Jakub Molnár Foto/Zdroj: Divadlo Jána Palárika v Trnave
Kedysi mostom k neprvoplánovému umeniu boli najprv ilustrácie, knihy, opäť knihy a sem-tam divadlo. V aktuálnej dobe sa to obracia – knihy sa nečítajú, filmové umenie sa zúžilo na niekoľkosekundové reelsy… ale človek chce vždy viac. A možno práve preto sa vracia chuť po živom kontakte, vidieť svet na vlastné oči a nie cez čierne zrkadlo. To vizuálne síce ostáva, ale prím by mohlo preberať práve divadlo, na ktoré neskôr nadviaže aj umelecká literatúra. Súčasní mladí ľudia žijú vo svete, v ktorom si budúcnosť už nepredstavujú. Ale to, že nie sú v tom sami, môžu zistiť aj na festivale, ktorý nie je prehliadkou predstavení, ale bezpečným miestom – komunitou, kde nemusia byť osamelí, kde môžu byť slobodní a vypočutí. Nielen divadlo to bez mládeže možno nezvládne, ale žiadna oblasť umenia, a v konečnom dôsledku ani svet. Rozprávali sme sa s dramaturgom Jakubom Molnárom.
> Teen Theatre Fest je bienále, ktoré organizuje Divadlo Jána Palárika v Trnave, ktoré medzi prvými divadlami na Slovensku sa takto systematicky a programovo venujú mladému publiku. Prečo? Bol to impulz zvnútra, zo zahraničia, generačná výmena v divadle samotnom?
V Divadle Jána Palárika sme chceli nadviazať na tradíciu Divadla pre deti a mládež, ktoré tu vzniklo v roku 1974. To bolo práve v tom čase aj jediné profesionálne zriaďované divadlo, ktoré sa programovo orientovalo na tvorbu pre deti a mládež. Potom, samozrejme, po Nežnej revolúcii sa to transformovalo. Divadlo dostalo podobu štandardného repertoárového divadla, ktoré potrebovalo pokryť všetky vekové kategórie. Ale vlastne od nástupu súčasnej riaditeľky Zuzany Hekel sme chceli nadviazať na túto výraznú tradíciu, resp. obnoviť prerušenú dramaturgickú líniu a rozširovať ju. Jednak to robíme z hľadiska inscenácií, že naozaj každú novú sezónu chceme obohacovať repertoár aj o detskú či mládežnícku inscenáciu.
Napríklad ako jedno z prvých divadiel na Slovensku, a myslím si, že sme v tomto aj takí lídri, rozvíjame takzvaný formát Classroom Play, čo sú inscenácie, ktoré hrávame špeciálne na stredných školách. A zároveň sme súčasťou Európskej siete, takzvaného European Theatre Convention, a práve tam chceme aj s medzinárodnými partnermi sledovať, akým spôsobom zahraničné divadlá pracujú s deťmi a mládežou, pretože pre nás je to veľmi kľúčová misia. Uvedomujeme si, že trend stagnácie publika, alebo vôbec to, že divadlo nedokáže osloviť a zachytiť dospievajúce publikum, vytvára obrovskú priepasť medzi deťmi a dospelými. To bola pre nás možno nejaká šanca, alebo skôr také poslanie, aby sme to skúsili. Inšpirovali sme sa divadlami vo Švédsku, vo Fínsku, v Nemecku, ktoré si už niekoľko rokov, možno aj desaťročie uvedomujú, že bez mládeže to divadlo možno nezvládne. Teen Theatre Fest je takým vyvrcholením týchto našich ambícií.
Na Slovensku takýto festival cielený priamo pre mládež jednoducho neexistuje. Pre nás to bolo niečo atraktívne, dobrodružné – byť takýmito priekopníkmi. A zároveň sme si tým chceli potvrdiť našu ambíciu kontinuálne mládež vzdelávať.
Teen Theatre Fest 2026/Autor vizuálu: Provocation bureau
> Spomínali ste formát Classroom Play – sú to školy iba z Trnavského kraja, alebo máte programy dostupné aj pre školy z celého Slovenska?
