Rozprávky pre nespolušné deti a ich starostlivých rodičov/Foto: Bara Podola/Zdroj: DPOH
Pred skoro tridsiatimi rokmi vyšli Taragelove Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov s Danglárovými ilustráciami (ako-inak) a ako-inak vtedy polarizovali. Niekto bol nadšený, niekto pohoršený. Fakt je, že odvtedy vyšli v ďalšom vydaní, na javisku boli s aktuálnym uvedením štyrikrát a pozná ich snáď každý. Deti, ktoré ich čítali alebo počúvali majú už samy deti. Niečo sa mení, niečo sa nemení. Menia sa trendy výchovy, nemenia sa príčiny „neposlušnosti“, alebo ako vraví režisér hry Matej Truban, „štylizovaného problému.“
Nebojte sa, kruté konce 90-tych rokov tu nie sú, budete sa smiať
Režisér sa s rozprávkami stretol ako dieťa pri počúvaní audioknihy: „Bola to pomerne zaujímavá skúsenosť, lebo doteraz si pamätám na ten okamih. Pustili mi jednu rozprávku, keď som šiel spať a nebola to úplne pozitívna skúsenosť, pretože tie rozprávky sú dosť temné. Potom som sa dostal do kontaktu aj s knihou, kde zafungovali ilustrácie a stal som sa veľkým fanúšikom tejto predlohy." Čo sa týka samotnej adaptácie, musel hľadať kľúč, ako jednotlivé fragmentárne rozprávky prepojiť. „Jediné spojenie bolo dieťa s istým druhom, ako to nazvať, štylizovaného problému a potom nejaký liečiteľ, ktorého metódy sú značne radikálne, trošku sme sa pritom zapotili." Ústrednú linku našli v spojení Ústavu pre neposlušné deti, ktoré vedie riaditeľ Krum (Juraj Hrčka) so svojím tímom, ktorý rieši problémy neposlušnosti štyroch postáv. „Vyberali sme také, ktoré by boli zaujímavé niečím iným a mohli osloviť viac detí i rodičov," dodáva.
Dramaturg Mário Drgoňa, ktorý s Trubanom spolupracoval už druhýkrát, opisuje proces tvorby s nadšením: knižnú predlohu čítal prvýkrát až keď sa pustili do inscenovania, okamžite ho pohltila. „Sedel som za stolom, čítal som to a strašne som sa rehotal. Zároveň som rád, že sme našli grif, akým ten text uchopiť." Za kľúčové považuje výber postáv — tých štyroch neposlušných detí —, ktoré sú dostatočne rôznorodé, no každé z nich zrkadlí niečo dôverne známe. „Opakovanie po niekom, nechce sa učiť, robí všetko naopak — to sú zlozvyky, s ktorými sa deti aj rodičia ľahko stotožnia." Drsnosť deväťdesiatych rokov tím vedome obrúsil, no čierny humor zostal. „Naším cieľom bolo poukázať na to, že deti nemôžu takmer za nič. Do veľkej miery záleží na prostredí, ktoré im my dospelí vytvárame."
Príbeh je plný komických situácií a prirodzených rozhovorov, herecké obsadenie interaguje medzi sebou i s publikom. Na verejnej generálke deti tlieskali, smiali sa, vykrikovali — a jeden malý divák dokonca zakričal na jedného z hercov priamo počas predstavenia. „To sú pre nás najlepšie reakcie," smeje sa herec Michal Spielmann. „Ukazuje to, že to v tom dieťati zarezonovalo — nechce sa tak správať. Splnilo to účel." Po predstavení na našu otázku, čo sa im páčilo, deti povedali jednoducho: „Všetko, bolo to super."
Rozprávky pre nespolušné deti a ich starostlivých rodičov/Foto: Bara Podola/Zdroj: DPOH
Páčilo, nepáčilo? Prečo
Starostliví rodičia by na toto predstavenie so svojimi deťmi od 8 do cca 12 rokov ísť mali. Zabavia sa spolu. Je to živé, nenásilne smiešne, akčné, kompozícia je pochopiteľná. Výraznou črtou je okrem hereckých výkonov aj výtvarné spracovanie — masky a scénografia Michaely Truban Zajačkovej — a hudba Daniela Špinera s textami Hany Launerovej. „Zamýšľal som sa nad tým, ako to hudobne spraviť, aby to celé nebola katastrofa — v zmysle hororového ladenia. Chcel som, aby piesne boli hravé, aby vám možno ešte chvíľu zostali v hlave."
