Denník Anny Frankovej nestačí. Určite Pražský cintorín… Alebo?!

 

84 rokov od prvého transportu slovenských Židov. Dátum, čísla, fakty – a predsa stále nie dosť. O tom, prečo treba zmeniť spôsob, ako o holokauste rozprávame mladým ľuďom, a o jednom konkrétnom nástroji, ktorý to robí inak.

 

autorka je učiteľka slovenského jazyka a literatúry (Gymnázium Jura Hronca v Bratislave)

 

Prvý transport slovenských Židov do vyhladzovacieho tábora bol vypravený zo železničnej stanice v Poprade 25. marca 1942 o 20.20 hod. Do dobytčích vagónov muselo nastúpiť 999 mladých žien a dievčat vo veku 16 – 36 rokov zo Šarišsko-zemplínskej župy. 

 

Takúto informáciu by mohli nájsť súčasní mladí Slováci a Slovenky aj na sociálnych sieťach – keby im to algoritmus vyhodil. A ak by aj náhodou, v dobe, keď sa na prvú signálnu reaguje vyhrotenými emóciami priamo za klávesnicou, akú emóciu by v nich vlastne vyvolala?

Citát vyššie pochádza z dnešného statusu Ústavu pamäti národa (ÚPN). Informačná hodnota aj zdroj sú v poriadku – úplne potrebné a správne. Ale tento víkend som sa v Poprade zúčastnila učiteľskej konferencie Indícia a prihlásila som sa aj na workshop Boj proti antisemitizmu cez vzdelávanie, ktorý viedol Michal Keim, vedúci oddelenia výskumu a vzdelávania ÚPN. A na ňom som implicitne pochopila niečo dôležité.

Môžeme mladým dať stokrát čítať Denník Anny Frankovej alebo púšťať film Chlapec v pruhovanom pyžame. Aby sa – ako by povedal Mark Twain – história nerýmovala. Ale to už nefunguje tak, ako sme dúfali. Je to príliš vzdialené a ťažko prenositeľné do ich sveta.

Čo môžeme urobiť je niečo iné: zmeniť myšlienkové rutiny. Zviditeľniť myslenie – prejsť k podstate a príčinám. Od toho, ako vidíme seba a ostatných, od domnienky k nenávisti. A až potom k tým ikonickým príbehom.

 

 

Pani učiteľka, a kedy sa to začalo?

Odkedy je človek človekom... domnienky sú ľudské a akákoľvek forma diskriminácie vychádza najprv z domnienok – tých tichých, zdanlivo nevinných predstáv, ktoré nosíme v hlave. Tie prechádzajú do predsudkov a tie, ako nám história žiaľ pravidelne dokazuje, môžu viesť až ku genocíde...

Skúste sa mladého človeka jednoducho spýtať: ako si predstavuje Žida? Alebo človeka LGBTI+? Odpovede sú, iste, stereotypné, ale sú len dôkazom toho, ako funguje myslenie bez dostatočnej informácie a bez kritickej reflexie. Práve preto je práca s myšlienkovými rutinami dôležitejšia ako akékoľvek množstvo faktov. Predsudok nie je len osobný nedostatok – je to kognitívna skratka, ktorú mozog vytvára automaticky, keď mu chýbajú priame skúsenosti. Stereotyp je jeho stabilizovanou verziou. A diskriminácia je moment, keď sa to premení na konanie – na správanie, ktoré vylučuje, zraňuje alebo dehumanizuje s katastrofálnymi dôsledkami.

Ale späť k otázke...

0,2 a 0,05 %. Prvé číslo tvorí percento celkovej populácie Židov na svete a druhé na Slovensku. Mladí a mladé sa neskôr začnú pýtať rôzne ďalšie otázky, ako to vláda mohla dopustiť (vojna je vždy nejaká poľahčujúca okolnosť na tie najväčšie zverstvá), problematiku Slovenského štátu nechávam na dejepisárov a dejepisárky, ale dlhšiu zastávku si dávam v 19. storočí v rámci kontextu národných hnutí. Dávam si záležať, aby som odmýtizovala aj nášho otca národa, Ľudovíta Velislava, ktorý bol tiež len človekom, a iným po roku 1848 ako pred ním, sklamaný,  prehodnotiaci názor na slovanstvo a jeho budúcnosť. Slovenský ľud boli pre neho katolíci a evanjelici, koho v ňom nespomínal, je tiež indíciou. Za radikálneho antisemitu však bezpochyby aj s citáciami, ktoré tu teraz nebudem z úcty k obetiam spomínať, môžeme označiť Svetozára Hurbana Vajanského. 