Čo sa týka formátu Classroom Play, aktuálne máme v repertoári dva tituly. Práve v budúcej sezóne pripravujeme tretí, a to práve ako súčasť medzinárodného projektu spomínaného European Theatre Convention. Primárne oslovujeme stredné školy z Trnavského kraja, ale už sme naozaj veľakrát hosťovali aj v Bratislavskom kraji, Nitrianskom kraji, Trenčianskom kraji, takže snažíme sa pokrývať aj okolie a regióny.
V podstate toto je druhá sezóna, čo máme zriadený aj samostatný úsek neformálneho vzdelávania a rozvoja publika. Máme aj nových zamestnancov a zamestnankyne, ktorí sa špecializujú na komunikáciu so školami, na rozvoj publika v rôznych programoch – či už sú to workshopy na škole, vzdelávacie alebo zážitkové aktivity a podobne. Tým pádom sa nám aj sieť spriaznených škôl pomerne markantne rozširuje.
> Aktuálne prebieha druhé bienále, takže sa nejakým spôsobom stále rozvíjate. Čo z prvého ročníka festivalu zostalo, prípadne sa zmenilo alebo vás prekvapilo natoľko, že ste niečo prehodnotili, hlavne keď živo komunikujete s mladými ľudmi.
Určite ostala základná identita a naša ambícia, prečo sme vlastne takýto festival chceli založiť. Je to naozaj primárne – a vychádza to už z názvu – festival pre tínedžerov, pre mladé publikum, a teda hlavný program, ktorým cielime na túto vekovú skupinu.
To je jedna poznávacia značka tohto festivalu, ktorú jednoducho chceme zachovávať. Tou ďalšou je, že nechceme, aby to bol festival, ktorý prináša len už hotové inscenácie, či už zo Slovenska, alebo zo zahraničia, ale okolo nich sa snažíme nabaľovať aj rôzny sprievodný program. Ten nevnímame ako nejakú nadstavbu alebo príjemné aktivity, ktoré môžeme navštíviť, ak nám zostane čas, ale ako obrovskú súčasť rozvoja publika a zároveň vytvárania pomerne silnej komunity. Pre nás festival nemá byť iba nejakou prehliadkou, ale miestom, kde sa mladí ľudia môžu stretávať.
Máme zabezpečenú oddychovú zónu vo foyer nášho divadla, rôzne koncerty, výstavy, workshopy. Aj vďaka tomu, že už pri prvom ročníku sa nám podarilo získať cenných partnerov – Galériu Jána Koniarka, Malý Berlín, Knižnicu Juraja Fándlyho a ďalšie kultúrne centrá a inštitúcie – sa nám festival podarilo rozšíriť nielen v rámci nášho divadla, ale po celej Trnave. A to je pre nás unikátna možnosť spájať rôzne komunity a mládežnícke skupiny, či už pri Kultúrnom kreatívnom centre, knižniciach a podobne.
Toto je pre nás kľúčová hodnota festivalu – neprinášať iba predstavenia, na ktoré môžu prísť školy alebo rodičia s deťmi, ale aby tu naozaj vznikala komunita. Myslím si, že sa nám to darí aj pri tomto druhom ročníku. O to viac sme vsadili na komunikáciu so školami a mládežníckymi skupinami, aby nám dali šancu. A podarilo sa nám osloviť aj pomerne veľké skupiny, ktoré bežne do nášho divadla nechodia. Ešte teraz, po polovici festivalu, máme veľmi pozitívne ohlasy práve od škôl, s ktorými iba začíname spolupracovať.
Ďalšou vývojovou zmenou je, že sme tento rok chceli trochu viac rozšíriť aj program pre ešte mladšie publikum. Nielen pre tínedžerov, ale aj pre deti – máme tu predstavenia od 3+, 6+, 8+. Uvedomujeme si, možno aj strategicky, že čoskoro aj oni budú tínedžermi, takže by sme ich chceli podchytiť už teraz.
> A tá zmena?
