Manažérka a dramaturgička festivalu CINEDU/Juliána Johanidesová/Foto/Zdroj: Jakub Gulyás
Chodíte s vašimi deťmi na filmy do kina? Na aké a do akého? Mladšie generácie vyrastajú s vizuálnym jazykom intenzívnejšie než kedykoľvek predtým – lenže ten mainstreamový im ponúka najmä rýchlosť, šablónovité príbehy a rýchly dopamín. Ak hľadáte filmy s obsahom i presahom tém k dialógu, príbehy, ktoré deti a mládež dokážu osloviť, hľadajte tipy v programe fesivalu CINEDU. A nebojte sa festivalových filmov – deťom a mladým ľuďom rozumejú. O tom, prečo je to tak a aké filmy to konkrétne sú, sme sa rozprávali s Juliánou Johanidesovou, manažérkou a dramaturgičkou festivalu CINEDU, ktorý v týchto dňoch môžete navštíviť v Novom Meste nad Váhom a v Bratislave.
> CINEDU vstupuje tento rok už do svojho ôsmeho ročníka a je jediným filmovým festivalom pre deti a mládež na Slovensku. Čo znamená udržať takýto festival osem rokov a čo podľa vás robí film pre deti a mladých ľudí dobrým?
Sme momentálne jediný festival tohto typu na Slovensku. Mnohé zahraničné filmy uvádzame v slovenskej premiére a zameriavame sa najmä na európsku produkciu. Za tých osem rokov sme si prešli mimoriadne náročnou situáciou – nie sme finančne stabilizovaní, a preto nie je stabilný ani náš tím, keďže ľudí nedokážeme adekvátne zaplatiť za ich prácu. Preto je pre mňa až zázrak, že sme sa dostali k ôsmemu ročníku. Každý ročník bol trochu iný, chýbala nám kontinuita, akú majú festivaly v krajinách, kde sa štát viac venuje kultúre a výchove detí cez umenie. Mali sme aj ročník, keď sa nám podarilo získať granty a mohli sme mať detskú porotu – deti si pozreli všetky filmy tak ako na veľkých festivaloch, spoločne o nich debatovali a vybrali víťaza, ktorého sme potom vyhlásili na slávnostnom večere. Práve takéto detaily robia z festivalu zážitok, nie iba pasívne sedenie v kine. Snažíme sa mať aj edukatívny charakter – rozprávať sa s divákmi o témach filmov.
Podľa mňa je dobrý film pre deti a mládež taký, v ktorom sa dieťa alebo tínedžer dokáže identifikovať s hlavným hrdinom, nie je mu to len vzdialená fantazmagória. Aj fantázia je skvelá, ale práve cez identifikáciu môže film pomôcť aj s vlastným, momentálnym problémom.
> Rozumiem, že „festivalový film“ nefunguje ako žáner pre žáner. Pri bežnej produkcii pre streamingové služby vídať krikľavý, rýchly vizuálny jazyk a šablónovité príbehy – no napríklad na DAFilms Junior nájdete seriály aj filmy pre deti a mládež, kde je vizualita aj tempo úplne iné. Drží sa európska produkcia pri veľkých témach – priateľstvo, rodina, dospievanie, zodpovednosť a pod. – a zároveň sa vizuálne profiluje inak než mainstream?
Áno, na festivalových filmoch, ktoré bežný divák v kine väčšinou neuvidí, je to badateľné. To je aj zámer takýchto festivalov – ukázať unikáty. Väčšinou v nich necítiť veľkú produkciu so špeciálnymi efektmi, idú po čistejšej línii témy, a aj vizuálne sú deťom bližšie – spoznajú v nich svoju izbu, svoju kamarátku, mamu, ktorá je unavená z práce alebo naopak veselá, lebo je zaľúbená. Po vizuálnej, hereckej aj scenáristickej stránke sú prijateľnejšie na pochopenie a identifikáciu.
Zaujímavé je aj to, že po čase spoznáte krajinu pôvodu podľa štýlu filmu – škandinávske filmy zo Švédska či Dánska, holandské, nemecké, francúzske. Napríklad Holanďania sú veľmi otvorený národ, ich filmy dávajú deťom priestor na vlastný názor a postavenie. Francúzske filmy bývajú veselšie, animáky často farebné a fantazijné. Aj keď divák vidí krajinu prvýkrát, cez film sa o nej dozvie oveľa viac.
> Práve táto blízkosť k bežnému životu je možno aj dôvod, prečo majú niektorí rodičia z takýchto filmov skôr opačný pocit, že pôjde o niečo príliš náročné na percepciu, s čím sa im bude ťažko s dieťaťom rozprávať. Podľa toho, čo hovoríte, je to ale presne naopak – že tieto filmy sú im vlastne bližšie.
