Šťastie rastie na streche/Foto/Zdroj: Bara Podola pre DPOH
Činoherné Divadlo P. O. Hviezdoslava odpremiérovalo bábkovú hru Šťastie rastie na streche. Áno, bábkovú – s úplne novým sedením priamo na javisku. Je o dospelej pani Katke Veselej, ktorá spočiatku vôbec nie je veselá. Nestúpa na kanály, bojí sa čiernych mačiek, od koňa chce podkovu, dúfa, že stúpi do psieho exkrementu, a v parku hľadá štvorlístky… Hru na objednávku s urbánnym leitmotívom o šťastí a smole – a o tom, že život nie je len o nich – napísal český dramatik Vít Peřina, preložila a režírovala ju Michaela Homolová. Prinášame rozhovor, ktorý vznikol tesne pred premiérou, aj postrehy po uvedení.
> Táto hra vznikla na objednávku divadla a predpokladám, že zadaním bolo samotné mesto. Michaela, vy ste rodená Bratislavčanka; Vít, vy tvoríte primárne pre české publikum. Ako ste spolu uchopili tému Bratislavy v bábkovej hre?
Vít Peřina: Právě to vyšlo ze zadání. Původně jsme se s Veronikou Kolejákovou, uměleckou ředitelkou divadla, a s Míšou, režisérkou, bavili, o čem to vlastně má být. Na začátku nebyla vůbec žádná inspirace. Já jsem dával návrhy, kterým směrem se ubírat, a z téhle diskuse vyšlo přání, aby to pro Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava byla pohádka z městského prostředí. Ani ne nutně z Bratislavy, prostě z městského prostředí. S Míšou se nám líbilo, že by se mohla odehrávat v prostředí střech. Začal jsem hledat, co by se na střechách města mohlo odehrávat, a našel jsem postavy, které se tam pohybují: kominíci, kočky, ptáci a tak dále. Kominík a kočka jsou postavy, které se pojí s pověrami, se štěstím a smůlou. Tím jsme vlastně našli celé téma. Na tuhle notu jsem pak psal příběh úplně od nuly. Hledal jsem, jak by se pověrčivost dala dětem ukázat v divadelní hře.
Michaela Homolová: Mňa to mestské prostredie zároveň nalákalo. S Veronikou sme sa bavili o tom, že sem chodia hlavne deti z Bratislavy, ktoré to tu poznajú, a že divadlo je v centre mesta. Tak som si urobila taký malý výskum. Trochu pre seba, ale posielala som ho aj Vítkovi. Boli to všelijaké zaujímavosti o bratislavských strechách. Dala som mu aj Feldekovu rozprávku o Meluzíne Jozefíne, ktorá s tým tiež súvisí. A urobila som mu základný prehľad bratislavských reálií, ktoré sú niečím zaujímavé alebo typické. Napokon z toho v hre nie je vlastne nič. Išlo mi o to, aby trošičku nasiakol tým, čo je vo mne.
To, že sme napokon zvolili Koziu ulicu, súvisí s tým, že som v jej blízkosti vyrastala. Je tam park, ktorý som si pri tom predstavovala. Včera sme sa tam boli pozrieť, aby to Vítek videl na vlastné oči. Vychádzala som aj z toho, že ako dieťa ma strašne bavili rozprávky, v ktorých som sa mohla niečoho chytiť. Niečoho, čo mi bolo povedomé a bolo z môjho života. Verím, že bratislavským deťom môžu takéto reálie priniesť niečo podobné.
> Zaujímavý je už samotný motív strechy. Človek sa na ňu pozerá zdola – zhora by potreboval vtáčiu perspektívu, a tak si ju musí predstaviť. Ako ste spomínali, hra je plná symbolov a povier, je tam mačka, kominár aj tá Kozia 13. Skrývajú niečo, čo deti môžu neskôr nachádzať v literatúre či iných rozprávkach, alebo ich už poznajú. Zaujíma ma, či vôbec poverčivosť funguje pri súčasnom dieťati. Predpokladáte, že päťročné dieťa tieto povery pozná?