Ale čo je pri tejto inscenácii dôležité — po predstavení sa otvára celé spektrum možností hlbších rozhovorov. Inscenácia veľmi nenásilne, dokonca len náznakovo odkrýva príčiny neposlušnosti. A to je presne to, čo Truban so svojím tímom chcel dosiahnuť. „Chceli sme ukázať, že zmierenie medzi generáciami a hľadanie dialógu je nesmierne dôležité. A že možno niekedy nemusíme brať veci až príliš vážne — ale zároveň sa oplatí premyslieť, ako komunikujeme s deťmi."
Prečo je Milanko taký drzý? Možno vám deti potom povedia, lebo ho nikto nikdy nepočúva. Prečo Romana vkuse opakovala? A prečo už potom prestala hovoriť vôbec? Možno preto, lebo chcela pozornosť rodičov... to je ako keď psík kradne papuče, aby si ho niekto všimol. Prečo Lukáško robil všetko naopak? Možno preto, že mu mama nenastavila hranice... Prečo v časti o Smradľavej Anči neboli rodičia a rozprávali sa len plyšáky? Možno preto, že rodičom to bolo úplne jedno.
Herečka Lenka Libjaková, ktorá stvárňuje viacero postáv vrátane Smradľavej Anče, opisuje tú poslednú ako svoju najobľúbenejšiu výzvu: „Ešte som nemala možnosť vyskúšať niečo s takou veľkou hlavou. Zrazu nemôžete pracovať s mimikou, pracujete iba s vlastným telom." Práve táto postava — osamotené dieťa bez rodičov, obklopené len plyšákmi — je možno tou, ktorá zasiahne rodičov najviac.
Rozprávky pre nespolušné deti a ich starostlivých rodičov/Foto: Bara Podola/Zdroj: DPOH
Plánujte ísť
Predstavenie odporúčame pre deti aj od 6 rokov (divadlo uvádza od 8 rokov) — mladšie deti ho zvládnu bez problémov, staršie z neho vyťažia viac. Nebojte sa názvu ani spomienok na temno v pôvodnej knihe. V tejto adaptácii nájdete smiech, hudbu, ktorá vám zostane v hlave, a pár momentov, na ktoré po predstavení v závislosti od vášho dieťaťa môžete nadviazať rozhovor.
A potom sa pýtajte.
Ktorá postava sa ti páčila najviac? A prečo práve ona? Myslíš, že Romana opakovala, lebo chcela? Alebo prečo inak? Čo by si urobil ty na mieste Lukáška?
Možno sa budete čudovať, čo vám povedia. Možno sa budete čudovať, čo si uvedomíte vy.
Ak plánujete návštevu so školskou triedou, dobrá správa — divadlo po premiére pripravuje metodické listy pre učiteľov aj rodičov. Téma neposlušnosti, príčin správania sa a vzťahu detí a dospelých sa prirodzene otvára napríklad na hodinách slovenčiny, kde sa dajú porovnať pôvodné rozprávky z knihy s tým, čo deti zažili na javisku. Umelecká riaditeľka Veronika Kolejáková pre plan.art potvrdila, že metodické listy vzniknú nielen pre túto inscenáciu, ale aj spätne pre niektoré predošlé.
Pre tých, ktorí by chceli zažiť inscenáciu bez detí — a možno s pohárom vína v ruke — padol návrh večernej verzie pre dospelých v budúcej sezóne, často sa veci povedané len zo srandy stanú chrobákom v hlave, tak uvidíme, pretože niektoré rozprávky totiž potrebujeme počuť aj my – dospelí.
Adaptácia: Matej Truban, Réžia: Matej Truban, Scéna a kostýmy: Michaela Truban Zajačková, Hudba: Daniel Špiner, Dramaturgia: Mário Drgoňa, Choreografia:Andrea Szente, Texty piesní: Hana Launerová, Fotografie:
Bara Podola, Ilustrácie:, Michaela Truban ZajačkováPremiéra:
25. 4. 2026Dĺžka predstavenia: 70 minút bez prestávkyVhodné pre: 8+