Ilustračný obrázok/plan.art
Osobná esej redaktorky slovenského vydania knihy Persepolis, ktorú študovala aj so žiačkami a žiakmi
Žiaľ, nie je vhodnejšia doba si prečítať Persepolis, prvý alebo niekoľký raz, ako teraz. Či ste násťročný alebo dospelý.
56 rokov. Toľko trvá, keď sa nádej zo zmeny režimu zmení na nočnú moru, keď ako dieťa zrazu nechápete, prečo máte nosiť šatku na hlave, keď vám rodičia z dovolenky v Turecku prepašujú plagáty Iron Maiden a Kim Wilde v podšívke kabáta, keď vám ako dievčatku kvôli rifľovej bunde ženy nadávajú do k*iev, keď v štrnástich odídete študovať do Viedne (a zažijete tam skrátka všetko, čo sa k tomu na mladosť patrí), vrátite sa do Teheránu, vyštudujete, vydáte sa, pochopíte, že... sama emigrujete do Paríža, kreslíte vlastný príbeh, aby to, čo ľudia vidia v správach o Iráne ste dali do kontextu, od 31 rokov vydávate autobiografický komiks, ktorý sa zapíše do histórie ako ikonické dielo, na základe neho vyjde aj film s režisérom Vincentom Paronnaudom, získa cenu v Cannes, nominovaný je na Oscara, Irán ho zakáže, medzitým už máte lásku svojho života, tvoríte, ale aj vnímate, čo sa vo vašej krajine stále deje, horší sa to, stratíte lásku svojho života, Irán je opäť vo vojne, a 4. júna 2026 vám to všetko doslova zlomí srdce...
28 rokov po tom, ako ste z Iránu odišli (máte niečo vyše 50), zomiera na ulici 22-ročná Mahsa Amini, dobila ju morálna polícia, kvôli vlasom. Áno, kvôli vlasom. Ešte raz, kvôli vlasom. Je z generácie narodenej do tohto režimu (keď prišla revolúcia vy ste mali 10), nezažila ani za mak slobody, ako vy, a predsa ju skúsila pocítiť, aby cítila vietor v korienkoch aspoň na prednej časti hlavy...
V januári 2025 odmietnete francúzske štátne vyznamenanie Légion d'honneur, pretože síce milujete Francúzsko (aj napriek tomu, že na občianstvo ste čakali 12 rokov, a medzitým ste boli už slávna), ale aj neznášate Francúzsko kvôli jeho pokrytectvu, hovoríte, že voči Iránu. Deti oligarchov dostávajú víza, mladí disidenti nie.
Len o tri mesiace na to, zomiera váš manžel, Mattias Ripa, švédsky producent, herec, scenárista a... láska vášho života, ako ste často hovorievali, bez pátosu. Áno, stáva sa to, nájsť lásku svojho života! Po jeho smrti ešte zakladáte nadáciu na podporu zahraničných filmových študentov v Paríži.
46 rokov po prevrate, ženy spaľujú hidžáby. Irán zažíva najmasovejšie protesty, vo všetkých 31 provinciách od dôb, kedy ste boli dieťaťom a kedy ste to zažili na vlastnej koži. Opäť. Tisíce ľudí zomiera. Tisíce žien, ako vy. A potom do toho vstúpi „spasiteľ", s Izraelom začne vojnu, a všetky intuície – ženská, umelecká, inteligentná, vám hovoria, že koniec je nepredvídateľný, lebo tak či onak, o ňom rozhodnú nie hodnoty ľudských životov, ale hodnoty iné...
Dá sa umrieť od žiaľu? Po tomto, si poviete áno, a nečítate v tom eufemisticky popísaný dobrovoľný odchod zo sveta. Marjane Satrapi nám zanechala knihu, ktorú v slovenskom preklade Márie Ferenčuhovej máme vďaka vydavateľstvu BRAK od roku 2022, vlastne v čase, kedy zomrela Mahsa a pohár plniaci sa od roku 1979 sa začal prelievať.
Persepolis má 4 zväzky, u nás vyšiel ako súborné dielo, má 350 strán. Knihu som si na začiatku školského roka 2025/2026 vybrala ako študované dielo s triedou Kvarta na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave. Skúste zaujať 29 14-ročných tínedžerov v tejto dobe knihou!