 

 

Najničivejší „fake news” v histórii

Na hodinách prechádzam na niečo, čo (aj!) dnes rezonuje silno: Protokoly sionských mudrcov sú pravdepodobne najničivejší falzifikát v dejinách ľudstva. Zatiaľ, už tu máme svet AI, alebo po slovenských skratkách UI?

V triede položím otázku, či vedia, že druhá najpredávanejšia kniha na svete (po Biblii) bol dokázaný podvod. Protokoly mali presvedčiť cára Mikuláša II., že liberalizmus a modernizácia Ruska je súčasťou tajného židovského plánu na svetovládu. Skrátka ruská propaganda.

Podľa výskumu ruského historika Michaila Lepechina možno autorstvo Protokolov pripísať agentovi cárskej tajnej polície Matvejovi Golovinskomu. Obsah pritom nie je ani pôvodný – séria článkov anglického denníka The Times preukázala už v roku 1921, že veľká časť materiálu bola prevzatá z francúzskeho pamfletu Dialóg v pekle medzi Machiavellim a Montesquieuom z roku 1864. V pôvodnom texte nebolo o Židoch ani slovo – išlo o satiru namierenú voči Napoleonovi III.

Napriek tomu, že šlo o verejne odhalený podvod, Hitler, Goebbels a ďalší v toto „celosvetové sprisahanie“ uverili, alebo skôr, ho zneužili a využili. Text sa stal základom nacistickej antisemitskej ideológie – a viedol priamo k holokaustu. V priamej línii od falzifikátu k 999 ženám nastupujúcim do dobytčích vagónov v Poprade...

Pre dnešných mladých ľudí, vyrastajúcich v prostredí, kde sa dezinformácie šíria katalyzátorom algoritmov, je toto varovanie pred možnými dôsledkami nanajvýš aktuálne. A väčšinou to je aj tzv. ahaaaa moment.

Pre ostatných, ktorých téma zaujala a viem, že radi čítajú, vždy odporúčam knihu Umberta Eca Pražský cintorín. Spomínam si na vlastné ahaaaa momenty pri čítaní tohto diela ako študentky, ktoré, myslím si, že by malo byť súčasťou modelovej literatúry (združenému pomenovaniu povinná alebo odporúčaná literatúra sa vyhýbam) modelový nie je môj pojem, ale nespomínam si teraz, kde som ho počula/čítala a páčil sa mi. Táto konkrétna kniha by mohla byť modelovým dielom napríklad pri vyučovaní žánru historický román. (Prvky postmoderny len ako nadstavba).

 

 

Pojmy, pojmy, pojmy... a štylistika

V súčasnej dobe sa pojmy, ktorým si myslíme, že rozumieme, prevracajú naruby tak, že si už pomaly ani sami nie sme nimi istí. Učitelia a učiteľky vám potvrdia, že keď opravujú diktáty, v ktorých je stále tá istá chyba, napr. rynúť slzy, otvárajú julsavbu.sk. Pre istotu...

Preto sa im snažím naznačovať rozlišovanie:

• antijudaizmus – vymedzovanie sa voči judaizmu ako náboženstvu; historicky najstaršia forma, prítomná v stredoveku
• antisemitizmus – nenávisť voči Židom ako etnickej alebo ,rasovej’ skupiny; moderný pojem, rozvinul sa v 19. storočí
• antisionizmus – výhrady voči štátu Izrael a spôsobu jeho vzniku; môže byť legitímnou politickou pozíciou, ale môže prechádzať do antisemitizmu

Aby sme sa vyhli zjednodušovaniu a nálepkovaniu, pomáha tzv. 3D test (nástroj Natana Sharanského): ak sa vo výrokoch o Izraeli alebo Židoch objaví Delegitimizácia (spochybňovanie práva štátu Izrael existovať), Démonizácia (démonizovanie Židov ako absolútneho zla) alebo Dvojitý meter (štandard, ktorý by sa neaplikoval na žiadny iný štát) – máme dobrý dôvod daný postoj spochybniť a pomenovať. Niekto môže spĺňať jedno D z nevedomosti, nie z nenávisti, čo sa snažím prízvukovať, aby boli pri nadávkach do antisemitov naozaj opatrní a opatrné.

