, ide o súhru viacerých faktorov.

 

 

> Je porozumenie rovnako dôležitým kritériom ako napríklad talent?

Je to ťažká otázka, pretože porozumenie sa nedá vždy spoľahlivo posúdiť iba z prednesu. Porotcovi sa môže zdať, že recitátor tomu, čo prednáša, nerozumie, a pritom rozumie, len to tak nemusí vyzerať. A naopak, niekto prednáša autenticky a zaujímavo, no keď sa s ním potom rozprávate, zistíte, že niektorým veciam nerozumie.

Veľa napovie spôsob, akým recitátor s textom pracuje. Ak sa opiera prevažne o interpunkciu a melódiu viet, prednes môže zostať formálny. Keď však pracuje s významom, volí pauzy podľa myšlienkových súvislostí a dôrazmi pomáha odkryť zmysel vety, je pravdepodobnejšie, že textu rozumie.

Druhá vec je, že texty majú rôzne línie a vrstvy, cez ktoré musí recitátor preniknúť. Každý do textu vchádza nejakým spôsobom a ten proces sa nikdy neukončí. Na súťaži ho stretávame v nejakej jeho časti. Nejde o to, kto je bližšie k pomyselnému záveru, lebo záver neexistuje. Niekto je len na začiatku. Pre porotu je dôležité, aby žiaka či študenta skôr motivovala ísť v tom procese ďalej a nezastaviť sa.

 

„Nejde o to, kto je bližšie k pomyselnému záveru, lebo záver neexistuje.“

> Kľúčový je teda už samotný výber textu. Mne sa stalo, že som jednej študentke odporučila Alenu Brindovú, vybrala si niekoho iného a postúpila, alebo že študentka si sama našla na internete text, o ktorom ani nevedela, čí je, a keď mi ho predniesla, boli to Deti Hamelnu od Dominiky Moravčíkovej, takže výnimka potvrdzuje pravidlo. Ako sa dnes recitátori dostanú k dobrým textom?

V nižších kolách by som povzbudila aj rodičov, aby viedli deti k čítaniu. Nie je rozhodujúce, či si dieťa vyberie súčasného alebo staršieho autora. Dôležité je nájsť dielo, ktoré ho vnútorne osloví a do ktorého sa dokáže „ponoriť”. 

Opakovane sa stretávame s tým, že deti v mladších kategóriách dostávajú texty od učiteliek, pretože samy málo čítajú. Pri výbere sa často siaha po internete, kde sa opakujú tí istí autori a tie isté diela. Niekedy tak dieťa prednáša aj literárne slabý text.

Práve preto sme sa rozhodli začať od čítania. Minulý aj predminulý rok som pripravila príspevky o tom, ako vyberať text na Hviezdoslavov Kubín, a ponúkla som inšpirácie z vlastného čítania. Chceli sme učiteľom aj žiakom ukázať, kde a ako hľadať. Základom však zostáva ochota čítať. Práve pri čítaní môže človek objaviť text, ktorý ho osloví a ktorý bude chcieť sprostredkovať aj druhým.

> Ako to vyzerá prakticky?

Skúste do vyhľadávača napísať „básničky na Hviezdoslavov Kubín“. Často narazíte na literárny brak. Aj preto sme sa snažili ponúknuť iné možnosti, aby učitelia, rodičia a deti pri takomto hľadaní našli aj hodnotné texty. Zásadnou otázkou však zostáva, ako rozlíšiť umelecky hodnotnú literatúru od literárne slabých textov. Podľa mňa by rozvíjanie tejto schopnosti malo byť jedným zo základov vyučovania literatúry na všetkých stupňoch škôl.

 V praxi sa často stretávame s tým, že učiteľka slovenčiny povie deťom či rodičom: „Prineste si niečo na Hviezdoslavov Kubín, máme to povinné.“ Rodičia potom brázdia internet alebo siahnu do domácej knižnice po zbierke, ktorá im zostala po dedkovi, ktorý kedysi čítal poéziu. Chýba im pritom usmernenie, podľa čoho vyberať a ako nájsť kvalitný text, ktorý bude dieťaťu blízky. 

