Deti vymysleli vlastnú hmatovú knihu – je dôkazom, že tie najkrajšie a najhodnotnejšie nápady sú často tie najspontánnejšie

SIMONA FOCHLEROVÁ

 

Čítanie nie je jednoduché. Zvlášť, ak ste dieťa, ktorému sa písmenká prehadzujú, jazyk sa zamotáva a vyslovovanie vám pripadá ako jazykolam. Pochopenie viet a príbehov je vyčerpávajúce, niekedy až frustrujúce. Kniha sa často spája skôr so zlyhaním ako s potešením. No čo ak by ste čítali tým najtrpezlivejším spoločníkom, ktorí by vás nikdy nesúdili, pozorne vás počúvali, usmievali sa s vyplazeným jazykom a ktorých by ste si mohli poškrabkať za uškom či po brušku?

Na začiatku bol takýto jednoduchý nápad ako motivovať deti k čítaniu. A ten spontánne vyústil až do vlastnej originálnej publikácie Malý Rio záchranárom – hmatovej knihy s reliéfnymi ilustráciami aj pre slabozrakých a nevidiacich. Počas leta si ju môžete pozrieť a ohmatať v Galérii Starý Avion v Bratislave. Neskôr bude dostupná len v Oddelení pre nevidiacich a slabozrakých Mestskej knižnice v Bratislave, a aj to len v jednom originálnom kuse.

 

Rozhovor s Miladou Svetkovou z o. z. Mondino a Monikou Čurillovou z o. z. art SLNEČNICE o tom, ako sa deti stali autormi a ilustrátormi knihy, ktorú možno čítať aj prstami.

 

Pes ako čitateľ, dieťa ako predčítač

 

Ako vám napadlo, že by deti mohli čítať psíkom a prečo?

Milada Svetková: Môj syn mal problémy s čítaním hneď od začiatku. Jeho motivácia vôbec otvoriť knihu bola veľmi slabá. A mňa to ako vyštudovanú knihovníčku, samozrejme, mrzelo. Ale zároveň som nechcela, aby bolo čítanie vnímané ako povinnosť, už vôbec nie niečo, čo musí byť za odmenu. Hľadala som spôsob, ako to zmeniť, ale nechcela som to riešiť nátlakom. Vedela som, že v Oddelení pre nevidiacich a slabozrakých Mestskej knižnice v Bratislave, kde som pred materskou dovolenkou pracovala, občas prebiehali aktivity s vodiacimi psami zo združenia Psi na život. Väčšinou to boli jednorazové akcie – prišla celá trieda a deti čítali psíkom. Rozmýšľala som však nad tým, že ak chceme deti pri čítaní naozaj podporiť, musí to byť niečo pravidelné, niečo, čo sa bude opakovať. Nie len zážitok, ale proces. A tak som oslovila Katku Kubišovú z tohto občianskeho združenia, či by do knižnice nemohli chodiť so psíkmi pravidelne. Dohodli sme sa, že to vyskúšame.

Ako často ste sa stretávali?

Celé to prebiehalo počas dvoch školských rokov. Stretávali sme sa dvakrát mesačne, vždy v piatok popoludní, po vyučovaní. Postupne sa z toho stala veľmi pekná tradícia. Najskôr chodili najmä deti, ktoré mali primárne problémy s čítaním. Ale časom sa pridali aj také, ktoré problémy nemali – jednoducho preto, lebo mali rady psíkov. Tie, ktorým čítali boli terapeutické a vodiace psy – veľmi pokojné, priateľské, povzbudzujúce. Ani sa nečudujem, že sa deťom pri nich dobre čítalo.

Deti si vyberali knihy, ktoré budú psíkom čítať samy?

Snažila som sa im poradiť knihy, ktoré boli ľahko čitateľné – aby nemali pocit, že musia niečo zvládať alebo prekonávať. Zaujímavé bolo, že chodili aj deti, ktoré mali úplný blok z čítania nahlas. Lenže ten psík je iný poslucháč. Vie sa prispôsobiť, netlačí, len tam je. Každé dieťa čítalo pre psíka osamote, v pokoji, bez hodnotenia. A zrazu sa k čítaniu začali viazať príjemné, hravé, dokonca bezpečné pocity. To bol prelomový moment.