Študenti a študentky tiež nemajú jasno, kedy sa píše Žid s veľkým a kedy s malým písmenom. Tak tisíckrát a stále... Žid s veľkým ž je označenie príslušnosti k národu alebo kultúre – rovnako ako Slovák, Francúz, Čech. Žid s malým je príslušník náboženstva judaizmu – rovnako ako katolík, evanjelik. Pri pochopení prečo prichádzali ľudia o životy, sa im snažím ukázať príklad na Anne Frankovej, ktorej príbeh všetci poznajú. Bola zabitá za to, že bola pôvodom Židovka. Nie za to, čo urobila, čo hovorila, ani za to, v čo verila. To je akoby oni v alternatívnej realite (pre generáciu Marvelu a  sci-fi filmov a seriálov je to viac fakt ako fantázia), boli zabití za to, že sú Slováci.

Snažím sa im v tomto kontexte tiež spomenúť, že súčasný antisemitizmus je antikampaň s politickým cieľom (ale do politiky, samozrejme, nechcem zachádzať). Snažím sa zostať v rovine svojej aprobácie. Pomenovania v súčasnom svete už musia byť jasné, pri citlivých témach sa niekedy treba vyhýbať metaforám a v tomto kontexte zavádzajúcej metonýmii. Napríklad, je rozdiel povedať Izraelčania zabíjajú Palestínčanov a Irazelská vláda a armáda zabíja teroristov aj palestínskych civilistov.  Veľmi funguje analógia, keď im poviem, že Slováci uznávajú len dve pohlavia a Novela ústavy SR uznáva len dve pohlavia. Princíp ste akiste pochopili. 

 

 

K tomu Alebo?! z nadpisu článku

Na workshope som sa dozvedela o viacjazyčnom online nástroji Stories That Move (storiesthatmove.org). Niečo mi to hovorilo, ale poznala som ho len ako videá na YouTube. Mýlila som sa.

Stránku storiesthatmove.org netvoria len krátke videá. Je to interaktívny súbor online vzdelávacích nástrojov, ktoré vedú študentov vo veku 14 – 17 rokov k tomu, aby kriticky premýšľali o rozmanitosti a diskriminácii – a v súvislosti s tým uvažovali aj o svojich vlastných postojoch a rozhodnutiach.

Súbor pozostáva z pripravených učebných celkov alebo ,ciest', ktorými si študenti prejdú samostatne alebo pod vedením učiteľa. Oboznamujú sa na nich s rôznymi informáciami, príbehmi zo života a vypracujú rôzne zadania – ale hlavne, nepriamo si osvojujú pojmy a chápu ich podstatu.

V krátkych filmových klipoch mladí ľudia hovoria o svojich pozitívnych skúsenostiach, ale aj o tých, ktoré sa spájajú s vylúčením, diskrimináciou a zločinmi z nenávisti. Ich posolstvá sú ľahko pochopiteľné a slúžia ako východisko pre skúmanie mnohých tém súvisiacich s diskrimináciou – od rasizmu cez homofóbiu až po antisemitizmus.

Prečo je to iné ako Denník Anny Frankovej? Pretože nezačína od historickej tragédie, ale od každodennej skúsenosti dnešných mladých ľudí. Až potom, keď pochopia mechanizmus – od domnienky cez predsudok k diskriminácii – dáva ten historický príbeh skutočný zmysel. 

 

Dobrá a zlá správa

Keď poznáme menšiny, sme citlivejší. To je dobrá správa, ale tá zlá je, že scitlivenie voči jednej skupine nie je automatické voči druhej. Čiže obeťou diskriminácie až genocídy by mohli byť koniec-koncov všetci, ak raz budú v menšine a stále bude aktuálna postupnosť myšlienkovej rutiny – od domnienky (nevedomosti, povery), cez predsudky (emociálnu zaujatosť), stereotypy (kognitívna zaujatosť) až po diskrimináciu (behaviorálna zaujatosť), ktorá už koná... Preto nestačí rozprávať o holokauste. Treba rozprávať o myslení, ktoré k nemu viedlo a o ľahostajnosti, kvôli ktorej to zašlo až tak ďaleko a stále sa to vracia...

 

25. marca 1942, 20.20 hod., Poprad. 999 žien. Dnes je to 84 rokov. Nebuďme lahostajní ani ľahostajné.