 

 

> S tým, že treba zmeniť prístup i obsah vo vyučovaní literatúry, súhlasím. Dobrá správa je, že reforma je tu, ale kým prejde na vyššie ročníky a na stredné školy, je to ešte dlhá cesta. No a zhodnúť sa na tom, ako učiť literatúru, je ťažké aj v našej komunite ľudí, ktorí s ňou pracujeme a učíme ju. Ako by na to mali byť pripravené školské lavice podľa vás?

Predovšetkým by na to mali byť pripravení ľudia – učitelia. Dôležité je, aby učiteľ vedel vytvoriť priestor na čítanie, premýšľanie a rozhovor. Aby sa vedel pýtať, ale aj načúvať tomu, ako text vnímajú deti, a pomáhal im vlastné postrehy rozvíjať a opierať o to, čo čítajú. Na to, aby to mohol vytvoriť, potrebuje mať ale sám ten priestor - nielen časový ale aj ľudský. Potrebuje aj sám čítať, mať vzťah k literatúre a dostať podporu, čas a priestor na svoju prípravu. Ak chceme, aby deti rozumeli vnútru vecí, musíme ich viesť pod povrch slov – k tomu, čo človek prežíva, prečo koná a ako jeho konanie zasahuje druhých. To je podľa mňa základ. Literatúra nám dáva možnosť takéto otázky otvárať. Učí nás zostať pri myšlienke dlhšie, vnímať jej súvislosti a vytvárať si vlastný úsudok.

> Ďalšia vec je spätná väzba. Moja bývalá študentka sa pripravovala na súťaž a chcela mentoring. Nestačilo jej, že jej niekto povie, čo je na prednese pekné. Chcela konkrétnu radu, napríklad že niečo môže byť dramatickejšie. Takú spätnú väzbu je ťažké dať, keď nie ste recitátor, nechcete študenta zraniť, chcete ho povzbudiť, a zároveň mu povedať pravdu. Nie každý slovenčinár to dokáže a ani ja nie. Koľko talentov sa tak môže stratiť?

Rozumiem tej obave. Spätná väzba môže mladého človeka povzbudiť, ale aj zabrzdiť. Dôležité je preto najprv porozumieť tomu, čo chcel svojím prednesom vyjadriť, a až potom mu radiť, ako to môže sprostredkovať presvedčivejšie. Aj učiteľ však potrebuje podporu, aby vedel takýto rozhovor viesť. Pomôcť môže napríklad malý manuál pre odborné hodnotenie pre recitátora/ku alebo pedagóga/gičku, filmy o zaujímavých pedagogičkách a ich prístupe k umeleckému prednesu, ktoré sme pripravovali pri príležitosti 70. ročníka Hviezdoslavovho Kubína.

Poradila by som pozrieť si film Päť tvárí prednesu, ktorý sme vytvorili pri príležitosti 70. výročia Kubína. Sú to krátke dokumentárne portréty Marice Harčaríkovej, Evy Grohovej, Evy Jacevičovej, Marice Šiškovej a Zuzany Demkovej, ktoré reprezentujú výrazné školy umeleckého prednesu – každá s vlastným prístupom k výrazovým prostriedkom recitácie, k výberu a interpretácii textu a k mladým ľuďom, ktorí prechádzajú ich rukami vo formatívnom veku. V rozhovoroch a letmých nahliadnutiach do tvorivého procesu film odkrýva zákulisie pedagogickej práce, ktorá stojí za oceňovanými recitačnými výkonmi celoslovenskej súťaže Hviezdoslavov Kubín. 

Spätná väzba sa môže začať aj otázkami. Možno je dobré sa dieťaťa viac pýtať, než mu hovoriť, ako to má vyzerať. Baviť sa s ním o jeho literárnom zážitku: čo cíti, prečo sa mu to páči, čo sa mu nepáči, čo by prípadne zmenilo, ako to vidí vo farbách, v obrazoch. Tieto rozhovory by mali predchádzať samotnej práci na prednese. Tá prichádza až po rozbore a rozbor zahŕňa aj vnútorný svet dieťaťa či študenta.

A vlastne to ani nie je výroba. Prednes sa vlastne nedá vyrobiť. Je to skôr otváranie slova, emócií a vnútorného sveta. Ak začneme pokynmi „tu by si mohol pekne urobiť toto“, recitátor môže iba mechanicky spájať jednotlivé prvky bez toho, aby rozumel ich zmyslu. Aj konkrétna rada by preto mala vychádzať z toho, čo chce textom vyjadriť.