Presne tak, určite to nie je žiadne „festival pre festival“. Tieto filmy väčšinou robia aj veľmi známi herci a režiséri z danej krajiny, len sa k nám bežne nedostanú – doma sú etablovaní, majú premiéry, ľudia si ich vážia. Ja síce ešte nemám deti, ale spomínam si, že ako dieťa by som sa s takýmito filmami identifikovala oveľa viac než s americkými, ktoré sú jednoducho iný žáner.
Náročnejšie témy sa snažíme ošetriť tak, že podľa kapacity prizveme odborníka a po filme sa s divákmi rozprávame aspoň pol hodinu, minulý rok aj hodinu – mali sme napríklad nemeckú režisérku dokumentu Girls Don’t Cry, Sigrid Klausmann, o dievčatách z rôznych krajín sveta, ktoré to v živote nemali ľahké, no bolo to spracované veľmi poeticky, aby to nebolo príliš drsné. Horory či trilery neukazujeme. Vždy sa snažíme urobiť úvod k filmu – odkiaľ pochádza, čo diváci uvidia – a po filme aspoň desať minút necháme priestor na otázky, aby sa deti naučili vyjadrovať, nielen že „bola to zábava a ideme ďalej“. Radi by sme mali aj pracovné listy k filmom, ako to funguje napríklad v Česku, no na Slovensku sa tomu zatiaľ nikto systematicky nevenuje.
> Len pár rokov dozadu sme žili dobu, keď sme sa pri témach v umení nezamýšľali nad autocenzúrou, čo ak sa to nepochopí, dezinterpretuje a na sociálnych sieťach sa spustí lynč – hlavne, ak je niekto financovaný zo štátnych zdrojov, môže byť pri spoločenských, resp. kontroverznejších témach v tejto dobe už opatrnejší. Dostávate vy štátne peniaze a cítite v tomto smere nejaký tlak?
Áno, dostávame podporu z verejných zdrojov, ale nejde o priame financovanie ani riadenie štátom. Ide o projektové dotácie z Audiovizuálneho fondu a z rozpočtov miestnej a regionálnej samosprávy. Zatiaľ sme v súvislosti s touto podporou necítili žiadny priamy tlak na našu dramaturgiu ani požiadavku vyhýbať sa určitým témam. Osobne sa k tomu ani neviem úplne vyjadriť, pretože žijem trochu inak – vyrastala som v Holandsku. Riadim sa vlastnými zásadami, viem, čo je pre mňa dôležité. Cenzúru nerobíme, len citlivo zvažujeme, čo je ešte vhodné – v Novom Meste nad Váhom máme trochu iné publikum ako v Bratislave. Pri výbere pozriem veľa filmov, cez tridsať aj viac, a niekedy sa v tíme zhodneme, že radšej vyberieme iný film, ak si nie sme istí, ako by ho u nás pochopili. Ale naše témy sú podľa mňa pestré pre všetky deti i mladých.
> Spomínali ste, že vás financuje aj Audiovizuálny fond, skúšali ste niekedy osloviť ministerstvo školstva – existujú predsa aj pedagogické granty na podobné edukačné aktivity?
Ministerstvo školstva sme doteraz neoslovili, pretože CINEDU je v prvom rade filmový festival a kultúrny projekt. Hoci má výrazný vzdelávací rozmer a úzko spolupracujeme so školami, nie sme vzdelávacou inštitúciou v užšom zmysle. Prirodzenejším rezortným partnerom je pre nás Ministerstvo kultúry, ktoré nás už v minulosti podporilo a ktoré by sme radi v budúcnosti opätovne oslovili. Ak by sa však na Ministerstve školstva objavila vhodná výzva zameraná napríklad na filmovú a mediálnu gramotnosť, určite by sme ju zvážili.
> Ako je tento rok rozdelený program medzi Nové Mesto nad Váhom a Bratislavu?
Minulý rok sme mali bratislavskú časť samostatne pomenovanú, tento rok už nie. V Bratislave máme program pre školy, ktorý sa sústredí hlavne na mládež. Cez víkend máme v spolupráci s Edisonom rodinnú sekciu aj pre najmenšie deti a rodiny. Niektoré filmy uvádzame v oboch mestách, niektoré len v Bratislave.
V Novom Meste nad Váhom je celý týždeň určený predovšetkým mladším deťom do dvanásť rokov a školským predstaveniam, ďalšie dva dni po víkende sa venujú tínedžerom.
> Môžete priblížiť pár konkrétnych titulov a sprievodný program?