 

 

Zrodenie Ria

„Čivava Lexy bola malá, ale odvážna. Ako deti, ktoré chcú čítať, hoci sa boja.“

Predpokladám, že dotyky so psíkmi boli aj inšpiráciou k vytvoreniu hmatovej knihy. Ako sa to prepojilo?

Nie všetky deti vedeli ľahko udržať pozornosť. Niektoré, keď dočítali, už najradšej hneď skákali, behali. Aj môj syn mi raz povedal, že by toho psíka radšej šiel vyvenčiť, než mu čítať. A tak sme postupne začali čítanie prepájať s ďalšími aktivitami. Rozdelili sme sa do skupín – niektorí čítali, iní robili tvorivé jazykové cvičenia, rozvíjali slovnú zásobu. Hrali sme sa s príbehom: každý povedal jedno slovo a z toho sme skladali vetu, neskôr celý príbeh. Veľmi spontánne, bez nátlaku. A keď sme sa rozprávali o tom, aké knihy majú rady a aké nie, zrazu sa objavila myšlienka – že aj ony by vedeli nejakú knihu vytvoriť. Boli predsa v knižnici, obklopené knihami. Tá predstava bola úplne prirodzená.

Ako vznikla postava Ria?

Vstúpila som do procesu s tým, že keď už čítame psíkom, tak čo keby hlavný hrdina bol tiež psík? Nemusel to byť vodiaci pes, nechala som to otvorené. Väčšinou k nám chodili labradory alebo retrievery, ale raz prišla ako sprievodný psík malá čivava. Volala sa Lexy. Bola veľmi láskavá, pokojná – a zároveň bolo vidno, ako sa snaží vyrovnať tým veľkým psom. Deti si ju okamžite zamilovali. Možno aj preto, že sa v nej videli – v tom, ako chce niečo dokázať, hoci je menšia. Ako sa snaží uspieť v priestore, kde to má ťažšie. Presne tak sa môžu cítiť ony, keď čítajú a niečo im nejde. Tento obraz sa stal kľúčom pre chlapčenský príbeh.

Je teda Rio Lexy?

Lexy bola inšpiráciou. Samozrejme, v príbehu je psík chlapec, ale ten základ – to odhodlanie, túžba patriť a pomôcť – je z nej. Plánujeme, že na finisáži výstavy 3. septembra bude aj čítanie pre deti, ktoré sa na projekte podieľali, ako aj pre ich rodičov – a Lexy tam určite nebude chýbať – ako hlavná hviezda príbehu.

A bude mať rovnaké vyústenie aj dievčenský príbeh?

Áno, aj dievčatá pracovali na vlastnom príbehu. Ale ten zatiaľ nie je dokončený. Chlapci boli rýchlejší – vedeli sa rýchlo zhodnúť na tom, čo chcú: hory, záchranári, akcia. Dievčatá si hľadali cestu dlhšie. Dúfame, že aj ich príbeh sa podarí dotiahnuť a raz bude mať svoju vlastnú hmatovú knihu.

 

 

Dotykom k empatii

 

Ako prebiehala tvorba príbehu?

Pracovali sme najmä s deťmi z druhého a tretieho ročníka základných škôl. Skupinky sa menili podľa záujmu a počtu psíkov – keď prišli dvaja, boli dve skupiny, aby si každé dieťa užilo svoj čas. Nechcela som ich unaviť písaním. Preto som zapájala tvorivú dramatiku: hrali sme scény z príbehu, rozprávali sa, brainstormovali. Deti hovorili, ja som zapisovala a nahrávala. Neskôr sme to všetko dali dokopy a vznikol príbeh.

Usmerňovali ste ich aj literárne ako editorka?

Snažila som sa zasahovať čo najmenej. Bol to ich príbeh, ich slová, ich svet. Aby to nebolo len o tom, že si niečo „vymysleli“, ale že sú skutočnými autormi. Text však potom prešiel jazykovou korektúrou, jemne sa upravila štylistuja a formulácie – aby sa dobre príbeh čítal, mal detský rytmus, ale stále to bolo ich.

 

 

Písaná je aj v Braillovom písme. Prečo, keď pôvodne nešlo o projekt pre zrakovo znevýhodnené deti?