Súčasťou Hviezdoslavovho Kubína je aj rozborový seminár. Porotca sa v ňom snaží pomenovať, čo v prednese videl a počul, čo sa recitátorovi podarilo, kde vníma nedostatky a kam sa môže ďalej posunúť. Takáto spätná väzba má pomôcť recitátorovi porozumieť vlastnému prednesu a pokračovať v práci. Na našom webe sú dostupné aj Kritériá hodnotenia umeleckého prednesu na súťaži Hviezdoslavov Kubín.

„Ide skôr o to, nerozhodnúť sa pre vec, ktorá ma zajtra už trápiť nebude, ale pre text, ktorý so mnou zostane niekoľko mesiacov.“

> Predstavme si, že som teda už poučená učiteľka a tento rok chcem motivovať žiakov a žiačky, aby sa dobrovoľne na Hviezdoslavov Kubín prihlásili, ako mám postupovať?

Prvoradé je vytvoriť si priestor na pravidelné stretávanie. Na základných školách na to väčšinou slúžia krúžky alebo iná mimoškolská aktivita pre tých, ktorí to chcú robiť. A potom je potrebné dlho pred prvým kolom začať čítať a vyberať texty na základe rozhovorov so študentom. Čo ho zaujíma, kde sa vidí, čo chce svetu odovzdať, čo si myslí, čo cíti. Keby som tu zajtra už nemala byť, čo by som chcela svetu odovzdať ako posledné? Ide skôr o to, vybrať si text, ktorého téma ma neprestane zaujímať už na druhý deň. Text, ktorý so mnou zostane niekoľko mesiacov, ku ktorému sa budem vracať, hrabať sa v ňom a postupne z neho odlupovať vrstvy ako z cibule.

S jednoduchým textom, ktorému porozumieme už pri prvom čítaní, môže práca postupovať ľahšie a rýchlejšie, no neponúka moment otvárania vedomia. Objavovanie ďalších vrstiev a zákutí kvalitného literárneho textu však môže trvať mesiace. Preto je dôležité začať s prípravou niekoľko týždňov až mesiacov pred súťažou a vytrvať aj vo chvíľach, keď sa nám zdá, že to nemá zmysel. Táto práca má hodnotu pre náš vnútorný rast, aj keď nepostúpime do ďalšieho kola.

Sama som štrnásť rokov učila. Mala som študentov, ktorí v súťaži nepostúpili do vyšších kôl, a dnes sú z nich herci alebo výborní ekonómovia. Dôležitý bol pre nich proces objavovania textu a samých seba. Práve to si z práce na prednese odnášajú v prvom rade.

Cez kvalitné umelecké dielo sa môžu pozrieť aj na vlastné postoje, prehodnotiť ich alebo v nich nájsť skulinku pre pochybnosť. Zistia, že „vec” (téma, situácia, vzťah…) nemusí byť celkom taká, ako si pôvodne mysleli. Že sa na ňu dá pozrieť z rôznych uhlov a možno ju aj odlišne prežívať. Aj v tom spočíva interpretácia.

A zároveň sa naučia postaviť sa pred ľudí a povedať svoj názor, nájsť guráž. Otvárajú svoje hlasové a prejavové možnosti. Niekto žije celý život so zovretou sánkou a ani o tom nevie. Keď ju začne uvoľňovať, môže sa postupne otvárať a meniť aj on sám. Pri práci na prednese sa rozvíja predstavivosť aj logické myslenie. Učíme sa vnímať súvislosti, sledovať, kam text smeruje, a rozlišovať, čo je v ňom podstatné a čo má menšiu váhu.

„Niekto je celý život so zovretou sánkou a ani o tom nevie. Keď ju začne uvoľňovať, môže sa postupne otvárať a meniť aj on sám.“

> Vy ste sa ku Kubínu dostali aj cez jeho históriu. Ako to začalo?

Keď som nastupovala na svoju pozíciu, dostala som za úlohu pripraviť výstavu k 100. výročiu úmrtia Hviezdoslava. Rozhodla som sa, že bude zároveň aj o Hviezdoslavovom Kubíne. Už počas prvých mesiacov sme s Jarkou Čajkovou študovali materiály v Slovenskom národnom archíve. Spoznávala som históriu súťaže od jej prvého ročníka aj osudy ľudí, ktorí ju formovali. Neskôr potom vznikla kniha, ktorá mapuje sedemdesiat rokov Hviezdoslavovho Kubína, ktorej autorkou je Jaroslava Čajková. Niektoré informácie do publikácie sme sa dozvedeli práve pri tomto štúdiu.