Vít Peřina: Bavili jsme se o tom, že některé děti je samozřejmě znát můžou. Mají třeba rodiče, kteří tomu věří, nebo se k tomu dostaly v nějaké situaci, že kominík nosí štěstí a černá kočka smůlu. Primárně ale šlo o to, aby se to děti dozvěděly v představení. Je to poznávání: existují lidé, kteří takhle vidí svět, a různé situace a různé postavy mohou přinést štěstí, nebo naopak smůlu. Mohli jsme tam dát i spoustu krajových pověr, ale to už by bylo pro děti složité. Takže se tam objevují ty nejznámější: kominík, černá kočka, kovová podkova. To všechno jsou věci, které dítě v tom věku bez problému pochopí, zvlášť když je to podané zábavnou formou.
Šťastie rastie na streche/Foto/Zdroj: Bara Podola pre DPOH
> Z anotácie som pochopila, že príbeh stojí na osi šťastie – smola a na nešťastných náhodách, ktoré vyvolávajú smiech. Viem, že s humorom pracujete v rôznych rovinách, od komédie po paródiu. Dokážete sa v dnešnej dobe naladiť na humor súčasného dieťaťa? Máte overené, že deti budú na tie situácie reagovať? Pýtam sa, lebo mne to príde čoraz ťažšie odhadnúť...
Michaela Homolová: Niektoré typy humoru sú, povedala by som, nadčasové. Vychádzame z prvkov grotesky a gagu, tomu veríme a máme s tým aj istú skúsenosť. V praxi sa stáva, že detský smiech očakávame, počítame s ním a naozaj príde. Často sa nám však stáva aj to, že sa deti zrazu smejú na mieste, kde by sme to nečakali. To nás poteší ešte viac. Nepasujem sa za znalkyňu detského humoru, ale myslím si, že sa mu snažíme veľmi priblížiť a máme cit pre to, čo by mohlo fungovať.
Zároveň sa snažíme, aby bol humor vyvážený. Platí to hlavne v slovnej rovine, čo je Vítkova práca. Občas sú tam veci, ktoré smerujú skôr k dospelému divákovi, pretože dieťa nechodí do divadla samo, vždy s niekým dospelým. Táto inscenácia je prototyp rodinnej inscenácie. Má príbeh, ktorý je zrozumiteľný pre päťročné a staršie dieťa, ale je pútavý aj pre dospelého, ktorý si z neho môže veľa vziať. Povedala by som, že je to rovnocenné. Vzniká tam istá spolupatričnosť: deti vidia, že sa bavia aj dospelí, a bavia sa aj ony.
Deti vidia, že sa bavia aj dospelí, a bavia sa aj ony.
> Keď dospelý vezme dieťa do divadla alebo na výstavu, mal by potom nastať aj rozhovor o tom, čo videli a čo pritom cítili. Je to istý druh zbližovania a pochopenia rôznych perspektív vnímania umenia navzájom. Vy ho ešte znásobujete tým, že deti sedia priamo na javisku. Scénu som ešte nevidela, ale ak to dobre chápem, nejde o priamu interakciu. Skôr o blízkosť, akoby metaforicky priblíženú.
Michaela Homolová: Áno, všetko vychádza z toho, že robíme komornú inscenáciu. Hrajú v nej dvaja herci a bábky, ktoré nie je vidieť z veľkej diaľky, pretože majú 30 centimetrov a menej. Po dohode s divadlom sme preto vytvorili na javisku akýsi štúdiový priestor. Nie je to nič špecifické, je to normálne frontálne hranie, len v blízkosti.
A k tomu, o čom ste hovorili: áno, celé je to postavené na spoločnom zážitku, ktorý zdieľame a o ktorom si potom môžeme niečo povedať. O tom, čo bolo vtipné, ale aj o téme. Napríklad, že hľadať šťastie niekde zvonku môže byť smiešne a človek by sa mal predovšetkým snažiť nájsť si ho sám a vytvoriť si preň podmienky. Alebo naopak, že na udalosti, ktoré považujeme za smolu či nešťastie, sa dá pozrieť s nadhľadom a vedieť sa im zasmiať. Inscenácia nesie tieto dve polohy a rodina sa o nich môže rozprávať na príklade toho, čo sa v príbehu stane.