V Novom Meste nad Váhom uvádzame okrem iného Atlas vesmíru, Sammy a Frída, Olívia a neviditeľné zemetrasenie aj Malú Améliu, tie v hlavnom meste v programe festivalu neuvidíte. Ale v Bratislave bude írsky film Christy, o chlapcovi bez rodičov, ktorý s bratom hľadá oporu na okraji írskej spoločnosti – je to ťažký príbeh, no s veľmi peknou pointou, žiadna prvoplánová dráma. Ďalej Hore je nebo, v doline som ja jeden z troch slovenských filmov pre mládež, ktoré tento rok tvoria náš fokus. Vo štvrtok je aj film vhodný už od desiatich rokov, ktorý ponúkame aj školám.
Pri Potope bude delegácia aj diskusia s producentom, pri Christy uvedenie a diskusiu povedie Barbora Nováková zo Slovenského filmového ústavu – pri školských projekciách máme vždy niekoho, kto urobí úvod a diskusiu, niekedy príde aj celá filmová delegácia. V piatok máme krásnu novinku – Milovník, nie bojovník režisérky Martiny Buchelovej, ktorý nedávno získal Veľkú cenu v súťaže Proxima na MFF v Karlových Varoch, príde aj ona. Ešte tam máme film Vlci, po ňom bude online rozhovor s režisérom a producentom. Všetky tieto diskusie majú deti a mládež trochu zasvätiť aj do filmárskeho remesla, ako funguje kamera a podobne, čiže festival má aj takýto edukačný a popularizačný charakter.
> A ktorý z filmov je váš osobný favorit – nemusí ísť o ten najoceňovanejší...
Určite Olívia a neviditeľné zemetrasenie. Prekvapuje to aj mňa samú, lebo mám radšej hrané filmy, ale toto je nádherne rozprávaný príbeh v stop motion s ťažkou témou, ktorý sa dotkne detí aj rodičov. Je o dvoch súrodencoch, ktorí žijú s mamou – herečkou, ktorá chodí na kastingy, ale role nedostáva, upadá do depresie, nemá z čoho financovať domácnosť, a tak sa musia odsťahovať z bytu. Staršia Olívia vidí, ako to ťažko znáša mladší brat a snaží sa mu realitu zjemniť hrou – nahovára mu, že spolu nakrúcajú video, že idú na dobrodružstvo. Skončia v chudobnej štvrti, mama je hospitalizovaná, deti zostanú samy, no majú úžasnú susedku, africkú mamu, ktorá sa o ne postará a jej syn ich vezme so sebou do novej školy. Olívia to celé prežíva, akoby okolo nej doslova prebiehalo zemetrasenie – a práve cez tú detskú fantáziu sa dostaneme veľmi blízko k ťažkej realite a vynaliezavosti detí, ktoré sa musia postarať samy o seba. Je to koprodukcia Španielska, Francúzska, Belgicka a Čile.
Určite odporúčam aj Malú Améliu – odohráva sa v Japonsku, vychádza z autobiografie belgickej prozaičky Amélie Nothomb a je o hľadaní vlastnej identity cez kultúru, v ktorej vyrastala.
A nemecký film Tajomné poschodie, o chlapcovi, ktorý cez starý výťah docestuje do 40. rokov minulého storočia a spoznáva, čo sa v Nemecku dialo počas druhej svetovej vojny – ťažká téma podaná cez fantazijný prvok, natočená čarovne.
> Ako sa dá na festival prihlásiť a kúpiť lístky?
Verejnosť si lístky kupuje priamo v Kine Považan alebo Edison Filmhub alebo tiež online Školy sa v oboch mestách môžu prihlasovať online, cez web stránku www.cinedu.sk. Ak nie sú predstavenia pre školy cez týždeň vypredané, sprístupňujeme ich aj verejnosti. Všetky informácie sú aj na našich sociálnych sieťach a na stránke Edisonu.
> Chcela by som sa ešte vrátiť k tomu, prečo je podľa vás umenie – a konkrétne film – pre deti a mládež dôležité. Ja osobne s podobnou otázkou bojujem pri literatúre u svojich stredoškolákov.
Nedávno som na to sama myslela. Keď som mala desať, jedenásť rokov, prežívala som súkromnú krízu – u mňa to bolo trochu inak než rozvod rodičov, vyrastala som v Holandsku ako jedináčka len s mamou, bez ocina aj bez súrodenca. Vtedy sa svoje problémy nemáte s kým riešiť, mama má svoje vlastné, navyše mladá. Pre mňa vtedy bolo kino a umenie práve to, čo mi z tej izolovanej, ťažkej situácie dalo znova nádej – akoby vietor pod krídla. Nevyriešilo mi to nič, ale dalo mi to pocit, že aj toto sa dá prekonať, že sa dá takto žiť. Myslím si, že umenie rozvíja citlivosť, ktorá sa v dnešnej rýchlej, konzumnej dobe ľahko stráca – a práve keď príde kríza, človek si uvedomí, o čo sa má oprieť. A práve to mu dáva umenie.