Boli sme v Oddelení pre nevidiacich, a tak som im spontánne ukazovala, ako vyzerajú knihy v Braillovom písme, reliéfne obrázky, špeciálne formáty. Deti to zaujalo. Zrazu pochopili, že existuje aj iný spôsob čítania. Že aj ich kniha by mohla byť čitateľná pre niekoho, kto nevidí. A prišla silná motivácia – že vytvoria niečo, čo nepatrí len im, ale čo môžu zdieľať. S nevidiacimi ľuďmi pracujem už vyše dvadsať rokov. Viem, aké dôležité je, aby sa zážitky stávali prenosnými – aj cez hmat, aj cez empatiu. Preto sme dali vytlačiť verziu v Braillovom písme aj vo zväčšenej čiernotlači. Obe verzie pripravila Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Po skončení výstavy budú obrázky a texty zviazané do knihy, ktorú odovzdáme oddeleniu pre nevidiacich.

Bude teda len jeden výtlačok?

Áno, zatiaľ jeden. Mali sme predstavu, že vzniknú dva, ale pochopili sme, že táto práca s deťmi sa nedá zopakovať. Je neopakovateľná. Keby sme urobili dve verzie, neboli by to kópie, ale dva originály. A tak zostáva jeden – so všetkými vrstvami, aké doň deti vložili.

 

 

 

Obrázky, ktoré majú detskú autentickosť a slobodu

 

Monika Čurillová (výtvarníčka): S deťmi pracujem vyše 20 rokov, ale knihu sme spolu ešte nevyrábali. Keď ma Miladka oslovila, bola som sa pozrieť na Oddelenie pre slabozrakých a nevidiacich v Mestskej knižnici a prelistovala som si knihy, ktoré tam majú. Hneď som navrhla, aby sme šli do textilu, nie do plastu, nakoľko väčšinou sú tam obrázky práve z neho. Textil je príjemnejší na dotyk a dá sa s ním lepšie pracovať – vrstviť, prešívať... Ľahšie sa kombinuje z hľadiska farebných prechodov a hmatových zážitkov. Rôzne textílne materiály sprostredkujú odlišné vnemy. Ovečky majú vlnu, potkan srsť a vlasy sú chlpaté. Kniha mala byť prístupná pre nevidiacich, ale zároveň aj vizuálne pekná a výtvarne zaujímavá. Neviem však posúdiť, nakoľko sú obrázky čitateľné pre samotných nevidiacich, preto sú pod nimi doplnené aj popisy v Braillovom písme, ktoré navedú čitateľa, čo má na obrázkoch hľadať. Ilustrácie sme pracovne nazývali 3D a myslím si, že výtvarne sú veľmi pekné. Miladka kúpila filc, pani, čo šije kostýmy pre divadlo, jej dala nejaké zvyšky látok, ja som mala rôzne paličky, výkresy, lepidlá, gombíky, stužky... Každý niečím prispel. Následne som si rozvrhla príbeh približne do piatich obrázkov. Porozprávali sme sa s deťmi, čo si o tom myslia, kto sa na čo cíti. Viac-menej sme sa zhodli, no niektoré nápady pridali aj oni samy. Napríklad Oliver tam chcel mať obrázok, na ktorom Lucia so psíkom Riom cestujú vlakom, lebo chlapci majú prirodzene k vlakom blízko... Vyhovela som mu. Na jednu časť textu pripadajú síce dva obrázky, pri väzbe to bude robiť trošku problém, ale chceli sme nechať deťom priestor a rešpektovať ich názor.

 

 

Pod vaším vedením ako výtvarníčky sa deti napokon stali aj ozajstnými ilustrátormi a ilustrátorkami – tvorcami originálnych hmatových obrázkov, ktoré umožňujú príbeh vnímať dotykom. Výsledná kniha je teda nielen čitateľná očami, ale aj prstami. Obrázky ste vytvárali tiež v knižnici?

Nie, v mojom ateliéri. Mala som to presne rozvrhnuté, aby sme napredovali a stíhali termíny. Stretnutí bolo len päť. Keďže roky učím deti, mala som pomerne presnú predstavu o tom, čo ako dlho trvá a aké sú úskalia pri tejto práci. Deťom sa filc veľmi ťažko strihal, dosť sa s ním natrápili. Navzájom si však pomáhali. Nebolo to tak, že každé dieťa pracovalo len na jednom obrázku. Napríklad Sali vytvárala psíka Ria na jeden obrázok, potom tvár Lucky na iný. Duško strihal vlnky na jazierko, potom stromy, koľajnice, na ďalší obrázok vyrobil babičku. Tomáš vytvoril vrtuľník, skaly, Johanka Lucku s batohom, Mimi kabelku a tak podobne. Následne sme všetky komponenty dali dokopy...