Vít Peřina: Obsah je z tohohle pohledu ve dvou paralelních rovinách. Jak Míša popsala, jsou tam pověry o štěstí a smůle. Zároveň ale sledujeme osud paní Kateřiny Veselé, která v životě není šťastná a snaží se to nějak vyřešit. Má pocit, že štěstí najde skrze tyhle věci, třeba když bude mít podkovu. Ale ono je to celé trošku jinak.
> Hlavná hrdinka je teda dospelá pani. Nechcem povedať stará dievka, ale tak som to pochopila: osamelá pani, pre ktorú je osamelosť možno pravou príčinou jej nešťastia. Panuje taká predstava, že deti sa najľahšie stotožnia s detskou postavou. Možno práve tu apelujete na empatiu, na schopnosť vcítiť sa do osamelosti. Pripadá mi to však ako odvážny krok. Dospelá hrdinka, ďalšie dospelé postavy... Je to pre mňa zvláštna a osviežujúca voľba. Ako ste riešili otázku identifikácie?
Michaela Homolová: Detský hrdina je len jedna z možností detského divadla, alebo vôbec príbehu pre deti. Niekedy máme niekoho, s kým sa stotožníme a prežijeme s ním jeho veci. Inokedy niekoho pozorujeme. Je to niekto, kto je skúsenosťou ďalej, ale my ako deti cítime, že máme navrch. Na tom princípe stojí veľa takýchto príbehov. Osobne si myslím, že hrdina, ktorý je dieťaťu blízky, môže byť aj iný ako detský. Z literatúry máme tisíc príkladov, keď hlavný hrdina nie je dieťa, a deti to baví.
Vít Peřina: Ta paní je navíc obklopená postavami, které budou dětem určitě blízké. Je to ten kůň, je to kočička… Příběh je zaplněný postavami, takže nesledujeme žádné osamělé drama.
Michaela Homolová: Je to aj o potrebe mať niekoho blízkeho. A o tom, že ten model nemusí byť vždy štandardný, môže byť aj trochu iný.
Je to aj o potrebe mať niekoho blízkeho. A o tom, že ten model nemusí byť vždy štandardný.
> V textoch Víta Peřinu je dôležitá slovná rovina, hra so slovami. Text však vznikol v češtine, s českým jazykovým myslením. Michaela, vy ste ho prekladali. Ako ste dosiahli, aby sa humor zachoval?
Michaela Homolová: To bola najväčšia úloha, taká výzva. Strašne ma to baví, pretože sa pohybujem medzi oboma jazykovými prostrediami. Som Slovenka, ale v Čechách žijem už oveľa dlhšie. Trúfam si povedať, že češtine rozumiem veľmi dobre a narábam s ňou každý deň. Preniesť to do slovenčiny pre mňa aj tak nie je jednoduché. Čeština je v mnohých ohľadoch bohatší jazyk. Hoci ako Slovenka obhajujem, že existuje plno slovenských výrazov, ktoré nemajú český ekvivalent, a rovnako je to aj naopak. Snažím sa teda nájsť jazykovú rovinu, ktorá humor prenesie, ale bude to naozaj slovenčina. Ešte počas skúšania sme niektoré veci vychytávali. Jednu sme dokonca objavili ešte dnes. Bol to výraz, o ktorom sme všetci boli presvedčení, že je normálne slovenský, a zistili sme, že nie je. Ale už to máme upravené.
Vít Peřina: S překlady do slovenštiny mám mnohonásobnou zkušenost. Byly situace, kdy můj text vznikal pro českou divadelní verzi a překlad přišel až dodatečně. Se slovenským divadlem se vůbec nepočítalo. To je velký rozdíl oproti tomu, když už píšu s vědomím, že se to bude rovnou překládat do slovenštiny. Snažil jsem se proto, stejně jako v podobných situacích v minulosti, abych tam nenarval nějaký fórek, který by se přeložit nedal.
Michaela Homolová: Nebolo tam nič rýmované, takže som sa s tým nemusela trápiť. Aj tak mi však Vítek často volal a pýtal sa, či sa to po slovensky povie takto. Dosť často totiž vychádzame z idiómov, frazeologizmov a ustálených slovných spojení. Vždy sa ma pýtal, či sa to povie rovnako a či to znamená to isté.
Vít Peřina: U každého drobného dialogu.