Možno takou veľkou zmenou alebo posunom je samotná dramaturgická skladba, resp. výber inscenácií. V prvom ročníku sme mali ako dramaturgickú radu oslovených zahraničných pozorovateľov a odborníkov z viacerých štátov, ktorí nám ponúkali rôzne tipy a odporúčania na inscenácie, ktoré videli, alebo ktoré by sme si mali prísť pozrieť na zahraničné festivaly. Takto sme mali v zahraničí svojich zástupcov a kolegov ako naše druhé oči.
Tento rok sme sa rozhodli zobrať to pod seba. Dramaturgickú radu tvorím ja ako dramaturg divadla spolu s kolegyňou Martinou Mašlárovou a našou umeleckou šéfkou Luciou Mihálovou. My traja sme sa posledné dva roky – keďže ide o bienále – naozaj veľmi systematicky dívali na rôzne festivaly, chodili na rôzne premiéry, získavali desiatky záznamov inscenácií slovenských aj zahraničných. A toto je asi najväčší posun – že sme si tým pádom vedeli sami prenastaviť ciele, aké typy inscenácií a témy by sme chceli na tento ročník priniesť.
V mojich snoch (Peter Tilajčík, Michaela Fech & kol.) Foto/Zdroj: Divadlo Jána Palárika v Trnave
> Aktuálny program TTF je postavený na pozoruhodnej pluralite – od inscenácií, ktoré sa dotýkajú histórie a kolektívnej pamäti (Odvaha byť, Nemá trieda), cez také, ktoré priamo hovoria jazykom a životom dnešných mladých (Jeden a jeden a jeden, V mojich snoch), až po vedu (Nano steps), filozofiu (RAUM · ZEIT (Priestor · Čas)) či intertextuálny dialóg s klasikou (Rómeo a Júlia, Snehová kráľovná)… Je to zámerná stavba – aby si každý našiel svoje – alebo za tým stojí iná logika?
Chceli sme zachovať žánovú pestrosť, to znamená, že sme chceli priniesť inscenácie, ktoré pracujú či už s prvkami modernej činohry, pohybového divadla, niekedy nového cirkusu a tak ďalej, čo myslím si, že sa nám podarilo už aj pri prvom ročníku, ale to sme chceli zachovať aj pri tom druhom. No zároveň sme chceli priniesť inscenácie, ktoré možno tematicky v niečom sú také kompaktnejšie ako všetky inscenácie, tak aby ste mohli povedať, aha, tu je nejaká dramaturgická skladba, tu je nejaká ústredná téma, ktorú nám divadlo chcelo tlmočiť. A preto je claimom tohto ročníka We are not alone, pretože sme chceli priniesť inscenácie, ktoré tematizujú tému osamelosti mladých ľudí, nejaké sociálne izolácie, strachu z inakostí a duševného zdravia mladých ľudí, ktorí naozaj reflektujú tento svet ako veľmi chaotický a cítia sa v ňom veľmi sami.
A práve aj tým, že sme vyberali cielene takéto inscenácie alebo rôzne projekty a zastrešili to spomínaným claimom ročníka, tak sme práve ako divadlo chceli takto tlmočiť alebo ponúknuť mladým ľuďom, že chceme, aby k nám prišli, aby sme spolu vytvorili nejakú komunitu, nejaký ideálny zážitok a myslím si, že sa nám to naozaj darí a máme dobrú spätnú väzbu.
> Prinášate aj novinku…
Vytvorili sme Cenu členov ETC (Európska divadelná konvencia, ocenené sú najvýraznejšie výkony v dvoch kategóriách: Teen to teen a Profi to teen, pozn. red.). Odbornú porotu tvoria traja odborníci z členských divadiel ETC, ktorí v rámci celého festivalu sledujú hlavný program a na záver, v posledný deň, môžu udeliť cenu inscenácii alebo výkonu, ktorý považujú za najinšpiratívnejší a najzaujímavejší v rámci tohto ročníka. Chceli sme, aby bol festival naozaj medzinárodný – aby aj zahraniční pozorovatelia videli, čo sa tu deje a akým spôsobom my premýšľame o divadle. A zároveň, aby sme spoločne uvažovali o tom, kam smeruje divadlo pre deti a mládež.