> Ako bolo na súťaži cítiť obdobie normalizácie?

Spoločenská situácia bola nasiaknutá tým, že o niektorých veciach sa prestalo hovoriť verejne alebo sa hovorilo skreslene, nepravdivo. Hviezdoslavov Kubín však mal istý vypracovaný systém, v ktorom bola téma slobody pravidelne prítomná.Recitátori reagovali svojou dramaturgiou na spoločensko-politické dianie. Rozvíjala sa aj teória, ktorá vychádzala z umeleckého prednesu a potvrdzovala jeho miesto v umení. Hviezdoslavov Kubín bol takzvaným ostrovom slobody v normalizovanom priestore. V roku 1971 bol rok 50, výročia Komunistickej strany Československa a aj Hviezdoslavov Kubín sa musel pripojiť k oslave. V programoch sa téma roka pretavila do prednesov a predstavení so sociálnou či revolučnou témou. V roku 1973 odišiel veľký človek a duša Hviezdoslavových Kubínov Theo H. Florin. V roku 1977 dostala súťaž divadla poézie po dlhoročnom hľadaní stabilnú platformu. Nadchádzajúce roky boli nesmierne bohaté na kvalitných recitátorov a ich interpretácie. V roku 1986 sa otvoril nový kultúrny dom Bysterec, dnešné Mestské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne. V roku 1988 bol zaujímavý jav nástup nadmerného diváckeho záujmu o súťaže a jednotlivé programy, diskutovať a v nasledujúcich rokoch táto potreba narastala. 

> Aký je váš osobný vzťah k Hviezdoslavovi?

Na začiatku som ho možno brala ako autora, ktorý má zložitý jazyk, ktorému nerozumiem a ktorý ide tak trochu popri mne. Postupne som však začala objavovať, čo sa v ňom skrýva, a oceňovať aj samotný jazyk. Uvedomovala som si, aký je Hviezdoslav nadčasový.

Otvoriť sa jeho tvorbe mi pomohol aj prednes víťazky IV. kategórie poézia z roku 2016, Adely Dukátovej, ktorá spojila reportáž Jurija Andruchovyča s Hviezdoslavovými Krvavými sonetmi a vytvorila z nich akoby nový odkaz. že vojna tu stále je. Báseň Krvavé sonety od P.O. Hviezdoslava je o hrôze vojny a o zlyhaní ľudskosti, Hviezdoslav ju napísal v roku 1914 ako reakciu na vypuknutie prvej svetovej vojny. V montáži zaznie aj Reportáž z Majdanu od Jurija Andruchovyča, ktorý bol v roku 2013 a toto spojenie možno interpretovať ako stretnutie dvoch výpovedí o násilí, utrpení a ohrození ľudskej dôstojnosti. Prešlo koľko rokov a nič sa nezmenilo. Nie? Bolo to z dielne pedagogičky Marice Šiškovej zo ZUŠ Jozefa Rosinského v Nitre. A pomohla mi aj Jarka Čajková, ktorá neúnavne pripomínala silu hviezdoslavovského slova. A keď som nastúpila na svoju pozíciu, začala som ho intenzívne čítať a skúmať. A čosi sa stalo. 

> Pri  Hviezdoslavovi si vždy spomeniem na Timravin text Skúsenosť, a teda na krivdu a nevyrovnanosť postavenia ženy-umelkyne v minulosti. Ako je to vôbec dnes so ženskými autorkami v repertoároch?

Áno, autorky sa na celoštátnom Hviezdoslavovom Kubíne objavujú v poézii aj próze. Tento rok zaznelo napríklad Pokušenie Margity Figuli, Alena Brindová – Prekročenie frontovej línie, Olga Tokarczuk – Kyslá polievka, Uršuľa Kovalyk – Krasojazdkyňa, básne Evy Luky z básnickej zbierky Nekromantik. Pravidelne sa objavuje napríklad Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Mirka Ábelová, Sylvia Plath…

>Mala som pocit, že vo IV. kategórii 72. ročníka bola najsilnejšia próza, zatiaľ čo poézia sa akoby hľadala. Súvisí to s tým, ako dnešná mládež rozumie textu a ako ho dokáže interpretovať?