Kniha vyzerá profesionálne, no zároveň v nej vidno deti a to ju robí výnimočnou.

Áno, ja som im najskôr ukázala nejaké obrázky, tzv. referencie na inšpiráciu: napr. vrtuľník, rôzne typy postáv babičiek, čivavu, aby sa na začiatku mali od čoho odraziť a nestrácali príliš veľa času tápaním. Pomáhala som im aj s výberom mateliárov, usmerňovala som ich počas práce a spájala s nimi jednotlivé komponenty do celku. Zároveň som sa snažila ustriehnuť, aby obrázky mali jednotný vizuál. Občas niekde vidno zaschnuté lepidlo, kostrbatý strih, ale mne sa to práve takto páči – má to dušu a cítiť z toho radosť.

 

 

 

Myslieť hmatom

 

S projektom sa spája silné posolstvo o spolupatričnosti. Ako ste deťom komunikovali tému empatie?

Milada Svetková: Nepriamo. Cvičiteľky psíkov im ukazovali, ako psi pomáhajú – podávajú kľúče, upozornia na prekážku. Deti sa postupne dostávali k tomu, čo znamená pomoc, čo znamená nevidieť. Vysvetľovala som im, ako viesť nevidiaceho. V prostredí oddelenia to šlo prirodzene. Vždy sa vyskytli momenty, pri ktorých sme si spontánne hovorili, ako my sami môžeme pomôcť nevidiacim. Keď sú deti v nejakom prostredí, tak sa automaticky pýtajú, zaujímajú sa o to, pomalým odkrývaním tohto sveta nevidiacich sa vedeli vcítiť do niekoho, kto si môže psíka alebo knihu len ohmatať.

Monika Čurillová: Mysleli sme aj na to, ako bude obrázok čitateľný hmatom. Deti si skúšali zatvoriť oči, aby zistili, čo dokážu nahmatať. Aktívne o tom premýšľali.

 

 

Čo bude ďalej

„Zistili sme, že práca s deťmi je neopakovateľná – každá kniha je len raz.“

Čo sa stane s knihou po výstave?

Monika Čurillová: Aktuálne pracujeme na zviazaní knihy. Má to svoje pravidlá – napríklad zrkadlový princíp, správne umiestnenie Braillových popisiek. Pracujeme s viacerými verziami veľkosti textu, overujeme čitateľnosť. Vzniknú aj brožúry s fotografiami obrázkov, ktoré poputujú do škôl.

Milada Svetková: Dostupná bude táto originálna verzia na spomínanom oddelení, ale aj to len na prezenčné štúdium. Kniha nie je rozsiahla, dieťa ju má prečítanú za pár minút, s interpretáciou obrázkov nevidiacim alebo slabozrakým pomôže pani knihovníčka. Čo je v strede obrázku, čo má Rio na hlave a tak ďalej. Veríme a dúfame, že tento projekt, ktorý vznikol ako taká moja voľnočasová aktivita bude pokračovať, lebo má zmysel a ukázalo sa, že je efektívny a tak ako obrázky, má aj viacero vrstiev.

 

„Malý Rio záchranárom je príkladom toho, ako môže jednoduchá myšlienka vyrásť v niečo výnimočné – v príbeh, ktorý spája deti bez rozdielu,“ uzatvára Jana Chrappová, majiteľka Galérie Starý Avion, kde môžete celý proces projektu vidieť na fotografiách. Viete si v nej prečítať príbeh, ktorí deti vymysleli a ohmatať si aj ich reliéfne obrázky. Hoci je prezentácia primárne určená deťom z denných letných táborov a účastníkom ďalších prázdninových aktivít v galérii, s majiteľkou sa viete dohodnúť (t. č. 0904 107 951) a výstavu si prísť pozrieť. Po skončení výstavy budú obrázky spolu s textami v Braillovom písme a vo zväčšenej čiernotlači zviazané do ucelenej knihy, ktorá bude následne venovaná Oddeleniu  pre nevidiacich a slabozrakých Mestskej knižnice v Bratislave. Obe verzie textu vytlačila Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.

 

Galériu Starý Avion nájdete na Americkom nám. 1 v Bratislave. Kontakt: galeriastaryavion@gmail.com, +421 904 107 951