Persepolis bola však jasná voľba. Je to komiks, grafický román, k tomu autobiografický, a teda uveriteľný, o dievčati, ktoré je presne ako oni. Mladá, múdra, drzá, veselá, energická, hĺbavá... ktorej detstvo preruší viz major, politika. Je pravda, že kvôli časovým dotáciam pre hodiny literatúry aj povinnému plánu, čo sme mali prebrať, je študovať takto dielo nad rámec, a dokončili sme len prvé dva zväzky. Skončili sme deň po správe o smrti Marjane Satrapi tým, ako naša Mardži, odchádza do Viedne. Naša Mardži. S ktorou sme prežívali jej príbeh každý piatok na hodine literatúry. Porovnávali sa s ňou, ako by sa správali ony, hlavne dievčatá...
Čítali sme to spoločne, kapitolu po kapitole, rozberali sme noetickú i poetickú časť, niekedy do detailov, niekedy sme cheli ísť hneď ďalej, po príbehu. Študenti a študentky sa pri nej viac smiali ako boli zamyslení alebo smutní. Irán je naozaj ďaleko, predstava, že by nosili šatky aj ony, je ďaleko, táto skúsenosť je neprenositeľná. Ale prenositeľné sú pocity slobody, jej straty, nespravodlivosti, krivdy, ale aj malé radosti zo života, ako aj hádky s rodičmi, zatvorenie sa do seba, i strach a humor. A humoru je tam dosť, akurát.
Zo začiatku im vadila čierno-biela farba. Keď nadtým tak teraz premýšľam, vraj sa zo sveta vytrácajú farby, v tom ako sa obliekame, ako si zariaďujeme domovy, aké farby majú fasády... Možno je to tým, že tých farieb máme príliš práve v čiernych zrkadlách. Vysvetlili sme si však silu kontrastu, jednak ako dramatizujúceho prvku v umeleckej literatúre, ale aj v takejto fúzii slova a kresby. Vysvetlili sme si pojem 9. umenia, čítali sme si doslov Juraja Malíčka i rozhovor s Iráncami v Denníku N... Veľa sme sa rozprávali o tom, že aj u nás 10 rokov po Iránskej revolúcii bola revolúcia, Nežná. Aj tá je pre nich ďaleko. Hľadali a rýchlo sme nachádzali rozdiely. Teokratický režim a demokracia. Viera vs. moc a kontrola. Niektorí si témy, ktoré ich v knihe zaujali vybrali aj do písania povinných školských prác, výkladu i úvahy. Hovorili sme o tom, čo si predstavujú pod pojmom sloboda, kedy sa cítia oni ukrivdení a aké práva by mali mať deti, ženy... človek.
Boli to najkrajšie hodiny, ktoré som s Kvartou mala, a bola to múdra a ťažká trieda, ťažká na získanie rešpektu a jeho udržanie. Ťažká na utíšenie. Ťažká na to byť vážnou, serióznou a prísnou učiteľkou. Ťažká na dodržiavanie pravidiel. Samozrejme, že sa pri Persepolise stále smiali a mali často aj nemiestne poznámky... zo srandy, pani učiteľka... to len zo srandy... ale to patrí k ich veku. Odpustené! Niekoľkokrát som odchádzala aj sklamaná z hodín, a veľakrát aj nadšená. Aj to patrí k životu, ktorý však nie je čiernobiely ako Persepolis. Týmto textom sa lúčim aj s nimi, učiť ich už nebudem, majú ma na instagrame, tak schválne, ak tento text dočítali až sem, nech nechajú komentár, ako sa im kniha či hodiny páčili. Vidíme sa na chodbách, kedykoľvek mi zaklopte, aj zo srandy.
P. S. Persepolis je však pre mňa aj v inom osobný. Bola to moja prvá knižná redakcia, ktorú som robila, a to niekoľko mesiacov s mojou dcérou ešte pod srdcom. Celý čas so myslela na ňu, ešte nemala meno, do akého sveta sa narodí a čo ju čaká, či zažije niečo také turbulentné ako Mardži, že štastie, že sme v EÚ a NATO... Teraz má vyše 4 rokov a zatiaľ to vidím na tej tmavšej strane farebnej škály...