Pri poézii bolo viac cítiť hľadanie osobného vzťahu k textu aj spôsobu, ako ho sprostredkovať. Z jedného ročníka by som však nerobila všeobecný záver o tom, ako dnešná mládež rozumie literatúre. Tematicky bol výber textov vo IV. kategórii poézie pestrý. Otváral otázky lásky, vzťahov, vlastnej identity a miesta človeka vo svete, ale aj slobody, konfliktu či neistoty z budúcnosti. Popri intímnejších výpovediach sa objavovali texty so širším spoločenským presahom. Viacerí recitátori si zvolili montáž alebo koláž, ktorá im umožnila prepojiť básne do vlastnej výpovede.Tieto témy môžu byť mladému človeku blízke, no samotná blízkosť témy ešte nezaručuje presvedčivú interpretáciu. Dôležité je objaviť, ako ju konkrétny autor spracúva, preniknúť do obrazov a súvislostí a nájsť v texte vlastný dôvod na výpoveď. Objavili sa autori a autorky ako Ján Buzássy, Renata Kögelová,  Eva Luka, Ján Stacho,  Renata Jurčová, Jürg Halter, Kamil Peteraj, Alena Brindová. Z hľadiska interpretácie však zostáva priestor na ďalší posun – na hlbšie porozumenie textu, objavovanie jeho vnútorných súvislostí a presvedčivejšie vyjadrenie vlastného vzťahu k nemu.

Aj v IV. kategórii prózy bol výber textov rôznorodý. V repertoári sa stretli slovenskí aj zahraniční autori a autorky, staršia literatúra aj súčasná tvorba. Zastúpení boli Margita Figuli, Uršuľa Kovalyk, Václav Pankovčín, Michal Belej a Viliam Klimáček, zo zahraničných autorov Amparo Dávila, Michail Zoščenko, Olga Tokarczuk, Anthony Burgess a José Luis Peixoto. Recitátori si vybrali napríklad Pokušenie, Krasojazdkyňu, Kyslú polievku či úryvok z Mechanického pomaranča.

Takýto repertoár ponúka rôzne interpretačné možnosti. Pri hodnotení je však dôležité sledovať, ako recitátor rozumie situáciám, postavám a rozprávačovi a ako dokáže tieto vzťahy sprostredkovať poslucháčovi. Presvedčivosť prednesu vzniká aj z toho, že si nájde vlastný vzťah k výpovedi autora a svoje výrazové rozhodnutia oprie o význam textu. Recitátori v tejto kategórii boli z môjho pohľadu značne zainteresovanejší a odvážnejší.

> Aké texty sa na súťaži objavujú najčastejšie? Viac svetová alebo slovenská literatúra?

V prvých troch kategóriách sa veľmi často objavujú slovenskí autori, svetová literatúra je zastúpená menej. Bežne sa recitujú texty Milana Rúfusa, Miroslava Válka či Ľubomíra Feldeka. Objavujú sa aj Viliam Klimáček a Ján Navrátil. 

Na súťaži sa objavila poézia Evy Luky. Divadlo Falangír vytvorilo inscenáciu z jej zbierky Nekromantik v montáži s Alexandrou Salmelou divadlo poézie, s jej tvorbou pracovali aj recitátorky vo štvrtej a piatej kategórii. Myslím si, že častejšie sa objavuje na súťaži slovenská literatúra. 

> V poslednom období aj montáže textov. Ako sa na to pozeráte?

Je to taký trend a niektorí autori sa na to hnevajú. Peter Milčák sa k tomu vyjadroval, že nie vždy je to šťastné riešenie. Niekedy sa stane, že z verša nejakého básnika vytrhnú časť, ktorá hovorí o niečom úplne inom, a priradia ju k inému kontextu. Spomínal prípad s poľským básnikom, keď sa takýmto spôsobom akoby dehonestovala jeho poetika.

Čiže robí sa to, ale podľa mňa treba s tým pracovať veľmi umne a nerozoberať báseň na kúsky. To je ťažké. Druhým hlasom sú pedagogičky základných umeleckých škôl, ktorým sa tento spôsob tvorby páči, lebo môžu do textu zasahovať a vytvárať kontext čítania. Čítam nejaké dielo a popri ňom mi niekto nastaví ďalšie, ktoré bude jeho protihlasom alebo ho dopĺňa.

