7./2024 (12. – 18. 2. 2024)

Kreslený humor je tajná reč, ktorú sa ľudstvu podarilo prepašovať z babylonskej katastrofy. Vysiela ňou tiché, priam telepatické signály ponad historické epochy, nepriedušne uzavreté hranice i kontinenty – a možno už zajtra i ponad galaxie. Mimoslovné posolstvá, zašifrované do obrazov, kde je slovo skôr na prekážku, sú adresované intuícii, podvedomému vnímaniu. Nemožno ich konkrétne definovať a dešifrovať podľa tabuliek povolených a zakázaných myšlienok, preto sú v očiach byrokratov a samozvaných správcov sveta podozrivé. Slobodomyseľnosť humoru pôsobí v ich predstavách ako deštruktívny fenomén. Neútočí na nič konkrétne, no o to je nepolapiteľnejší, nikdy nemožno vedieť, kde iskrička smiechu vyvolá zhubný požiar falošných zásad a nepravých idolov.

Smiech sa nedá úradne nariadiť a určiť mu konkrétne ciele (dopadlo by to rovnako tristne ako naša „politická“ karikatúra uplynulých desaťročí), ani polapiť a zakuť do pút poučiek a paragrafov. Rodí sa vždy individuálne a v nečakaných okamihoch ako nezadržateľný záblesk vzťahu ľudského ducha k stavu sveta, k realite okolo, ktorý inštinktívne a hoci aj momentkou každodennej banality preniká k podstate.

Ako univerzálna morzeovka hľadá v človeku to spoločné, ventiluje averzie, pocit nespokojnosti, ale aj túžby a predstavy. Pravdaže aj v „najnezáväznejšom“ humore je nakoniec kus politiky, nemá však podobu po desaťročia nanucovaných holubičiek mieru a zlých kapitalistov v cylindroch. Je to politikum skôr druhotné, vznikajúce akosi mimovoľne, svojský návrat k antickému ideálu zoon politikon, k prirodzenému záujmu o potreby ľudskej obce, človeka kdekoľvek na Zemi. Aj najdrsnejší humor sa v konečnom dôsledku stáva priateľským pozvaním do tajnej komnaty autorových vízií a citov. Obnažuje pritom aj divákove názory, predsudky a necnosti, zároveň ho však očisťuje zahanbeným úsmevom sebapoznania.

Len vďaka nemu môžeme v džungli moderného chaosu kdekoľvek na svete s úľavou vysloviť to Mauglího spásne: „Jednej krvi sme ty i ja!“

(str. 9)

S pravidelnosťou morského prílivu chrlia rotačky vyše storočia deň čo deň milióny exemplárov komiksov: kreslené príbehy dokonalých hrdinov, až smiešnych vo svojom supermanstve, a komických postavičiek, ktoré vedia vyvolať spolu so smiechom i záblesk smútku svojou chaplinovskou neschopnosťou zapojiť sa do strojového rytmu zautomatizovaného sveta. Svojrázny žáner, o ktorom napr. Hilde L. Mossová vyhlasuje: „Komiksové zošity sú symptómom zosurovenia dospelých a prispievajú k zosuroveniu novej generácie“ a ktorý pedagógovia po celom svete obviňujú, že odúča čítať a produkuje moderných analfabetov. No súčasne ho obdivujú také zjavy svetovej kultúry, ako je René Clair, John Steinbeck či Alain Resnais.

Preklínaný aj obdivovaný, no najmä horlivo konzumovaný je komiks typickým dieťaťom moderného veku. Nielen ako náhrada rozprávky pre dospelých, túžiacich uniknúť z každodenného úmoru, no najmä ako výraz ľudskej túžby zachytiť dynamiku pohybu. Túžby takej starej ako samo ľudstvo. Ak viacerí teoretici považujú za jedného z praotcov komiksu rímsky Trajánov stĺp z roku 113, okolo ktorého sa špirálovito vinie vyše päťdesiatmetrový vlys s výjavmi z bojov s Dákmi, newyorská knižnica šla ešte ďalej a inštalovala roku 1950 výstavu pod programovým názvom 20 000 rokov komiksu. Celkom v duchu Steinbeckovho výroku: „Cromagnonská literatúra je nakreslená na stenách jaskýň v Altamire.“

Kam teda vlastne zaradiť komiks?