Michaela Homolová: Jediné slovo, ktoré sa mi naozaj nepodarilo preložiť, je slovo „pouhopouhý“.
Šťastie rastie na streche/Foto/Zdroj: Bara Podola pre DPOH
> Žijeme v dobe, keď exponenciálnou rýchlosťou rastie všetko, aj napätie a agresivita. Deti to žiaľ cítia tiež. Humor, smiech a umenie to môžu nejako vyvažovať. Mňa však fascinuje ešte niečo: zvedavosť detskej mysle. My dospelí väčšinou fungujeme lineárne. Potrebujeme sa dostať z bodu A do bodu B a C, potrebujeme cieľ. Deti idú tak aj onak a niečo pritom zistia. Je to vlastne vedecký prístup: vysloviť hypotézu a overiť ju je pre ne radosť. Keď píšete text s mestskou témou a necháte sa niesť asociáciami ako strechy, mačka a povery, je v tom aj snaha prebudiť detskú zvedavosť?
Vít Peřina: Já většinou píšu projekty pro sebe. Snažím se uspokojit svou vlastní zvídavost. Chci, aby mě to zajímalo a bavilo. Doufám, že za ty roky práce s divadlem pro děti už mám nacítěné limity různých věkových skupin. Dokážu tedy napsat příběh, který bude bavit mě a zároveň zaujme dítě. Mezi věkovými skupinami jsou obrovské rozdíly. V první řadě ale poslouchám, co ta zvídavost vzbuzuje ve mně, a pak vím, že to bude fungovat.
Michaela Homolová: Ja by som povedala, že to je princíp každého človeka, ktorý má za svoje životné poslanie tvorbu pre deti. Je jedno, či je to spisovateľ, výtvarník alebo hudobník. My to nemáme tak, že robíme pre deti, a preto to musíme urobiť takto a takto. My tvoríme a pri tom berieme ohľad na detského diváka. Nie je to tak, že by nás jedna vec bavila a druhú robili len preto, že je pre deti. Predovšetkým nás strašne baví samotná tvorba. Vždy hovorím, že hudba pre deti neexistuje. Je proste hudba, dobrá alebo zlá. A je hudba, ktorá je detskému poslucháčovi prístupná, a hudba, ktorá prístupná nie je. Všetci rodičia vedia, že keď si doma púšťajú nejakú hudbu, dieťa si ju potom obľúbi alebo si k nej nájde cestu. Rovnako je to so všetkým. Dieťa sa od dospelého líši len životnou skúsenosťou. Keď teda tvoríme niečo, čo nás zaujíma, dávame pozor len na to, aby sme nestavali na skúsenosti, ktorú dieťa ešte nemôže mať. A to je celé.
Hudba pre deti neexistuje. Je proste hudba, dobrá alebo zlá.
> Máte za sebou široký diapazón spoluprác, hier aj ocenení. Naučili ste sa pri tejto hre niečo nové? Viem, že pred premiérou sa to ťažko hovorí, ale aké miesto bude mať vo vašom portfóliu? Je v niečom výnimočná, iná, alebo dopĺňa nejaký rad?
Vít Peřina: Pro nás oba je nová zkušenost, že jsme pracovali v činoherním divadle, a ne v loutkovém. To je hodně atypické, protože činoherní provoz nemá s loutkami vůbec zkušenost. V loutkových divadlech jsme zvyklí, že máme k dispozici široké zázemí i dílny.
Michaela Homolová: Je to iné preto, lebo vznik bábkovej inscenácie je špecifický proces. Strašne veľa vecí musí byť vymyslených dopredu a na skúške musia byť od začiatku. Zároveň veľa nápadov vznikne počas skúšania a všetky majú hmotnú podobu. Existuje síce text, s ktorým pracujeme, ale je tam aj množstvo neverbálnych situácií. Všetko, čo sa deje, závisí od materiálu, od hmoty, od dreva, od toho, čo sa dá vziať do rúk. V tom je obrovský rozdiel.