„Podľa mňa treba s tým pracovať veľmi umne a nerozoberať báseň na kúsky.“

> Spomínali ste divadlá poézie, ktoré súbory by ste odporučili sledovať tým, ktorí chcú vidieť, čo je to za žáner?

Odporučila by som sledovať Divadlo Falangír pod vedením Beiny Reifovej a súbory Základnej umeleckej školy Jozefa Rosinského v Nitre pod vedením Marici Šiškovej, Kristíny Šimkovej, Štefana Foltána, Nikoly Jankovýchovej. Z ďalších súborov, ktoré sa v posledných štyroch rokoch predstavili na celoštátnom Hviezdoslavovom Kubíne, by som spomenula LET zo Žiliny pod vedením Barbory Juríčkovej, Bebčinu z Novej Dubnice pod vedením rodiny Martinákových, a vlastne všetky súbory, ktoré pravidelne tvoria či už na Hviezdoslavov Kubín alebo len tak. Lebo čím viac budeme sledovať umenie, tým viac sa bude ono samo vyvíjať. 

Človeku, ktorý chce tento žáner spoznať, by som odporučila vidieť viacero inscenácií. Divadlo poézie má rozmanité podoby a každé takéto stretnutie môže odkryť inú možnosť, ako poézia žije na javisku – prostredníctvom hlasu, pohybu, hudby, obrazu či ticha. Dobrou príležitosťou je práve celoštátny Hviezdoslavov Kubín, kde možno vidieť viaceré súbory a ich odlišné tvorivé prístupy. Najlepšie je prísť osobne. Ale keď nemôžete, je dobré ho sledovať aspoň online. 

> Vo Francúzsku finalisti súťaže Concours de récitation vystupujú na scénach ako Odéon, teda mimo vlastnej komunity, pred bežným publikom. Pred pár dňami sa v Modrom Salóne uskutočnili Návraty z Kubína, večer ocenených recitátorov 72. Hviezdoslavovho Kubína v réžii Juraja Bielika, pomáha to?

Áno, veľmi. Je dôležité, aby sa umelecký prednes dostával aj k publiku, ktoré bežne na recitačné súťaže nechodí. Na súťaži sa výkon prirodzene hodnotí a porovnáva s ostatnými. V divadelnom priestore sa pozornosť presúva k tomu, čo interpret prostredníctvom textu hovorí a ako tým dokáže osloviť diváka. Pre recitátorov je to cenná skúsenosť – ich práca pokračuje aj po súťaži a má príležitosť žiť pred ďalším publikom.

Návraty z Kubína v Modrom salóne SND sú dobrým príkladom. Režijne pripravený večer môže jednotlivé prednesy prepojiť do celku, v ktorom má svoje miesto slovo, hudba aj vzájomné pôsobenie textov. Umelecký prednes tak dostáva priestor ako plnohodnotná javisková tvorba. Takými príležitosťami sú aj Scénická žatva, vrchol divadelných a umelecko prednesových súťaží na amatérskej scéne na Slovensku a Valmez, medzinárodný festival poézie mládeže a dospelých, kde sa buď iba umelecký prednes alebo aj divadlá poézie stretávajú so širším divadelným prostredím a jeho publikom.

Pomohlo by, keby takýchto príležitostí bolo viac počas celého roka a vo viacerých mestách. Aby sa diváci naučili na prednes chodiť a vedeli, že ich môže osloviť aj vtedy, keď s Hviezdoslavovými Kubínmi nemajú osobnú skúsenosť.

 

 

Hviezdoslavov Kubín

Hviezdoslavov Kubín je celoštátna postupová súťaž a prehliadka v umeleckom prednese poézie a prózy, v tvorbe recitačných kolektívov a divadiel poézie. Vznikla v roku 1954 a je najstaršou súťažou svojho druhu na Slovensku. Súťaží sa v piatich vekových kategóriách, od žiakov druhého ročníka ZŠ po dospelých, a v dvoch kategóriách kolektívov. Medzi jej bývalých účastníkov patria napríklad Július Satinský, Ľubo Roman, Lucia Hurajová či Milan Ondrík. Vyhlasovateľom a odborným garantom je Národné osvetové centrum.