Seminár mladej kritiky Foto/Zdroj: Divadlo Jána Palárika v Trnave
> Problémom umenia pre deti a mládež dnes osobne vidím často práve v tápaní, v riziku toho, čo si dospelí, ktorí ho tvoria, myslia, že sa deťom a mladým bude páčiť, že to s nimi bude komunikovať. Často zostaneme prekvapení práve z toho, že sme ich podcenili… Zaujíma ma, ako zbierate od mladých ľudí spätnú väzbu?
Jednak po každom predstavení organizujeme diskusie s publikom. Tie nemajú klasický formát, kde moderátor kladie otázky tvorcom, vždy umožňujeme aj publiku slobodne sa pýtať alebo zdieľať svoje dojmy a zážitky. To je tá priama, bezprostredná spätná väzba.
Viacero predstavení ponúkame v spolupráci so školami a triedam dávame možnosť napísať nám svoje dojmy formou dotazníka, či už po skončení predstavenia, alebo po skončení festivalu. Máme aj zadania priamo na školách, kde si môžu divácky zážitok ešte viac pomenovať spolu s učiteľmi. Tí nám môžu písať priamo na mail alebo na mail kolegov z úseku neformálneho vzdelávania, ktorí to všetko zbierajú.
A potom je tu aj taká neformálna spätná väzba, festival beží od rána a vo foyer divadla sa stretávajú tínedžeri, je tam oddychová zóna, merch, literatúra, kaviareň. Občas sa k nim jednoducho prisadíme a porozprávame sa.
Poslednou súčasťou je Seminár mladej kritiky – formát, do ktorého sa cez otvorenú výzvu mohli prihlásiť mladí ľudia študujúci na stredných a vysokých školách v rôznych odboroch. Pod vedením doktorky Eleny Knopovej chodia na predstavenia a píšu o nich reflexie, ktoré následne publikujeme na našej webovej stránke. Zároveň aj oni, podobne ako odborná porota, môžu oceniť výkon alebo inscenáciu, ktorú považujú za najlepšiu. Títo seminaristi akoby balansujú na hrane – sú to budúci profesionáli, študenti umeleckých odborov, ale stále mladí ľudia, ktorých názor si veľmi vážime a ktorí reprezentujú vzorku diváctva, o ktorú nám primárne ide.
> Pýtam sa za učiteľov a rodičov mimo Trnavy – neuvažovali ste o nejakej digitálnej forme? Napríklad o spolupráci s platformou Dramox alebo o vlastnom online priestore, kde by sa dalo aspoň čiastočne pripojiť? A zároveň – máte kapacitu komunikovať festival na celonárodnej úrovni, aby sme oživili aj divadelný turizmus a ľudia za ním jednoducho prišli do Trnavy? Sama to vnímam ako učiteľka aj ako mama malého dieťaťa – som rada, že takáto vec nevzniká v Bratislave, ale práve preto mi záleží na tom, aby sa k nej dostalo čo najviac ľudí.
Rozumiem, ale pre nás je kľúčové, aby festival bol živým, pulzujúcim miestom – nie prehliadkou predstavení, ale skutočných stretnutí. Napríklad včera sme boli na našom dvorčeku, kde herci a herečky jedného predstavenia hrali spolu s kapelou, ktorá bola jeho súčasťou. Živý kontakt je pre nás zásadný, takže online či digitalizovaná forma sa nám do toho nedostáva ani filozoficky.
Jednak sme takto od začiatku nepremýšľali, ale jednak je tu aj praktická rovina – ak chcete niečo umiestniť na Dramox alebo inú online platformu, ide o ďalšie použitie diela, ktoré musíte licenčne ošetriť. My sme do toho od začiatku nevstupovali s tým, že by nám divadlá poskytli záznamy, s ktorými môžeme voľne pracovať, alebo že by sme počas predstavení mali kameru či živé vysielanie. To sú ďalšie finančné náklady a právne otázky, ktoré sme jednoducho neriešili.