> Presne o toto sa aj ja snažím – namiesto plošného prechádzania cez povinnú literatúru vyberáme so študentmi diela podľa tém, ktoré ich skutočne trápia, alebo ideme do divadla a sledujeme, ako v nich niečo „klikne“. Film je podľa mňa pre nich skvelý medzistupeň k literatúre práve preto, že je vizuálne atraktívnejší.
Určite, keď niečo takéto vidia v príbehu na plátne, oveľa viac im to priblíži to, čo je im inak nepochopiteľné. Dokáže to v nich vyvolať aj averziu voči niečomu, ktorá sa cez príbeh zrazu zmení na toleranciu. Samozrejme, v tomto veku sa niektorí ešte uzatvárajú, no aj tak si z toho niečo vezmú – a aj to, že sa im niečo vyslovene nepáči, je v poriadku, dôležité je vedieť si vytvoriť vlastný názor.
To je vlastne to, čo mi u nás najviac chýba – že rôzne názory sú v poriadku a neznamenajú, že ste si hneď nepriatelia. Práve v kine, keď si to potom deti so svojimi učiteľkami rozoberajú, môže byť táto výmena názorov oveľa organickejšia a hravejšia než v triede, kde sa deti boja spýtať, aby nepovedali „hlúposť“. Chceme, aby film nebol len škola, ale aby zábava mohla byť aj taká, ktorá inšpiruje.
> Aké máte skúsenosti s publikom, vyberajú si ľudia filmy cielene, alebo si radšej urobia väčší záber a idú na viac predstavení?
V Novom Meste nad Váhom už máme svoje stále publikum, mám napríklad učiteľku, ktorá chodí aj so svojou dcérou pravidelne cez víkendy. No väčšina návštevníkov je zatiaľ opatrnejšia. Bratislava je v tomto ešte menej rozbehnutá. Najťažšie publikum sú práve tínedžeri – nechcú ísť do kina, lebo si to spájajú s niečím infantilným, stáva sa nám, že do kina prídu rodičia bez svojich tínedžerských detí. Je to podobné asi v každej krajine, vek štrnásť až sedemnásť je proste náročný.
> V dobe algoritmov a marketingového pretlaku chýba možno skôr povedomie, že takéto filmy vôbec existujú a dajú sa odporučiť učiteľom podľa vekových kategórií...
Súhlasím, u nás jednoducho chýba to, čo v Holandsku alebo v Česku funguje prirodzene ako súčasť filmovej výchovy v školstve. Možno to musí najprv začať od nás, postupne sa to dostane viac k učiteľom, oficiálnejšie, k rodičom aj k samotným tínedžerom. Zatiaľ vieme filmy kúpiť len na premietania počas festivalu, nevieme ich ďalej poskytnúť školám. Keby sme raz mali viac peňazí a priestoru, chceli by sme počas roka organizovať aj menšie podujatia zamerané priamo na školy. Je pre mňa dôležité najprv odhaliť tému a hovoriť o tom, že film nie je len oddych typu popcorn, ale forma umenia – rovnako ako herectvo nie je „len“ hranie, ale precízna práca s emóciami a dušou, ku ktorej sa bežný človek inak nedostane.
> Váš posledný programový tip pre mládež?
V hlavnom meste nás už školy postupne registrujú celkom dobre, počas týždňa máme skoro už vypredané, no víkend je náročnejší, lebo rodičia nie sú takí zvyknutí posielať svoje deti do kina samé alebo ísť s nimi. Ale tu by som im dala do pozornosti titul Kráľ tulákov o vzťahu dcéry k otcovi bez domova, ktorý má aj psychické problémy. Aj pri ňom bude po filme diskusia, presne v duchu toho, o čom sme sa rozprávali – že nejde len o pustenie filmu, ale o prepojenie s ďalšou pomocou a kontextom. O čom je koniec-koncov celý tento festival...
Mgr. Art. Juliána Johanidesová je filmová a divadelná herečka. Herectvo študovala na holandskej divadelnej akadémii Toneel Academie Maastricht a na VŠMU v Bratislave. Ako herečka účinkovala vo filmoch, divadelných a TV-seriáloch a experimentálnych predstaveniach doma aj v zahraničí. Okrem filmového a divadelného herectva sa venuje fotografii a kultúrnemu manažmentu. Je spoluzakladateľkou CINEDU, kde od roku 2019 pracuje na dramaturgii filmového programu a workshopoch, a počas festivalov živý dabing filmov.
_