Krásnou režisérskou skúsenosťou je pre mňa aj to, že som prvýkrát spolupracovala s Andrejom Šoltésom a Monikou Haasovou. Poznáme sa, nie sú to neznámi ľudia, ale nikdy sme spolu nerobili. Ak nerátam, že Andrej bol ako dieťa členom súboru Gong rovnako ako ja. Andrej je primárne bábkar, Monika nie je primárne bábkarka, a vôbec to na nej nespoznáte. Sú fakt skvelí.
Vít Peřina: A spolupracovali jsme s novým výtvarníkem.
Michaela Homolová: Áno, s Jakubom Šulíkom. Je to mladý výtvarník, o generáciu mladší. Hovorila som aj Filipovi, môjmu mužovi, ktorý robil hudbu, že sa všetci akoby poznáme už nejaký čas. S Jakubom som mala pocit, že hoci to bola naša prvá spolupráca, akoby sme boli na seba napojení z nejakej predchádzajúcej. To bolo tiež pekné. Je tu teda veľa nových „prvýkrát“.
> Hra pracuje s motívom, že šťastie rastie na streche. Kde rastie vaše osobné šťastie?
Vít Peřina: Téma štěstí se v našich představeních objevuje prakticky skoro vždycky. Pro mě je to rodina, moje děti… A bude to znít přízemně, ale strašně rád chodím do lesa.
Michaela Homolová: Osobné? To sa ma už pýtali. Mám šťastie na dobrého muža a dobrú rodinu. To je moje základné šťastie. Druhým je, že robím prácu, ktorú chcem robiť. A potom sú tie malé, ktoré volám svetielka dňa. Svetielkom je napríklad obed, keď sa podarí, alebo voľný večer. Šťastie je, keď sa má človek na čo tešiť. V krátkodobej perspektíve v rámci dňa, v strednodobej, napríklad o dva mesiace sú Vianoce, a v dlhodobej, keď si poviem, že v lete alebo o rok či dva niečo zažijem. Dôležité je mať tie krátkodobé svetielka, na ktoré sa môžem tešiť.
Šťastie rastie na streche/Foto/Zdroj: Bara Podola pre DPOH
Osobné postrehy po predstavení
Herci Andrej Šoltés a Monika Haasová boli naozaj úžasní, presne takí, ako ich opísala režisérka. Skvelá bola aj hudba Filipa Homolu. Inscenácia bola príjemná a vtipná a bolo vidieť, že za ňou stojí skúsený dramatik aj režisérka. Bolo z nej cítiť autentickú radosť z tvorby. Oceňujem tiež, že sa zaobišla bez zobrazenia moderných technológií (okrem televízora, ktorý však mal v príbehu svoju funkciu). Stačili jej herci, bábky, slovo a humor.
Bábky sú však naozaj drobné, a tak sme aj z prvého radu, hoci zboku, sledovali skôr výrazy tvárí hercov ako výtvarné detaily. Tých tridsať centimetrov si od diváka žiada trochu viac sústredenia. Inscenácia trvá približne hodinu, čo je pre moje takmer päťročné dieťa, teda na samej hranici odporúčaného veku, dlhý čas. Dcéra Zuna sa okolo 40. minúty nahlas spýtala, kedy to skončí, a niektoré deti sa už aj postavili. Rodičia, vy svoje deti poznáte najlepšie a sami viete odhadnúť, či takýto čas zvládnu. Za seba však môžem povedať, že je sa na čo pozerať a oplatí sa vydržať.
Hra je o hľadaní šťastia. Naše najväčšie šťastie nám však rastie pred očami. Šťastím je, že takáto rozprávka vznikla a že sme ju mohli vidieť. A šťastím je aj to, že na ňu môžeme vziať svoje deti, že ich máme a že sa s nimi potom môžeme rozprávať o čiernych mačkách, štvorlístkoch aj o tom, čo je šťastie a čo je smola. Takýto spoločný čas nie je len jedným z malých svetielok dňa, o ktorých hovorila Michaela Homolová, ale aj hrejivým lúčom v našich vzťahoch.
Šťastie rastie na streche
Réžia a preklad: Michaela Homolová, Dramaturgia: Tereza Hladká, Výprava: Jakub Šulík, Hudba: Filip Homola, Premiéra: 3. 10. 2026, Dĺžka predstavenia: 50 minút bez prestávky, Vhodné pre: 5+. Kapacita je ombedzená.
_