Možno je to ale dobrá úvaha do budúcna – ako aspoň čiastočne osloviť širšie publikum, ktoré by prísť chcelo, ale z rôznych dôvodov nemôže. Zatiaľ sa snažíme zachytávať dianie aspoň cez recenzie a blogy zo Seminára mladej kritiky – prvé texty z predchádzajúcich dní sú už zverejnené – a takisto cez videoreportáže a bohatú fotografickú dokumentáciu, ktorú priebežne zverejňujeme. A čo by sme určite chceli do budúcna, a hovorili sme o tom aj s partnermi, je streamovanie aspoň diskusií po predstaveniach alebo iných sprievodných formátov.
> To je dobrá správa, že aspoň niektoré časti sa k nám dostanú, teda k nám ľuďom, ktorí pracujeme s mládežou.
Tento rok sme zorganizovali odborný diskusný panel, ktorý bude záverečným podujatím festivalu. Prídu odborníci a odborníčky nielen z divadelného prostredia, ale aj z neformálneho vzdelávania, vrátane zahraničných expertov a expertiek. Budeme diskutovať o divadle pre deti a mládež, ale aj o práci s mládežou vo všeobecnosti – o tom, ako ju kultivovať, spájať, rozvíjať. To sú podľa mňa veľmi inšpiratívne momenty, ktoré by sme chceli ďalej šíriť – či už ako videozáznam, textový výstup alebo audiopodcast. Zatiaľ sme v rovine ambícií, máme obmedzené kapacity aj technické možnosti, ale možno pri ďalšom ročníku.
Nano steps: Into the Lab Foto/Zdroj: Divadlo Jána Palárika v Trnave
> Mimochodom, tým že sa takto programovo venujete a hľadáte divadelné predstavenia pre menších i väčších, nám, učiteľom i rodičom, by pomohol taký kurátorský výber predstavení na vašej stránke, od vášho tímu aj s nejakým sprievodným textom, malou interpretáciou, ale to som sa nechcela spýtať. Zaujíma ma váš pohľad na dnešnú generáciu, ktorá sa často označuje za generáciu snehových vločiek, ale podľa mňa ide o generáciu titánovej pružiny…
Ja osobne tú generáciu vnímam ako veľmi komplexnú a plnú rôznych paradoxov. V žiadnom prípade nie je homogénna, výskumy ukazujú, že je čoraz viac názorovo, hodnotovo aj referenčne roztrieštenejšia ako predošlé generácie. Na jednej strane máme desiatky tisíc mladých ľudí aj na Slovensku, ktorí podporili kriedovú revolúciu, sú občiansky aktívni, zakladajú mládežnícke parlamenty, snažia sa prvovoliť alebo sa zapájať do lokálneho diania. Rastie nám tu budúca potenciálna inteligencia.
Ale zároveň veľké percento mladých ľudí volí krajne pravicové strany alebo má sympatie k rôznym influencerom a ideológiám typu manosféra či toxická maskulinita, čo je takisto nezanedbateľné percento aj na Slovensku. Takže nemám tendenciu túto generáciu romantizovať, že už prekonala generačné traumy a historické problémy. A zároveň ju vôbec nechcem haniť, že je krehká, vločková, neschopná.
V rámci nášho divadla sme nedospeli, a myslím si, že ani nie je dobré dospieť, k nejakej jednoznačnej definícii, že takíto sú mladí ľudia, toto sú ich hodnoty, toto ich zaujíma. Je to od školy ku škole niekedy diametrálne odlišné. Gymnazisti nám dávajú úplne iný typ spätnej väzby ako mládež na strojárskej učňovke.
> To je pohľad zvonku. Ale čo vidíte vy priamo – na tých diskusiách, na workshopoch, keď s nimi sedíte v jednej miestnosti?