Narába arzenálom výtvarného umenia – no na rozdiel od neho sa usiluje zachytiť súvislý epický dej priamo v pohybe.

Rozpráva vzrušujúce príbehy – slová tu však majú minimálnu úlohu, všetko sa usiluje vyjadriť vizuálne.

Znie to možno paradoxne, no najviac styčných bodov má s filmom. Neopisuje, ale predvádza akciu. Obláčiky s maximálne hovorovými dialógmi postáv zabezpečujú, že sa pozornosť netriešti medzi obraz a text; ich tvar, veľkosť a typ písma dokonca zaznamenávajú intenzitu prejavu a náladu hovoriaceho. Expresívne zvukomalebné častice reprodukujú ešte i charakteristické zvuky: výstrel, kroky, úder… Pri „montáži“ príbehu narába komiks typicky filmovými prostriedkami, ktoré by nerobili hanbu ani najavantgardnejšiemu filmárovi. „Komiks a film majú spoločné dieťa: oživený obrázok,“ konštatuje René Clair.

Z toho vyplýva, že nie každý nakreslený príbeh musí byť komiksom. (Dôkladní nemeckí usporiadatelia berlínskej výstavy komiksov vymedzili predmet svojho záujmu takto: „Komiks strips možno definovať štyrmi znakmi: integráciou slova a obrazu, pričom dominuje obraz; rozprávaním príbehu, story vo viacerých obrázkoch; periodickým vychádzaním; stálymi postavami.“) Nie je ním, povedzme, séria samostatných kreslených vtipov, spojených postavou hrdinu (napr. známe Peynetove cykly o dvojici zaľúbencov) a už vôbec nie kresby, spojené len tou istou témou. Nemajú vnútorné napätie, neženie ich vpred súvislý príbeh. No ozajstným plnokrvným komiksom nie je ani mechanicky prekreslená literatúra, neobratné prerozprávanie čohosi, čo už bolo vyslovené oveľa lepšie adekvátnymi prostriedkami. Komiks (tak ako film) môže vzniknúť, ak sa literárna predloha neprerozpráva, ale znovuzrodí v špecifickej komiksovej podobe a nevlečie so sebou balast opisov, statických pasáží či knižných dialógov.

Je charakteristické, že hoci pri kolíske komiksu stála európska inšpirácia, jeho zrod sa uskutočnil v Amerike, v krajine, ktorá povýšila tempo, neustály pohyb a aktivitu („Čas sú peniaze!“) na kult. Tu sa naplnila Clairova požiadavka, že komiks musí mať rozprávačský rytmus, ktorý nesmie stratiť tempo. Najmä keď Richard F. Outcault siahol vo svojom Hogan‘s Alley po osvedčenom prostriedku starých karikatúr, po obláčiku s priamou rečou postáv a oslobodil tak kresbu od sprievodného textu.

No rovnako charakteristické je, že komiks – ako prezrádza už jeho meno – sa od prvopočiatku nerozlučne spája s humorom. A je to práve humor, čo chráni príbehy veselých postavičiek od naivity a falošného filozofovania, ktoré neraz vedú jeho „heroickú“ odnož na pokraj fantazmagórie a gýča. Humoristické komiksy vznikli možno tak trochu i ako reakcia na tradičné kreslené vtipy, statické obrázky so siahodlhými vysvetľovacími textami pod nimi. Usilujú sa zachytiť komickú situáciu ako akciu, kde sa v divom tempe nemej grotesky valí gag za gagom, a nie iba ako meravý výsek z nej.

(str. 165)