Čo sa nám čiastočne ukazuje aj na tomto festivale, je zvýšená miera introvertnosti, alebo možno strachu prejaviť sa. Aj na diskusiách po predstaveniach vidíme takú plachosť, že by možno chceli niečo zdieľať, niečo povedať, ale na školách ich k tomu veľmi nevedú. Neučia ich kriticky uvažovať, neučia ich postaviť sa za svoj názor.
Vidím, ako sa mladý človek z publika ozve, ale v polovici vety sa zastaví, pretože tú otázku chce povedať čo najlepšie. Kladie na seba obrovský nárok, aby to znelo dostatočne dospelo, konštruktívne, s rozvinutou skladbou. Spontánnosť a autenticita sú až na druhom mieste. Až keď s nimi kontinuálne pracujeme, keď sa uvoľnia a cítia, že ich tu nikto nesúdi, že nedostanú za otázku známku, až vtedy sa otvoria a zdieľajú naozaj to, čo si myslia.
To vnímam ako takú spoločnú niť, oni majú svoj vnútorný svet, majú názory, formujú si predstavy o svete, ale niečo ich brzdí v tom, aby ich vyslovili. Či je to kvalita školstva alebo niečo iné, to je moja hypotéza. Ale práve to je úloha, ktorú si ako divadlo kladieme, aby sa u nás cítili bezpečne, ako komunita, kde môžu slobodne zdieľať svoje názory.
A možno ešte jedna vec, ktorú vnímam, a nie je to len slovenský fenomén, je akási rezignácia na predstavu budúcnosti. Čo sa vôbec nečudujem. Sú to ľudia, ktorí sa narodili do krízy a celý život v krízach žijú. Narodili sa okolo roku 2008 – 2009, teda do ekonomickej krízy, potom prišla utečenecká kríza, anexia Krymu, vojna na Ukrajine, pandémia, klimatická kríza... Celý život prežívajú v mediálnom a virtuálnom chaose, ktorý im vlastne hovorí, že svet končí.
Raum Zeit Foto/Zdroj: Anatole Serexhe/Divadlo Jána Palárika v Trnave
> Boja sa budúcnosti?
Vnímam tam obrovskú obavu, možno až paralýzu z toho, či vôbec nejaká budúcnosť bude. Dostupné výskumy ukazujú, že sa zvýšilo percento úzkosti, depresií aj samovrážd na Slovensku – ten trend je alarmujúci. Keď sme robili inscenácie, kde sme sa pýtali, či si vedia predstaviť lepší svet, či vedia, čo znamená utópia alebo fantázia, bolo ťažké vidieť, že ich to nezaujíma. Oni vidia, že tento svet je na tom zle, že ich problémy málokto počúva, že sa bagatelizuje klimatická kríza aj vojnové konflikty, ale oni v tejto realite žijú. Pre nás dospelých je to kruté zrkadlo. A naša úloha je ukázať im, že lepšia realita možná je a že ju vieme meniť, spoločne.
> A to že v nich vidíme apatiu resp. rezignáciu, im vlastne ani nemôžeme mať za zlé…
Jasné, nemyslia na budúcnosť, na založenie rodiny, pretože na to možno ani nebudú mať peniaze ani podmienky. Je tu obrovská kríza bývania, sedemdesiat percent mladých ľudí zo Slovenska chce odísť, lebo tu nevnímajú svoj potenciál, necítia sa tu bezpečne. To sú veľmi zlé ukazovatele, s ktorými pracujeme a ktoré treba meniť.
Jakub Molnár vyštudoval dejiny a teóriu divadelného umenia na VŠMU a divadelnú dramaturgiu na JAMU v Brne. Pôsobí ako šéfdramaturg Divadla Jána Palárika v Trnave a dramaturgom v brnianskom Divadle Husa na provázku. Je divadelný kritik a publicista – prispieval do viacerých slovenských a českých divadelných periodík, je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC. Ako dramaturg spolupracoval s viacerými divadlami na Slovensku i v Čechách. V Divadle Jána Palárika v Trnave je aj dramaturgom bienále Teen Theatre Fest.
2. ročník bienále Teen Theatre Fest sa koná v Trnave od piatka 29. mája do stredy 3. júna 2026.